Vydal Vatikán zoznam nových hriechov? Nahradil sedem hlavných hriechov, ktoré tu boli viac ako tisícpäťsto rokov? Dostalo sa znečisťovanie životného prostredia na úroveň lakomstva a závisti? Zmenila Svätá stolica základné dokumenty, alebo išlo o PR akciu pred Veľkou nocou?
Arcibiskup Girotti sa v novinovom rozhovore nepokúsil zostaviť nový zoznam hriechov, a už vôbec nie nahradiť pôvodných sedem. Pokúsil sa len o kontext pre dnešnú dobu a o zdôraznenie spoločenského rozmeru hriechu. A tak sa k lakomstvu, nestriedmosti, lenivosti, smilstvu, pýche, hnevu a závisti, pochádzajúcim od Jána Kassiána a neskôr Gregora Veľkého, pridali nové previnenia. Znečisťovanie životného prostredia, genetické manipulácie, hromadenie nadmerného bohatstva, spôsobovanie chudoby, obchod s drogami a ich užívanie boli tie hlavné, ktoré Girotti spomenul. Biskup, na rozdiel od agentúrnych titulkov, zasadil svoje slová do súvislostí. Hovoril o oslabení medziľudských vzťahov v spoločnosti, o potratoch a pedofílii, ktoré odhalili „ľudskú a inštitucionálnu krehkosť cirkvi“. Zasvätení katolícki komentátori Girottiho slová doplnili o ďalší postreh – o menšom zmysle pre pojem osobného hriechu v celej spoločnosti, ale obzvlášť u katolíkov. V kostoloch je podľa nich „rad na prijímanie čoraz dlhší a rad na spovede čoraz kratší“.
„Nové“ hriechy v skutočnosti veľmi súvisia s tými pôvodnými, a mnohým z nich sa kazatelia, kňazi a pastori venujú už dávno – od varovania pred sústredením sa na bohatstvo po morálnu neprijateľnosť obchodu s drogami i ich užívania. A znečisťovanie životného prostredia nerieši dnes len Vatikán a Katolícka cirkev, ale aj iné kresťanské cirkvi. Americkí baptisti napríklad nedávno vydali deklaráciu, podporujúcu kroky proti globálnemu otepľovaniu.
O niektorých slovách arcibiskupa však stojí za to diskutovať. Tvrdenie, že chudobní sa stávajú chudobnejšími, je síce často opakované, no nie nevyhnutne pravdivé. Väčšina krajín sveta – a v ich rámci väčšina populácie – sa predsa uberá opačným smerom, či už ide o nedemokratickú Čínu, alebo demokratickú Indiu. Navyše praktické reakcie na „spoločenské hriechy“ môžu byť rozporuplné, či dokonca navzájom sa vylučujúce: spoločensky nákladné kroky na ochranu životného prostredia vrátane globálneho otepľovania môžu v skutočnosti v mnohých krajinách spôsobovať chudobu, či ju aspoň predlžovať. Alebo: ak časť vedcov pristupuje k výskumu kmeňových buniek s prílišnou ľahkosťou a bez rešpektu k ľudskému životu, čo je smutný fakt, podobne ľahkovážne by bolo odmietnuť genetické inžinierstvo ako také – od vývoja geneticky modifikovaných rastlín, ktoré pomáhajú zvyšovať produkciu a znižovať chudobu v mnohých častiach sveta, až po výskum, ktorý môže priniesť vyliečenie niektorých smrteľných chorôb. Biskup Girotti však bol opatrnejší – kritizoval také genetické manipulácie, ktoré vstupujú do DNA alebo ktoré ničia ľudské embryá.
A je tu ešte ďalší problém: napriek jestvujúcim zoznamom starých či nových hriechov žije moderný svet už dlhšie medzi hodnotami jasne štruktúrovanými a hodnotami veľmi nejasnými. Príliš veľa vecí okolo nás sa akosi nechce zmestiť do definovaných kategórií. Čo všetko si dnes človek predstavuje pod chamtivosťou, nestriedmosťou, žiadostivosťou či závisťou? A čo tieto pojmy pre neho znamenajú? Koľko lenivosti, hnevu alebo znečisťovania prostredia je ešte „únosných“, a koľko je už za hranicou? Okrem stavu srdca, ktorý vieme odmerať iba my sami a Stvoriteľ (a niekedy iba On), kde máme kresliť spoločné hranice skutkov, ktoré odrážajú práve naše srdce?
Napriek tejto postmodernej nejasnosti je nový zoznam hriechov užitočný. Tým, že vracia našu pozornosť k pôvodným siedmim hriechom a k slabosti človeka. Ale aj tým, že poukazuje na zodpovednosť človeka voči ľuďom a svetu okolo seba. A napokon – tým, že vysokými nárokmi pripomína potrebu milosti. Pre jednotlivca i pre ľudstvo.
Arcibiskup Girotti sa v novinovom rozhovore nepokúsil zostaviť nový zoznam hriechov, a už vôbec nie nahradiť pôvodných sedem. Pokúsil sa len o kontext pre dnešnú dobu a o zdôraznenie spoločenského rozmeru hriechu. A tak sa k lakomstvu, nestriedmosti, lenivosti, smilstvu, pýche, hnevu a závisti, pochádzajúcim od Jána Kassiána a neskôr Gregora Veľkého, pridali nové previnenia. Znečisťovanie životného prostredia, genetické manipulácie, hromadenie nadmerného bohatstva, spôsobovanie chudoby, obchod s drogami a ich užívanie boli tie hlavné, ktoré Girotti spomenul. Biskup, na rozdiel od agentúrnych titulkov, zasadil svoje slová do súvislostí. Hovoril o oslabení medziľudských vzťahov v spoločnosti, o potratoch a pedofílii, ktoré odhalili „ľudskú a inštitucionálnu krehkosť cirkvi“. Zasvätení katolícki komentátori Girottiho slová doplnili o ďalší postreh – o menšom zmysle pre pojem osobného hriechu v celej spoločnosti, ale obzvlášť u katolíkov. V kostoloch je podľa nich „rad na prijímanie čoraz dlhší a rad na spovede čoraz kratší“.
„Nové“ hriechy v skutočnosti veľmi súvisia s tými pôvodnými, a mnohým z nich sa kazatelia, kňazi a pastori venujú už dávno – od varovania pred sústredením sa na bohatstvo po morálnu neprijateľnosť obchodu s drogami i ich užívania. A znečisťovanie životného prostredia nerieši dnes len Vatikán a Katolícka cirkev, ale aj iné kresťanské cirkvi. Americkí baptisti napríklad nedávno vydali deklaráciu, podporujúcu kroky proti globálnemu otepľovaniu.
O niektorých slovách arcibiskupa však stojí za to diskutovať. Tvrdenie, že chudobní sa stávajú chudobnejšími, je síce často opakované, no nie nevyhnutne pravdivé. Väčšina krajín sveta – a v ich rámci väčšina populácie – sa predsa uberá opačným smerom, či už ide o nedemokratickú Čínu, alebo demokratickú Indiu. Navyše praktické reakcie na „spoločenské hriechy“ môžu byť rozporuplné, či dokonca navzájom sa vylučujúce: spoločensky nákladné kroky na ochranu životného prostredia vrátane globálneho otepľovania môžu v skutočnosti v mnohých krajinách spôsobovať chudobu, či ju aspoň predlžovať. Alebo: ak časť vedcov pristupuje k výskumu kmeňových buniek s prílišnou ľahkosťou a bez rešpektu k ľudskému životu, čo je smutný fakt, podobne ľahkovážne by bolo odmietnuť genetické inžinierstvo ako také – od vývoja geneticky modifikovaných rastlín, ktoré pomáhajú zvyšovať produkciu a znižovať chudobu v mnohých častiach sveta, až po výskum, ktorý môže priniesť vyliečenie niektorých smrteľných chorôb. Biskup Girotti však bol opatrnejší – kritizoval také genetické manipulácie, ktoré vstupujú do DNA alebo ktoré ničia ľudské embryá.
A je tu ešte ďalší problém: napriek jestvujúcim zoznamom starých či nových hriechov žije moderný svet už dlhšie medzi hodnotami jasne štruktúrovanými a hodnotami veľmi nejasnými. Príliš veľa vecí okolo nás sa akosi nechce zmestiť do definovaných kategórií. Čo všetko si dnes človek predstavuje pod chamtivosťou, nestriedmosťou, žiadostivosťou či závisťou? A čo tieto pojmy pre neho znamenajú? Koľko lenivosti, hnevu alebo znečisťovania prostredia je ešte „únosných“, a koľko je už za hranicou? Okrem stavu srdca, ktorý vieme odmerať iba my sami a Stvoriteľ (a niekedy iba On), kde máme kresliť spoločné hranice skutkov, ktoré odrážajú práve naše srdce?
Napriek tejto postmodernej nejasnosti je nový zoznam hriechov užitočný. Tým, že vracia našu pozornosť k pôvodným siedmim hriechom a k slabosti človeka. Ale aj tým, že poukazuje na zodpovednosť človeka voči ľuďom a svetu okolo seba. A napokon – tým, že vysokými nárokmi pripomína potrebu milosti. Pre jednotlivca i pre ľudstvo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.