„Keď ťa to zas chytí, poklepkaj si prstami po temene hlavy, smerom odzadu dopredu,“ povedala mi jedna liečiteľka na moju trúfalú a zúfalú otázku, ako sa zbaviť panického strachu. Nepomohlo. Mala som 13 rokov a išla som sa zblázniť, keď som bola večer sama doma.
A to bolo dosť často.Nepomohlo ani hryzenie nechtov, ani pozažínané svetlá ani hlasná muzika. Strach je sviňa. Dnes už tento druh strachu celkom zvládam, ale ako som dospela, preniesol sa mi do profesionálneho života. Mám pekelnú trému. A pritom tréma je niečo, s čím som prichádzala ako pozorovateľ do styku odmalička. Hyperaktívna mama dve hodiny pred premiérou začala vždy besne upratovať. Okná sa blýskali a spotená herečka utekala na poslednú chvíľu udychčaná do divadla, ktoré bolo, našťastie, za rohom. Pri svojich prvých koncertoch som sa zatvárala v šatni na záchod a hľadala dôvody, prečo vyjsť na pódium.
Čo by som dala za to, keby som sa mohla spláchnuť do záchoda. Lenže z takej šatne väčšinou niet úniku a jediná cesta vedie na pódium, pod ktorým striehne veľa párov očí, čakajúcich na to, kedy spravím chybu, aby ma už konečne mohli úplne odsúdiť. Takto som to donedávna brala. A pomohli mi to prekonať práve majitelia tých očí. Počas koncertov spievali texty s väčšou presnosťou ako ja, pretože mne od trémy často vypadnú. A po koncerte prišli, a zistila som, že tie oči vôbc nie sú zákerné a súdiace, ale priateľské a chápavé. Teraz som absolovala československý trojkrst svojho nového CD. Včera za mnou po brnianskom vystúpení prišiel do šatne fanúšik, ktorého som už z pódia registrovala a nenačapala som ho ani raz s neurčitým výrazom na tvári. Povedal mi, že mi rozumie, a že práve strávil 6 rokov v blázinci. Ja mu na to, že to ho teda obdivujem, že ja som to vydržala len tri mesiace, na čo mi s úsmevom odvetil, že on tam bol v role psychiatra. A potom povedal niečo, čo mi odobralo trému pravdepodobne na dlhší čas. Povedal, že moja hudba a hlavne texty ovplyvnili jeho prácu a pomohli mu dostať sa bližšie k pacientom. To ma dojalo. Asi to neprekvapuje, že najskalnejším fanúšikom blázna bude psychiater.
A to bolo dosť často.Nepomohlo ani hryzenie nechtov, ani pozažínané svetlá ani hlasná muzika. Strach je sviňa. Dnes už tento druh strachu celkom zvládam, ale ako som dospela, preniesol sa mi do profesionálneho života. Mám pekelnú trému. A pritom tréma je niečo, s čím som prichádzala ako pozorovateľ do styku odmalička. Hyperaktívna mama dve hodiny pred premiérou začala vždy besne upratovať. Okná sa blýskali a spotená herečka utekala na poslednú chvíľu udychčaná do divadla, ktoré bolo, našťastie, za rohom. Pri svojich prvých koncertoch som sa zatvárala v šatni na záchod a hľadala dôvody, prečo vyjsť na pódium.
Čo by som dala za to, keby som sa mohla spláchnuť do záchoda. Lenže z takej šatne väčšinou niet úniku a jediná cesta vedie na pódium, pod ktorým striehne veľa párov očí, čakajúcich na to, kedy spravím chybu, aby ma už konečne mohli úplne odsúdiť. Takto som to donedávna brala. A pomohli mi to prekonať práve majitelia tých očí. Počas koncertov spievali texty s väčšou presnosťou ako ja, pretože mne od trémy často vypadnú. A po koncerte prišli, a zistila som, že tie oči vôbc nie sú zákerné a súdiace, ale priateľské a chápavé. Teraz som absolovala československý trojkrst svojho nového CD. Včera za mnou po brnianskom vystúpení prišiel do šatne fanúšik, ktorého som už z pódia registrovala a nenačapala som ho ani raz s neurčitým výrazom na tvári. Povedal mi, že mi rozumie, a že práve strávil 6 rokov v blázinci. Ja mu na to, že to ho teda obdivujem, že ja som to vydržala len tri mesiace, na čo mi s úsmevom odvetil, že on tam bol v role psychiatra. A potom povedal niečo, čo mi odobralo trému pravdepodobne na dlhší čas. Povedal, že moja hudba a hlavne texty ovplyvnili jeho prácu a pomohli mu dostať sa bližšie k pacientom. To ma dojalo. Asi to neprekvapuje, že najskalnejším fanúšikom blázna bude psychiater.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.