Existujú hudobné prúdy, ktoré nemajú oficiálne pomenovanie, pretože nemajú ani jasne ohraničenú hudobnú formu. Majú iba určitú umeleckú ideu. Neraz však vplývajú na vývoj hudby a môžu z nich vzniknúť nové štýly. Jeden takýto prúd vzniká práve teraz.
V tvorbe niektorých mladších rockových skupín anglo-americkej scény badať neočakávané zmeny. Nejde o zvyšovanie množstva zvukových efektov alebo agresívnosti, ale o kombinovanie rocku s inými druhmi hudby, v poslednom čase aj s folklórnymi, pochádzajúcimi z rôznych krajín sveta. Pieseň znova začína byť piesňou v tradičnom zmysle, má príťažlivú melódiu a popri nej zostáva miesto na experimentovanie s kompozíciami, harmóniami, rytmami, zvukmi, štýlmi.
.hudobné diplomové práce
To, samozrejme, nie je nič nové, robili to už v 60. rokoch minulého storočia Beatles, Rolling Stones a mnoho ďalších skupín. Rozdiel oproti minulosti je v tom, že kedysi boli folklórne štýly sveta väčšinou použité iba v jednotlivých skladbách ako ojedinelé experimenty. Teraz ich čoraz viac hudobníkov komplexne začleňuje do celej svojej tvorby so zámerom vytvoriť nový špecifický štýl.
Väčšina umelcov world music si počas jej dvadsaťročnej histórie zachovávala národnú identitu a z anglo-americkej hudby používala len moderné spôsoby nahrávania a prvky niektorých štýlov. Anglosaskí hudobníci to teraz robia takisto – v opačnom poradí. V podstate zostávajú Anglosasmi, no s obľubou priberajú do svojich skladieb prvky cudzokrajného folklóru, často východoeurópskeho.
Nemožno im uprieť znalosti. Až tak, že niektoré ich albumy vyznievajú ako hudobné diplomové práce z histórie anglo-americkej scény. Ako hlavný inšpiračný zdroj uprednostňujú dve obdobia: kvetinové hnutie z konca 60. rokov minulého storočia a rozmach nezávislej scény z polovice 80. rokov. Pre obidve bola typická slobodnejšia umelecká tvorba a akceptovanie tradície i moderny. Preto v 60. rokoch vznikali štýly ako folk-rock a v 80. rokoch urban folk, neskôr i folktronica.
Títo interpreti sa snažia o kultivovanosť, lyrizmus, impresionizmus, svetlú zvukomalebnosť. Inšpirácie preto smerujú i do žánrov ambient pop, chamber pop, baroque pop, sunshine pop, dream pop, jangle pop, lounge-pop, cocktail, C-86, lo-fi, neo-psychedelia, paisley underground, power pop, twee pop, cowpunk, alternative country-rock, kiwi rock. Názvy kapiel, ako Page France alebo Architecture In Helsinki, nehovoria o sympatiách ku kultúre Bronxu, ale k európskemu umeniu a iné zase k histórii, zemepisu, prírode, zvieratám – A Hawk And A Hacksaw, Islands, Alaska In Winter, Grand Archive. Už zostáva len vystrčiť transparent s nápisom „Stop primitivizmu!“.
.gulag a bordel v New Yorku
Americká hudobná scéna je multikultúrna. Hudba Indiánov tu existuje vedľa hudby komunity z Kapverdských ostrovov. V Brooklyne teraz buble kotol kultúry s novou zmesou. Prilial ju tam 22-ročný umelec, Zach Condon a jeho kapela Beirut. Najprv nahrala v roku 2005 debutový album s názvom Gulag Orkestar. A padla otázka: „Naozaj ste z gulagu? - Nie,“ odpovedá Zach, „ale ako keby sme boli“. Korunuje to skladba s názvom Bratislava. Slovenské hlavné mesto v nej však nespoznáte, znie totiž balkánsko-turecky.
Recept štýlu Beirut obsahuje anglosaský mestský folk a Zachov nevšedný vokálny prejav: citovo zanietený, plačlivý, roztúžený, kabaretný ako u Marca Almonda, smutný ako u Band Of Holy Joy (tých Beirut najviac pripomínajú). Podfarbuje ho zvuk akustických nástrojov – organ, akordeón, husle, ukulele, mandolína a pomedzi ne sa prepletajú tóny trúbok s balkánskymi harmóniami. A to je tá zvláštnosť! Niežeby Američania nepoznali balkánske dychovky a Bregoviča, s ktorým si Beirut tiež zahrali, ale nepočuli ich ešte takto, vo folkových baladách anglosaského typu. Odborná verejnosť na celom svete reagovala potleskom, hoci debutový album neobsahoval veľa piesní s kvalitou evergreenu. Zato ten druhý, minuloročný The Flying Club Cup posadil na stoličku nejednu citlivú dušu. Zach pridáva aj tango, valčík a vyznáva sa z lásky k francúzskym šansoniérom. Jeden z najlepších albumov roka 2007 bol na svete.
A keď sa ešte objavili debutanti Yeasayer a na albume s názvom All Hour Cymbals priniesli rock s atmosférou éry hippies kolorovaný etnickou hudbou, niektorí publicisti ho označili ako world music, čo by asi poslucháčov skutočnej world music udivilo. Zaujímavé je aj duo Project Jenny, Project Jan, ktoré s humorom nadväzuje na vokálny prejav i hudobný štýl Sparks, Talking Heads či Devo. Pridáva elektronické beaty siahajúce až do new wave z konca 70. rokov, miestami ich dopĺňa rapom s roztopašnou náladou a prvkami juhoamerickej hudby na spôsob projektu Seňor Coconut.
Jemnocitné povahy poteší nežný, snivý, nostalgický pop dievčenského tria Au Revoir Simone, postavený na kompozíciách pre spev a tri keyboardy. Nádejne pôsobí aj mladá kapela Vampire Weekend. Podľa jej názvu by asi nikto nepredpokladal, že vytvára unikátnu kombináciu indie rocku s popom afrických černochov. Nemožno nespomenúť skupinu Gogol Bordello, ktorá v roku 2006 vystúpila aj na festivale Pohoda. Táto ukrajinsko-americko-izraelsko-rusko-škótska kapela priam symbolizuje internacionálnosť a multikultúrnosť. Lídrom je Eugene Hutz, Ukrajinec s cigánskymi koreňmi. Jeho idea cigánskeho punku s folklórnymi prvkami, predovšetkým východoeurópskymi, má úspech. S Gogoľovým bordelom si zaspievala aj Madonna. A tak tento dnešný rockovo-folklórny underground už aspoň na chvíľu vybehol aj do vyšších poschodí populárnej hudby.
.nový rock zo starého
Ozývajú sa hlasy, že folklór je nemoderný a brzdí vývoj. Áno, je starodávny, ale spojením odlišných druhov folklóru alebo folklóru s inými druhmi hudby môže vzniknúť nový štýl, a to už môže byť progresívne a zároveň krásne. Folklór obohatil hudbu i v minulosti a teraz výraznejšie vstupuje do rocku, popu, džezu, elektronickej hudby. Neodohráva sa to iba v USA, ale na celom svete.
No existujú aj umelci, ktorí sa viac ako folklórom inšpirujú inou tradíciou – tradíciou samotného rocku i populárnej hudby. V poslednom období často tvorbou The Beach Boys, konkrétne nahrávkami z legendárneho albumu Pet Sounds. Patria k nim zmienení Yeasayer, ale i vynikajúca skupina z Nového Zélandu – Ruby Suns. Tá je akoby reinkarnáciou Beach Boys. Niežeby ich napodobňovala – oživuje ducha doby 60. rokov. A ten bol tvorivý a revolučný.
Ideálnym príkladom je i tvorba anglického dua The Superimposers, ktoré stojí bokom, nepovšimnuté širšou verejnosťou, no jeho debutový rovnomenný album patrí k tomu najkvalitnejšiemu na súčasnej anglo-americkej scéne. Akoby sa spojili do jedného celku Beach Boys, Beatles, Air a so štipkou modernej lounge music si zaexperimentovali aj s odvolávkami na ranú tvorbu Pink Floyd, Kinks a Moody Blues. Originalitu, ktorá vyvoláva predstavu zamotaného klbka, nám ponúkajú Fleet Foxes zo Seattlu. Nenahrávajú skladby na spôsob „ako sa začne, tak pokračuje a tak sa aj skončí“. Menia melódie, tempá, rytmy, len výraz zostáva rovnaký, meditatívny, v mnohom pripomína Petra Greena a Fleetwood Mac z konca 60. rokov.
No a na záver delikatesa – Beach House. Niekto by možno povedal, ale čo, veď to je obyčajné lo-fi. Je, lenže nie obyčajné. Má kúzelnú atmosféru a neodolateľne hladkajúce melódie. To nedokáže vytvoriť hocikto. Tentoraz sa to podarilo dvojici Alex Scally a Victoria Legrand alias Beach House. Victoria je neterou rešpektovaného francúzskeho skladateľa Michela Legranda a vokálnym prejavom sa radí k Nico alebo i Laetitii Sadier zo skupiny Stereolab, s ktorou má Beach House spoločný štýlový základ i melanchóliu a snivosť. Dva keyboardy, gitara a zvuk organu navodzujú podivnú náladu, kostolnú i drogovú. Takú mal aj The Trinity Session, slávny album skupiny Cowboy Junkies z roku 1988, nahrávaný v chráme Božom. Bude to vyznievať nadnesene, ale debut Beach House sa mu vyrovná. Pochybovači nech si z neho vypočujú pieseň Tokyo Witch.
Nová vlna rockových a folkových umelcov anglo-americkej scény, ktorí obrodzujú staré a pokúšajú sa z neho vytvoriť nové, má stovky skupín a interpretov. Patria k nim aj uznávaní folkoví pesničkári 3. tisícročia – Devendra Banhart, Sufjan Stevens, Matt Costa. Nevedno, čo sa bude diať s celou touto vlnou ďalej, no v každom prípade vzbudzuje nádeje a človek, ktorému osud hudby leží na srdci, si možno povie: „Azda to ešte nie je také zlé a dobrá hudba neskape od hladu ako zatúlaný pes.“
Autor je hudobný publicista
10 odporúčaných albumov:
- Beirut: The Flying Club Cup
- Yeasayer: All Hour Cymbals
- The Ruby Suns: Sea Lion
- The Ruby Suns: The Ruby Suns
- The Superimposers: The Superimposers
- Beach House: Beach House
- Devendra Banhart: Niňo Rocho
- Sufjan Stevens: The Avalanche
- Fleet Foxes: Sun Giant EP
- Gogol Bordello: Gypsy Punks Underdog World Strike
V tvorbe niektorých mladších rockových skupín anglo-americkej scény badať neočakávané zmeny. Nejde o zvyšovanie množstva zvukových efektov alebo agresívnosti, ale o kombinovanie rocku s inými druhmi hudby, v poslednom čase aj s folklórnymi, pochádzajúcimi z rôznych krajín sveta. Pieseň znova začína byť piesňou v tradičnom zmysle, má príťažlivú melódiu a popri nej zostáva miesto na experimentovanie s kompozíciami, harmóniami, rytmami, zvukmi, štýlmi.
.hudobné diplomové práce
To, samozrejme, nie je nič nové, robili to už v 60. rokoch minulého storočia Beatles, Rolling Stones a mnoho ďalších skupín. Rozdiel oproti minulosti je v tom, že kedysi boli folklórne štýly sveta väčšinou použité iba v jednotlivých skladbách ako ojedinelé experimenty. Teraz ich čoraz viac hudobníkov komplexne začleňuje do celej svojej tvorby so zámerom vytvoriť nový špecifický štýl.
Väčšina umelcov world music si počas jej dvadsaťročnej histórie zachovávala národnú identitu a z anglo-americkej hudby používala len moderné spôsoby nahrávania a prvky niektorých štýlov. Anglosaskí hudobníci to teraz robia takisto – v opačnom poradí. V podstate zostávajú Anglosasmi, no s obľubou priberajú do svojich skladieb prvky cudzokrajného folklóru, často východoeurópskeho.
Nemožno im uprieť znalosti. Až tak, že niektoré ich albumy vyznievajú ako hudobné diplomové práce z histórie anglo-americkej scény. Ako hlavný inšpiračný zdroj uprednostňujú dve obdobia: kvetinové hnutie z konca 60. rokov minulého storočia a rozmach nezávislej scény z polovice 80. rokov. Pre obidve bola typická slobodnejšia umelecká tvorba a akceptovanie tradície i moderny. Preto v 60. rokoch vznikali štýly ako folk-rock a v 80. rokoch urban folk, neskôr i folktronica.
Títo interpreti sa snažia o kultivovanosť, lyrizmus, impresionizmus, svetlú zvukomalebnosť. Inšpirácie preto smerujú i do žánrov ambient pop, chamber pop, baroque pop, sunshine pop, dream pop, jangle pop, lounge-pop, cocktail, C-86, lo-fi, neo-psychedelia, paisley underground, power pop, twee pop, cowpunk, alternative country-rock, kiwi rock. Názvy kapiel, ako Page France alebo Architecture In Helsinki, nehovoria o sympatiách ku kultúre Bronxu, ale k európskemu umeniu a iné zase k histórii, zemepisu, prírode, zvieratám – A Hawk And A Hacksaw, Islands, Alaska In Winter, Grand Archive. Už zostáva len vystrčiť transparent s nápisom „Stop primitivizmu!“.
.gulag a bordel v New Yorku
Americká hudobná scéna je multikultúrna. Hudba Indiánov tu existuje vedľa hudby komunity z Kapverdských ostrovov. V Brooklyne teraz buble kotol kultúry s novou zmesou. Prilial ju tam 22-ročný umelec, Zach Condon a jeho kapela Beirut. Najprv nahrala v roku 2005 debutový album s názvom Gulag Orkestar. A padla otázka: „Naozaj ste z gulagu? - Nie,“ odpovedá Zach, „ale ako keby sme boli“. Korunuje to skladba s názvom Bratislava. Slovenské hlavné mesto v nej však nespoznáte, znie totiž balkánsko-turecky.
Recept štýlu Beirut obsahuje anglosaský mestský folk a Zachov nevšedný vokálny prejav: citovo zanietený, plačlivý, roztúžený, kabaretný ako u Marca Almonda, smutný ako u Band Of Holy Joy (tých Beirut najviac pripomínajú). Podfarbuje ho zvuk akustických nástrojov – organ, akordeón, husle, ukulele, mandolína a pomedzi ne sa prepletajú tóny trúbok s balkánskymi harmóniami. A to je tá zvláštnosť! Niežeby Američania nepoznali balkánske dychovky a Bregoviča, s ktorým si Beirut tiež zahrali, ale nepočuli ich ešte takto, vo folkových baladách anglosaského typu. Odborná verejnosť na celom svete reagovala potleskom, hoci debutový album neobsahoval veľa piesní s kvalitou evergreenu. Zato ten druhý, minuloročný The Flying Club Cup posadil na stoličku nejednu citlivú dušu. Zach pridáva aj tango, valčík a vyznáva sa z lásky k francúzskym šansoniérom. Jeden z najlepších albumov roka 2007 bol na svete.
A keď sa ešte objavili debutanti Yeasayer a na albume s názvom All Hour Cymbals priniesli rock s atmosférou éry hippies kolorovaný etnickou hudbou, niektorí publicisti ho označili ako world music, čo by asi poslucháčov skutočnej world music udivilo. Zaujímavé je aj duo Project Jenny, Project Jan, ktoré s humorom nadväzuje na vokálny prejav i hudobný štýl Sparks, Talking Heads či Devo. Pridáva elektronické beaty siahajúce až do new wave z konca 70. rokov, miestami ich dopĺňa rapom s roztopašnou náladou a prvkami juhoamerickej hudby na spôsob projektu Seňor Coconut.
Jemnocitné povahy poteší nežný, snivý, nostalgický pop dievčenského tria Au Revoir Simone, postavený na kompozíciách pre spev a tri keyboardy. Nádejne pôsobí aj mladá kapela Vampire Weekend. Podľa jej názvu by asi nikto nepredpokladal, že vytvára unikátnu kombináciu indie rocku s popom afrických černochov. Nemožno nespomenúť skupinu Gogol Bordello, ktorá v roku 2006 vystúpila aj na festivale Pohoda. Táto ukrajinsko-americko-izraelsko-rusko-škótska kapela priam symbolizuje internacionálnosť a multikultúrnosť. Lídrom je Eugene Hutz, Ukrajinec s cigánskymi koreňmi. Jeho idea cigánskeho punku s folklórnymi prvkami, predovšetkým východoeurópskymi, má úspech. S Gogoľovým bordelom si zaspievala aj Madonna. A tak tento dnešný rockovo-folklórny underground už aspoň na chvíľu vybehol aj do vyšších poschodí populárnej hudby.
.nový rock zo starého
Ozývajú sa hlasy, že folklór je nemoderný a brzdí vývoj. Áno, je starodávny, ale spojením odlišných druhov folklóru alebo folklóru s inými druhmi hudby môže vzniknúť nový štýl, a to už môže byť progresívne a zároveň krásne. Folklór obohatil hudbu i v minulosti a teraz výraznejšie vstupuje do rocku, popu, džezu, elektronickej hudby. Neodohráva sa to iba v USA, ale na celom svete.
No existujú aj umelci, ktorí sa viac ako folklórom inšpirujú inou tradíciou – tradíciou samotného rocku i populárnej hudby. V poslednom období často tvorbou The Beach Boys, konkrétne nahrávkami z legendárneho albumu Pet Sounds. Patria k nim zmienení Yeasayer, ale i vynikajúca skupina z Nového Zélandu – Ruby Suns. Tá je akoby reinkarnáciou Beach Boys. Niežeby ich napodobňovala – oživuje ducha doby 60. rokov. A ten bol tvorivý a revolučný.
Ideálnym príkladom je i tvorba anglického dua The Superimposers, ktoré stojí bokom, nepovšimnuté širšou verejnosťou, no jeho debutový rovnomenný album patrí k tomu najkvalitnejšiemu na súčasnej anglo-americkej scéne. Akoby sa spojili do jedného celku Beach Boys, Beatles, Air a so štipkou modernej lounge music si zaexperimentovali aj s odvolávkami na ranú tvorbu Pink Floyd, Kinks a Moody Blues. Originalitu, ktorá vyvoláva predstavu zamotaného klbka, nám ponúkajú Fleet Foxes zo Seattlu. Nenahrávajú skladby na spôsob „ako sa začne, tak pokračuje a tak sa aj skončí“. Menia melódie, tempá, rytmy, len výraz zostáva rovnaký, meditatívny, v mnohom pripomína Petra Greena a Fleetwood Mac z konca 60. rokov.
No a na záver delikatesa – Beach House. Niekto by možno povedal, ale čo, veď to je obyčajné lo-fi. Je, lenže nie obyčajné. Má kúzelnú atmosféru a neodolateľne hladkajúce melódie. To nedokáže vytvoriť hocikto. Tentoraz sa to podarilo dvojici Alex Scally a Victoria Legrand alias Beach House. Victoria je neterou rešpektovaného francúzskeho skladateľa Michela Legranda a vokálnym prejavom sa radí k Nico alebo i Laetitii Sadier zo skupiny Stereolab, s ktorou má Beach House spoločný štýlový základ i melanchóliu a snivosť. Dva keyboardy, gitara a zvuk organu navodzujú podivnú náladu, kostolnú i drogovú. Takú mal aj The Trinity Session, slávny album skupiny Cowboy Junkies z roku 1988, nahrávaný v chráme Božom. Bude to vyznievať nadnesene, ale debut Beach House sa mu vyrovná. Pochybovači nech si z neho vypočujú pieseň Tokyo Witch.
Nová vlna rockových a folkových umelcov anglo-americkej scény, ktorí obrodzujú staré a pokúšajú sa z neho vytvoriť nové, má stovky skupín a interpretov. Patria k nim aj uznávaní folkoví pesničkári 3. tisícročia – Devendra Banhart, Sufjan Stevens, Matt Costa. Nevedno, čo sa bude diať s celou touto vlnou ďalej, no v každom prípade vzbudzuje nádeje a človek, ktorému osud hudby leží na srdci, si možno povie: „Azda to ešte nie je také zlé a dobrá hudba neskape od hladu ako zatúlaný pes.“
Autor je hudobný publicista
10 odporúčaných albumov:
- Beirut: The Flying Club Cup
- Yeasayer: All Hour Cymbals
- The Ruby Suns: Sea Lion
- The Ruby Suns: The Ruby Suns
- The Superimposers: The Superimposers
- Beach House: Beach House
- Devendra Banhart: Niňo Rocho
- Sufjan Stevens: The Avalanche
- Fleet Foxes: Sun Giant EP
- Gogol Bordello: Gypsy Punks Underdog World Strike
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.