Stretol ma osud väčšiny rodených Bratislavčanov – bývam v Petržalke. Už pomaly tridsať rokov. A bývam tam rád i keď to pri pohľade z diaľky nevyzerá pravdepodobné. Najlepšie vidno Petržalku z náprotivnej strany Dunaja z hradného kopca, hneď vedľa budovy Národnej rady.
Keď na ten kopec prídete s nepripraveným cudzincom a ukážete mu tú betónovú panorámu na druhej strane rieky, spravidla mu unikne vzdych ako „džízas“ alebo tiež „holyšit“ a počul som už aj „majngot“. Ale dá sa na ten pohľad zvyknúť a večer je výhľad z hradného kopca na tú záplavu svetiel v oknách panelákov krásny, lebo tie paneláky nevidno. Tie svetlá sú teplé a veľmi ľudské. To si nedomýšľam, to viem. Naša redakcia je na Palisádach, v rekonštruovanej budove nemocnice, v ktorej som sa narodil, oproti nej je škola, na ktorej som maturoval a naokolo ulice, ktoré poznám ako vlastnú dlaň. Cítim sa v tých miestach dobre a dôverne, ale ísť domov znamená pre mňa prejsť cez most na petržalskú stranu.
Keď bývate v Petržalke, objavíte, že je to miesto, kde môže byť medzi tými typizovanými škatuľami aj útulne. Petržalka je miesto, kde je mnoho aj tej „štátnej“ zelene, ale kde si susedia nasadili pred domy stromy a kvetinové záhony aj sami, tak ako keby to bolo kdesi na dedine na priedomí. Pred naším domom je orech, ktorý tam nasadil kedysi dávno sused Jaro, ktorý sa už odsťahoval. A ešte aj vŕba, dve borovice a smrek. Petržalka je miesto, kde sa každé mrazivé ráno motám popri železničnej trati s našou fenkou Sarah, stretám susedov s ich psíkmi, ich psy sa prídu nechať poškrabkať odo mňa, Sarah zase od nich, poklábosíme a ani sa mi nechce vrátiť sa opäť pred displej počítača. Práve dnes tam pri trati rozkvitla stará marhuľa, ktorá nevedno prečo prežila, hoci všetky záhrady a staré rodinné domy naokolo dávno zmizli. Petržalka je pre mňa miesto, cez ktoré sa tiahne z jedného konca až na druhý pôvabné Chorvátske rameno, okolo ktorého posedávajú zadumaní rybári v maskáčoch a na ktorom sú kŕdle labutí, divých kačíc a lysiek. Aj kvôli nim by som nechcel bývať inde. Keď idete popri ramene, paneláky sa zdajú ďaleko. Petržalka je tiež miesto, kde počujete pôvabné sedemnásťročné dievča, ktoré si pamätám ešte v kočíku, ako rozpráva čosi kamarátom oplzlým slovníkom vojenskej cimry, a potom vás ako dobre vychované dieťa pozdraví veľmi slušne, takým ešte detským hláskom „dobrý deň“. Petržalka zalieza pod kožu.
Keď na ten kopec prídete s nepripraveným cudzincom a ukážete mu tú betónovú panorámu na druhej strane rieky, spravidla mu unikne vzdych ako „džízas“ alebo tiež „holyšit“ a počul som už aj „majngot“. Ale dá sa na ten pohľad zvyknúť a večer je výhľad z hradného kopca na tú záplavu svetiel v oknách panelákov krásny, lebo tie paneláky nevidno. Tie svetlá sú teplé a veľmi ľudské. To si nedomýšľam, to viem. Naša redakcia je na Palisádach, v rekonštruovanej budove nemocnice, v ktorej som sa narodil, oproti nej je škola, na ktorej som maturoval a naokolo ulice, ktoré poznám ako vlastnú dlaň. Cítim sa v tých miestach dobre a dôverne, ale ísť domov znamená pre mňa prejsť cez most na petržalskú stranu.
Keď bývate v Petržalke, objavíte, že je to miesto, kde môže byť medzi tými typizovanými škatuľami aj útulne. Petržalka je miesto, kde je mnoho aj tej „štátnej“ zelene, ale kde si susedia nasadili pred domy stromy a kvetinové záhony aj sami, tak ako keby to bolo kdesi na dedine na priedomí. Pred naším domom je orech, ktorý tam nasadil kedysi dávno sused Jaro, ktorý sa už odsťahoval. A ešte aj vŕba, dve borovice a smrek. Petržalka je miesto, kde sa každé mrazivé ráno motám popri železničnej trati s našou fenkou Sarah, stretám susedov s ich psíkmi, ich psy sa prídu nechať poškrabkať odo mňa, Sarah zase od nich, poklábosíme a ani sa mi nechce vrátiť sa opäť pred displej počítača. Práve dnes tam pri trati rozkvitla stará marhuľa, ktorá nevedno prečo prežila, hoci všetky záhrady a staré rodinné domy naokolo dávno zmizli. Petržalka je pre mňa miesto, cez ktoré sa tiahne z jedného konca až na druhý pôvabné Chorvátske rameno, okolo ktorého posedávajú zadumaní rybári v maskáčoch a na ktorom sú kŕdle labutí, divých kačíc a lysiek. Aj kvôli nim by som nechcel bývať inde. Keď idete popri ramene, paneláky sa zdajú ďaleko. Petržalka je tiež miesto, kde počujete pôvabné sedemnásťročné dievča, ktoré si pamätám ešte v kočíku, ako rozpráva čosi kamarátom oplzlým slovníkom vojenskej cimry, a potom vás ako dobre vychované dieťa pozdraví veľmi slušne, takým ešte detským hláskom „dobrý deň“. Petržalka zalieza pod kožu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.