Chudoba má rôzne tváre, rôzne farby, rôzne zvyky. Býva na rôznych svetadieloch, v rôznych štátoch a rôznych mestách. Hovorí rôznymi jazykmi a používa rôzny slang. Má však pár vecí spoločných. Chýba jej vzdelanie a priatelia alebo známi, na ktorých by sa mohla obrátiť v časoch núdze, požiadať o pomoc.
V štvrti, v ktorej som strávila rok ako dobrovoľníčka v komunitnom centre, býva 97 % černochov. Z toho je 85 % neúplných rodín. Manželia a otcovia sú neprítomní. Nie sú oporou, finančnou podporou, vzorom pre deti. Je tam veľmi veľa dievčat, ktoré sa stávajú matkami v tínedžerskom veku. Nie je to nič nezvyčajné, pretože aj rodičia väčšiny z nich boli teenageri, keď sa im narodilo prvé dieťa. Začarovaný kruh. Začalo sa to považovať za normálne. Ako keby sa to prenášalo z generácie na generáciu. A každou generáciou sa vytrácali rodičovské schopnosti. Byť rodičom momentálne znamená mať deťom dať čo jesť a miesto, kde môžu prespať. Len od mála detí sa očakáva, že ukončia strednú školu.
Nikto sa nestará, či nepotrebujú pomôcť s domácimi úlohami alebo učením. Málokto sa zaujíma, či vôbec chodia do školy a s kým a ako trávia voľný čas. V najlepšom prípade sú obaja rodičia vyťažení prácou, slabo platenou prácou. Vo väčšine prípadov žijú deti buď len s mamou, alebo mamou a jej druhom, ktorý sa často mení, alebo so starou mamou.
Deti sú ťažko zvládnuteľné, neposlušné. Nadávky sú súčasťou ich slovníka, ktorý sa naučili doma. Nedôverujú a len ťažko sa vedia k niekomu pripútať. Prežili veľmi veľa sklamaní a bolesti. Často sú ponechané samy na seba. Najstaršie deti sa stávajú rodičmi svojich súrodencov. Snažia sa to zvládnuť čo najlepšie, ale kde sa to mali naučiť, keď ich rodičia im nikdy neboli príkladom? Deti boli posadené na riaditeľskú stoličku. Bez vzdelania, skúseností, praxe, zručností, príkladu. Nepoznajú, čo je to bezstarostné detstvo, zaspávanie v náruči milujúceho rodiča pri čítaní rozprávky na dobrú noc. Knihy? To je pre nich veľká neznáma hádam až kým nezačnú chodiť do školy. Nikto im v knihách neukazoval zvieratká a neučil ich, aké zvuky vydávajú. Farby, tvary, písmená? Tie sa naučia, keď majú takých 5-6 rokov. Škola je len niečo, kde musia chodiť a kde ich učia veci, ktorým aj tak nerozumejú a ktoré im nemá kto vysvetliť. Nikto nekontroluje, či si urobili úlohy na ďalší deň. Nikto neočakáva, že budú mať dobré známky, ukončia strednú školu a pôjdu na vysokú.
Autorka je študentka. Strávila rok ako dobrovoľníčka v komunitnom centre v černošskej štvrti vo Washingtone DC, kde pracovala s mládežou.
V štvrti, v ktorej som strávila rok ako dobrovoľníčka v komunitnom centre, býva 97 % černochov. Z toho je 85 % neúplných rodín. Manželia a otcovia sú neprítomní. Nie sú oporou, finančnou podporou, vzorom pre deti. Je tam veľmi veľa dievčat, ktoré sa stávajú matkami v tínedžerskom veku. Nie je to nič nezvyčajné, pretože aj rodičia väčšiny z nich boli teenageri, keď sa im narodilo prvé dieťa. Začarovaný kruh. Začalo sa to považovať za normálne. Ako keby sa to prenášalo z generácie na generáciu. A každou generáciou sa vytrácali rodičovské schopnosti. Byť rodičom momentálne znamená mať deťom dať čo jesť a miesto, kde môžu prespať. Len od mála detí sa očakáva, že ukončia strednú školu.
Nikto sa nestará, či nepotrebujú pomôcť s domácimi úlohami alebo učením. Málokto sa zaujíma, či vôbec chodia do školy a s kým a ako trávia voľný čas. V najlepšom prípade sú obaja rodičia vyťažení prácou, slabo platenou prácou. Vo väčšine prípadov žijú deti buď len s mamou, alebo mamou a jej druhom, ktorý sa často mení, alebo so starou mamou.
Deti sú ťažko zvládnuteľné, neposlušné. Nadávky sú súčasťou ich slovníka, ktorý sa naučili doma. Nedôverujú a len ťažko sa vedia k niekomu pripútať. Prežili veľmi veľa sklamaní a bolesti. Často sú ponechané samy na seba. Najstaršie deti sa stávajú rodičmi svojich súrodencov. Snažia sa to zvládnuť čo najlepšie, ale kde sa to mali naučiť, keď ich rodičia im nikdy neboli príkladom? Deti boli posadené na riaditeľskú stoličku. Bez vzdelania, skúseností, praxe, zručností, príkladu. Nepoznajú, čo je to bezstarostné detstvo, zaspávanie v náruči milujúceho rodiča pri čítaní rozprávky na dobrú noc. Knihy? To je pre nich veľká neznáma hádam až kým nezačnú chodiť do školy. Nikto im v knihách neukazoval zvieratká a neučil ich, aké zvuky vydávajú. Farby, tvary, písmená? Tie sa naučia, keď majú takých 5-6 rokov. Škola je len niečo, kde musia chodiť a kde ich učia veci, ktorým aj tak nerozumejú a ktoré im nemá kto vysvetliť. Nikto nekontroluje, či si urobili úlohy na ďalší deň. Nikto neočakáva, že budú mať dobré známky, ukončia strednú školu a pôjdu na vysokú.
Autorka je študentka. Strávila rok ako dobrovoľníčka v komunitnom centre v černošskej štvrti vo Washingtone DC, kde pracovala s mládežou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.