Ak neurobíme opatrenia v systéme dôchodkového zabezpečenia, čakajú dôchodcov po roku 2025 vážne problémy. Postihnú už časť dnešných čerstvých päťdesiatnikov, výrazne väčšinu mladších a ešte nenarodených.
Lenže pokoj, ktorý v tejto súvislosti vládne na príslušnom ministerstve, veru nesvedčí o súcite jeho vedenia s budúcimi babičkami, deduškami či dnešnými detičkami (použijúc obľúbený spôsob vyjadrovania panej ministerky).
.chyby v dobrom úmysle
Je možné, že spočiatku si šéfka rezortu práce naozaj neuvedomovala, čo je celkom najdôležitejším problémom, ktorý má riešiť. V správe veľkej spoločnosti (napríklad krajiny) sa to stáva aj ľuďom s dobrým úmyslom. Sú zvyknutí vidieť a riešiť iba problémy, na ktoré si môžu „siahnuť“, problémy malých spoločností (rodinka, dedinka, skupinka). Nedokážu pochopiť, prečo napríklad nevytlačíme viac peňazí, keď ich ľudia v núdzi tak veľmi potrebujú. Myslia si, že tí, ktorí držia infláciu na nízkej úrovni, jednoducho nemajú súcit s chudobnými a chorými. Oni (dobráci) pritom vedia, ako ťažko sa ľuďom žije a chcú pomáhať, veria, že sú tu predsa pre ľudí, že majú sociálne cítenie.
Dobrý úmysel sa však realizuje v malej spoločnosti inak než vo veľkej. Stane sa preto, že ak v mene dobra natlačí nejaká vláda „dosť“ peňazí pre všetkých, zadlží krajinu, neodkladá na horšie časy či minie úspory budúcich generácií, následky sú zdrvujúce a ľudských tragédií je oveľa viac než v stabilnej ekonomike s nízkou infláciou.
Ak je diagnóza problému takáto, teda ak robíme chybné makroekonomické kroky v dobrom úmysle a z nevedomosti, spočíva liečba v príprave kvalitnej analýzy dlhodobého vývoja verejných financií a v osvete, aj v obetavej ochote odborníkov „donekonečna“ vysvetľovať podstatu problému, a to aj na úkor vlastnej obľúbenosti. Vláda musí zrátať, ako v horizonte desiatok rokov dopadne na verejné financie napríklad starnutie obyvateľstva, spomalenie hospodárskeho rastu, obrovské investičné akcie (diaľnice, elektrárne, spätné odkúpenie štátnych podnikov) a súčasne zrozumiteľne informovať spoločnosť tak, aby sme si dokázali vybrať riešenie zodpovedné aj voči strednej a mladšej generácii.
.bez dobrého úmyslu
Dnes sa však už zdá, že problém Viery Tomanovej je v inom. Pani ministerka práce má dostatok informácií o budúcom vývoji spoločnosti, má k dispozícii demografické aj ekonomické prognózy. Musí vedieť, aké problémy na nás čakajú už o necelých dvadsať rokov a ona nielenže nekoná, ale dokonca informácie verejnosti zamlčuje a prekrúca ich. Tak už dobrý úmysel kombinovaný s nevedomosťou veru nevyzerá. Tak vyzerá bezohľadnosť a bezcitnosť.
Bezohľadnosť a bezcitnosť voči budúcim babičkám, deduškom, dnešnej mládeži a deťúrencom vrátane sirôtok. Od nikoho, teda ani od politikov nemá význam žiadať, aby ignoroval vlastné záujmy. Naša kultúra sa však ukazuje ako dlhodobo úspešná aj preto, lebo sme sa naučili rešpektovať a vymáhať konanie, ktoré berie ohľad aj na budúce generácie, aj na tých, ktorých veľmi nepočuť, ktorých takmer nevidno. V súčasnosti je pre budúcnosť našej krajiny len málo takých dôležitých vecí ako zvýšenie udržateľnosti systému dôchodkového zabezpečenia. Možno, že Viera Tomanová kedysi tento problém nevidela. Dnes je jasné, že ho vidieť nechce.
Autor je riaditeľ inštitútu INEKO.
Lenže pokoj, ktorý v tejto súvislosti vládne na príslušnom ministerstve, veru nesvedčí o súcite jeho vedenia s budúcimi babičkami, deduškami či dnešnými detičkami (použijúc obľúbený spôsob vyjadrovania panej ministerky).
.chyby v dobrom úmysle
Je možné, že spočiatku si šéfka rezortu práce naozaj neuvedomovala, čo je celkom najdôležitejším problémom, ktorý má riešiť. V správe veľkej spoločnosti (napríklad krajiny) sa to stáva aj ľuďom s dobrým úmyslom. Sú zvyknutí vidieť a riešiť iba problémy, na ktoré si môžu „siahnuť“, problémy malých spoločností (rodinka, dedinka, skupinka). Nedokážu pochopiť, prečo napríklad nevytlačíme viac peňazí, keď ich ľudia v núdzi tak veľmi potrebujú. Myslia si, že tí, ktorí držia infláciu na nízkej úrovni, jednoducho nemajú súcit s chudobnými a chorými. Oni (dobráci) pritom vedia, ako ťažko sa ľuďom žije a chcú pomáhať, veria, že sú tu predsa pre ľudí, že majú sociálne cítenie.
Dobrý úmysel sa však realizuje v malej spoločnosti inak než vo veľkej. Stane sa preto, že ak v mene dobra natlačí nejaká vláda „dosť“ peňazí pre všetkých, zadlží krajinu, neodkladá na horšie časy či minie úspory budúcich generácií, následky sú zdrvujúce a ľudských tragédií je oveľa viac než v stabilnej ekonomike s nízkou infláciou.
Ak je diagnóza problému takáto, teda ak robíme chybné makroekonomické kroky v dobrom úmysle a z nevedomosti, spočíva liečba v príprave kvalitnej analýzy dlhodobého vývoja verejných financií a v osvete, aj v obetavej ochote odborníkov „donekonečna“ vysvetľovať podstatu problému, a to aj na úkor vlastnej obľúbenosti. Vláda musí zrátať, ako v horizonte desiatok rokov dopadne na verejné financie napríklad starnutie obyvateľstva, spomalenie hospodárskeho rastu, obrovské investičné akcie (diaľnice, elektrárne, spätné odkúpenie štátnych podnikov) a súčasne zrozumiteľne informovať spoločnosť tak, aby sme si dokázali vybrať riešenie zodpovedné aj voči strednej a mladšej generácii.
.bez dobrého úmyslu
Dnes sa však už zdá, že problém Viery Tomanovej je v inom. Pani ministerka práce má dostatok informácií o budúcom vývoji spoločnosti, má k dispozícii demografické aj ekonomické prognózy. Musí vedieť, aké problémy na nás čakajú už o necelých dvadsať rokov a ona nielenže nekoná, ale dokonca informácie verejnosti zamlčuje a prekrúca ich. Tak už dobrý úmysel kombinovaný s nevedomosťou veru nevyzerá. Tak vyzerá bezohľadnosť a bezcitnosť.
Bezohľadnosť a bezcitnosť voči budúcim babičkám, deduškom, dnešnej mládeži a deťúrencom vrátane sirôtok. Od nikoho, teda ani od politikov nemá význam žiadať, aby ignoroval vlastné záujmy. Naša kultúra sa však ukazuje ako dlhodobo úspešná aj preto, lebo sme sa naučili rešpektovať a vymáhať konanie, ktoré berie ohľad aj na budúce generácie, aj na tých, ktorých veľmi nepočuť, ktorých takmer nevidno. V súčasnosti je pre budúcnosť našej krajiny len málo takých dôležitých vecí ako zvýšenie udržateľnosti systému dôchodkového zabezpečenia. Možno, že Viera Tomanová kedysi tento problém nevidela. Dnes je jasné, že ho vidieť nechce.
Autor je riaditeľ inštitútu INEKO.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.