Mám za sebou tri mimoriadne zážitky. Sto múch. Vynikajúca skupina. Úžasná zohranosť, humor, nadhľad, ľahkosť. Slovenská scéna má akúsi zvláštnu záľubu v bizarných kostýmoch a podobne čudných textoch. Často ide iba o akési brnenie, možno nevedomú záštitu voči akejkoľvek výčitke
– veď kto by niečo mohol vytknúť skupine, ktorá svoj vzťah k hudbe demonštuje už tým, že sa dooblieka ako na stužkovú? Sto múch majú aj kostýmy, aj čudné texty – v ich prípade však všetko sedí, všetko je tak, ako má byť. Málokedy sa na koncerte od radosti smejem – počas ich hrania sa mi to stalo niekoľkokrát. Za tou ľahkosťou (až akousi vzdušnosťou) sú roky hrania a pomoc od Andreja Šebana – údajne ich ako producent nútil skákať na dobu, aby boli presní a robil s nimi ďalšie zvláštne cvičenia. Výsledok je taký, že zo Sto múch je skupina ako lusk, určite patrí k tomu najlepšiemu, čo tu vzniklo za posledné desaťročia. Muzika. Vynikajúci film. Úžasný scenár i predloha, humor, nadhľad, ľahkosť, výborné výkony i hudba.
Navonok sa tvári ako komédia, ale je to mimoriadne smutný film. Bežné ľudské zrady počas režimu, ktorý bol sám jednou veľkou zradou. Ani jeden hrdina nie je pozitívny, všetci sú však ľudskí. Film, na ktorý sme roky čakali, je tu. Rudo Sikora. Vynikajúci umelec. Úžasný koncept, nadhľad, ľahkosť. Nie som dobrý čítač výtvarného umenia. Keď som videl dokument o Sikorovi a jeho výklad samého seba, tak mi všetko sadalo a pochopil som, nadchol ma svet tohto veľkého maliara s nákazlivým smiechom. (Veľakrát predým som počul všelijaké vysvetlenia o všeličom, dielo však ostávalo rovnako nepochopené a pre mňa neosobné.) Veci Ruda Sikoru sú vášnivé, vtipné, vážne, majú milión rozmerov, čoby, miliardu – či nekonečno? Choďte si pozrieť jeho kocku – väzanie pre Maleviča. To je pre mňa vystihnutie totality ako hrom – nasľubujeme vám nové zajtrajšky, nové horizonty, vy rozpažíte ruky do nekonečna, vidíte a cítite nekonečno, prajete si ho a verbálne ho aj dostávate – uveríte a ocitnete sa v klietke. Mám za sebou tri mimoriadne zážitky a len sa nimi posilnil môj optimizmus. Tvorivosť je nekonečná.
– veď kto by niečo mohol vytknúť skupine, ktorá svoj vzťah k hudbe demonštuje už tým, že sa dooblieka ako na stužkovú? Sto múch majú aj kostýmy, aj čudné texty – v ich prípade však všetko sedí, všetko je tak, ako má byť. Málokedy sa na koncerte od radosti smejem – počas ich hrania sa mi to stalo niekoľkokrát. Za tou ľahkosťou (až akousi vzdušnosťou) sú roky hrania a pomoc od Andreja Šebana – údajne ich ako producent nútil skákať na dobu, aby boli presní a robil s nimi ďalšie zvláštne cvičenia. Výsledok je taký, že zo Sto múch je skupina ako lusk, určite patrí k tomu najlepšiemu, čo tu vzniklo za posledné desaťročia. Muzika. Vynikajúci film. Úžasný scenár i predloha, humor, nadhľad, ľahkosť, výborné výkony i hudba.
Navonok sa tvári ako komédia, ale je to mimoriadne smutný film. Bežné ľudské zrady počas režimu, ktorý bol sám jednou veľkou zradou. Ani jeden hrdina nie je pozitívny, všetci sú však ľudskí. Film, na ktorý sme roky čakali, je tu. Rudo Sikora. Vynikajúci umelec. Úžasný koncept, nadhľad, ľahkosť. Nie som dobrý čítač výtvarného umenia. Keď som videl dokument o Sikorovi a jeho výklad samého seba, tak mi všetko sadalo a pochopil som, nadchol ma svet tohto veľkého maliara s nákazlivým smiechom. (Veľakrát predým som počul všelijaké vysvetlenia o všeličom, dielo však ostávalo rovnako nepochopené a pre mňa neosobné.) Veci Ruda Sikoru sú vášnivé, vtipné, vážne, majú milión rozmerov, čoby, miliardu – či nekonečno? Choďte si pozrieť jeho kocku – väzanie pre Maleviča. To je pre mňa vystihnutie totality ako hrom – nasľubujeme vám nové zajtrajšky, nové horizonty, vy rozpažíte ruky do nekonečna, vidíte a cítite nekonečno, prajete si ho a verbálne ho aj dostávate – uveríte a ocitnete sa v klietke. Mám za sebou tri mimoriadne zážitky a len sa nimi posilnil môj optimizmus. Tvorivosť je nekonečná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.