Pravidlá normálneho života v polárnych krajoch neplatia. Dni v Antarktíde trvajú šesť mesiacov, žijú tu obrovské populácie hŕstky živočíšnych druhov, ľad je večný, kompas nevyspytateľný a v jednom bode sa stretávajú všetky poludníky.
Na území Antarktídy zúria tie najsilnejšie víchrice planéty, teplota tu v zime môže klesnúť až na mínus 90 stupňov, neoficiálny rekord bol údajne mínus 128 stupňov Celzia. Najnebezpečnejšie sú blizardy. Ale už dostať sa sem je adrenalín.
Drakov prieliv, cez ktorý sa dá na Antarktický polostrov dostať z Patagónie, teda z juhu Čile alebo Argentíny, je najširší prieliv na Zemi. Je široký vyše 1 100 km a dlhý 460 km, s maximálnou hĺbkou 5 248 m je aj najhlbším prielivom na Zemi. Spája Atlantický oceán (Škótske more) a Tichý oceán (Bellingshausenovo more). Prechádza cezeň najmohutnejší oceánsky prúd – drift západných vetrov. Prieliv dostal meno podľa prvého Angličana, ktorý oboplával svet v rokoch 1577 – 1580. Viceadmirál sir Francis Drake, pirát a moreplavec, sa ním preplavil v roku 1578. Skvelé, nie? Plaviť sa najmohutnejším zo všetkých morských prúdov sveta, medzi dvoma oceánmi, pri najsilnejších víchriciach planéty... navyše po stopách anglického piráta a v ústrety desivej zime, ktorá zmrazila na milióny rokov celý jeden svetadiel.
.do dračej papule
Nalodili sme sa v studený a veterný decembrový večer, kapitán lode Ushuaia nás privítal písomne, osobne ho zastúpil šéf výpravy, charizmatický Argentínčan s črtami Francúza. O 19:00 už máme za sebou poučenia, dostali sme záchranné vesty, cvičili sme krízové situácie. Beháme po lodi a učíme sa ovládať každú páčku, dokonca v rámci záchranného cvičenia spoznávame dve veľké oranžové ponorky po oboch stranách ľadoborca. Precíznosť inštruktorov a záchranárov nám stále nejde do hlavy. Veď sme sa poistili, zaplatili... Na večeru sa dostávame o 21:00, u nás, v srdci Európy, je jedna hodina ráno. Jedlo je skvelé a my v úžase prechádzame do baru. Len šéfovia expedície zalezú do kajút už o 22:00. Vtedy ešte nevieme prečo.
Loď dáva zbohom pobrežiu, na pravej strane vidíme Čile. Dopíjam poslednú cervezu – pivo – a idem nakrútiť na kameru poslednú skalu pobrežia, za ňou je už len otvorený oceán, teda vlastne rovno dva. Pred nami je Drakov prieliv. Je päť minút po polnoci a idem spať. V blaženej nevedomosti a naivite si opäť vykladám veci na stôl, aj kameru, fotoaparát, proste všetko. S priateľom sa začudujeme, prečo nám stewardky schovali všetko zo stola. No, možno by sme to vedeli, keby sme boli šli na posledné poučenie dňa, no my sme už nemali síl na inštrukcie. Sami a celkom pokorne sme sa dívali na ten nekonečný obzor. Dnes viem, že som sa díval do otvorenej tlamy draka.
Noc sa končí prekvapivo rýchlo. Najprv jemné kolísanie, ktoré sa vás snaží uspať, a potom strašný rachot, ktorý vás vo chvíli zobudí. Lietajú veci zo stola: kamera, foťák, lieky, papiere. Kamarát všetko zachraňuje. Burácajúci oceán, nič iné to byť nemôže. Celú noc som ho len cítil, až okolo 6:00 som sa musel pozrieť na to, čo mi spôsobilo najhoršiu noc v tom roku života. Pozerám cez „ponorkové“ okno v kajute a neodvažujem sa odhadnúť, cez aké vysoké vlny nás naša Ushuaia celú noc viedla, iste riadne vyše 10 metrov. Beriem kameru a vydávam sa na paluby, s ťažkosťami sa trmácam hore, cesta je úmorná, ľadoborec sa nakláňa takmer o 80 stupňov, viac ho ťahá vľavo, dedukujem, že to peklo prichádza sprava, teda zo západu. Nikde ani duše, loď vŕzga, akoby bola celá z dreva. Na hlavnej palube vidíme rozbité okná, vitríny so suvenírmi, stoličky rozhádzané na zemi, ťažké kožené fotely „naložené“ na sebe, za barom rozbité kilá pohárov. Chvíľu s obavami rozmýšľam, prečo nie je nikto z posádky na hlavnej palube. Potom sa rozhodujem, otváram ťažké dvere a vychádzam na druhú palubu. Vonku ma čaká ohlušujúci zvuk mora a vietor, ledva sa pridržiavam zábradlí, ktoré lemujú vnútro, ale aj vonkajšok ľadoborca. Snažím sa presunúť k špicu lode, ale tento cieľ je nereálny, čím bližšie k špičke lode, tým väčšie riziko prepadnutia cez palubu. Radšej idem na úplný zadok lode, tam chvíľu nakrúcam a presúvam sa na prvú palubu k člnom zodiakom.
Nič také som ešte nevidel. Hľadím na 15- až 18-metrové vlny, ktoré s ohlušujúcim rachotom dorážajú na boky takmer 100-metrovej lode. Kto by sa nedržal, neprežil by na otvorenej palube ani sekundu. Tvár mi bičuje taký silný vietor, že nemôžem ani pozrieť smerom, odkiaľ prichádza. Vtedy si uvedomujem, že severák je neškodný príbuzný vetru južnému – arktickému. Zasahuje ma prvá vlna, našťastie ju stlmia člny uviazané na palube. Prichádza druhá a tuším, že to, cez čo sa ženie Ushuaia, nemá 18 metrov, ale aj viac.
Čo teraz? V rozhodovaní mi pomáha vlna, ktorá ma kompletne zasahuje do tváre a do kamery. Teraz viem, že musím zaliezť do lode, lebo inak samotnú Antarktídu možno nikdy neuvidím. Pád do mora by tu znamenal tak 20 sekúnd života, údajne 5 až 7 záberov rukami, a potom zbohom, človek ide zamrznutý ku dnu. Voda má totiž mínus 2 stupne Celzia. V jednom okamihu strácam kontrolu, púšťam kameru na palubu a chytám sa kotviaceho zariadenia, kamera sa šúcha ku mne, jednou rukou ju chytám a doslova sa plazím ku dverám. Tie sú po mojom príchode do desiatich minút uzatvorené a všetci dostávame upozornenie, že sa prísne zakazuje vychádzať na paluby...
.snehové slzy krátera
Tretí deň sa začína príjemnejšie, vlny dosahujú len asi 5-6 metrov a my začíname dýchať. Spoznávame sa so susedom Edwinom a jeho priateľkou z Holandska a o 10:30 absolvujeme prednášku o tučniakoch a ich správaní. Potom vylodenie: akoby sme sa ocitli v temných krajinách z rozprávok. Všade čierne bralá, husté sneženie, hmla a víchor. Z diaľky počuť škrekot tučniakov.
Kapitán len o niekoľko metrov z jednej strany míňa útes, z druhej máme 20 metrov ku skalám. Plávame do zatopeného vulkánu. Pohľad z lode je nádherný, z vulkánu sa dívame cez Neptúnovo oko na more, na sopečnej pláži vidíme stúpajúci dym. 8:30, vylodenie na Whalers Bay. Až tu sa dozvedáme, že zničená a lávou zaplavená základňa, ktorej zvyšky vytŕčajú z nánosu stuhnutej magmy, mala smutnú históriu. Kráter do dnešnej podoby vytvarovala mohutná explózia v roku 1800. Odvtedy vybuchli ešte dvakrát bočné krátery sopky. Posledný výbuch v roku 1972 zabil troch bádateľov. Ich hroby dodnes tíško pripomínajú, že táto zem nie je taká zamrznutá, ako sa na prvý pohľad zdá – pod ľadom drieme sopečná činnosť. Práve v oblasti polostrova je z celého kontinentu najväčšia. Tu sa totiž stretávajú dve tektonické dosky a v priebehu dejín dávajú pocítiť, že tento kus zeme a ľadu si zaslúži veľký rešpekt. Nikdy neviete, či vás zabije voda, more, vietor alebo oheň.
Na ostrove vidíme kusy rozbitých člnov, domov, naftových nádrží. Skupina sa delí, dostávame pokyny, odkiaľ a pokiaľ môžeme ísť. Sopka mení farby: je červená, čierna, hnedá. Jej skaly vytvárajú úžasné tvary, ktoré pripomínajú veci, zvieratá. Horný okraj sopky je pokrytý ľadom topiacim sa od tepla, ktoré sála z krátera. Pohľad na snehové slzy krátera je magický.
.bratia Slovania!
Idú dni, prichádzajú ďalšie vylodenia. Na ukrajinskej vedeckej základni Vernadsky nás vítajú decovými vodkami. „Bratia Slovania, bratia Slovania!“ kričí skupinka ukrajinských bádateľov pri veľkom vysielači. Prechádzame celú stanicu, ukazujú nám priestory na meranie ionosféry, ozónu. Pomery sú tu sparťanské, izby sú zariadené skromne, zútulňujú ich obrázky rodín, ale aj veľrýb a polárnej žiary. Bavíme sa s Ukrajincami o situácii v Európe, Rusku, tu na kraji sveta ich stále zaujíma, čo sa deje inde.
Britská vedecká základňa Port Lockroy je zase iná. Žije tam bežne len malá skupinka dobrodruhov, pri našom príchode je na stanici len jeden 65-ročný bradatý pán. Väčšia časť stanice je zariadená v štýle 60. rokov: staré lyže, staré variče. Po opustení stanice sa lodíme opäť na ľadoborec a cestou obdivujeme obrovské ľadovce. Ich výška dosahuje 30 až 40 metrov nad hladinu, a pritom asi šesť sedmín z nich je pod hladinou. V týchto miestach vidíme prvé veľryby, najprv sa nabažíme pohľadom na stádo veľrýb Orca, aby sme neskôr mohli pozorovať majestátnu modrú veľrybu, ktorá môže dorásť až do 60 metrov a môže vážiť úctyhodných 150 ton.
Ale najkrajšie sú ľadovce. Môžeme sa ich dotýkať, majú nádhernú modrú farbu, farbu neba. Cítime pokoru, obdiv a niečo, čo možno raz pochopím. Ten pocit je viac, než ľudský mozog vie spracovať, to jemné žblnkotanie vody o trblietavý ľadovec. Vidím srdce Antarktídy, cítim jeho tlkot, jeho blízkosť a svoju bezvýznamnosť. Preberá ma až zvuk motora, ktorý nás zrazu nesie ďalej od ľadovcov. „Nie vždy to prebieha takto ideálne,“ vraví cestou Augustin Pullman, zástupca šéfa našej výpravy. „Vaša výprava má veľmi pekné počasie, ale mali sme aj oveľa akčnejšie plavby. Počasie sa tu mení veľmi rýchlo, najnebezpečnejšie sú zmeny vetra a prúdov. Neraz sa nám stalo, že sa kryhy začali nahŕňať k sebe a my sme spomedzi nich museli veľmi rýchlo vymanévrovať.“
A ešte ostrov Aitcho. Zvláštny ostrov. Zem na ňom sa zdá takmer piesočnatá, ale v dôsledku zimy sa do nej zabárame len na 1 až 2 centimetre. Nepočuť škrekot tučniakov ani hlasy vtákov, čo lovia ryby v mori. Čierne skaly akoby nám načúvali a človeku sa zdá, že rozumie aj skalám, moru, vetru. Prichádzajú šialené myšlienky, že by sa dalo zostať na tejto pláži a dúfať, že ten pocit vydrží stále...
Od tejto chvíle sa na seba dívame inak. Usmievame sa, atmosféra sa uvoľňuje. Odteraz už nikto neukazuje fotky svojich jácht, nehovorí, za čo predáva jeho firma v Petrohrade štvorcový meter, nikto nehovorí nič o sebe, všetci o tom, čo videli, a o druhých.
.fin del Mundo
Blížia sa Vianoce, ľadoborec sa stále plaví medzi sedem- až osemmetrovými vlnami a nezvratne smeruje na sever. Sme zase v dračej úžine. O 10:30 absolvujeme prednášku o ozónovej diere, dozvedáme sa o silných veterných blizardoch: tieto maximálne zemské vetry vytvoria komín, cez ktorý prepadne ľadový vzduch, ktorý má teplotu mínus 80 až mínus 95 stupňov Celzia a stiahne so sebou aj vražedné nahromadenie CO2, ktoré je v atmosfére. Ono následne padá vo forme kryštálov, teda aj snehu, na kontinent a cez polárnu noc len tíško spí. Peklo a rozvrat atómov nastáva až okolo septembra a kulminuje v decembri. O 18:00 sa začína záverečný ceremoniál, dostávame antarktické certifikáty z rúk kapitána lode. Nasleduje slávnostná „kapitánska večera“. Sme polárnici?
Na druhý deň sa vyloďujeme v najjužnejšom meste sveta, v Ushuai, domácimi zvanom aj Fin del Mundo, teda „koniec sveta“.
Antarktída. Nikdy nebolo mojím snom vidieť ju, nikdy som o nej nesníval – až do chvíle, keď som sa z nej vrátil. Teraz túžim opäť cítiť studený vietor, prižmurovať oči v slnku odrážajúcom sa na nekonečných ľadových pláňach, cítiť vločky dopadajúce z ďalekej oblohy, vdychovať vôňu mora, načúvať škrekotu tučniakov a s úžasom sledovať najväčšie živočíchy sveta, ako dôstojne brázdia ľadový oceán. Nikdy som nesníval, že sa raz tak vzdialim od domova, no až cesta tam mi ukázala, že vnútorne som svojmu domovu nikdy bližšie nebol.
Na území Antarktídy zúria tie najsilnejšie víchrice planéty, teplota tu v zime môže klesnúť až na mínus 90 stupňov, neoficiálny rekord bol údajne mínus 128 stupňov Celzia. Najnebezpečnejšie sú blizardy. Ale už dostať sa sem je adrenalín.
Drakov prieliv, cez ktorý sa dá na Antarktický polostrov dostať z Patagónie, teda z juhu Čile alebo Argentíny, je najširší prieliv na Zemi. Je široký vyše 1 100 km a dlhý 460 km, s maximálnou hĺbkou 5 248 m je aj najhlbším prielivom na Zemi. Spája Atlantický oceán (Škótske more) a Tichý oceán (Bellingshausenovo more). Prechádza cezeň najmohutnejší oceánsky prúd – drift západných vetrov. Prieliv dostal meno podľa prvého Angličana, ktorý oboplával svet v rokoch 1577 – 1580. Viceadmirál sir Francis Drake, pirát a moreplavec, sa ním preplavil v roku 1578. Skvelé, nie? Plaviť sa najmohutnejším zo všetkých morských prúdov sveta, medzi dvoma oceánmi, pri najsilnejších víchriciach planéty... navyše po stopách anglického piráta a v ústrety desivej zime, ktorá zmrazila na milióny rokov celý jeden svetadiel.
.do dračej papule
Nalodili sme sa v studený a veterný decembrový večer, kapitán lode Ushuaia nás privítal písomne, osobne ho zastúpil šéf výpravy, charizmatický Argentínčan s črtami Francúza. O 19:00 už máme za sebou poučenia, dostali sme záchranné vesty, cvičili sme krízové situácie. Beháme po lodi a učíme sa ovládať každú páčku, dokonca v rámci záchranného cvičenia spoznávame dve veľké oranžové ponorky po oboch stranách ľadoborca. Precíznosť inštruktorov a záchranárov nám stále nejde do hlavy. Veď sme sa poistili, zaplatili... Na večeru sa dostávame o 21:00, u nás, v srdci Európy, je jedna hodina ráno. Jedlo je skvelé a my v úžase prechádzame do baru. Len šéfovia expedície zalezú do kajút už o 22:00. Vtedy ešte nevieme prečo.
Loď dáva zbohom pobrežiu, na pravej strane vidíme Čile. Dopíjam poslednú cervezu – pivo – a idem nakrútiť na kameru poslednú skalu pobrežia, za ňou je už len otvorený oceán, teda vlastne rovno dva. Pred nami je Drakov prieliv. Je päť minút po polnoci a idem spať. V blaženej nevedomosti a naivite si opäť vykladám veci na stôl, aj kameru, fotoaparát, proste všetko. S priateľom sa začudujeme, prečo nám stewardky schovali všetko zo stola. No, možno by sme to vedeli, keby sme boli šli na posledné poučenie dňa, no my sme už nemali síl na inštrukcie. Sami a celkom pokorne sme sa dívali na ten nekonečný obzor. Dnes viem, že som sa díval do otvorenej tlamy draka.
Noc sa končí prekvapivo rýchlo. Najprv jemné kolísanie, ktoré sa vás snaží uspať, a potom strašný rachot, ktorý vás vo chvíli zobudí. Lietajú veci zo stola: kamera, foťák, lieky, papiere. Kamarát všetko zachraňuje. Burácajúci oceán, nič iné to byť nemôže. Celú noc som ho len cítil, až okolo 6:00 som sa musel pozrieť na to, čo mi spôsobilo najhoršiu noc v tom roku života. Pozerám cez „ponorkové“ okno v kajute a neodvažujem sa odhadnúť, cez aké vysoké vlny nás naša Ushuaia celú noc viedla, iste riadne vyše 10 metrov. Beriem kameru a vydávam sa na paluby, s ťažkosťami sa trmácam hore, cesta je úmorná, ľadoborec sa nakláňa takmer o 80 stupňov, viac ho ťahá vľavo, dedukujem, že to peklo prichádza sprava, teda zo západu. Nikde ani duše, loď vŕzga, akoby bola celá z dreva. Na hlavnej palube vidíme rozbité okná, vitríny so suvenírmi, stoličky rozhádzané na zemi, ťažké kožené fotely „naložené“ na sebe, za barom rozbité kilá pohárov. Chvíľu s obavami rozmýšľam, prečo nie je nikto z posádky na hlavnej palube. Potom sa rozhodujem, otváram ťažké dvere a vychádzam na druhú palubu. Vonku ma čaká ohlušujúci zvuk mora a vietor, ledva sa pridržiavam zábradlí, ktoré lemujú vnútro, ale aj vonkajšok ľadoborca. Snažím sa presunúť k špicu lode, ale tento cieľ je nereálny, čím bližšie k špičke lode, tým väčšie riziko prepadnutia cez palubu. Radšej idem na úplný zadok lode, tam chvíľu nakrúcam a presúvam sa na prvú palubu k člnom zodiakom.
Nič také som ešte nevidel. Hľadím na 15- až 18-metrové vlny, ktoré s ohlušujúcim rachotom dorážajú na boky takmer 100-metrovej lode. Kto by sa nedržal, neprežil by na otvorenej palube ani sekundu. Tvár mi bičuje taký silný vietor, že nemôžem ani pozrieť smerom, odkiaľ prichádza. Vtedy si uvedomujem, že severák je neškodný príbuzný vetru južnému – arktickému. Zasahuje ma prvá vlna, našťastie ju stlmia člny uviazané na palube. Prichádza druhá a tuším, že to, cez čo sa ženie Ushuaia, nemá 18 metrov, ale aj viac.
Čo teraz? V rozhodovaní mi pomáha vlna, ktorá ma kompletne zasahuje do tváre a do kamery. Teraz viem, že musím zaliezť do lode, lebo inak samotnú Antarktídu možno nikdy neuvidím. Pád do mora by tu znamenal tak 20 sekúnd života, údajne 5 až 7 záberov rukami, a potom zbohom, človek ide zamrznutý ku dnu. Voda má totiž mínus 2 stupne Celzia. V jednom okamihu strácam kontrolu, púšťam kameru na palubu a chytám sa kotviaceho zariadenia, kamera sa šúcha ku mne, jednou rukou ju chytám a doslova sa plazím ku dverám. Tie sú po mojom príchode do desiatich minút uzatvorené a všetci dostávame upozornenie, že sa prísne zakazuje vychádzať na paluby...
| Prečo sú práve póly dosť chladné, aby sa na nich trvalo udržal ľad, kým v trópoch je neustále teplo? Energia vyžarovaná Slnkom dokáže vyhriať celú planétu na 14 stupňov Celzia a Slnko je 150 miliónov kilometrov ďaleko, tak prečo ohrieva jednu časť planéty viac než inú? Hlavným dôvodom je to, že póly sú naklonené, takže slnečný svit dopadá na povrch pod šikmým uhlom. Na 30. stupni severnej či južnej šírky (to je približná poloha Floridy či Sydney) teda na Zem dopadá 86 percent svetla, ktoré dopadá na rovník. Na 60. stupni (to odpovedá Oslu) klesá intenzita svitu na polovicu. Na 80. stupni (približne sever pobrežia Grónska alebo okraj Rossovho šelfového ľadovca v Antarktíde) už padá na Zem iba 14,7 percenta svetla. K tomu, že sa pólom nedostáva dosť slnečného tepla, prispievajú ďalšie dva faktory. To, že lúče dopadajú na póly pod väčším uhlom než na zvyšok planéty, takže musia prekonávať silnejšiu vrstvu atmosféry. Ešte dôležitejšie je, že aspoň 85 percent slnečného žiarenia, ktoré sem dopadne, sa od snehu a ľadu na póloch odráža späť do atmosféry. V okamihu slnovratu je však Zem v takej polohe na obežnej dráhe, že severný (alebo južný) pól je maximálne obrátený k Slnku. Vtedy sa jeden pól kúpe v 24-hodinovom prúde svetla a padá naň viac slnečného svitu ako na akékoľvek iné miesto na Zemi. Pri vypočítavaní všetkých naj môžeme ísť ďalej. Klenba polárnej ľadovej masy dosahuje maximálnu hrúbku neuveriteľných 4 800 metrov. Južný pól leží na 2 800-metrovom ľade. Priemerná nadmorská výška Antarktídy je šialených 2 160 metrov – Ázia, ako druhá najvyššia, má len rovných 1 000 metrov nad morom, hoci práve v Ázii ležia Himaláje a strecha sveta – Tibet. |
Tretí deň sa začína príjemnejšie, vlny dosahujú len asi 5-6 metrov a my začíname dýchať. Spoznávame sa so susedom Edwinom a jeho priateľkou z Holandska a o 10:30 absolvujeme prednášku o tučniakoch a ich správaní. Potom vylodenie: akoby sme sa ocitli v temných krajinách z rozprávok. Všade čierne bralá, husté sneženie, hmla a víchor. Z diaľky počuť škrekot tučniakov.
Kapitán len o niekoľko metrov z jednej strany míňa útes, z druhej máme 20 metrov ku skalám. Plávame do zatopeného vulkánu. Pohľad z lode je nádherný, z vulkánu sa dívame cez Neptúnovo oko na more, na sopečnej pláži vidíme stúpajúci dym. 8:30, vylodenie na Whalers Bay. Až tu sa dozvedáme, že zničená a lávou zaplavená základňa, ktorej zvyšky vytŕčajú z nánosu stuhnutej magmy, mala smutnú históriu. Kráter do dnešnej podoby vytvarovala mohutná explózia v roku 1800. Odvtedy vybuchli ešte dvakrát bočné krátery sopky. Posledný výbuch v roku 1972 zabil troch bádateľov. Ich hroby dodnes tíško pripomínajú, že táto zem nie je taká zamrznutá, ako sa na prvý pohľad zdá – pod ľadom drieme sopečná činnosť. Práve v oblasti polostrova je z celého kontinentu najväčšia. Tu sa totiž stretávajú dve tektonické dosky a v priebehu dejín dávajú pocítiť, že tento kus zeme a ľadu si zaslúži veľký rešpekt. Nikdy neviete, či vás zabije voda, more, vietor alebo oheň.
Na ostrove vidíme kusy rozbitých člnov, domov, naftových nádrží. Skupina sa delí, dostávame pokyny, odkiaľ a pokiaľ môžeme ísť. Sopka mení farby: je červená, čierna, hnedá. Jej skaly vytvárajú úžasné tvary, ktoré pripomínajú veci, zvieratá. Horný okraj sopky je pokrytý ľadom topiacim sa od tepla, ktoré sála z krátera. Pohľad na snehové slzy krátera je magický.
.bratia Slovania!
Idú dni, prichádzajú ďalšie vylodenia. Na ukrajinskej vedeckej základni Vernadsky nás vítajú decovými vodkami. „Bratia Slovania, bratia Slovania!“ kričí skupinka ukrajinských bádateľov pri veľkom vysielači. Prechádzame celú stanicu, ukazujú nám priestory na meranie ionosféry, ozónu. Pomery sú tu sparťanské, izby sú zariadené skromne, zútulňujú ich obrázky rodín, ale aj veľrýb a polárnej žiary. Bavíme sa s Ukrajincami o situácii v Európe, Rusku, tu na kraji sveta ich stále zaujíma, čo sa deje inde.
Britská vedecká základňa Port Lockroy je zase iná. Žije tam bežne len malá skupinka dobrodruhov, pri našom príchode je na stanici len jeden 65-ročný bradatý pán. Väčšia časť stanice je zariadená v štýle 60. rokov: staré lyže, staré variče. Po opustení stanice sa lodíme opäť na ľadoborec a cestou obdivujeme obrovské ľadovce. Ich výška dosahuje 30 až 40 metrov nad hladinu, a pritom asi šesť sedmín z nich je pod hladinou. V týchto miestach vidíme prvé veľryby, najprv sa nabažíme pohľadom na stádo veľrýb Orca, aby sme neskôr mohli pozorovať majestátnu modrú veľrybu, ktorá môže dorásť až do 60 metrov a môže vážiť úctyhodných 150 ton.
Ale najkrajšie sú ľadovce. Môžeme sa ich dotýkať, majú nádhernú modrú farbu, farbu neba. Cítime pokoru, obdiv a niečo, čo možno raz pochopím. Ten pocit je viac, než ľudský mozog vie spracovať, to jemné žblnkotanie vody o trblietavý ľadovec. Vidím srdce Antarktídy, cítim jeho tlkot, jeho blízkosť a svoju bezvýznamnosť. Preberá ma až zvuk motora, ktorý nás zrazu nesie ďalej od ľadovcov. „Nie vždy to prebieha takto ideálne,“ vraví cestou Augustin Pullman, zástupca šéfa našej výpravy. „Vaša výprava má veľmi pekné počasie, ale mali sme aj oveľa akčnejšie plavby. Počasie sa tu mení veľmi rýchlo, najnebezpečnejšie sú zmeny vetra a prúdov. Neraz sa nám stalo, že sa kryhy začali nahŕňať k sebe a my sme spomedzi nich museli veľmi rýchlo vymanévrovať.“
A ešte ostrov Aitcho. Zvláštny ostrov. Zem na ňom sa zdá takmer piesočnatá, ale v dôsledku zimy sa do nej zabárame len na 1 až 2 centimetre. Nepočuť škrekot tučniakov ani hlasy vtákov, čo lovia ryby v mori. Čierne skaly akoby nám načúvali a človeku sa zdá, že rozumie aj skalám, moru, vetru. Prichádzajú šialené myšlienky, že by sa dalo zostať na tejto pláži a dúfať, že ten pocit vydrží stále...
Od tejto chvíle sa na seba dívame inak. Usmievame sa, atmosféra sa uvoľňuje. Odteraz už nikto neukazuje fotky svojich jácht, nehovorí, za čo predáva jeho firma v Petrohrade štvorcový meter, nikto nehovorí nič o sebe, všetci o tom, čo videli, a o druhých.
.fin del Mundo
Blížia sa Vianoce, ľadoborec sa stále plaví medzi sedem- až osemmetrovými vlnami a nezvratne smeruje na sever. Sme zase v dračej úžine. O 10:30 absolvujeme prednášku o ozónovej diere, dozvedáme sa o silných veterných blizardoch: tieto maximálne zemské vetry vytvoria komín, cez ktorý prepadne ľadový vzduch, ktorý má teplotu mínus 80 až mínus 95 stupňov Celzia a stiahne so sebou aj vražedné nahromadenie CO2, ktoré je v atmosfére. Ono následne padá vo forme kryštálov, teda aj snehu, na kontinent a cez polárnu noc len tíško spí. Peklo a rozvrat atómov nastáva až okolo septembra a kulminuje v decembri. O 18:00 sa začína záverečný ceremoniál, dostávame antarktické certifikáty z rúk kapitána lode. Nasleduje slávnostná „kapitánska večera“. Sme polárnici?
Na druhý deň sa vyloďujeme v najjužnejšom meste sveta, v Ushuai, domácimi zvanom aj Fin del Mundo, teda „koniec sveta“.
Antarktída. Nikdy nebolo mojím snom vidieť ju, nikdy som o nej nesníval – až do chvíle, keď som sa z nej vrátil. Teraz túžim opäť cítiť studený vietor, prižmurovať oči v slnku odrážajúcom sa na nekonečných ľadových pláňach, cítiť vločky dopadajúce z ďalekej oblohy, vdychovať vôňu mora, načúvať škrekotu tučniakov a s úžasom sledovať najväčšie živočíchy sveta, ako dôstojne brázdia ľadový oceán. Nikdy som nesníval, že sa raz tak vzdialim od domova, no až cesta tam mi ukázala, že vnútorne som svojmu domovu nikdy bližšie nebol.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.