Biela jednota
Vo štvrtok vyšli slovenské denníky s rovnakými titulnými stranami. A hoci to bolo správne rozhodnutie, naozaj všetka česť, čosi ma na tom solidárnom geste miatlo.
Titulné strany novín sú výkladné skrine. Lákajú na vstup dnu, medzi regály článkov. Ak sa im to má podariť, musia sa – prinajmenšom navonok – odlišovať od konkurencie. Musia viac prekvapovať usporiadaním, fotkou, hlavnou témou alebo palcovým titulkom. Ak redakciám chýba nápad či vkus, a to je pomerne častá katastrofa, ich titulné strany dokážu nanajvýš uraziť či šokovať. Také noviny sú pusté ako výklady Lidlu, no majú aj jeho cenu. Ale ak nápad a vkus nechýba, titulné strany dokážu oveľa viac – znepokojiť, vyvolať otázku a občas aj estetický zážitok. Vtedy sú podobné výkladom z fift-avenjú. Aj cenou, samozrejme.
Prvé strany odrážajú nielen obsah novín, ale najmä ich dušu. A tá je úplne kľúčová. Lebo vo všetkých stánkoch sveta to funguje rovnako – prvá strana najviac predáva. Býva preto malou tragédiou, ak sa titulné strany čo len dvoch novín podobajú, a úplne veľkou, ak sú takmer rovnaké. Občas preto padajú prémie, a keď sa to pričasto opakuje, aj fleky. Lebo podobné titulné strany nelákajú, ale nudia, nepredávajú, ale robia straty.
Všetky noviny, aj tieto, si žiarlivo strážia tajomstvo svojich prvých strán, a všetky, aj tieto, práve prvými stranami najviditeľnejšie súťažia. Lenže minulý týždeň išlo Slovensko úplne proti tejto logike. Všetky naše denníky okrem toho športového (klasický nešportový alibizmus) vyšli vo štvrtok s rovnakou prvou stranou. A nebola to nešťastná náhoda ani prezradené tajomstvo konkurencie, ale zámer. Denníky dobrovoľne opustili overenú ideu výkladných skríň, potlačili vzájomnú žiarlivosť i zákony trhu, a ukázali nám zo stánkov úplne identickú tvár. Tvár protestu.
Nebolo to lacné gesto. Viaceré denníky majú prevahu čitateľov, ktorí volia Maďaričov Smer. Tých mohla vybielená strana uraziť, a noviny preto riskovali ich stratu. A tie najpredávanejšie, prostučký klebetník, ktorý Fico označil za najdôveryhodnejší denník, riskovali ešte aj stratu svojho komického titulu.
Keď som tie biele titulné strany videl, najprv ma to potešilo. Nie preto, že by som očakával zmenu hlúpeho tlačového zákona alebo nebodaj istú zmenu voličských preferencií. Na to sú už noviny prislabé a zotrvačnosť pomýlených voličov prisilná. Potešilo ma to, lebo sa ukázalo, že naše denníky, dokonca aj tie bulvárne, ktoré už stratili cit pre pravdu, majú ešte stále aspoň cit pre svoju slobodu. To je predsa len celkom povzbudivé.
Ale potom som si uvedomil, že vždy, keď sa tu museli spájať ľudia či strany, ktoré by sa inak nikdy nespojili, prišlo niečo nezdravé. Keď sa v roku 1990 spojilo VPN s bývalými komunistami, zrodil sa Mečiar. Keď sa v roku 1998 spojila pravica s ľavicou, zelenými a oportunistami, zrodila sa nielen sláva SDK, ale aj hanba korupcie a odporných klientov. A keď novinári vytvorili Syndikát, napokon sa zrodila Krútka. Tie spojenia boli vždy vynútené ohrozením, domnelým či skutočným. Ale vždy si vybrali krutú cenu.
Akú cenu si vyberie dnešné spojenie poctivého žurnalizmu s odpadom? Jasné, hrozba tlačového zákona je reálna, nie domnelá. Ale čo majú spoločné noviny, ktoré aspoň trochu hľadajú pravdu, s tými, ktoré pre zisk ubližujú ľuďom? Čo má spoločné novinár, ktorý na objednávku klame o Hedvige, s tým, ktorý pre obranu jej dôstojnosti a práv prišiel o zamestnanie? A prečo musí byť pod strechou jedného protestu denník, ktorý prácne odhaľuje nepríjemné kauzy, s denníkom, ktorý odhaľuje nanajvýš nových amantov blondínky, čo tak rozkošne číta správy iných?
Viem prečo. Lebo máme vládu, ktorá nerozumie slobode. Ale vždy, keď sme takú mali, prišlo po spojení všetkých proti nej bolenie spojených hláv.
Tie biele strany som privítal. Ale aj som sa trochu zľakol.
Viac o tlačovom zákone v komentári na strane 10.
Vo štvrtok vyšli slovenské denníky s rovnakými titulnými stranami. A hoci to bolo správne rozhodnutie, naozaj všetka česť, čosi ma na tom solidárnom geste miatlo.
Titulné strany novín sú výkladné skrine. Lákajú na vstup dnu, medzi regály článkov. Ak sa im to má podariť, musia sa – prinajmenšom navonok – odlišovať od konkurencie. Musia viac prekvapovať usporiadaním, fotkou, hlavnou témou alebo palcovým titulkom. Ak redakciám chýba nápad či vkus, a to je pomerne častá katastrofa, ich titulné strany dokážu nanajvýš uraziť či šokovať. Také noviny sú pusté ako výklady Lidlu, no majú aj jeho cenu. Ale ak nápad a vkus nechýba, titulné strany dokážu oveľa viac – znepokojiť, vyvolať otázku a občas aj estetický zážitok. Vtedy sú podobné výkladom z fift-avenjú. Aj cenou, samozrejme.
Prvé strany odrážajú nielen obsah novín, ale najmä ich dušu. A tá je úplne kľúčová. Lebo vo všetkých stánkoch sveta to funguje rovnako – prvá strana najviac predáva. Býva preto malou tragédiou, ak sa titulné strany čo len dvoch novín podobajú, a úplne veľkou, ak sú takmer rovnaké. Občas preto padajú prémie, a keď sa to pričasto opakuje, aj fleky. Lebo podobné titulné strany nelákajú, ale nudia, nepredávajú, ale robia straty.
Všetky noviny, aj tieto, si žiarlivo strážia tajomstvo svojich prvých strán, a všetky, aj tieto, práve prvými stranami najviditeľnejšie súťažia. Lenže minulý týždeň išlo Slovensko úplne proti tejto logike. Všetky naše denníky okrem toho športového (klasický nešportový alibizmus) vyšli vo štvrtok s rovnakou prvou stranou. A nebola to nešťastná náhoda ani prezradené tajomstvo konkurencie, ale zámer. Denníky dobrovoľne opustili overenú ideu výkladných skríň, potlačili vzájomnú žiarlivosť i zákony trhu, a ukázali nám zo stánkov úplne identickú tvár. Tvár protestu.
Nebolo to lacné gesto. Viaceré denníky majú prevahu čitateľov, ktorí volia Maďaričov Smer. Tých mohla vybielená strana uraziť, a noviny preto riskovali ich stratu. A tie najpredávanejšie, prostučký klebetník, ktorý Fico označil za najdôveryhodnejší denník, riskovali ešte aj stratu svojho komického titulu.
Keď som tie biele titulné strany videl, najprv ma to potešilo. Nie preto, že by som očakával zmenu hlúpeho tlačového zákona alebo nebodaj istú zmenu voličských preferencií. Na to sú už noviny prislabé a zotrvačnosť pomýlených voličov prisilná. Potešilo ma to, lebo sa ukázalo, že naše denníky, dokonca aj tie bulvárne, ktoré už stratili cit pre pravdu, majú ešte stále aspoň cit pre svoju slobodu. To je predsa len celkom povzbudivé.
Ale potom som si uvedomil, že vždy, keď sa tu museli spájať ľudia či strany, ktoré by sa inak nikdy nespojili, prišlo niečo nezdravé. Keď sa v roku 1990 spojilo VPN s bývalými komunistami, zrodil sa Mečiar. Keď sa v roku 1998 spojila pravica s ľavicou, zelenými a oportunistami, zrodila sa nielen sláva SDK, ale aj hanba korupcie a odporných klientov. A keď novinári vytvorili Syndikát, napokon sa zrodila Krútka. Tie spojenia boli vždy vynútené ohrozením, domnelým či skutočným. Ale vždy si vybrali krutú cenu.
Akú cenu si vyberie dnešné spojenie poctivého žurnalizmu s odpadom? Jasné, hrozba tlačového zákona je reálna, nie domnelá. Ale čo majú spoločné noviny, ktoré aspoň trochu hľadajú pravdu, s tými, ktoré pre zisk ubližujú ľuďom? Čo má spoločné novinár, ktorý na objednávku klame o Hedvige, s tým, ktorý pre obranu jej dôstojnosti a práv prišiel o zamestnanie? A prečo musí byť pod strechou jedného protestu denník, ktorý prácne odhaľuje nepríjemné kauzy, s denníkom, ktorý odhaľuje nanajvýš nových amantov blondínky, čo tak rozkošne číta správy iných?
Viem prečo. Lebo máme vládu, ktorá nerozumie slobode. Ale vždy, keď sme takú mali, prišlo po spojení všetkých proti nej bolenie spojených hláv.
Tie biele strany som privítal. Ale aj som sa trochu zľakol.
Viac o tlačovom zákone v komentári na strane 10.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.