Bola to malá akcia. Pár tisíc ľudí stálo pre svoje presvedčenie na námestí, ale milióny sedeli doma. A príliš ich netrápilo, čo sa pred Carltonom dialo. A predsa to bola najdôležitejšia verejná akcia, akej sme tu boli do roku 1989 schopní.
V tú jar málokto tušil, že komunizmus je kráto pred zánikom. Čosi sa už hýbalo v Maďarsku, Lech Walesa už dlhšie odvážne vzdoroval v Poľsku, a Gorbačov už pár rokov beznádejne rojčil o otvorenosti v rámci ostnatého drôtu, ale na kolaps to ešte nevyzeralo. Najmä nie u nás – tu stále držala moc tá generácia komunistov, ktorá spáchala po roku 1968 vlastizradu, keď súhlasila s ruskými tankami v našich uliciach. Koncom osemdesiatych rokov sa im posmešne hovorilo geronti z Ústredného výboru, ale kto si ešte pamätá reči, gestá a zjav Jakeša, Biľaka, Štěpána či Šalgoviča, vie, že to bolo čosi omnoho horšie než vek. A najmä – boli to páchatelia, ktorí spolu s Rusmi okupovali vlastnú krajinu. Ale keďže ani Weissova, Širokého či Ficova generácia mladších komunistov vtedy nesľubovala viac – zmohla sa opäť len na kariéru v rámci diktátorskej strany, a zasa len na úkor všetkých, ktorí v tej ich zhnitej organizácii neboli – nezdalo sa, že sloboda je tak blízko.
Ešte horšie bolo, že komunisti tu postupne dokázali rozšíriť taký strach, taký pocit bezmocnosti a takú pretvárku, že po normalizácii už proti nim takmer nikto nekričal. Tých pár odvážlivcov, najmä v Česku, bolo vždy umlčaných a potom predhodených národu ako živly, ktoré chcú chaos a možno aj vojnu. Tak písali noviny, tak hlásila televízia, tak odporne spieval o Slobodnej Európe predajný Laufer a tak tupo hral disidentov v Majorovi Zemanovi ešte aj Jiří Lábus. Národ mal vtedy mlieko za dve koruny a viac ako pokoj už ani veľmi nežiadal.
V takto zamrznutej krajine sa 25. marca 1988 udiala sviečková manifestácia. Pár ľuďom vtedy napadlo, že vyzvú neľudský režim, aby dodržiaval ľudské práva. Tých pár ľudí potom dokázalo zvolať pár tisíc iných ľudí, ktorí na zdesenie všemocnej štátostrany našli odvahu prísť a verejne vzdorovať. Neviem, čo si mysleli komunisti, napríklad krutý Válek, keď sa na tých ľudí so sviečkami veľkopansky pozerali z hotela Carlton. Ale myslím si, že ako celoživotní oportunisti tomu pohľadu úprimne nerozumeli. Takmer všetci tu žili v tichej dohode s režimom, pragmaticky, realisticky, a zrazu títo naivisti so sviečkami ohrozujú svoje štúdium, kariéru, rodinu. Veď to nemá žiadnu šancu. Dnes by sme povedali, že tomu chýbal charizmatický líder, lepší marketing a potrebná dávka populizmu...
Naozaj to žiadnu šancu nemalo. Režim preto nepadol, ľudské práva nezačal viac dodržiavať a ani veriacim nedal väčší pokoj a dobrého biskupa. Bol to len beznádejný, hoci hrdý výkrik. Nebyť Reagana, Thatcherovej a slabosti sovietskej ekonomiky, tých pár ľudí, ktorí to skúsili, by dnes málokto poznal. Napokon, kto vlastne dnes pozná Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho, ktorí spolu s Františkom Mikloškom a Jánom Čarnogurským statočne stáli za celou akciou so sviečkami?
Lenže, hoci to nemalo žiadnu šancu, malo to význam. Na nudnú kolaboráciu väčšiny sa postupne zabudne, ale na tých naivistov už nie. Slovensko zatiaľ nemá veľa príkladov hrdého odporu v beznádejnej situácii, no práve toto bol jeden z nich. Česi majú Mašínovcov a Palacha, Poliaci Varšavské povstanie a Solidaritu, a my? Politických väzňov, na ktorých sme radi zabudli, zavretých kňazov a mníchov a sestričky, ktorých sme radi spojili s ľudákmi, a ešte?
Dnes, keď tu ešte aj elita pestuje kultúru pragmatizmu, keď takmer o všetkom rozhodujú prieskumy masového nevkusu, a potom panuje prekvapený údes z preferencií, je rozhodnutie tých pár ľudí z roku 1988 nad iné cenné – už dvadsať rokov potichu svedčí o tom, že trvanie niekoľkých ľudí na svojom presvedčení v úplne beznádejnej situácii má hlboký zmysel. Režim mal aj vtedy moc a plnými chladničkami kúpené masy. Ale tí štyria – a tých pár tisíc – mali pravdu.
Takmer ako dnes.
V tú jar málokto tušil, že komunizmus je kráto pred zánikom. Čosi sa už hýbalo v Maďarsku, Lech Walesa už dlhšie odvážne vzdoroval v Poľsku, a Gorbačov už pár rokov beznádejne rojčil o otvorenosti v rámci ostnatého drôtu, ale na kolaps to ešte nevyzeralo. Najmä nie u nás – tu stále držala moc tá generácia komunistov, ktorá spáchala po roku 1968 vlastizradu, keď súhlasila s ruskými tankami v našich uliciach. Koncom osemdesiatych rokov sa im posmešne hovorilo geronti z Ústredného výboru, ale kto si ešte pamätá reči, gestá a zjav Jakeša, Biľaka, Štěpána či Šalgoviča, vie, že to bolo čosi omnoho horšie než vek. A najmä – boli to páchatelia, ktorí spolu s Rusmi okupovali vlastnú krajinu. Ale keďže ani Weissova, Širokého či Ficova generácia mladších komunistov vtedy nesľubovala viac – zmohla sa opäť len na kariéru v rámci diktátorskej strany, a zasa len na úkor všetkých, ktorí v tej ich zhnitej organizácii neboli – nezdalo sa, že sloboda je tak blízko.
Ešte horšie bolo, že komunisti tu postupne dokázali rozšíriť taký strach, taký pocit bezmocnosti a takú pretvárku, že po normalizácii už proti nim takmer nikto nekričal. Tých pár odvážlivcov, najmä v Česku, bolo vždy umlčaných a potom predhodených národu ako živly, ktoré chcú chaos a možno aj vojnu. Tak písali noviny, tak hlásila televízia, tak odporne spieval o Slobodnej Európe predajný Laufer a tak tupo hral disidentov v Majorovi Zemanovi ešte aj Jiří Lábus. Národ mal vtedy mlieko za dve koruny a viac ako pokoj už ani veľmi nežiadal.
V takto zamrznutej krajine sa 25. marca 1988 udiala sviečková manifestácia. Pár ľuďom vtedy napadlo, že vyzvú neľudský režim, aby dodržiaval ľudské práva. Tých pár ľudí potom dokázalo zvolať pár tisíc iných ľudí, ktorí na zdesenie všemocnej štátostrany našli odvahu prísť a verejne vzdorovať. Neviem, čo si mysleli komunisti, napríklad krutý Válek, keď sa na tých ľudí so sviečkami veľkopansky pozerali z hotela Carlton. Ale myslím si, že ako celoživotní oportunisti tomu pohľadu úprimne nerozumeli. Takmer všetci tu žili v tichej dohode s režimom, pragmaticky, realisticky, a zrazu títo naivisti so sviečkami ohrozujú svoje štúdium, kariéru, rodinu. Veď to nemá žiadnu šancu. Dnes by sme povedali, že tomu chýbal charizmatický líder, lepší marketing a potrebná dávka populizmu...
Naozaj to žiadnu šancu nemalo. Režim preto nepadol, ľudské práva nezačal viac dodržiavať a ani veriacim nedal väčší pokoj a dobrého biskupa. Bol to len beznádejný, hoci hrdý výkrik. Nebyť Reagana, Thatcherovej a slabosti sovietskej ekonomiky, tých pár ľudí, ktorí to skúsili, by dnes málokto poznal. Napokon, kto vlastne dnes pozná Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho, ktorí spolu s Františkom Mikloškom a Jánom Čarnogurským statočne stáli za celou akciou so sviečkami?
Lenže, hoci to nemalo žiadnu šancu, malo to význam. Na nudnú kolaboráciu väčšiny sa postupne zabudne, ale na tých naivistov už nie. Slovensko zatiaľ nemá veľa príkladov hrdého odporu v beznádejnej situácii, no práve toto bol jeden z nich. Česi majú Mašínovcov a Palacha, Poliaci Varšavské povstanie a Solidaritu, a my? Politických väzňov, na ktorých sme radi zabudli, zavretých kňazov a mníchov a sestričky, ktorých sme radi spojili s ľudákmi, a ešte?
Dnes, keď tu ešte aj elita pestuje kultúru pragmatizmu, keď takmer o všetkom rozhodujú prieskumy masového nevkusu, a potom panuje prekvapený údes z preferencií, je rozhodnutie tých pár ľudí z roku 1988 nad iné cenné – už dvadsať rokov potichu svedčí o tom, že trvanie niekoľkých ľudí na svojom presvedčení v úplne beznádejnej situácii má hlboký zmysel. Režim mal aj vtedy moc a plnými chladničkami kúpené masy. Ale tí štyria – a tých pár tisíc – mali pravdu.
Takmer ako dnes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.