Text na obale knihy hlása: „Mistrovská současná próza Chlapectví působivě vypráví o životě třináctiletého mladíka, souženého pocitem provinění a strachem.
Odmítá otce, necítí k němu nejmenší ůctu, a trpí výchovou matky, jež ho současně zbožňuje i nesnáší. Chlapec, vyrůstající poblíž Kapského Města, žije dvojím životem – ze vzorného a nesmírně schopného studenta ve škole se doma mění ve frackovského tyrana, který však bez ustání umírá hrůzou, že ztratí matčinu lásku.“
Po prečítaní knihy sa nad týmto dramatickým PR skôr pousmejete. Kniha je ozaj majstrovsky napísaná, ale jej hodnota nie je v nejakej oidipovskej dráme, naopak, je to dráma toho, čo sa deje v hlave akéhokoľvek trinásťročného človeka a to ju robí cennou. Jej príbeh je inak celkom nenápadný a zdanlivo všedný – odhliadnuc od toho, že sa odohráva v Južnej Afrike. Coetzee nás v nej však vtiahne do svojho detstva tak, akoby bolo naše vlastné. Opäť vidíme veci v ich obludných rozmeroch, také, aké naozaj sú, len sme si už na ne zvykli, sú tu s nami a život ide ďalej. Coetzee nespomína. Nepozerá sa do minulosti s nostalgiou. Je priamo tam. S intenzitou chlapca, ktorý všetko vidí. Lebo trinásťročný človek naozaj všetko vidí, na život a na smrť vážne a neľahko. Keď Coetzee opisuje pohreb chlapcovej tety a napíše, že strýkovi Albertovi slzy „tečou z vybledlých modrých očí a špičky límce mu trčí, jako by mu kravatu vázal někdo jiný“ – je v tom všetko. Aj chlapec, aj strýko, aj banálny detail, ktorý tak veľa vypovedá, a preto sa vynoril. Coetzee píše nenápadným, „neefektným“, silným štýlom. Nie je to napínavé, nie je to virtuálna hra, ktorá vás pohltí, ale ak sa začítate, namotá vás jemne do vašich vlastných, kamsi zalezených myšlienok, naštartuje vo vás niečo – porovnávate... Coetzee akoby hľadal jemné malé korienky, ktoré sú rozvetvené tesne pod zemou, po ktorej chodíme a túžil si ich ohmatať, pripomenúť. Lebo to, čo je tu teraz s nami prítomné a drží nás pri živote, k nám jedného dňa vtrhlo so silou hromu a poriadne nami zatriaslo. Coetzee akoby pátral po týchto momentoch, alebo skôr ony sa s lynutím príbehu vynárajú samy. Ohromný, náhly objav fyzickej krásy alebo súcitu. A predchádzajú im rôzne zaujímavé pozorovania: „Myslí na Afrikánce jako na lidi, které mají neustále vztek, protože jejich srdce krvácí. Na Angličany myslí jako na lidi, kteří se nevztekají, protože žijí za zdí a dobře si svá srdce hlídají.“ Okrem toho je zaujímavé pozorovať trinásťročného človeka v zamotanom prostredí prísne rasisticky organizovaného sveta Južnej Afriky, kde on sám nie je čistý Angličan, hoci je čistý beloch, ale zmieta sa medzi prirodzenou láskou k „afrikánštine“ nemôže sa ubrániť ani obdivu ku kráse miešancov a tým, ktorí sú v spoločenskom rebríčku úplne dole. Scéna s domorodcom, ktorý k nim pristúpi na pláži, keď pozorujú potopenú loď, hovorí sama: Člověk staví velké železné lodě, řekl stařec, ale moře je silnejší. Moře je silnější než cokoli, co může člověk postavit. Když zase osaměli, matka řekla: Musíte si pamatovat, co řekl. Byl to moudrý stařec. To bylo jedinkrát, pokud si pamatuje, co užila slovo moudrý, bylo to vlastně jedinkrát, kdy se s tím slovem setkal jinde než v knihách. Ale nejen to starobylé slovo na něj udělalo dojem. Je možné mít úctu k domorodcům – to měla matka na mysli. Je velká úleva něco takového slyšet, mít to potvrzeno.“
.lucia Piussi
Odmítá otce, necítí k němu nejmenší ůctu, a trpí výchovou matky, jež ho současně zbožňuje i nesnáší. Chlapec, vyrůstající poblíž Kapského Města, žije dvojím životem – ze vzorného a nesmírně schopného studenta ve škole se doma mění ve frackovského tyrana, který však bez ustání umírá hrůzou, že ztratí matčinu lásku.“
Po prečítaní knihy sa nad týmto dramatickým PR skôr pousmejete. Kniha je ozaj majstrovsky napísaná, ale jej hodnota nie je v nejakej oidipovskej dráme, naopak, je to dráma toho, čo sa deje v hlave akéhokoľvek trinásťročného človeka a to ju robí cennou. Jej príbeh je inak celkom nenápadný a zdanlivo všedný – odhliadnuc od toho, že sa odohráva v Južnej Afrike. Coetzee nás v nej však vtiahne do svojho detstva tak, akoby bolo naše vlastné. Opäť vidíme veci v ich obludných rozmeroch, také, aké naozaj sú, len sme si už na ne zvykli, sú tu s nami a život ide ďalej. Coetzee nespomína. Nepozerá sa do minulosti s nostalgiou. Je priamo tam. S intenzitou chlapca, ktorý všetko vidí. Lebo trinásťročný človek naozaj všetko vidí, na život a na smrť vážne a neľahko. Keď Coetzee opisuje pohreb chlapcovej tety a napíše, že strýkovi Albertovi slzy „tečou z vybledlých modrých očí a špičky límce mu trčí, jako by mu kravatu vázal někdo jiný“ – je v tom všetko. Aj chlapec, aj strýko, aj banálny detail, ktorý tak veľa vypovedá, a preto sa vynoril. Coetzee píše nenápadným, „neefektným“, silným štýlom. Nie je to napínavé, nie je to virtuálna hra, ktorá vás pohltí, ale ak sa začítate, namotá vás jemne do vašich vlastných, kamsi zalezených myšlienok, naštartuje vo vás niečo – porovnávate... Coetzee akoby hľadal jemné malé korienky, ktoré sú rozvetvené tesne pod zemou, po ktorej chodíme a túžil si ich ohmatať, pripomenúť. Lebo to, čo je tu teraz s nami prítomné a drží nás pri živote, k nám jedného dňa vtrhlo so silou hromu a poriadne nami zatriaslo. Coetzee akoby pátral po týchto momentoch, alebo skôr ony sa s lynutím príbehu vynárajú samy. Ohromný, náhly objav fyzickej krásy alebo súcitu. A predchádzajú im rôzne zaujímavé pozorovania: „Myslí na Afrikánce jako na lidi, které mají neustále vztek, protože jejich srdce krvácí. Na Angličany myslí jako na lidi, kteří se nevztekají, protože žijí za zdí a dobře si svá srdce hlídají.“ Okrem toho je zaujímavé pozorovať trinásťročného človeka v zamotanom prostredí prísne rasisticky organizovaného sveta Južnej Afriky, kde on sám nie je čistý Angličan, hoci je čistý beloch, ale zmieta sa medzi prirodzenou láskou k „afrikánštine“ nemôže sa ubrániť ani obdivu ku kráse miešancov a tým, ktorí sú v spoločenskom rebríčku úplne dole. Scéna s domorodcom, ktorý k nim pristúpi na pláži, keď pozorujú potopenú loď, hovorí sama: Člověk staví velké železné lodě, řekl stařec, ale moře je silnejší. Moře je silnější než cokoli, co může člověk postavit. Když zase osaměli, matka řekla: Musíte si pamatovat, co řekl. Byl to moudrý stařec. To bylo jedinkrát, pokud si pamatuje, co užila slovo moudrý, bylo to vlastně jedinkrát, kdy se s tím slovem setkal jinde než v knihách. Ale nejen to starobylé slovo na něj udělalo dojem. Je možné mít úctu k domorodcům – to měla matka na mysli. Je velká úleva něco takového slyšet, mít to potvrzeno.“
.lucia Piussi
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.