Rómeo a Júlia je nádherná hra. Videl som ju niekoľkokrát na javisku aj vo filme.
Videl som aj skvelý film Zamilovaný Shakespeare, perfektnú mystifikáciu o zrode tejto hry, o jej prvom inscenovaní v divadle Globe v časoch, keď ženy ešte nesmeli na javisko, keď ženské roly hrali muži. A nevadilo to. Obecenstvo bolo uzrozumené s takouto básnickou divadelnou licenciou a vnímalo príbeh, ktorý je univerzálny a pôsobivý, nech ho hrá ktokoľvek a kdekoľvek. V druhej polovici päťdesiatych rokov, keď sa divadlo lúčilo s popisným realizmom, inscenoval Rómea a Júliu v Slovenskom národnom divadle Jozef Budský. Krásna, pôsobivá inscenácia, popretkávaná javiskovými metaforami, zážitok. A to ma ešte len čakal ten najväčší. V šesťdesiatom druhom v Bratislave hosťoval Old Vic s Rómeom a Júliou v réžii Franca Zefirelliho. Tá inscenácia ma poznamenala natrvalo.
Bola totiž autentická. Nebol to recitačný večer, ani chvíľka poézie, bol to surový príbeh zo života, ako sa zvykne hovoriť. Na scéne dve partie mladých chlapcov v ustavičnom konflikte, nijaká romantika, tvrdá realita. Rómeo, Merkutio, Tybalt, Benvolio, mladíci pripomínajúci skôr skupinku výtržníkov ako deklamátorov uhladených veršov. Vlastne, v ich podaní tie verše zrazu neboli uhladené, boli to autentické emócie, život sám. Júlia s hlasom Luisa Armstronga, červenovlasá, ani stopy po jemnej kráse, ale zato láska naplno, ak sa pre ňu rozhodla, už ju nič nemohlo zastaviť. Často spomínam na to predstavenie, odvtedy som takého ozajstného Shakespeara v divadle nevidel. Zato nedávno som videl iného, tiež nezabudnuteľného. Záhorácke divadlo uvádza Rómea a Júliu v záhoráčtine. To je sám osebe smelý čin. Záhoráčtina je úžasný jazyk, pre nás nezáhorákov mimoriadne veselý. Nevieme si v tomto jazyku predstaviť smútok, alebo tragično. Ale Záhorácke divadlo ma presvedčilo, že je to možné. Že popri všetkých pôvaboch tohto jazyka sa v inscenácii nestráca ani Shakespearova lyrika, ani tragika nesmrteľného príbehu. Vyrozprávaná kostrbatým, ale o to úprimnejším jazykom ochotníckeho divadla. Jazykom, v ktorom autenticita víťazí nad uhladenosťou prejavu, úprimnosť nad vyumelkovanosťou. Oplatí sa to vidieť. Aby sme si dokázali aspoň čiastočne predstaviť ten výsledok, zacitujem z programu: „Rómeo a Júlia, hra o lásce a nenávisci. O čem to celé bude? Na Záhorí v Lozorne žijú dva zneprátelené šlachtické rody Kapuletovci a Montekovci. Jejich nenávist rozpíná sa Lozornem jak mor. Dosadzený místodežitel Haramia je mjaký na to, aby v Lozorne zjednau porádek. Neví po záhorácky a proto ho konc nikdo neposúchá. Co čert nesceu, muadý Montek Rómeo sa zalúbi do Júlije Kapuletovej a jejich lásku načerno posvjací mních Vavrinec. Po neščastňí šarvátce, v kerej je zabitý Merkúcio a Tybalt, je Rómeo vyhnaný z Lozorna a Júlija sa urobí mrtvú, než by si mjeua vzít grófa Pavliša, kerému ju rodičé slúbili. Po nešťastném nedorozumjeňú Rómeo a Júlija umírajú jak objeťe nenávisci a až jejich smrt udobrí rozvadzené rody.“
Vilko, lúbilo by sa ti to.
Videl som aj skvelý film Zamilovaný Shakespeare, perfektnú mystifikáciu o zrode tejto hry, o jej prvom inscenovaní v divadle Globe v časoch, keď ženy ešte nesmeli na javisko, keď ženské roly hrali muži. A nevadilo to. Obecenstvo bolo uzrozumené s takouto básnickou divadelnou licenciou a vnímalo príbeh, ktorý je univerzálny a pôsobivý, nech ho hrá ktokoľvek a kdekoľvek. V druhej polovici päťdesiatych rokov, keď sa divadlo lúčilo s popisným realizmom, inscenoval Rómea a Júliu v Slovenskom národnom divadle Jozef Budský. Krásna, pôsobivá inscenácia, popretkávaná javiskovými metaforami, zážitok. A to ma ešte len čakal ten najväčší. V šesťdesiatom druhom v Bratislave hosťoval Old Vic s Rómeom a Júliou v réžii Franca Zefirelliho. Tá inscenácia ma poznamenala natrvalo.
Bola totiž autentická. Nebol to recitačný večer, ani chvíľka poézie, bol to surový príbeh zo života, ako sa zvykne hovoriť. Na scéne dve partie mladých chlapcov v ustavičnom konflikte, nijaká romantika, tvrdá realita. Rómeo, Merkutio, Tybalt, Benvolio, mladíci pripomínajúci skôr skupinku výtržníkov ako deklamátorov uhladených veršov. Vlastne, v ich podaní tie verše zrazu neboli uhladené, boli to autentické emócie, život sám. Júlia s hlasom Luisa Armstronga, červenovlasá, ani stopy po jemnej kráse, ale zato láska naplno, ak sa pre ňu rozhodla, už ju nič nemohlo zastaviť. Často spomínam na to predstavenie, odvtedy som takého ozajstného Shakespeara v divadle nevidel. Zato nedávno som videl iného, tiež nezabudnuteľného. Záhorácke divadlo uvádza Rómea a Júliu v záhoráčtine. To je sám osebe smelý čin. Záhoráčtina je úžasný jazyk, pre nás nezáhorákov mimoriadne veselý. Nevieme si v tomto jazyku predstaviť smútok, alebo tragično. Ale Záhorácke divadlo ma presvedčilo, že je to možné. Že popri všetkých pôvaboch tohto jazyka sa v inscenácii nestráca ani Shakespearova lyrika, ani tragika nesmrteľného príbehu. Vyrozprávaná kostrbatým, ale o to úprimnejším jazykom ochotníckeho divadla. Jazykom, v ktorom autenticita víťazí nad uhladenosťou prejavu, úprimnosť nad vyumelkovanosťou. Oplatí sa to vidieť. Aby sme si dokázali aspoň čiastočne predstaviť ten výsledok, zacitujem z programu: „Rómeo a Júlia, hra o lásce a nenávisci. O čem to celé bude? Na Záhorí v Lozorne žijú dva zneprátelené šlachtické rody Kapuletovci a Montekovci. Jejich nenávist rozpíná sa Lozornem jak mor. Dosadzený místodežitel Haramia je mjaký na to, aby v Lozorne zjednau porádek. Neví po záhorácky a proto ho konc nikdo neposúchá. Co čert nesceu, muadý Montek Rómeo sa zalúbi do Júlije Kapuletovej a jejich lásku načerno posvjací mních Vavrinec. Po neščastňí šarvátce, v kerej je zabitý Merkúcio a Tybalt, je Rómeo vyhnaný z Lozorna a Júlija sa urobí mrtvú, než by si mjeua vzít grófa Pavliša, kerému ju rodičé slúbili. Po nešťastném nedorozumjeňú Rómeo a Júlija umírajú jak objeťe nenávisci a až jejich smrt udobrí rozvadzené rody.“
Vilko, lúbilo by sa ti to.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.