Vladimír Sorokin je autorom novej renesancie v postperestrojkovom Rusku, ktorá nastala po novom dogmatickom a statickom stredoveku socializmu.
Nový ruský stredovek podriadil život spoločnosti dogmatickej ideológii, čo potom viedlo k obmedzovaniu slobodnej realizácie tvorivých síl človeka, k presadzovaniu asketizmu, k zavedeniu vojenského feudalizmu, k idealistickej orientácii na umelú vznešenosť a ignorovaniu prirodzeného, prízemného, všedného života. Každé obmedzenie, nech je akokoľvek totalitné a dogmatické, vedie k akumulácii tvorivej energie a jej nasledovnému oslobodeniu. Postperestrojková renesancia oslobodila všetko, čo ruský totalitný „stredovek“ vo svetle vznešených ideálov tabuizoval a zavrhoval. V rámci tohto oslobodzovacieho procesu sa sformovala aj tvorba Vladimíra Sorokina ako prejav najradikálnejšej estetickej opozície, založenej na rozklade, hnití slova, textu, štýlu a vôbec všetkého, čo môže podliehať rozkladu a deštrukcii, diskreditácii, ničeniu. Jeho metódu možno porovnať s hubami, ktoré parazitujú na chorom, dožívajúcom strome dovtedy, kým ho celkom nerozložia a tým nepripravia pôdu na ďalšie, nové rastliny. Sorokin „kope telesný hrob“ (povedané slovami Michaila Bachtina) rôznym štýlom (najmä štýlom autorov socialistického realizmu, ale aj klasickej literatúry) a na tomto hrobe stavia svoj osobitý, deštruktívny a neprístojný štýl (antištýl?). Sorokinove texty sú ako akési polyfonické obludy, ktoré sú založené na čudnej hre s „rôznymi vrstvami reči, jazyka, spisovnými počínajúc a byrokratickými a vulgárnymi končiac“ (Sorokin) a provokujú čitateľovo vedomie. Jeho texty sú nekompromisne totalitné. Čitateľ ich môže len prijať alebo odmietnuť, môžu ho hypnotizovať alebo paralyzovať.
Román Opričníkov deň (2006) nadväzuje na sériu úspešných škandalóznych románov Modré sadlo, Ľad, Broova cesta a 23 000, v ktorých sa Sorokin vracia do minulosti, predkladá svoje alternatívne varianty možného vývoja jednotlivých historických udalostí (ide predovšetkým o obdobie od roku 1917 po druhú svetovú vojnu). Do týchto udalostí zasahujú rôzne mystické sily a svojím pôsobením ovplyvňujú chod dejín. Tak ako sa v poslednom desaťročí 20. storočia ruská literatúra vyrovnávala so svojou traumatizujúcou minulosťou, začiatkom 21. storočia sa začína usilovne venovať svojej (tiež traumatizujúce) budúcnosti. Kritika už tento jav označila za „továreň antiutópie“. Do tohto nového trendu zaradila aj Sorokinov román Opričníkov deň. Dej románu sa odohráva v roku 2028. Na čele Ruska stojí mocný vládca, ktorý v krajine nastolil „zákon a poriadok“. Po jeho boku stoja a slúžia mu jeho verní strážcovia a vykonávatelia jeho neobmedzenej moci – opričníci, ktorí sa vzorne starajú o očistu Ruska, znovuzrodeného zo sivého popola, od zlej krvi. Sorokin kdesi povedal, že paranoik Ivan Hrozný nakazil Rusko ideou opričniny a táto idea sa v istých etapách dejín aktualizuje. Autor prenáša stredoveký model Ruska (obdobie vlády Ivana Hrozného) do 21. storočia. Tento model však už nesie stopy mutácií, ku ktorým došlo v priebehu stáročí, a tak v ňom vidíme napríklad črty stalinského modelu s jeho reinkarnovaným Ivanom Hrozným a jeho opričníkmi, ktoré môžeme vybadať aj koncom 20. a začiatkom 21. storočia. Náznaky znovuzrodenia tohto modelu sa u Sorokina v roku 2028 stávajú skutočnosťou. Mocná pravá ruka neobmedzeného (v románe iba virtuálneho – nikto ho naozaj nevidí) vládcu – zmodernizovaní opričníci, využívajúci najnovšie vymoženosti pokroku, tyranizujú spoločnosť, vraždia, znásilňujú, berú úplatky, vyhľadávajú sprisahancov a vo chvíľach odpočinku sa oddávajú drahým narkotikám a homosexuálnym orgiám. Sorokin, ako je preňho typické, sa vyžíva v opisoch týchto činností, ktorým však nechýba istý nádych lyrickosti. Túto líniu románu by azda aj bolo možné nazvať antiutópiou. No pri pozornejšom čítaní zistíme, že je až príliš ukotvený v súčasnosti. Skomolené mená súčasných spisovateľov či kritikov a narážky na niektorých predstaviteľov kultúrneho a politického života svedčia o autorovom svojráznom vyrovnávaní účtov so svojimi oponentmi či nepriateľmi. Román je teda skôr ostrou satirou na ruskú súčasnosť než antiutópiou. Je to svojrázna alegória na Rusko začiatku 21. storočia, ktorá vďaka jazykovej, štylistickej a fantazijnej virtuozite autora, vďaka jeho svojráznemu zmyslu pre komično môže čitateľovi po chvíľach zhnusenia priniesť aj chvíle estetického zážitku.
Autor je básnik a prekladateľ.
Vladimír Sorokin: Opričníkov deň. Preklad Ján Štrasser. Kalligram, 2008.
Nový ruský stredovek podriadil život spoločnosti dogmatickej ideológii, čo potom viedlo k obmedzovaniu slobodnej realizácie tvorivých síl človeka, k presadzovaniu asketizmu, k zavedeniu vojenského feudalizmu, k idealistickej orientácii na umelú vznešenosť a ignorovaniu prirodzeného, prízemného, všedného života. Každé obmedzenie, nech je akokoľvek totalitné a dogmatické, vedie k akumulácii tvorivej energie a jej nasledovnému oslobodeniu. Postperestrojková renesancia oslobodila všetko, čo ruský totalitný „stredovek“ vo svetle vznešených ideálov tabuizoval a zavrhoval. V rámci tohto oslobodzovacieho procesu sa sformovala aj tvorba Vladimíra Sorokina ako prejav najradikálnejšej estetickej opozície, založenej na rozklade, hnití slova, textu, štýlu a vôbec všetkého, čo môže podliehať rozkladu a deštrukcii, diskreditácii, ničeniu. Jeho metódu možno porovnať s hubami, ktoré parazitujú na chorom, dožívajúcom strome dovtedy, kým ho celkom nerozložia a tým nepripravia pôdu na ďalšie, nové rastliny. Sorokin „kope telesný hrob“ (povedané slovami Michaila Bachtina) rôznym štýlom (najmä štýlom autorov socialistického realizmu, ale aj klasickej literatúry) a na tomto hrobe stavia svoj osobitý, deštruktívny a neprístojný štýl (antištýl?). Sorokinove texty sú ako akési polyfonické obludy, ktoré sú založené na čudnej hre s „rôznymi vrstvami reči, jazyka, spisovnými počínajúc a byrokratickými a vulgárnymi končiac“ (Sorokin) a provokujú čitateľovo vedomie. Jeho texty sú nekompromisne totalitné. Čitateľ ich môže len prijať alebo odmietnuť, môžu ho hypnotizovať alebo paralyzovať.
Román Opričníkov deň (2006) nadväzuje na sériu úspešných škandalóznych románov Modré sadlo, Ľad, Broova cesta a 23 000, v ktorých sa Sorokin vracia do minulosti, predkladá svoje alternatívne varianty možného vývoja jednotlivých historických udalostí (ide predovšetkým o obdobie od roku 1917 po druhú svetovú vojnu). Do týchto udalostí zasahujú rôzne mystické sily a svojím pôsobením ovplyvňujú chod dejín. Tak ako sa v poslednom desaťročí 20. storočia ruská literatúra vyrovnávala so svojou traumatizujúcou minulosťou, začiatkom 21. storočia sa začína usilovne venovať svojej (tiež traumatizujúce) budúcnosti. Kritika už tento jav označila za „továreň antiutópie“. Do tohto nového trendu zaradila aj Sorokinov román Opričníkov deň. Dej románu sa odohráva v roku 2028. Na čele Ruska stojí mocný vládca, ktorý v krajine nastolil „zákon a poriadok“. Po jeho boku stoja a slúžia mu jeho verní strážcovia a vykonávatelia jeho neobmedzenej moci – opričníci, ktorí sa vzorne starajú o očistu Ruska, znovuzrodeného zo sivého popola, od zlej krvi. Sorokin kdesi povedal, že paranoik Ivan Hrozný nakazil Rusko ideou opričniny a táto idea sa v istých etapách dejín aktualizuje. Autor prenáša stredoveký model Ruska (obdobie vlády Ivana Hrozného) do 21. storočia. Tento model však už nesie stopy mutácií, ku ktorým došlo v priebehu stáročí, a tak v ňom vidíme napríklad črty stalinského modelu s jeho reinkarnovaným Ivanom Hrozným a jeho opričníkmi, ktoré môžeme vybadať aj koncom 20. a začiatkom 21. storočia. Náznaky znovuzrodenia tohto modelu sa u Sorokina v roku 2028 stávajú skutočnosťou. Mocná pravá ruka neobmedzeného (v románe iba virtuálneho – nikto ho naozaj nevidí) vládcu – zmodernizovaní opričníci, využívajúci najnovšie vymoženosti pokroku, tyranizujú spoločnosť, vraždia, znásilňujú, berú úplatky, vyhľadávajú sprisahancov a vo chvíľach odpočinku sa oddávajú drahým narkotikám a homosexuálnym orgiám. Sorokin, ako je preňho typické, sa vyžíva v opisoch týchto činností, ktorým však nechýba istý nádych lyrickosti. Túto líniu románu by azda aj bolo možné nazvať antiutópiou. No pri pozornejšom čítaní zistíme, že je až príliš ukotvený v súčasnosti. Skomolené mená súčasných spisovateľov či kritikov a narážky na niektorých predstaviteľov kultúrneho a politického života svedčia o autorovom svojráznom vyrovnávaní účtov so svojimi oponentmi či nepriateľmi. Román je teda skôr ostrou satirou na ruskú súčasnosť než antiutópiou. Je to svojrázna alegória na Rusko začiatku 21. storočia, ktorá vďaka jazykovej, štylistickej a fantazijnej virtuozite autora, vďaka jeho svojráznemu zmyslu pre komično môže čitateľovi po chvíľach zhnusenia priniesť aj chvíle estetického zážitku.
Autor je básnik a prekladateľ.
Vladimír Sorokin: Opričníkov deň. Preklad Ján Štrasser. Kalligram, 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.