„Moderný štát rodinu azda aj nevedomky obetoval svojim vlastným potrebám... Jednou z funkcií, ktorá rodine doteraz zostala, je starostlivosť rodičov o deti.
Táto funkcia zostala rodine nie preto, že je to úplne prirodzené, ale pretože ju štát rodine prenechal, lebo ju nepovažoval za takú strategicky významnú, aby ju zorganizoval sám. Pokiaľ by z nejakých dôvodov štát svoj názor v tejto veci zmenil, môžeme si byť istí, že sa vynorí príslušná inštitúcia a že výchova detí od narodenia vedená úplne mimo rodiny začne byť skôr alebo neskôr považovaná za niečo celkom normálne, bežné a vrcholne rozumné.“ (Jan Keller: Nedomyšlená společnost)
V Huxleyho svete ešte nežijeme, ale vývoj vzťahu štát – rodina, ktorý opísal Keller, nás núti k istým obavám. V priebehu histórie štát domácnosti neustále vyvlastňoval. Najskôr – prostredníctvom daní – ekonomicky, potom – prostredníctvom armády – mocensky, a nakoniec – prostredníctvom štátnych organizácii – aj sociálne. Vývoj školstva a zdravotníctva, podporovaný štátom, viedol k situácii, v ktorej rodina prestáva byť kompetentná starať sa o svojich členov, dokonca aj vtedy, keď by bola ochotná a bohatá. Bolo to najmä vzdelanie, ktoré začalo ako privilégium elity, pokračovalo ako právo čoraz väčšej skupiny ľudí, až sa nakoniec stalo povinným pre všetkých.
Počúvam, že deti na základných školách treba učiť o sexe. Neviem, čo je v tých učebniciach, ale keby tam bolo čokoľvek – od striktného zákazu predmanželského styku cez pútavý opis análneho sexu až po tvrdenie, že niet nad ženskú obriezku – nemyslím si, že by to naše dieťa mal povinne učiť niekto iný okrem mňa a mojej manželky.
Nemáme v úmysle založiť žiadnu nátlakovú skupinu, ktorá prostredníctvom štátu núti naše názory cudzím deťom. Zároveň však prosíme všetkých aktivistov, aby nám do výchovy nestrkali nos.
Ani nič iné.
Táto funkcia zostala rodine nie preto, že je to úplne prirodzené, ale pretože ju štát rodine prenechal, lebo ju nepovažoval za takú strategicky významnú, aby ju zorganizoval sám. Pokiaľ by z nejakých dôvodov štát svoj názor v tejto veci zmenil, môžeme si byť istí, že sa vynorí príslušná inštitúcia a že výchova detí od narodenia vedená úplne mimo rodiny začne byť skôr alebo neskôr považovaná za niečo celkom normálne, bežné a vrcholne rozumné.“ (Jan Keller: Nedomyšlená společnost)
V Huxleyho svete ešte nežijeme, ale vývoj vzťahu štát – rodina, ktorý opísal Keller, nás núti k istým obavám. V priebehu histórie štát domácnosti neustále vyvlastňoval. Najskôr – prostredníctvom daní – ekonomicky, potom – prostredníctvom armády – mocensky, a nakoniec – prostredníctvom štátnych organizácii – aj sociálne. Vývoj školstva a zdravotníctva, podporovaný štátom, viedol k situácii, v ktorej rodina prestáva byť kompetentná starať sa o svojich členov, dokonca aj vtedy, keď by bola ochotná a bohatá. Bolo to najmä vzdelanie, ktoré začalo ako privilégium elity, pokračovalo ako právo čoraz väčšej skupiny ľudí, až sa nakoniec stalo povinným pre všetkých.
Počúvam, že deti na základných školách treba učiť o sexe. Neviem, čo je v tých učebniciach, ale keby tam bolo čokoľvek – od striktného zákazu predmanželského styku cez pútavý opis análneho sexu až po tvrdenie, že niet nad ženskú obriezku – nemyslím si, že by to naše dieťa mal povinne učiť niekto iný okrem mňa a mojej manželky.
Nemáme v úmysle založiť žiadnu nátlakovú skupinu, ktorá prostredníctvom štátu núti naše názory cudzím deťom. Zároveň však prosíme všetkých aktivistov, aby nám do výchovy nestrkali nos.
Ani nič iné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.