Zvažujem, či to nezaváňa banalitou a pátosom. A pritom je slovo Láska priamo synonymom Boha, Abolútneho „Ja“, Budhu... Pravdy. Nedávno som si to znovu pripomenul pri listovaní knihy Láska, svoboda, samota, ktorú napísal Osho.
Hneď na prvej strane sa skvel citát, kde Sokrates v Platónovom Symposione hovorí: „Člověk, který se zabývá tajemstvím lásky, nebude v kontaktu s odrazem pravdy, ale se samotnou pravdou. K poznání tohoto požehnání lidské podstaty nemůže člověk nalézt žádného lepšího pomocníka než lásku.“ Nedalo mi, a siahol som po citovanom prameni.
Symposion mi, neškolenému v štúdiu antiky, prišlo ako príbeh filozofického flámu na oslavu akéhosi víťazstva. Hostiteľ nebol bárskto. Dokonca aj Sokrates prišiel vyumývaný a obutý, čo preňho nebolo typické. Jedla a pitia bolo dosť. Uprostred jedenia prehovoril vraj jeden zo stolovníkov takto: „Tak tedy mužové, kterým způsobem bychom si nejlépe popili? Mně, přiznávám se, je tuze nedobře po včerejší pitce a potřebuji trochu odpočinku – myslím, že i většina z vás, neboť jste tam včera také byli, tedy uvažujte, kterým způsobem bychom nejlépe pili.“ Po krátkej diskusii všetci odsúhlasili, „aby se v přítomné společnosti v pití nezávodilo, nýbrž aby pili jen tak, podle chuti“. Po tejto dohode bolo treba ešte vybrať tému na následnú diskusiu. Vybrali si Éróta, ktorému sa vraj nevenuje patričná pozornosť v podobných rozpravách. Hodovníci postupne rozvíjali svoje koncepty o božskom pôvode Éróta, o tom, že ľudia sa starajú skôr o svoje telá ako o svoje duše a podobne. Sokrates počúval a čakal na svoju chvíľu. A keď prišla, využil ju dokonale, ako sa už na Majstra patrilo. Medzitým však väčšina hodovníkov zabudla na sľub, ktorý si dali ohľadne popíjania. Pravdu povediac, aj ja som už ku koncu eseje začínal podriemkavať. Zapamätal som si slová o plodivom pude, ktorý máme vo svojom tele aj vo svojej duši, a ktorý nám poskytuje pocit nesmrteľnosti v potomkoch a v diele, ktoré zanecháme.
V závere Symposionu dostali udalosti nový impulz: „... přišla veliká společnost veselých hostí ke dveřím, a když je nalezli otevřeny, an právě někdo vcházel, rovnou se ubírali k nim dovnitř a usazovali se na lehátka, i bylo všude plno hluku a již se beze všeho řádu přesmoc pilo mnoho vína“. Aj náš rozprávač si medzičasom trochu pospal a príliš si nepamätal, kam sa nočná diskusia uberala. Ranné útržky hovoru mu už príliš veľký zmysel nedávali.
Späť na začiatok: Kedy je slovo Láska priamo synonymom Boha, Abolútneho „Ja“, Budhu... Pravdy? Osho tvrdí, že vtedy, keď prestáva byť vzťahom a stáva sa vaším tieňom. Vedomým tieňom. A ako sa k čomusi podobnému dopracovať? Skúsim o tom podiskutovať s priateľmi, keď sa najbližšie stretneme v našej obľúbenej krčme. Dovtedy si dávam osobný záväzok: Nebudem o základných otázkach študovať diela klasikov, ale meditovať. Fakt, že sa mi momentálne najlepšie medituje pri poháriku červeného a s cigaretkou, mi Osho odpustí. Meditácie mi totiž zaberú iba nepatrnú časť dňa. Zvyšok čosi robím, a keď robím to, čo robím, nič iné neexistuje. Vtedy som nepripútaný, slobodný,... mojou dušou zmieta plodivý pud a hen vedľa cítim svoj tieň.
Hneď na prvej strane sa skvel citát, kde Sokrates v Platónovom Symposione hovorí: „Člověk, který se zabývá tajemstvím lásky, nebude v kontaktu s odrazem pravdy, ale se samotnou pravdou. K poznání tohoto požehnání lidské podstaty nemůže člověk nalézt žádného lepšího pomocníka než lásku.“ Nedalo mi, a siahol som po citovanom prameni.
Symposion mi, neškolenému v štúdiu antiky, prišlo ako príbeh filozofického flámu na oslavu akéhosi víťazstva. Hostiteľ nebol bárskto. Dokonca aj Sokrates prišiel vyumývaný a obutý, čo preňho nebolo typické. Jedla a pitia bolo dosť. Uprostred jedenia prehovoril vraj jeden zo stolovníkov takto: „Tak tedy mužové, kterým způsobem bychom si nejlépe popili? Mně, přiznávám se, je tuze nedobře po včerejší pitce a potřebuji trochu odpočinku – myslím, že i většina z vás, neboť jste tam včera také byli, tedy uvažujte, kterým způsobem bychom nejlépe pili.“ Po krátkej diskusii všetci odsúhlasili, „aby se v přítomné společnosti v pití nezávodilo, nýbrž aby pili jen tak, podle chuti“. Po tejto dohode bolo treba ešte vybrať tému na následnú diskusiu. Vybrali si Éróta, ktorému sa vraj nevenuje patričná pozornosť v podobných rozpravách. Hodovníci postupne rozvíjali svoje koncepty o božskom pôvode Éróta, o tom, že ľudia sa starajú skôr o svoje telá ako o svoje duše a podobne. Sokrates počúval a čakal na svoju chvíľu. A keď prišla, využil ju dokonale, ako sa už na Majstra patrilo. Medzitým však väčšina hodovníkov zabudla na sľub, ktorý si dali ohľadne popíjania. Pravdu povediac, aj ja som už ku koncu eseje začínal podriemkavať. Zapamätal som si slová o plodivom pude, ktorý máme vo svojom tele aj vo svojej duši, a ktorý nám poskytuje pocit nesmrteľnosti v potomkoch a v diele, ktoré zanecháme.
V závere Symposionu dostali udalosti nový impulz: „... přišla veliká společnost veselých hostí ke dveřím, a když je nalezli otevřeny, an právě někdo vcházel, rovnou se ubírali k nim dovnitř a usazovali se na lehátka, i bylo všude plno hluku a již se beze všeho řádu přesmoc pilo mnoho vína“. Aj náš rozprávač si medzičasom trochu pospal a príliš si nepamätal, kam sa nočná diskusia uberala. Ranné útržky hovoru mu už príliš veľký zmysel nedávali.
Späť na začiatok: Kedy je slovo Láska priamo synonymom Boha, Abolútneho „Ja“, Budhu... Pravdy? Osho tvrdí, že vtedy, keď prestáva byť vzťahom a stáva sa vaším tieňom. Vedomým tieňom. A ako sa k čomusi podobnému dopracovať? Skúsim o tom podiskutovať s priateľmi, keď sa najbližšie stretneme v našej obľúbenej krčme. Dovtedy si dávam osobný záväzok: Nebudem o základných otázkach študovať diela klasikov, ale meditovať. Fakt, že sa mi momentálne najlepšie medituje pri poháriku červeného a s cigaretkou, mi Osho odpustí. Meditácie mi totiž zaberú iba nepatrnú časť dňa. Zvyšok čosi robím, a keď robím to, čo robím, nič iné neexistuje. Vtedy som nepripútaný, slobodný,... mojou dušou zmieta plodivý pud a hen vedľa cítim svoj tieň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.