Pečať Ivety Radičovej
Spoločný kandidát troch opozičných strán na prezidenta je na svete. Je celkom fajn, že to nie je bývalý komunista. Navyše, vedel by v úrade formulovať súvislé vety, čo tu tiež ešte nebolo. Čo ešte chýba?
Občas sa hovorí, že Slovensko doteraz nemalo šťastie na dobrého prezidenta. Ale pravda je taká, že nešlo o šťastie. Na dobrého prezidenta sme nemali.
Ťahá sa to s nami už od Jozefa Tisa, ktorý vymenil svedomie – a životy vlastných občanov – za závetrie Hitlerovej priazne, a ešte o tom pekle v kútoch svojej duše tak nadšene rečnil v Holíči. Zosobnil tým režim, po ktorom ostalo 70-tisíc prázdnych hrobov.
Ani Gustáv Husák sa nám nevydaril. Najskôr sem usilovne zavádzal ďalší zločinný režim. A hoci potom, keď komunisti zatvárali komunistov, hrdinsky vzdoroval, neskôr to zlo znova šíril. Bol taký lačný po moci, že kľakol pred okupantom a prijal od Rusov odporné poverenie kolaboranta. Zosobnil tým celú normalizáciu.
Potom, už v slobode, sme si za hlavu vybrali Michala Kováča. Prostučkého ekonóma, celoživotného oportunistu, politika, ktorý išiel s komunistami, potom s VPN, potom s HZDS, vlastne s každým, kto niečo ponúkal. Nepekný príbeh. Ak si ho chce Slovensko zachovať v úcte, bude tiež musieť zabudnúť na jeho zúfalé rečnícke výkony a absenciu akýchkoľvek prezidentských myšlienok. Svetlá ostane iba jediná spomienka – celkom slušný vzdor voči Mečiarovi, keď ho chcel prerásť a keď bola preto ohrozená jeho prezidentská funkcia. Dobrý výkon, naozaj sa vtedy držal. Ako nikdy vo svojom živote. Zosobnil tým, s odpustením, lepšiu tvár HZDS.
Potom nastala trápna éra drienkovice. Rudolf Schuster, ešte väčší komunista, ešte horší rečník, ešte ťažší narcis, ešte infantilnejší prezident. Držali sme mu palce, keď bojoval o život, ale inak nezosobnil vôbec nič. Našťastie.
Dnešná hlava v tejto tradícii suverénne pokračuje. Právnik, ktorého nikto nepočul nič rozumné o práve vyriecť. Dlhoročný Mečiarov lokaj, autor hanebných výrokov a hlasovaní, ktoré doráňali vtedajšie Slovensko. Privatizér nafty? Nikdy nemyslel národne, nikdy necítil sociálne. Myslel a cítil vždy iba sebastredne. A dnes, ako prezident, len mlčí. Našťastie. Ale zosobnil tým našu prázdnotu.
Je zrejmé, že v tomto panoptiku by bola Iveta Radičová superstar. Nikdy nebola s komunistami ani s Mečiarom, nemá problém so slovosledom, zemepisom ani s vkusom, dobre si všimla November a hoci to nie je žiaden Milton Friedman, vie dokonca aj to, prečo sme potrebovali a stále potrebujeme reformy. Bola by teda prvou hlavou, za ktorú sa netreba hanbiť. Aj preto je dohoda troch opozičných strán na nej celkom dobrou správou.
Ale Iveta Radičová už zosobňuje aj čosi iné. Ona, profesorka sociológie, sa napokon pridala k tej časti moderného Slovenska, ktorá uverila, že Mečiara možno poraziť jeho zbraňami, že politika, aj tá lepšia, je stále iba ruvačkou s ostrými lakťami, že dohody a slová platia, len keď nám to vyhovuje a že ideály Novembra sú pekné, ale dosť nepoužiteľné.
Presne to symbolizuje spôsob, akým bola jej kandidatúra živená a napokon aj oznámená. Na začiatku boli hry prieskumných agentúr a médií, ktoré už doviedli manipulácie so spôsobom kladených otázok a výberom mien do dokonalosti. Naučili sa to s Ruskovou Markízou, použili to u Schustera a Dzurindu, teraz si vybrali Radičovú. Mimochodom, aj na mámenie verejnosti proti „okukanému“ Dzurindovi... Ale na konci bolo jeho SDKÚ, ktoré oznámilo svoju kandidátku na prezidenta bez toho, aby sa dohodlo na spoločnom postupe s KDH a SMK. Bola to ďalšia nefér hra, ale to si tu málokto všíma. Naopak, vznikol absurdný dojem, že SDKÚ je za spoločného kandidáta (hoci boli vždy len za svojho) a ostatní sa nechcú dohodnúť.
Aj toto, nielen nekomunistická minulosť, bude pečať, ktorú si „spoločná kandidátka“ ponesie.
Ivete Radičovej prajme úspech. Ale čosi tomu ešte chýba.
Spoločný kandidát troch opozičných strán na prezidenta je na svete. Je celkom fajn, že to nie je bývalý komunista. Navyše, vedel by v úrade formulovať súvislé vety, čo tu tiež ešte nebolo. Čo ešte chýba?
Občas sa hovorí, že Slovensko doteraz nemalo šťastie na dobrého prezidenta. Ale pravda je taká, že nešlo o šťastie. Na dobrého prezidenta sme nemali.
Ťahá sa to s nami už od Jozefa Tisa, ktorý vymenil svedomie – a životy vlastných občanov – za závetrie Hitlerovej priazne, a ešte o tom pekle v kútoch svojej duše tak nadšene rečnil v Holíči. Zosobnil tým režim, po ktorom ostalo 70-tisíc prázdnych hrobov.
Ani Gustáv Husák sa nám nevydaril. Najskôr sem usilovne zavádzal ďalší zločinný režim. A hoci potom, keď komunisti zatvárali komunistov, hrdinsky vzdoroval, neskôr to zlo znova šíril. Bol taký lačný po moci, že kľakol pred okupantom a prijal od Rusov odporné poverenie kolaboranta. Zosobnil tým celú normalizáciu.
Potom, už v slobode, sme si za hlavu vybrali Michala Kováča. Prostučkého ekonóma, celoživotného oportunistu, politika, ktorý išiel s komunistami, potom s VPN, potom s HZDS, vlastne s každým, kto niečo ponúkal. Nepekný príbeh. Ak si ho chce Slovensko zachovať v úcte, bude tiež musieť zabudnúť na jeho zúfalé rečnícke výkony a absenciu akýchkoľvek prezidentských myšlienok. Svetlá ostane iba jediná spomienka – celkom slušný vzdor voči Mečiarovi, keď ho chcel prerásť a keď bola preto ohrozená jeho prezidentská funkcia. Dobrý výkon, naozaj sa vtedy držal. Ako nikdy vo svojom živote. Zosobnil tým, s odpustením, lepšiu tvár HZDS.
Potom nastala trápna éra drienkovice. Rudolf Schuster, ešte väčší komunista, ešte horší rečník, ešte ťažší narcis, ešte infantilnejší prezident. Držali sme mu palce, keď bojoval o život, ale inak nezosobnil vôbec nič. Našťastie.
Dnešná hlava v tejto tradícii suverénne pokračuje. Právnik, ktorého nikto nepočul nič rozumné o práve vyriecť. Dlhoročný Mečiarov lokaj, autor hanebných výrokov a hlasovaní, ktoré doráňali vtedajšie Slovensko. Privatizér nafty? Nikdy nemyslel národne, nikdy necítil sociálne. Myslel a cítil vždy iba sebastredne. A dnes, ako prezident, len mlčí. Našťastie. Ale zosobnil tým našu prázdnotu.
Je zrejmé, že v tomto panoptiku by bola Iveta Radičová superstar. Nikdy nebola s komunistami ani s Mečiarom, nemá problém so slovosledom, zemepisom ani s vkusom, dobre si všimla November a hoci to nie je žiaden Milton Friedman, vie dokonca aj to, prečo sme potrebovali a stále potrebujeme reformy. Bola by teda prvou hlavou, za ktorú sa netreba hanbiť. Aj preto je dohoda troch opozičných strán na nej celkom dobrou správou.
Ale Iveta Radičová už zosobňuje aj čosi iné. Ona, profesorka sociológie, sa napokon pridala k tej časti moderného Slovenska, ktorá uverila, že Mečiara možno poraziť jeho zbraňami, že politika, aj tá lepšia, je stále iba ruvačkou s ostrými lakťami, že dohody a slová platia, len keď nám to vyhovuje a že ideály Novembra sú pekné, ale dosť nepoužiteľné.
Presne to symbolizuje spôsob, akým bola jej kandidatúra živená a napokon aj oznámená. Na začiatku boli hry prieskumných agentúr a médií, ktoré už doviedli manipulácie so spôsobom kladených otázok a výberom mien do dokonalosti. Naučili sa to s Ruskovou Markízou, použili to u Schustera a Dzurindu, teraz si vybrali Radičovú. Mimochodom, aj na mámenie verejnosti proti „okukanému“ Dzurindovi... Ale na konci bolo jeho SDKÚ, ktoré oznámilo svoju kandidátku na prezidenta bez toho, aby sa dohodlo na spoločnom postupe s KDH a SMK. Bola to ďalšia nefér hra, ale to si tu málokto všíma. Naopak, vznikol absurdný dojem, že SDKÚ je za spoločného kandidáta (hoci boli vždy len za svojho) a ostatní sa nechcú dohodnúť.
Aj toto, nielen nekomunistická minulosť, bude pečať, ktorú si „spoločná kandidátka“ ponesie.
Ivete Radičovej prajme úspech. Ale čosi tomu ešte chýba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.