Prostonárodné slovenské povesti Pavla Dobšinského, opierajúce sa o Slovenské povesti Jána Francisciho a Prostonárodné povesti
Augusta Horislava Škultétyho a Pavla Dobšinského tvoria základ kánonu slovenskej literatúry a kultúry.
Nový výskum Jany Pácalovej ukázal, že romantické rozprávky sa stali kľúčovou súčasťou slovenskej kultúry práve svojou literárnosťou. Slovenské literárne myslenie pomenúvalo svoje konkrétne ciele imaginatívne. Základom obrazového systému inotajov sa u Ľudovíta Štúra, Mikuláša Dohnányho, ale aj v rozprávkach Jána Francisciho, Augusta Horislava Škultétyho a Pavla Dobšinského stali „alegorické obrazy zakliatych krajín a hrdinské skutky najmladšieho synka – Popolvára – predurčeného sňať kliatbu zo svojho rodu“ (Oskár Čepan). Obraz odklínania krajiny prevzal ako imaginatívne dovŕšenie politického sna slovenských romantikov Martin Bútora, keď vystúpil v druhý deň mítingov na Námestí SNP a vyslovil vetu, ktorá dala podobu celému slovenskému Novembru 1989: „Definitívne sme sa zbavili strachu. Démon strachu je zahnaný.
Sme odkliati! Z pazúrov bezmocnosti a skepsy sa znovu dvíha národ.“V pozmenenej podobe tvorí obraz zakliatej krajiny a jej odklínania aj najrozsiahlejšia skladba Jána Botta Svetský víťaz (1846). Motív troch vekov, „tmy, pekla a slnka“ situoval Botto do troch dolín. Bottova koncepcia nie je však podľa Oskára Čepana hrdinská, ale melancholická. Životnú cestu svetského víťaza nezavŕši záverečná apoteóza jeho hrdinstiev: „Jej nová formulácia spočíva v motíve knihy osudu, ktorá zatvorená leží na podstavci v tretej doline [...] Jeho junák síce oslobodil pokorenú krajinu, ale bezradne zastal pred novou hádankou.“ Oskár Čepan napokon stroho konštatuje: „Ich tajničku svojím spôsobom rozšifrovali udalosti rokov 1848 – 49. Výsledok revolúcie podstatne prehodnotil vzťah romantického ducha k dobovej spoločenskej predmetnosti. Zakliata krajina, ktorá sa ešte nestihla ani poriadne prebudiť z dlhoročného spánku, začala opäť upadať do letargického stavu. Prichádzalo obdobie spretrhnutých čias. Došlo k prechodu ´zo sna do sna´“. Kritici analógie romantizmu a súčasnosti samozrejme podotknú, že November 1989 je na rozdiel od roka 1848 úspešným príbehom. Dovolím si oponovať. Nie sme odkliati. November 1989 síce oslobodil pokorenú krajinu, ale jeho pokračovatelia zastali bezradne pred novou hádankou a vedno s krajinou začali znovu upadať do letargického spánku. Priniesli krajine vonkajšiu slobodu, ale odmrštili podstatnú časť tajomstva – že odkliať krajinu môže len ten, kto sa ako najmladší syn v rozprávke Zakliata hora obnoví vnútorne. Práve preto prišlo obdobie spretrhnutých čias a ľudia, ktorí sa spreneverili svojej úlohe, to vo svojom najhlbšom vnútri cítia. Chcú sa vykrútiť zo strastiplnej cesty dvoma dolinami, spojiť sa s tmou a peklom, strkať hlavu do piesku, vytvoriť akúsi novú jednotu. Zabúdajú však na to, že táto imaginácia je falošná práve pre spreneveru pôvodnej úlohe oslobodiť človeka nielen zvonka, ale predovšetkým znútra. Spojenie nedôveryhodných nemôže napokon vytvoriť nič iné len nedôveryhodné spojenie. V záplave jazyka, ktorý hovorí o svete ako o firme a manažmente a ukája sa mediálnym voyerstvom, ktoré umožňuje nazrieť do zákutí ľudskej oplzlosti, to vyzerá tak, že jazyk romantickej rozprávky je neplatný. Ale nemýľme sa. Svetský víťaz bude musieť ešte raz prejsť ako popolvár dve doliny, znovu bude musieť zastať pred knihou osudu, ktorá leží zatvorená na podstavci v tretej doline, a opäť sa bude musieť na krížnych cestách rozhodnúť, či bude úlohu plniť, alebo sa jej spreneverí.
Augusta Horislava Škultétyho a Pavla Dobšinského tvoria základ kánonu slovenskej literatúry a kultúry.
Nový výskum Jany Pácalovej ukázal, že romantické rozprávky sa stali kľúčovou súčasťou slovenskej kultúry práve svojou literárnosťou. Slovenské literárne myslenie pomenúvalo svoje konkrétne ciele imaginatívne. Základom obrazového systému inotajov sa u Ľudovíta Štúra, Mikuláša Dohnányho, ale aj v rozprávkach Jána Francisciho, Augusta Horislava Škultétyho a Pavla Dobšinského stali „alegorické obrazy zakliatych krajín a hrdinské skutky najmladšieho synka – Popolvára – predurčeného sňať kliatbu zo svojho rodu“ (Oskár Čepan). Obraz odklínania krajiny prevzal ako imaginatívne dovŕšenie politického sna slovenských romantikov Martin Bútora, keď vystúpil v druhý deň mítingov na Námestí SNP a vyslovil vetu, ktorá dala podobu celému slovenskému Novembru 1989: „Definitívne sme sa zbavili strachu. Démon strachu je zahnaný.
Sme odkliati! Z pazúrov bezmocnosti a skepsy sa znovu dvíha národ.“V pozmenenej podobe tvorí obraz zakliatej krajiny a jej odklínania aj najrozsiahlejšia skladba Jána Botta Svetský víťaz (1846). Motív troch vekov, „tmy, pekla a slnka“ situoval Botto do troch dolín. Bottova koncepcia nie je však podľa Oskára Čepana hrdinská, ale melancholická. Životnú cestu svetského víťaza nezavŕši záverečná apoteóza jeho hrdinstiev: „Jej nová formulácia spočíva v motíve knihy osudu, ktorá zatvorená leží na podstavci v tretej doline [...] Jeho junák síce oslobodil pokorenú krajinu, ale bezradne zastal pred novou hádankou.“ Oskár Čepan napokon stroho konštatuje: „Ich tajničku svojím spôsobom rozšifrovali udalosti rokov 1848 – 49. Výsledok revolúcie podstatne prehodnotil vzťah romantického ducha k dobovej spoločenskej predmetnosti. Zakliata krajina, ktorá sa ešte nestihla ani poriadne prebudiť z dlhoročného spánku, začala opäť upadať do letargického stavu. Prichádzalo obdobie spretrhnutých čias. Došlo k prechodu ´zo sna do sna´“. Kritici analógie romantizmu a súčasnosti samozrejme podotknú, že November 1989 je na rozdiel od roka 1848 úspešným príbehom. Dovolím si oponovať. Nie sme odkliati. November 1989 síce oslobodil pokorenú krajinu, ale jeho pokračovatelia zastali bezradne pred novou hádankou a vedno s krajinou začali znovu upadať do letargického spánku. Priniesli krajine vonkajšiu slobodu, ale odmrštili podstatnú časť tajomstva – že odkliať krajinu môže len ten, kto sa ako najmladší syn v rozprávke Zakliata hora obnoví vnútorne. Práve preto prišlo obdobie spretrhnutých čias a ľudia, ktorí sa spreneverili svojej úlohe, to vo svojom najhlbšom vnútri cítia. Chcú sa vykrútiť zo strastiplnej cesty dvoma dolinami, spojiť sa s tmou a peklom, strkať hlavu do piesku, vytvoriť akúsi novú jednotu. Zabúdajú však na to, že táto imaginácia je falošná práve pre spreneveru pôvodnej úlohe oslobodiť človeka nielen zvonka, ale predovšetkým znútra. Spojenie nedôveryhodných nemôže napokon vytvoriť nič iné len nedôveryhodné spojenie. V záplave jazyka, ktorý hovorí o svete ako o firme a manažmente a ukája sa mediálnym voyerstvom, ktoré umožňuje nazrieť do zákutí ľudskej oplzlosti, to vyzerá tak, že jazyk romantickej rozprávky je neplatný. Ale nemýľme sa. Svetský víťaz bude musieť ešte raz prejsť ako popolvár dve doliny, znovu bude musieť zastať pred knihou osudu, ktorá leží zatvorená na podstavci v tretej doline, a opäť sa bude musieť na krížnych cestách rozhodnúť, či bude úlohu plniť, alebo sa jej spreneverí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.