Poznáme to z filmov. Štokholmský syndróm. Rukojemníci časom menia svoj negatívny postoj k únoscom, vo filme s melodramatickým podtónom sa často obeť do páchateľa dokonca zamiluje.
Ako vraví časť definície, „ľudia, ktorí sú väznení alebo inak závislí od vôle väzniteľa, sa stotožnia s väzniteľovými názormi a správaním a v konečnom dôsledku môžu dospieť k názoru, že násilník je ich záchranca“. Zaujímalo by ma, kedy tento názor pominie, čo sa stane, keď už nebezpečenstvo nehrozí a vy viete, že ste boli obeťou. Mám totiž pocit, že našu krajinu postihol štokholmský syndróm ako vyšitý a prejavuje sa s akýmsi čudesným oneskorením. Keď vidím ľudí v rôznych anketách s láskou spomínať na komunistický režim, neviem prísť na iné vysvetlenie. Najčastejšie sa sťažujú obyčajní ľudia, pritom tí azda najviac doplácajú na štyridsať rokov totality.
Prezident komunista má popularitu ako hrom. Preferencie mentálne komunistického Smeru rastú do neba, jeho predseda, prototyp komunistu, je najdôveryhodnejším politikom, spolu s ním vládnu dvaja milovníci iných verzií totality. Takíto ľudia svojho času našu krajinu uniesli z demokratického sveta, potom ju šťyridsať rokov väznili a my sme sa napokon do nich za odmenu zamilovali. Identifikácia s agresorom je vzácny obranný mechanizmus, ktorý pomáha prežiť – ale prečo to trvá aj takmer dvadsať rokov po? Prečo ten záchranný mechanizmus idealizácie funguje, a to dokonca s takou úžasnou silou? Pripadá mi to ako epidémia, proti ktorej strácajú imunitu aj niekdajšie elity disentu – a to je na všetkom to najsmutnejšie. Obdivuhodný bojovník proti totalite Ján Čarnogurský pochoduje s „fašistami light“ proti nezávislosti Kosova. Jeho údajná nevedomosť o tom, kto akciu organizuje, je pri poznaní jeho rozhľadu a kvalít mimoriadne trápna, navyše už sa raz dokázal spojiť v protestoch aj s komunistami. Pripadá mi to presne ako starý totalitný fígeľ – podpor nás a my podporíme teba. Nedokážem to pochopiť . Podobne iný disident a chartista Miklóš Duray je ochotný zasadať s extrémistami, ktorí vyznávajú totalitu podľa príslušnosti k národu. Čo sa stalo? Naozaj mi napadá iba Štokholm a jeho ozvena.
Ako vraví časť definície, „ľudia, ktorí sú väznení alebo inak závislí od vôle väzniteľa, sa stotožnia s väzniteľovými názormi a správaním a v konečnom dôsledku môžu dospieť k názoru, že násilník je ich záchranca“. Zaujímalo by ma, kedy tento názor pominie, čo sa stane, keď už nebezpečenstvo nehrozí a vy viete, že ste boli obeťou. Mám totiž pocit, že našu krajinu postihol štokholmský syndróm ako vyšitý a prejavuje sa s akýmsi čudesným oneskorením. Keď vidím ľudí v rôznych anketách s láskou spomínať na komunistický režim, neviem prísť na iné vysvetlenie. Najčastejšie sa sťažujú obyčajní ľudia, pritom tí azda najviac doplácajú na štyridsať rokov totality.
Prezident komunista má popularitu ako hrom. Preferencie mentálne komunistického Smeru rastú do neba, jeho predseda, prototyp komunistu, je najdôveryhodnejším politikom, spolu s ním vládnu dvaja milovníci iných verzií totality. Takíto ľudia svojho času našu krajinu uniesli z demokratického sveta, potom ju šťyridsať rokov väznili a my sme sa napokon do nich za odmenu zamilovali. Identifikácia s agresorom je vzácny obranný mechanizmus, ktorý pomáha prežiť – ale prečo to trvá aj takmer dvadsať rokov po? Prečo ten záchranný mechanizmus idealizácie funguje, a to dokonca s takou úžasnou silou? Pripadá mi to ako epidémia, proti ktorej strácajú imunitu aj niekdajšie elity disentu – a to je na všetkom to najsmutnejšie. Obdivuhodný bojovník proti totalite Ján Čarnogurský pochoduje s „fašistami light“ proti nezávislosti Kosova. Jeho údajná nevedomosť o tom, kto akciu organizuje, je pri poznaní jeho rozhľadu a kvalít mimoriadne trápna, navyše už sa raz dokázal spojiť v protestoch aj s komunistami. Pripadá mi to presne ako starý totalitný fígeľ – podpor nás a my podporíme teba. Nedokážem to pochopiť . Podobne iný disident a chartista Miklóš Duray je ochotný zasadať s extrémistami, ktorí vyznávajú totalitu podľa príslušnosti k národu. Čo sa stalo? Naozaj mi napadá iba Štokholm a jeho ozvena.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.