Do buddhistického kláštora Labrang som prvýkrát prišiel v máji 1992 na radu tibetského priateľa, ktorý mi ho odporúčal ako významné centrum tibetskej kultúry. Tak sa začalo čosi ako karmické spojenie medzi kláštorom Labrang a mnou.
Odvtedy som ho navštevoval pravidelne a pozoroval jeho premeny – a najmä premeny priľahlého mesta Sia-che. Keď sa teraz po svete rozšírili informácie o protestoch v Tibete, väčšina médií sa sústreďovala na Lhasu. Ale práve mesto Sia-che je príkladom komplikovanej historickej, etnickej i politickej situácie, z ktorej nepokoje vzišli. Leží v južnej časti provincie Kan-su na severovýchodnom okraji Tibetskej náhornej plošiny, v regióne, ktorý síce nepatrí k Tibetskej autonómnej oblasti, ale tradične bol osídlený najmä Tibeťanmi.
Sama provincia Kan-su je pritom veľmi pestrá etnická a náboženská mozaika. Iba sto kilometrov severovýchodne od kláštora Labrang sa nachádza Lin-sia, centrum čínskeho islamu s desiatkami mešít a hrobiek súfických majstrov. Prechod z jednej kultúrnej a etnickej oblasti si človek všimne aj z autobusu: suché nížiny, nad ktorými sa týčia minarety, zrazu vystriedajú hrebene horstiev, biele stúpy a malé tibetské kláštory.
.nová moc nad kláštormi
Kláštor Labrang založili v roku 1709 a stal sa najvýznamnejším centrom vzdelanosti v severovýchodnom Tibete, Amde. Prichádzali sem študovať nielen tibetskí, ale aj mongolskí a burjatskí mnísi – pred rokom 1958 ich v kláštore žilo asi tri a pol tisícky. Najvyšší znovuzrodenci kláštora, džamjang žäpa a gungthang, tejto časti Amda fakticky vládli. Vďaka vzdialenosti od Lhasy aj od Pekingu nepodliehali tibetskej ani čínskej správe. Lhasu však miestni Tibeťania aj tak vnímali ako najdôležitejšie náboženské centrum a dodnes sa cítia súčasťou Tibetu. V 19. storočí sa do oblasti začali sťahovať Chuejovia, moslimskí Číňania, ako sprostredkovatelia obchodu medzi Tibeťanmi a Číňanmi. Tí sa v okolí Labrangu usádzali až od 20. rokov 20. storočia, keď sa oblasť stala súčasťou Čínskej republiky a v Sia-che vznikli čínske úrady. V októbri 1949 vznikla Čínska ľudová republika a správu nad oblasťou prevzala nová moc.
Komunistický režim spočiatku postupoval relatívne opatrne a rešpektoval tradičné náboženské autority. No pozemková reforma, ktorá kláštory pripravila o najdôležitejší zdroj príjmov, vyvolala v lete 1958 ozbrojené povstanie. Čínska armáda ho potlačila, a to odštartovalo novú kapitolu čínskej politiky: protináboženské kampane viedli k faktickej likvidácii tibetského buddhizmu aj kláštora Labrang – k likvidácii, ktorá sa zavŕšila počas kultúrnej revolúcie.
Na konci 70. rokov prišlo v komunistickej Číne uvoľnenie. Sústreďovalo sa najmä na ekonomické reformy, ale prinieslo aj liberalizáciu menšinovej a náboženskej politiky. Uväznených mníchov prepustili a začala sa obnova náboženského života: komplex kláštora veriaci reštaurovali a prišli doň mladí mnísi. Labrang bol príkladom úspešnej obnovy. S vyše 2 000 mníchmi sa čoskoro stal najväčším kláštorom v Tibete, kde sa celkovo obnovil tradičný systém monastického vzdelávania.
.ako vydržať s režimom
Výnimočné postavenie Labrangu súviselo s aktivitami šiesteho džamjang žäpu a šiesteho gungthanga, ktorí sa po návrate z väzenia koncom 70. rokov opäť stali najvyššími predstaviteľmi kláštora. Štát využil ich vplyv medzi Tibeťanmi a inštaloval ich do symbolických funkcií na provinčnej úrovni: nemali síce reálny politický vplyv a v prípade „objednávky“ museli kritizovať dalajlámu, ale mnísi i laici vedeli, že vďaka týmto službám režimu dokážu zabezpečiť v Labrangu relatívnu stabilitu, zvyšovať štátom stanovenú kvótu mníchov a získavať financie na obnovu kláštora.
Vďaka prirodzenej autorite a rešpektu, ktoré títo predstavitelia kláštora medzi Tibeťanmi požívali, sa v Labrangu až do 14. marca 2008 nikdy neodohrali masové protičínske protesty, ktoré by viedli k takej výraznej reštrikcii, ako to bolo v kláštoroch pri Lhase po demonštráciách v marci 1989. Prejavy nespokojnosti sa však vyskytli – na múroch kláštora sa objavili nápisy žiadajúce nezávislosť, mnísi v osobných rozhovoroch odmietali čínsku nadvládu a so 14. dalajlámom spájali nádeje na nezávislosť Tibetu vrátane Amda. Miestne čínske úrady však predsa tolerovali fakt, že napriek oficiálnej kvóte 1 100 mníchov ich žije v Labrangu dvojnásobok. A hoci čínske zákony zakazujú, aby do kláštorov vstupovali neplnoleté osoby, v kláštore bolo vidieť desiatky mladších mníchov, keďže v tradičnom Tibete vstupovali chlapci do kláštora v šiestom roku života.
Labrang bol teda príkladom relatívne fungujúcej koexistencie tradičnej buddhistickej inštitúcie s čínskym režimom. Aj tu, tak ako vo všetkých tibetských kláštoroch, však od druhej polovice 90. rokov prebieha kampaň s názvom Milovať vlasť a milovať náboženstvo. V jej rámci si mnísi na študijných zhromaždeniach povinne osvojujú oficiálnu verziu dejín Tibetu ako neoddeliteľnej súčasti Číny, musia kritizovať dalajlámu ako separatistu a deklarovať lojalitu čínskemu štátu i komunistickej strane.
.ich Buddha je iný ako náš
Z minaretu mešity v Sia-che vidno nielen rozsiahly komplex buddhistického kláštora, ale aj čínsky taoistický chrám, no vzťahy medzi etnikami boli napäté už pred protestmi. Tibeťania označujú Labrang a jeho okolie za chuorki sačha, „tibetské územie“. Chuejov i Číňanov pokladajú za nevítaných hostí v oblasti patriacej Tibeťanom. „Chuejský Buddha je iný ako náš,“ konštatoval na vysvetlenie jeden mních. Miestny Chuej zamestnaný v štátnych službách mi zase zdôrazňoval, že Tibeťania sa k nemu správajú povýšenecky a dávajú mu najavo, že ho tu len trpia.
Napätie medzi Tibeťanmi a Chuejmi však nespôsobujú ich odlišné náboženské tradície, ale ekonomická dominancia chuejských obchodníkov a majiteľov reštaurácií. Tibeťania vnímajú Chuejov ako nevítanú konkurenciu a v posledných rokoch sa v južnom Kan-su vyskytli útoky na moslimské reštaurácie a obchody, ktoré Tibeťania vyrabovali a (neúspešne) vyzývali na ich bojkot.
Vzťahy medzi etnikami zhoršil, paradoxne, aj rozvoj cestovného ruchu. Od polovice 90. rokov rastie v Číne životná úroveň a Labrang sa stal atraktívnou destináciou pre tisíce platiacich čínskych turistov. Mnohí z nich sa správajú v kláštore neúctivo – pokladajú ho iba za skanzen, čo tibetskí mnísi vnímajú veľmi negatívne. Príliv čínskych turistov priniesol aj ďalšie pracovné príležitosti. Lenže miesta taxikárov, zamestnancov reštaurácií a predavačov suvenírov zaujali najmä Číňania z iných provincií. Často bývajú v prostých podmienkach, pracujú bez oddychu, aby rýchlo zarobili čo najviac peňazí, a neplánujú sa tu dlhodobo usadiť. Typickým príkladom je taxikár z Chu-nanu, ktorý sa posťažoval: „Chuejovia a Tibeťania nemajú nijakú kultúru, sú to zlí a násilní ľudia.“ Je pravda, že prostredie Tibetu je Číňanom cudzie: po tibetsky nehovoria a s miestnym obyvateľstvom si nevytvárajú nijaké väzby. Práve táto posledná vlna čínskych prisťahovalcov výrazne zmenila tvár Sia-che, okresného mesta, kde dnes Chuejovia a Číňania tvoria väčšinu.
.krátky zážitok slobody
Informácie o protestoch v Lhase 10. marca sa vďaka mobilnej komunikácii a tibetskému vysielaniu americkej rozhlasovej stanice veľmi rýchlo rozšírili. Už 14. a 15. marca demonštrovali aj v Sia-che tri tisícky mníchov a laikov. Z internetových záberov vidno, ako sa symbolicky zmocnili hlavnej ulice lemovanej sídlami čínskych štátnych orgánov, okresného výboru Komunistickej strany Číny, bankami, poštou a obchodmi. Zástupy ľudí nesúcich zakázané tibetské zástavy a podobizne 14. dalajlámu kráčali po ulici, žiadali nezávislosť Tibetu a prevolávali na slávu dalajlámovi.
Zábery svedčia aj o tom, že hnev protestujúcich sa obrátil nielen proti budovám symbolizujúcim pekinský režim, ale napríklad aj proti turistickej ubytovni, ktorá patrí tibetskej rodine. Táto rodina sa vrátila z indického exilu začiatkom 80. rokov, keď čínska vláda lákala tibetských exulantov naspäť, aby ich návrat využila na propagandistické účely. Od vlády dostali pozemok a ich ubytovňu obľubovali najmä zahraniční backpackeri. Miestni Tibeťania ich však podozrievali, že spolupracujú s čínskymi úradmi a udávajú mníchov, ktorí sa stretávajú s cudzincami. Mnísi sa tiež často sťažovali, že práve tibetskí policajti sa voči nim správajú oveľa horšie ako čínski, aby presvedčili zamestnávateľov o svojej lojálnosti.
Na ďalších záberoch dostupných na internete už po hlavnej ulici pochodujú zástupy čínskych vojakov. Protesty v Sia-che sa podarilo potlačiť, ale internetové stránky venované Tibetu stále prinášajú nové správy o protestoch v malých mestečkách v okolí: Gängja, Sangkhog, Cö, Tagcchang Lhamo, ktoré som kedysi navštívil a rozprával sa s ich obyvateľmi.
Niekoľkodňové protesty Tibeťanov urobili koniec obrazu harmonického spolužitia Tibeťanov a Číňanov, ktoré čínska vládna propaganda starostlivo udržiavala. Po marci 2008 už bude všetko inak: labranskí mnísi aj miestni Tibeťania po krátkom euforickom zážitku slobody vstupujú do obdobia vlády tvrdej ruky a „ľudovej vojny proti separatistom“.
Autor je sinológ a tibetológ
Odvtedy som ho navštevoval pravidelne a pozoroval jeho premeny – a najmä premeny priľahlého mesta Sia-che. Keď sa teraz po svete rozšírili informácie o protestoch v Tibete, väčšina médií sa sústreďovala na Lhasu. Ale práve mesto Sia-che je príkladom komplikovanej historickej, etnickej i politickej situácie, z ktorej nepokoje vzišli. Leží v južnej časti provincie Kan-su na severovýchodnom okraji Tibetskej náhornej plošiny, v regióne, ktorý síce nepatrí k Tibetskej autonómnej oblasti, ale tradične bol osídlený najmä Tibeťanmi.
Sama provincia Kan-su je pritom veľmi pestrá etnická a náboženská mozaika. Iba sto kilometrov severovýchodne od kláštora Labrang sa nachádza Lin-sia, centrum čínskeho islamu s desiatkami mešít a hrobiek súfických majstrov. Prechod z jednej kultúrnej a etnickej oblasti si človek všimne aj z autobusu: suché nížiny, nad ktorými sa týčia minarety, zrazu vystriedajú hrebene horstiev, biele stúpy a malé tibetské kláštory.
.nová moc nad kláštormi
Kláštor Labrang založili v roku 1709 a stal sa najvýznamnejším centrom vzdelanosti v severovýchodnom Tibete, Amde. Prichádzali sem študovať nielen tibetskí, ale aj mongolskí a burjatskí mnísi – pred rokom 1958 ich v kláštore žilo asi tri a pol tisícky. Najvyšší znovuzrodenci kláštora, džamjang žäpa a gungthang, tejto časti Amda fakticky vládli. Vďaka vzdialenosti od Lhasy aj od Pekingu nepodliehali tibetskej ani čínskej správe. Lhasu však miestni Tibeťania aj tak vnímali ako najdôležitejšie náboženské centrum a dodnes sa cítia súčasťou Tibetu. V 19. storočí sa do oblasti začali sťahovať Chuejovia, moslimskí Číňania, ako sprostredkovatelia obchodu medzi Tibeťanmi a Číňanmi. Tí sa v okolí Labrangu usádzali až od 20. rokov 20. storočia, keď sa oblasť stala súčasťou Čínskej republiky a v Sia-che vznikli čínske úrady. V októbri 1949 vznikla Čínska ľudová republika a správu nad oblasťou prevzala nová moc.
Komunistický režim spočiatku postupoval relatívne opatrne a rešpektoval tradičné náboženské autority. No pozemková reforma, ktorá kláštory pripravila o najdôležitejší zdroj príjmov, vyvolala v lete 1958 ozbrojené povstanie. Čínska armáda ho potlačila, a to odštartovalo novú kapitolu čínskej politiky: protináboženské kampane viedli k faktickej likvidácii tibetského buddhizmu aj kláštora Labrang – k likvidácii, ktorá sa zavŕšila počas kultúrnej revolúcie.
Na konci 70. rokov prišlo v komunistickej Číne uvoľnenie. Sústreďovalo sa najmä na ekonomické reformy, ale prinieslo aj liberalizáciu menšinovej a náboženskej politiky. Uväznených mníchov prepustili a začala sa obnova náboženského života: komplex kláštora veriaci reštaurovali a prišli doň mladí mnísi. Labrang bol príkladom úspešnej obnovy. S vyše 2 000 mníchmi sa čoskoro stal najväčším kláštorom v Tibete, kde sa celkovo obnovil tradičný systém monastického vzdelávania.
.ako vydržať s režimom
Výnimočné postavenie Labrangu súviselo s aktivitami šiesteho džamjang žäpu a šiesteho gungthanga, ktorí sa po návrate z väzenia koncom 70. rokov opäť stali najvyššími predstaviteľmi kláštora. Štát využil ich vplyv medzi Tibeťanmi a inštaloval ich do symbolických funkcií na provinčnej úrovni: nemali síce reálny politický vplyv a v prípade „objednávky“ museli kritizovať dalajlámu, ale mnísi i laici vedeli, že vďaka týmto službám režimu dokážu zabezpečiť v Labrangu relatívnu stabilitu, zvyšovať štátom stanovenú kvótu mníchov a získavať financie na obnovu kláštora.
Vďaka prirodzenej autorite a rešpektu, ktoré títo predstavitelia kláštora medzi Tibeťanmi požívali, sa v Labrangu až do 14. marca 2008 nikdy neodohrali masové protičínske protesty, ktoré by viedli k takej výraznej reštrikcii, ako to bolo v kláštoroch pri Lhase po demonštráciách v marci 1989. Prejavy nespokojnosti sa však vyskytli – na múroch kláštora sa objavili nápisy žiadajúce nezávislosť, mnísi v osobných rozhovoroch odmietali čínsku nadvládu a so 14. dalajlámom spájali nádeje na nezávislosť Tibetu vrátane Amda. Miestne čínske úrady však predsa tolerovali fakt, že napriek oficiálnej kvóte 1 100 mníchov ich žije v Labrangu dvojnásobok. A hoci čínske zákony zakazujú, aby do kláštorov vstupovali neplnoleté osoby, v kláštore bolo vidieť desiatky mladších mníchov, keďže v tradičnom Tibete vstupovali chlapci do kláštora v šiestom roku života.
Labrang bol teda príkladom relatívne fungujúcej koexistencie tradičnej buddhistickej inštitúcie s čínskym režimom. Aj tu, tak ako vo všetkých tibetských kláštoroch, však od druhej polovice 90. rokov prebieha kampaň s názvom Milovať vlasť a milovať náboženstvo. V jej rámci si mnísi na študijných zhromaždeniach povinne osvojujú oficiálnu verziu dejín Tibetu ako neoddeliteľnej súčasti Číny, musia kritizovať dalajlámu ako separatistu a deklarovať lojalitu čínskemu štátu i komunistickej strane.
.ich Buddha je iný ako náš
Z minaretu mešity v Sia-che vidno nielen rozsiahly komplex buddhistického kláštora, ale aj čínsky taoistický chrám, no vzťahy medzi etnikami boli napäté už pred protestmi. Tibeťania označujú Labrang a jeho okolie za chuorki sačha, „tibetské územie“. Chuejov i Číňanov pokladajú za nevítaných hostí v oblasti patriacej Tibeťanom. „Chuejský Buddha je iný ako náš,“ konštatoval na vysvetlenie jeden mních. Miestny Chuej zamestnaný v štátnych službách mi zase zdôrazňoval, že Tibeťania sa k nemu správajú povýšenecky a dávajú mu najavo, že ho tu len trpia.
Napätie medzi Tibeťanmi a Chuejmi však nespôsobujú ich odlišné náboženské tradície, ale ekonomická dominancia chuejských obchodníkov a majiteľov reštaurácií. Tibeťania vnímajú Chuejov ako nevítanú konkurenciu a v posledných rokoch sa v južnom Kan-su vyskytli útoky na moslimské reštaurácie a obchody, ktoré Tibeťania vyrabovali a (neúspešne) vyzývali na ich bojkot.
Vzťahy medzi etnikami zhoršil, paradoxne, aj rozvoj cestovného ruchu. Od polovice 90. rokov rastie v Číne životná úroveň a Labrang sa stal atraktívnou destináciou pre tisíce platiacich čínskych turistov. Mnohí z nich sa správajú v kláštore neúctivo – pokladajú ho iba za skanzen, čo tibetskí mnísi vnímajú veľmi negatívne. Príliv čínskych turistov priniesol aj ďalšie pracovné príležitosti. Lenže miesta taxikárov, zamestnancov reštaurácií a predavačov suvenírov zaujali najmä Číňania z iných provincií. Často bývajú v prostých podmienkach, pracujú bez oddychu, aby rýchlo zarobili čo najviac peňazí, a neplánujú sa tu dlhodobo usadiť. Typickým príkladom je taxikár z Chu-nanu, ktorý sa posťažoval: „Chuejovia a Tibeťania nemajú nijakú kultúru, sú to zlí a násilní ľudia.“ Je pravda, že prostredie Tibetu je Číňanom cudzie: po tibetsky nehovoria a s miestnym obyvateľstvom si nevytvárajú nijaké väzby. Práve táto posledná vlna čínskych prisťahovalcov výrazne zmenila tvár Sia-che, okresného mesta, kde dnes Chuejovia a Číňania tvoria väčšinu.
.krátky zážitok slobody
Informácie o protestoch v Lhase 10. marca sa vďaka mobilnej komunikácii a tibetskému vysielaniu americkej rozhlasovej stanice veľmi rýchlo rozšírili. Už 14. a 15. marca demonštrovali aj v Sia-che tri tisícky mníchov a laikov. Z internetových záberov vidno, ako sa symbolicky zmocnili hlavnej ulice lemovanej sídlami čínskych štátnych orgánov, okresného výboru Komunistickej strany Číny, bankami, poštou a obchodmi. Zástupy ľudí nesúcich zakázané tibetské zástavy a podobizne 14. dalajlámu kráčali po ulici, žiadali nezávislosť Tibetu a prevolávali na slávu dalajlámovi.
Zábery svedčia aj o tom, že hnev protestujúcich sa obrátil nielen proti budovám symbolizujúcim pekinský režim, ale napríklad aj proti turistickej ubytovni, ktorá patrí tibetskej rodine. Táto rodina sa vrátila z indického exilu začiatkom 80. rokov, keď čínska vláda lákala tibetských exulantov naspäť, aby ich návrat využila na propagandistické účely. Od vlády dostali pozemok a ich ubytovňu obľubovali najmä zahraniční backpackeri. Miestni Tibeťania ich však podozrievali, že spolupracujú s čínskymi úradmi a udávajú mníchov, ktorí sa stretávajú s cudzincami. Mnísi sa tiež často sťažovali, že práve tibetskí policajti sa voči nim správajú oveľa horšie ako čínski, aby presvedčili zamestnávateľov o svojej lojálnosti.
Na ďalších záberoch dostupných na internete už po hlavnej ulici pochodujú zástupy čínskych vojakov. Protesty v Sia-che sa podarilo potlačiť, ale internetové stránky venované Tibetu stále prinášajú nové správy o protestoch v malých mestečkách v okolí: Gängja, Sangkhog, Cö, Tagcchang Lhamo, ktoré som kedysi navštívil a rozprával sa s ich obyvateľmi.
Niekoľkodňové protesty Tibeťanov urobili koniec obrazu harmonického spolužitia Tibeťanov a Číňanov, ktoré čínska vládna propaganda starostlivo udržiavala. Po marci 2008 už bude všetko inak: labranskí mnísi aj miestni Tibeťania po krátkom euforickom zážitku slobody vstupujú do obdobia vlády tvrdej ruky a „ľudovej vojny proti separatistom“.
Autor je sinológ a tibetológ
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.