Keď Sir Thomas Morus vydal roku 1516 svoju Utópiu, položil základy útvaru, ktorý bol potom živý niekoľko storočí. Vyjadruje odvekú túžbu ľudstva žiť v usporiadaných, spravodlivých pomeroch, a tak dosiahnuť predbežný raj už na zemi.
Morus nebol sám. Už pred ním Platón sformuloval vo svojej Ústave predstavu o usporiadaní ľudskej spoločnosti. Campanella nazval svoju vysnívanú spoločnosť Slnečným štátom a Francis Bacon Novou Atlantídou. Lenže už roku 1667 vydáva jeho krajan John Milton básnický epos Stratený raj, ktorý sa pokladá za prvú antiutópiu alebo distópiu. Je to utópia s mínusovou charakteristikou. Obraz toho, ako sa nielenže stráca vidina pozemského raja, ale ľudstvo sa (poväčšine vlastnou zásluhou) prepadá do pozemského pekla.
Odvtedy – a najmä v posledných dvoch storočiach – sa nezrodila nijaká významnejšia románová či filozofická utópia, zato antiutópií pribúda priam geometrickým radom. Súčasná próza je priam preplnená knihami, ktoré sú buď čistými antiutópiami, alebo pracujú s antiutopickými motívmi. Akoby nie: veď ľudstvo, ktoré malo skúsenosť so stroskotanými utópiami nacizmu a komunizmu, s diktatúrami rôzneho druhu s jediným cieľom, uskutočniť organizovaný blahobyt obyvateľstva, hoci aj proti jeho vôli, dvoma svetovými a jednou studenou vojnou, poskytlo autorom dostatok námetov na tento druh literatúry.
.krajiny snívajúcich
Hoci sa antiutópie spájajú predovšetkým s rozvojom technológií a ich zneužitím, nemusia byť nutne zaľudnené robotmi a umelými homunkulmi. Napríklad próza Alfreda Kubina, ktorá vyšla v češtine pod názvom Země snivců, je obrazom fiktívnej krajiny a jej neodvratného zániku. Slovo obraz je tu namieste, pretože Kubin bol najmä kresliar a maliar fantaskných výjavov. Preto jeho novela pripomína pavúčou nohou načrtnutý výjav. Spôsobom jemnej expresie buduje obraz krajiny – labyrintu, ktorý ovládajú byrokrati poťahovaní nitkami zhora, ktoré sa zbiehajú v rukách vládcu Pateru. Tento svet dostane neskôr pomenovanie „kafkovský“, ale Kafka so svojím Zámkom, Procesom a Amerikou nebol ani prvý, ani jediný antiutopista. Svoju živnú pôdu nachádzal tento žáner sprvoti vo veľkých spoločenských systémoch (Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Anglicko), ktoré sa podobne ako nemotorné ľadoborce prepadali pod ťarchou neriešiteľných disproporcií.
Pokojne a systematicky, so zmyslom pre vnútornú symetriu vytvára svoju fiktívnu realitu Hermann Hesse vo svojom vrcholnom románe Hra so sklenými perlami. Kniha rozvíja príbeh Josefa Knechta, ktorý sa stane účastníkom veľkej spoločenskej hry, obsahujúcej v sebe prvky mágie, umenia, náboženstva, filozofie, sociálneho smerovania... Táto konštrukcia, spočiatku fascinujúca, sa však ukáže ako utópia, ktorá musí stroskotať. V záverečnej pasáži sa opäť objavuje motív strateného raja, keď človek pohltený svojou pýchou chce zaujať miesto Boha. Guru halucinoidného veku Timothy Leary o Hessem napísal: „...tento mudrc hippies předpověděl existenci elektronickénho myšlenkového přístroje, který se na trhu neobjevil před rokem 1976. Mám, samozřejmě, na mysli ovoce ze Stromu poznání jménem Apple computer.“ Leary odhalil spojitosť medzi jablkom z najznámejšieho computera a jablkom z raja. V Hesseho motíve hry so sklenými perlami vidí predchodcu univerzálneho systému umelej inteligencie, ktorá sa môže stať spásou i záhubou ľudstva.
Ešte stále sa však pohybujeme na pôde bez technológií a vynálezov. Brautiganova distopická novela V melónovom cukre ukazuje rozmach a zánik utopickej komúny jaZMAR. Malá spoločnosť, ktorá má všetky znaky hipíckej kontrakultúry, sa postupne rozkladá, až dochádza k totálnemu krachu medziľudských vzťahov, násiliu a nemožnosti komunikovať.
.krajiny elektronických ovečiek
Je prirodzené, že väčšina antiutopických diel pracuje s rekvizitami technológií, strojov, technického pokroku, ktorého rozkrútená špirála sa už nedá zastaviť a replikuje seba samu. Prvé distopické romány Julesa Verna Paríž v 20. storočí či H.G. Wellsa Stroj času dnes pôsobia ako zemanovské filmové rozprávky s futurologickými prvkami. Ich technika je milo staromódna a zdá sa celkom neškodná. To až ďalšie desaťročia prinášajú desivé a sivé vízie opustenej Zeme, ktorá stratila svoju materinskú plodiacu vitalitu a stáva sa vybrakovanou, vyrabovanou stanicou stroskotancov. V kulisách poloopustenej Zeme sa odohráva aj próza Snívajú androidi o elektronických ovečkách?
Philipa K. Dicka. Androidi sú umelými, t.j. nebožími stvoreniami. Ľudstvo má konečne možnosť kopírovať stvoriteľskú potenciu, ktorú mu v raji odoprel Boh. Pravda, je to smutná skúsenosť, draho zaplatená. Svet stráca hranice, už nie je jasné, čo je živé a čo umelé, pretože umelé bytosti nie sú obdarené živým citom a zo živých bytostí sa stávajú mechanické roboty. Ovečka z názvu sa tak stáva symbolom autentického živého tvora, ktorý nám niečím pripomenie ovečku Malého princa. Je zdrojom nádeje, že prirodzený život nemusí byť raz – utópiou.
Antiutópia Georgea Orwella 1984 je notoricky známa, ako zaujímavosť uveďme, že svoju svojskú polemiku s ňou viedol Anthony Burgess v románe 1985. V prvej časti tejto dvojknihy podrobuje kritike Orwellovu schopnosť predvídania a v druhej podáva svoju vlastnú víziu. Podobnou silou sa vyznačuje próza Lotrovské semeno, ktorá hovorí o zmene ľudskej sexuálnej orientácie (na homosexuálnu). Preľudnenie civilizácie sa rieši zabíjaním a – kanibalizmom . Najznámejšou sa však stala Burgessova antiutópia Mechanický pomaranč. Jablko z raja nahradil pomaranč z hypermarketu, dôsledky nerozlišovania dobrého od zlého sú však rovnako konzekventné.
Témou hranice medzi životom a smrťou, právom človeka určovať si harmonogram svojho odchodu zo sveta sa zaoberá aj Paul Auster v próze V zemi posledných vecí. Román čerpajúci z tematiky eutanázie, ako je to Austera obvyklé, spája realitu a potencialitu s alternatívami (doposiaľ) nepredstaviteľnými. Ale spisovateľ – umelec je aj na to, aby vnímal budúce možnosti, ktoré ešte nie sú plne rozvinuté.
.krajiny stroskotaných utópií
Spisovatelia východného bloku, ktorí sami museli žiť v krajinách, kde sa realizovali nerealizovateľné sociálne plány v masovom kolektívnom experimente, majú s utópiami svoje skúsenosti. Na počiatku mnohých „socialistických“ utopistov bol zaiste Jevgenij Zamjatin, emigrovaný ruský spisovateľ. Roku 1920 vydal román My, ktorý sa pokladá za doposiaľ najsilnejšiu distópiu z týchto končín. Symbolika je ešte trochu ťažkopádna a archaická (vzbúrencom v totalitnom Jednotnom štáte operatívne odstránia uzlík fantázie, v ktorom sídli ľudské snívanie a túžba po slobode). Zato nová vlna ruských antiutopistov sa napája na najnovšie experimenty súčasného postmoderného razenia. Alexander Zinovjej v skvelej próze Priepastné zajtrajšky paroduje utopickú vlastnosť socialistických diktatúr: všetko krásne bude až zajtra. Obľúbenú marx-leninskú dialektiku mení na diabololektiku. V rovnomennom románe Homo sovieticus vytvoril nielen termín, ktorý sa s obľubou preberal, ale aj obraz ruskej emigrácie na Západe. Z českých antiutopistov na odkaz Karla Čapka, najmä jeho R.U.R. a Válku s mloky nadviazal najmä Jan Křesadlo. Atmosféru našich 50. rokov preniesol úspešne do prózy Mrchopěvci. Křesadlo spája antiutopické motívy s hyperbolou a groteskou. Taká je aj románová Fuga trium a románový triptych Obětina.
Zvláštnu zmes historického optimizmu a skepsy predstavujú lemovské utópie – antiutópie. Stanislav Lem je poľský prozaik a filozof, ktorý povýšil úžitkovú dobrodružnú sci-fi spisbu na svojprávnu literárnu štylizáciu. Z tohto hľadiska sú najvýraznejšie prózy Solaris, Hlas Pána alebo Zápisník nájdený vo vani.
Zo slovenských autorov sa distópii venovala Alta Vášová v prózach Po a V záhradách. Obe vyšli v pomeroch cenzúry, a tak jej posolstvo muselo byť vyjadrené viacplánovo. Ale bolo dostatočne čitateľné a zreteľné: totalitná spoločnosť je vo svojej podstate odsúdená na rozpad a zánik.
.vzkriesenie utópie
Zdá sa, že antiutópie prežívajú svoj zlatý vek. Realita dodáva motívy nenormálnosti rýchlejšie, ako ich umenie dokáže spracovať. Dnešná literatúra sa ani nemusí siliť do toho, aby písala apokalyptické vízie našej budúcnosti. Zdá sa, že klasická utópia je už odpísaná. Zdiskreditovala sa natoľko, že už dnes pôsobí ako paródia samej seba. A predsa sú ľudia, ktorí volajú po jej návrate. Uruguajský spisovateľ a esejista Fernando Aínsa napísal knihu Vzkříšení utopie, ktorá vyšla nedávno v češtine. Vychádza z reality latinskoamerického kontextu, ktorý mal k utópiám špecifický vzťah (nezabúdajme, že na Kube dohasína jedna z posledných utópií tohto veku). Pre autora je utópia snom i protestom zároveň. Vo znovuvzkriesení utópií autor vidí obnovu ľudského snívania o lepšom usporiadaní spoločnosti. A sme znova na začiatku. Pri Thomasovi Morovi. So skepsou, iróniou a nevierou v to, že by sa nám to niekedy podarilo uskutočniť. Ale zrejme v to nikdy nesmieme prestať veriť.
Najznámejšie literárne antiutópie:
Franz Kafka: Proces
Jevgenij Zamjatin: My
George Orwell: 1984
Aldous Huxley: Prekrásny nový svet
Ayn Randová: Imnul
Anthony Burgess: Mechanický pomaranč
Alfred Kubin: Země snivců
Hermann Hesse: Hra so sklenými perlami
Ray Bradbury: 451 stupňov Fahrenheita
Karin Boyeová: Kallocain
Margaret Atwoodová: Príbeh služobníčky
William Gibson: Neuromancer
Pierre Boulle: Planéta opíc
H.G. Wells: Ostrov doktora Moreaua
Kurt Vonnegut: Mechanické piano
Richard Bachman: Unikajúci muž
The Wanting Seed de Anthony Burgess
Kurt Vonnegut: Vitajte v pavilóne opíc!
John Milton: Stratený raj
Jules Verne: Paríž v 20. storočí
H. G. Wells: Stroj času
H. G. Wells: Prví ľudia na Mesiaci
Jack London: Železné peklo
Karel Čapek: R.U.R.
Karel Čapek: Válka s mloky
Ayn Randová: Anthem
Vladimir Nabokov: Bend Sinister
Aldous Huxley: Opica a podstata
Shirley Jackson: Lotéria
Ray Bradbury: Marťanská kronika
William Golding: Pán múch
John Wyndham: Kukly
Robert Merle: Muži pod ochranou
Ayn Randová: Atlas pokrčil plecami
Ernst Junger: Sklené včely
William S. Burroughs: Nahý obed
Philip K. Dick: Vykoľajený čas
Philip K. Dick: Muž z vysokého zámku
Anthony Burgess: Lotrovské semeno
William S. Burroughs: Nova Express
Philip K. Dick: Snívajú androidi o elektronických ovečkách?
Ira Levin: Nádherný deň
Ursula K. Le Guinová: Nebeský sústruh
Robert Silverberg: Svet vnútri
Stanislaw Lem: Zápisník nájdený vo vani
Philip K. Dick: Nechaj rinúť moje slzy, povedal policajt
Doris Lessingová: Pamäti tej, čo prežila
Anthony Burgess: 1985
Stephen King: Svedectvo
Aleksander Zinovjev: Priepastné zajtrajšky
Neil Schulman: Noc bokom
Stephen King: Dlhá prechádzka
William Gibson: Gróf Nula
Jack Womack: Ambient
Paul Auster: V zemi posledných vecí
Heinrich Böll: Moja melancholická tvár
Neal Stephenson: Diamantový vek
China Miéville: Nádraží Perdido
Alta Vášová: Po
Margaret Atwoodová: Oryx a Crake
David Mitchell: Atlas mraků
Philip Roth: Sprisahanie proti Amerike
Kazuo Ishiguro: Neopouštěj mě
Michel Houellebecq: Možnosti ostrova
Chuck Palahniuk: Rant
Morus nebol sám. Už pred ním Platón sformuloval vo svojej Ústave predstavu o usporiadaní ľudskej spoločnosti. Campanella nazval svoju vysnívanú spoločnosť Slnečným štátom a Francis Bacon Novou Atlantídou. Lenže už roku 1667 vydáva jeho krajan John Milton básnický epos Stratený raj, ktorý sa pokladá za prvú antiutópiu alebo distópiu. Je to utópia s mínusovou charakteristikou. Obraz toho, ako sa nielenže stráca vidina pozemského raja, ale ľudstvo sa (poväčšine vlastnou zásluhou) prepadá do pozemského pekla.
Odvtedy – a najmä v posledných dvoch storočiach – sa nezrodila nijaká významnejšia románová či filozofická utópia, zato antiutópií pribúda priam geometrickým radom. Súčasná próza je priam preplnená knihami, ktoré sú buď čistými antiutópiami, alebo pracujú s antiutopickými motívmi. Akoby nie: veď ľudstvo, ktoré malo skúsenosť so stroskotanými utópiami nacizmu a komunizmu, s diktatúrami rôzneho druhu s jediným cieľom, uskutočniť organizovaný blahobyt obyvateľstva, hoci aj proti jeho vôli, dvoma svetovými a jednou studenou vojnou, poskytlo autorom dostatok námetov na tento druh literatúry.
.krajiny snívajúcich
Hoci sa antiutópie spájajú predovšetkým s rozvojom technológií a ich zneužitím, nemusia byť nutne zaľudnené robotmi a umelými homunkulmi. Napríklad próza Alfreda Kubina, ktorá vyšla v češtine pod názvom Země snivců, je obrazom fiktívnej krajiny a jej neodvratného zániku. Slovo obraz je tu namieste, pretože Kubin bol najmä kresliar a maliar fantaskných výjavov. Preto jeho novela pripomína pavúčou nohou načrtnutý výjav. Spôsobom jemnej expresie buduje obraz krajiny – labyrintu, ktorý ovládajú byrokrati poťahovaní nitkami zhora, ktoré sa zbiehajú v rukách vládcu Pateru. Tento svet dostane neskôr pomenovanie „kafkovský“, ale Kafka so svojím Zámkom, Procesom a Amerikou nebol ani prvý, ani jediný antiutopista. Svoju živnú pôdu nachádzal tento žáner sprvoti vo veľkých spoločenských systémoch (Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Anglicko), ktoré sa podobne ako nemotorné ľadoborce prepadali pod ťarchou neriešiteľných disproporcií.
Pokojne a systematicky, so zmyslom pre vnútornú symetriu vytvára svoju fiktívnu realitu Hermann Hesse vo svojom vrcholnom románe Hra so sklenými perlami. Kniha rozvíja príbeh Josefa Knechta, ktorý sa stane účastníkom veľkej spoločenskej hry, obsahujúcej v sebe prvky mágie, umenia, náboženstva, filozofie, sociálneho smerovania... Táto konštrukcia, spočiatku fascinujúca, sa však ukáže ako utópia, ktorá musí stroskotať. V záverečnej pasáži sa opäť objavuje motív strateného raja, keď človek pohltený svojou pýchou chce zaujať miesto Boha. Guru halucinoidného veku Timothy Leary o Hessem napísal: „...tento mudrc hippies předpověděl existenci elektronickénho myšlenkového přístroje, který se na trhu neobjevil před rokem 1976. Mám, samozřejmě, na mysli ovoce ze Stromu poznání jménem Apple computer.“ Leary odhalil spojitosť medzi jablkom z najznámejšieho computera a jablkom z raja. V Hesseho motíve hry so sklenými perlami vidí predchodcu univerzálneho systému umelej inteligencie, ktorá sa môže stať spásou i záhubou ľudstva.
Ešte stále sa však pohybujeme na pôde bez technológií a vynálezov. Brautiganova distopická novela V melónovom cukre ukazuje rozmach a zánik utopickej komúny jaZMAR. Malá spoločnosť, ktorá má všetky znaky hipíckej kontrakultúry, sa postupne rozkladá, až dochádza k totálnemu krachu medziľudských vzťahov, násiliu a nemožnosti komunikovať.
.krajiny elektronických ovečiek
Je prirodzené, že väčšina antiutopických diel pracuje s rekvizitami technológií, strojov, technického pokroku, ktorého rozkrútená špirála sa už nedá zastaviť a replikuje seba samu. Prvé distopické romány Julesa Verna Paríž v 20. storočí či H.G. Wellsa Stroj času dnes pôsobia ako zemanovské filmové rozprávky s futurologickými prvkami. Ich technika je milo staromódna a zdá sa celkom neškodná. To až ďalšie desaťročia prinášajú desivé a sivé vízie opustenej Zeme, ktorá stratila svoju materinskú plodiacu vitalitu a stáva sa vybrakovanou, vyrabovanou stanicou stroskotancov. V kulisách poloopustenej Zeme sa odohráva aj próza Snívajú androidi o elektronických ovečkách?
Philipa K. Dicka. Androidi sú umelými, t.j. nebožími stvoreniami. Ľudstvo má konečne možnosť kopírovať stvoriteľskú potenciu, ktorú mu v raji odoprel Boh. Pravda, je to smutná skúsenosť, draho zaplatená. Svet stráca hranice, už nie je jasné, čo je živé a čo umelé, pretože umelé bytosti nie sú obdarené živým citom a zo živých bytostí sa stávajú mechanické roboty. Ovečka z názvu sa tak stáva symbolom autentického živého tvora, ktorý nám niečím pripomenie ovečku Malého princa. Je zdrojom nádeje, že prirodzený život nemusí byť raz – utópiou.
Antiutópia Georgea Orwella 1984 je notoricky známa, ako zaujímavosť uveďme, že svoju svojskú polemiku s ňou viedol Anthony Burgess v románe 1985. V prvej časti tejto dvojknihy podrobuje kritike Orwellovu schopnosť predvídania a v druhej podáva svoju vlastnú víziu. Podobnou silou sa vyznačuje próza Lotrovské semeno, ktorá hovorí o zmene ľudskej sexuálnej orientácie (na homosexuálnu). Preľudnenie civilizácie sa rieši zabíjaním a – kanibalizmom . Najznámejšou sa však stala Burgessova antiutópia Mechanický pomaranč. Jablko z raja nahradil pomaranč z hypermarketu, dôsledky nerozlišovania dobrého od zlého sú však rovnako konzekventné.
Témou hranice medzi životom a smrťou, právom človeka určovať si harmonogram svojho odchodu zo sveta sa zaoberá aj Paul Auster v próze V zemi posledných vecí. Román čerpajúci z tematiky eutanázie, ako je to Austera obvyklé, spája realitu a potencialitu s alternatívami (doposiaľ) nepredstaviteľnými. Ale spisovateľ – umelec je aj na to, aby vnímal budúce možnosti, ktoré ešte nie sú plne rozvinuté.
.krajiny stroskotaných utópií
Spisovatelia východného bloku, ktorí sami museli žiť v krajinách, kde sa realizovali nerealizovateľné sociálne plány v masovom kolektívnom experimente, majú s utópiami svoje skúsenosti. Na počiatku mnohých „socialistických“ utopistov bol zaiste Jevgenij Zamjatin, emigrovaný ruský spisovateľ. Roku 1920 vydal román My, ktorý sa pokladá za doposiaľ najsilnejšiu distópiu z týchto končín. Symbolika je ešte trochu ťažkopádna a archaická (vzbúrencom v totalitnom Jednotnom štáte operatívne odstránia uzlík fantázie, v ktorom sídli ľudské snívanie a túžba po slobode). Zato nová vlna ruských antiutopistov sa napája na najnovšie experimenty súčasného postmoderného razenia. Alexander Zinovjej v skvelej próze Priepastné zajtrajšky paroduje utopickú vlastnosť socialistických diktatúr: všetko krásne bude až zajtra. Obľúbenú marx-leninskú dialektiku mení na diabololektiku. V rovnomennom románe Homo sovieticus vytvoril nielen termín, ktorý sa s obľubou preberal, ale aj obraz ruskej emigrácie na Západe. Z českých antiutopistov na odkaz Karla Čapka, najmä jeho R.U.R. a Válku s mloky nadviazal najmä Jan Křesadlo. Atmosféru našich 50. rokov preniesol úspešne do prózy Mrchopěvci. Křesadlo spája antiutopické motívy s hyperbolou a groteskou. Taká je aj románová Fuga trium a románový triptych Obětina.
Zvláštnu zmes historického optimizmu a skepsy predstavujú lemovské utópie – antiutópie. Stanislav Lem je poľský prozaik a filozof, ktorý povýšil úžitkovú dobrodružnú sci-fi spisbu na svojprávnu literárnu štylizáciu. Z tohto hľadiska sú najvýraznejšie prózy Solaris, Hlas Pána alebo Zápisník nájdený vo vani.
Zo slovenských autorov sa distópii venovala Alta Vášová v prózach Po a V záhradách. Obe vyšli v pomeroch cenzúry, a tak jej posolstvo muselo byť vyjadrené viacplánovo. Ale bolo dostatočne čitateľné a zreteľné: totalitná spoločnosť je vo svojej podstate odsúdená na rozpad a zánik.
.vzkriesenie utópie
Zdá sa, že antiutópie prežívajú svoj zlatý vek. Realita dodáva motívy nenormálnosti rýchlejšie, ako ich umenie dokáže spracovať. Dnešná literatúra sa ani nemusí siliť do toho, aby písala apokalyptické vízie našej budúcnosti. Zdá sa, že klasická utópia je už odpísaná. Zdiskreditovala sa natoľko, že už dnes pôsobí ako paródia samej seba. A predsa sú ľudia, ktorí volajú po jej návrate. Uruguajský spisovateľ a esejista Fernando Aínsa napísal knihu Vzkříšení utopie, ktorá vyšla nedávno v češtine. Vychádza z reality latinskoamerického kontextu, ktorý mal k utópiám špecifický vzťah (nezabúdajme, že na Kube dohasína jedna z posledných utópií tohto veku). Pre autora je utópia snom i protestom zároveň. Vo znovuvzkriesení utópií autor vidí obnovu ľudského snívania o lepšom usporiadaní spoločnosti. A sme znova na začiatku. Pri Thomasovi Morovi. So skepsou, iróniou a nevierou v to, že by sa nám to niekedy podarilo uskutočniť. Ale zrejme v to nikdy nesmieme prestať veriť.
Najznámejšie literárne antiutópie:
Franz Kafka: Proces
Jevgenij Zamjatin: My
George Orwell: 1984
Aldous Huxley: Prekrásny nový svet
Ayn Randová: Imnul
Anthony Burgess: Mechanický pomaranč
Alfred Kubin: Země snivců
Hermann Hesse: Hra so sklenými perlami
Ray Bradbury: 451 stupňov Fahrenheita
Karin Boyeová: Kallocain
Margaret Atwoodová: Príbeh služobníčky
William Gibson: Neuromancer
Pierre Boulle: Planéta opíc
H.G. Wells: Ostrov doktora Moreaua
Kurt Vonnegut: Mechanické piano
Richard Bachman: Unikajúci muž
The Wanting Seed de Anthony Burgess
Kurt Vonnegut: Vitajte v pavilóne opíc!
John Milton: Stratený raj
Jules Verne: Paríž v 20. storočí
H. G. Wells: Stroj času
H. G. Wells: Prví ľudia na Mesiaci
Jack London: Železné peklo
Karel Čapek: R.U.R.
Karel Čapek: Válka s mloky
Ayn Randová: Anthem
Vladimir Nabokov: Bend Sinister
Aldous Huxley: Opica a podstata
Shirley Jackson: Lotéria
Ray Bradbury: Marťanská kronika
William Golding: Pán múch
John Wyndham: Kukly
Robert Merle: Muži pod ochranou
Ayn Randová: Atlas pokrčil plecami
Ernst Junger: Sklené včely
William S. Burroughs: Nahý obed
Philip K. Dick: Vykoľajený čas
Philip K. Dick: Muž z vysokého zámku
Anthony Burgess: Lotrovské semeno
William S. Burroughs: Nova Express
Philip K. Dick: Snívajú androidi o elektronických ovečkách?
Ira Levin: Nádherný deň
Ursula K. Le Guinová: Nebeský sústruh
Robert Silverberg: Svet vnútri
Stanislaw Lem: Zápisník nájdený vo vani
Philip K. Dick: Nechaj rinúť moje slzy, povedal policajt
Doris Lessingová: Pamäti tej, čo prežila
Anthony Burgess: 1985
Stephen King: Svedectvo
Aleksander Zinovjev: Priepastné zajtrajšky
Neil Schulman: Noc bokom
Stephen King: Dlhá prechádzka
William Gibson: Gróf Nula
Jack Womack: Ambient
Paul Auster: V zemi posledných vecí
Heinrich Böll: Moja melancholická tvár
Neal Stephenson: Diamantový vek
China Miéville: Nádraží Perdido
Alta Vášová: Po
Margaret Atwoodová: Oryx a Crake
David Mitchell: Atlas mraků
Philip Roth: Sprisahanie proti Amerike
Kazuo Ishiguro: Neopouštěj mě
Michel Houellebecq: Možnosti ostrova
Chuck Palahniuk: Rant
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.