Svätojánske mušky nie sú v našej zemepisnej šírke výnimočné a pripadá nám celkom normálne vidieť ich v podvečer blikať po lúkach. Ale asi by sme sa pozastavili nad tým, keby sme na nočnej prechádzke lesom prišli k svietiacim hubám. A čo takto modro-zelené žiariace ryby v jazere?
Toto nie je obraz z filmu o nukleárnej katastrofe. V prírode existujú organizmy, ktoré obsahujú látky podobné tým vo chvostíku svetlušiek. Skupina látok, ktorých zloženie nemusí byť u rozličných druhov živočíchov vždy presne rovnaké, sa volá luciferín. Prítomnosť enzýmu luciferázy spustí oxidačnú reakciu a jedným z jej produktov je modré, zelené alebo žlté svetlo. Obrovskou výhodou tohto molekulárneho mechanizmu v porovnaní s klasickými žiarovkami je efektívnosť, s akou dokážu premeniť vstupnú energiu na svetlo. Kým v žiarovkách väčšina energie sa zmení na teplo, energia uvoľnená pri rozpade luciferínu sa vyžiari celá v podobe svetla.
Huby v brazílskom pralese, červy vylučujúce svietiaci sliz v jaskyniach Nového Zélandu a baktérie žijúce v symbióze s chobotnicami a rybami v morských hlbinách obsahujú luciferín a žiaria v prostredí so zníženou viditeľnosťou. Existuje veľa dohadov o funkcii tohto svetla v prírode. Ale či už je to prilákanie potravy a partnerov, alebo ide o kamufláž v mesačnom svetle či ovládanie teritória, tento proces musí byť na prežitie týchto živočíchov dôležitý, pretože je energeticky veľmi náročný.
Vedci boli schopní vypestovať rastliny obsahujúce gén zo svätojánskej mušky, ktorý kontroluje produkciu luciferázy, takže keď tieto rastliny poliali roztokom, v ktorom bol zamiešaný luciferín, rastlina začala svietiť. Ale životnosť takýchto rastlín bola nečakane krátka. Rastiny boli veľmi slabé, pretože táto chemická reakcia z nich vysala priveľké množstvo energie. Plány na šľachtenie svietiacich vianočných stromčekov boli preto ihneď zrušené, ale táto exotická reakcia sa bude v skorej budúcnosti čoraz viac využívať v zdravotníctve na presnú lokalizáciu nádorov a iných ochorení.
Autor je biofyzik
Toto nie je obraz z filmu o nukleárnej katastrofe. V prírode existujú organizmy, ktoré obsahujú látky podobné tým vo chvostíku svetlušiek. Skupina látok, ktorých zloženie nemusí byť u rozličných druhov živočíchov vždy presne rovnaké, sa volá luciferín. Prítomnosť enzýmu luciferázy spustí oxidačnú reakciu a jedným z jej produktov je modré, zelené alebo žlté svetlo. Obrovskou výhodou tohto molekulárneho mechanizmu v porovnaní s klasickými žiarovkami je efektívnosť, s akou dokážu premeniť vstupnú energiu na svetlo. Kým v žiarovkách väčšina energie sa zmení na teplo, energia uvoľnená pri rozpade luciferínu sa vyžiari celá v podobe svetla.
Huby v brazílskom pralese, červy vylučujúce svietiaci sliz v jaskyniach Nového Zélandu a baktérie žijúce v symbióze s chobotnicami a rybami v morských hlbinách obsahujú luciferín a žiaria v prostredí so zníženou viditeľnosťou. Existuje veľa dohadov o funkcii tohto svetla v prírode. Ale či už je to prilákanie potravy a partnerov, alebo ide o kamufláž v mesačnom svetle či ovládanie teritória, tento proces musí byť na prežitie týchto živočíchov dôležitý, pretože je energeticky veľmi náročný.
Vedci boli schopní vypestovať rastliny obsahujúce gén zo svätojánskej mušky, ktorý kontroluje produkciu luciferázy, takže keď tieto rastliny poliali roztokom, v ktorom bol zamiešaný luciferín, rastlina začala svietiť. Ale životnosť takýchto rastlín bola nečakane krátka. Rastiny boli veľmi slabé, pretože táto chemická reakcia z nich vysala priveľké množstvo energie. Plány na šľachtenie svietiacich vianočných stromčekov boli preto ihneď zrušené, ale táto exotická reakcia sa bude v skorej budúcnosti čoraz viac využívať v zdravotníctve na presnú lokalizáciu nádorov a iných ochorení.
Autor je biofyzik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.