sú dve stránky jedinej mince. Moja, tvoja, jeho, naša, ich duše sú svetlé aj temné súčasne. Keď som raz v televízii pozeral so zatajeným dychom dokument BBC o šimpanzoch, ktoré unášajú deti, napadajú osamelých jedincov inej tlupy, z ničoho nič útočia na svojich ošetrovateľov v zoo, videl som čosi, čo poznám aj z ľudského sveta.
Akurát my tomuto správaniu hovoríme vraždenie, národnooslobodzovací boj, krádež, prerozdeľovanie národného dôchodku, kriminálna činnosť, šikanovanie a podobne. V pozadí sú pritom celkom prozaické veci, podobne ako u tých šimpanzov. Zväčša ochrana teritória, nedostatok potravy či životného priestoru, boj o samice, chamtivosť, nemravnosť... A podobne ako u šimpanzov je väčšina obetí z radov najslabších – detí, žien a starých. A opäť, rovnako ako šimpanzy, tak konáme v tlupách. Raz je takou tlupou gang mladistvých, inokedy organizovaná zločinecká skupina, regulárna polícia, armáda, dav. Neslobodno však zabudnúť ani na frustrovaných a všelijako vyšinutých jednotlivcov. Najtemnejšou stránkou tohto správania je fakt, že niektorým ľuďom, podobne ako niektorým šimpanzom, spôsobuje potešenie. Potešenie z násilia je fakt hrozná vec.
Život je znesiteľný a často dokonca nádherný preto, že vedľa temnej stránky duší existuje aj svetlá stránka. Prejavuje sa sklonom pomáhať, milovať, starať sa o deti... správať sa altruisticky alebo aspoň slušne. Neviem, ako by Darwin vysvetľoval nezištnú snahu živých bytostí pomáhať bez očakávania akéhokoľvek osobného prospechu. Ako by vysvetľoval láskavú pomoc, ktorú tieto bytosti poskytujú slabým, hendikepovaným, tým, čo sú v núdzi. Ja si to vysvetľujem kultúrou a k tomu potichu pridávam, že aj kultúrou zvierat, napríklad už spomenutých šimpanzov. Pomlčím o „veľkom tresku“, ktorý kultúru stvoril a vymrštil človeka na obežnú dráhu, čo ho odpútala od ostatnej prírody. Teda, správnejšie by bolo nehovoriť o kultúre, ale o kultúrach, o rozmanitých obrazoch sveta. Stret kultúr, ako vieme, má občas drsné prejavy a dôsledky. Otázka spolužitia, a u niektorých kultúr aj prežitia, znie: kedy spôsoby a nástroje konfliktného riešenia tohto stretu prekročia kritickú hranicu? Vo svete ľudí je napríklad touto hranicou použitie zbraní hromadného ničenia alebo ekologické katastrofy s fatálnymi dopadmi. Jedna z odpovedí sa týka sveta technológií. Druhá, zložitejšia, evolúcie kultúr.
Technológie umožňujú rozširovať teritóriá a riešiť nedostatok potravy. Súčasne však produkujú moderné zbrojné systémy a zamorujú životné prostredie. Kultúry produkujú pravidlá, morálku, etiku, náboženstvo... aj spôsob využívania technológií. Máme temnú stránku svojich duší pod kontrolou? Majú svetlú stránku svojich duší aj šimpanzy? Existuje kultúrna evolúcia? Kam smeruje, ak niekam smeruje? A keď si myslíme, že niekam smeruje, je to vec viery alebo vedy? Alebo sme iba unášaní v súlade s nejakým univerzálnym kozmickým princípom? A nie je to jedno, keď dokážeme vo svojom konkrétnom individuálnom živote rozjasňovať svetlú stránku svojej duše a držať na uzde tú temnú?
Heslo „Za Boha a za národ“ zrejme vyvolávalo svojho času u Slovákov židovského. maďarského, rómskeho... pôvodu zimomriavky. Tí, ktorí ho mali na rukávoch, sa zdravili „Na stráž!“ Oddeľovali tým sami seba od ostatných. Oddeľovať znamená stavať proti sebe, stavať proti sebe znamená nemilovať a nesúcitiť bez výhrad, nemilovať a nesúcitiť bez výhrad znamená hrešiť z dôvodov „veci našej tlupy“ a „vec našej tlupy“ je prameň, z ktorého vyviera krutosť a násilie.
Akurát my tomuto správaniu hovoríme vraždenie, národnooslobodzovací boj, krádež, prerozdeľovanie národného dôchodku, kriminálna činnosť, šikanovanie a podobne. V pozadí sú pritom celkom prozaické veci, podobne ako u tých šimpanzov. Zväčša ochrana teritória, nedostatok potravy či životného priestoru, boj o samice, chamtivosť, nemravnosť... A podobne ako u šimpanzov je väčšina obetí z radov najslabších – detí, žien a starých. A opäť, rovnako ako šimpanzy, tak konáme v tlupách. Raz je takou tlupou gang mladistvých, inokedy organizovaná zločinecká skupina, regulárna polícia, armáda, dav. Neslobodno však zabudnúť ani na frustrovaných a všelijako vyšinutých jednotlivcov. Najtemnejšou stránkou tohto správania je fakt, že niektorým ľuďom, podobne ako niektorým šimpanzom, spôsobuje potešenie. Potešenie z násilia je fakt hrozná vec.
Život je znesiteľný a často dokonca nádherný preto, že vedľa temnej stránky duší existuje aj svetlá stránka. Prejavuje sa sklonom pomáhať, milovať, starať sa o deti... správať sa altruisticky alebo aspoň slušne. Neviem, ako by Darwin vysvetľoval nezištnú snahu živých bytostí pomáhať bez očakávania akéhokoľvek osobného prospechu. Ako by vysvetľoval láskavú pomoc, ktorú tieto bytosti poskytujú slabým, hendikepovaným, tým, čo sú v núdzi. Ja si to vysvetľujem kultúrou a k tomu potichu pridávam, že aj kultúrou zvierat, napríklad už spomenutých šimpanzov. Pomlčím o „veľkom tresku“, ktorý kultúru stvoril a vymrštil človeka na obežnú dráhu, čo ho odpútala od ostatnej prírody. Teda, správnejšie by bolo nehovoriť o kultúre, ale o kultúrach, o rozmanitých obrazoch sveta. Stret kultúr, ako vieme, má občas drsné prejavy a dôsledky. Otázka spolužitia, a u niektorých kultúr aj prežitia, znie: kedy spôsoby a nástroje konfliktného riešenia tohto stretu prekročia kritickú hranicu? Vo svete ľudí je napríklad touto hranicou použitie zbraní hromadného ničenia alebo ekologické katastrofy s fatálnymi dopadmi. Jedna z odpovedí sa týka sveta technológií. Druhá, zložitejšia, evolúcie kultúr.
Technológie umožňujú rozširovať teritóriá a riešiť nedostatok potravy. Súčasne však produkujú moderné zbrojné systémy a zamorujú životné prostredie. Kultúry produkujú pravidlá, morálku, etiku, náboženstvo... aj spôsob využívania technológií. Máme temnú stránku svojich duší pod kontrolou? Majú svetlú stránku svojich duší aj šimpanzy? Existuje kultúrna evolúcia? Kam smeruje, ak niekam smeruje? A keď si myslíme, že niekam smeruje, je to vec viery alebo vedy? Alebo sme iba unášaní v súlade s nejakým univerzálnym kozmickým princípom? A nie je to jedno, keď dokážeme vo svojom konkrétnom individuálnom živote rozjasňovať svetlú stránku svojej duše a držať na uzde tú temnú?
Heslo „Za Boha a za národ“ zrejme vyvolávalo svojho času u Slovákov židovského. maďarského, rómskeho... pôvodu zimomriavky. Tí, ktorí ho mali na rukávoch, sa zdravili „Na stráž!“ Oddeľovali tým sami seba od ostatných. Oddeľovať znamená stavať proti sebe, stavať proti sebe znamená nemilovať a nesúcitiť bez výhrad, nemilovať a nesúcitiť bez výhrad znamená hrešiť z dôvodov „veci našej tlupy“ a „vec našej tlupy“ je prameň, z ktorého vyviera krutosť a násilie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.