Časopis má v sebe časnosť, časovosť, dočasnosť. Kým písanie literatúry je vždy tajne určené pre večnosť a nesmrteľnosť, písanie do časopisu je efemérne. A predsa - dejiny literatúry utvárali aj časopisy: literárne časopisy.
Stačí si spomenúť na undergroundové plátky typu Partisan Review, kde publikovalo celé americké podzemie, Playboy, bez ktorého by nebol žáner „short story“ či ruské „tolstyje žurnaly“, objemné almanachy, v ktorých sa publikovali celé básnické zbierky či romány.
Alebo našu Mladú tvorbu, ktorá bola platformou Osamelých bežcov. Ešte mám v živej pamäti obrázok, ako 13-ročný Dano H. obehúva všetky prievidzské stánky s tlačou a márne si žiada Mladú tvorbu, ktorú mu zakaždým pred nosom ktosi vyfúkol.
.mladá tvorba
bola viac, než len mesačník pre literatúru, umenie, život, ako stálo v tiráži. Najmä za šéfredaktorstva Petra Hrivnáka a Jána Buzássyho sa stala naozajstnou generačnou stanicou nezávislého myslenia a cítenia. Trochu nešikovný rozmer zrezanej A 4 sa dal ľahko spoznať medzi ostatnými normalizovanými formátmi časopisov. Rozsah bol 64 strán, grafická úprava invenčná, pestrá a zároveň jednotiaca. Samozrejme, privilegované miesto mala literatúra, verše mladých básnikov, poviedky, umelecké reportáže (dodnes mi zneje v ušiach názov Lístie je červené, vzduch plný jesene, pod ktorým bol podpísaný Dušan Dušek), preklady, recenzie i hlbšie štúdie, ale aj mystifikácie, poznámky na okraj, citáty (dokonca z Biblie), rozhovory, portréty osobností... A potom články o výtvarných či hudobných avantgardách... Roku 1969 vychádzala v rámci MT 8-stranová vložená príloha Infarkt, v ktorej bujnel čiernohumorný svetonázor Lasicu-Satinského, bratov Popovičovcov, Vlada Bednára ai. Ale Mladá tvorba nebola len zberným miestom mladých talentov, ktorí tu našli predprípravu pred knižným publikovaním alebo kritickou tribúnou, kde by sa navzájom potľapkávali kamaráti za svoje výkony. Fungovala v nej generačná reflexia, náročná na seba i na objekty svojho záujmu. Plodivo sa vzmáhala aj polemika, žáner, ktorý dnes takmer vymizol z kultúrnych rubrík a periodík. Ku koncu päťdesiatych rokov sa stal časopis platformou Trnavskej skupiny okolo Ľubomíra Feldeka, koncom šesťdesiatych rokov sa v ňom zabývali Osamelí bežci. Dôležitou bola však aj polemická iniciatíva Štefana Moravčíka príznačne nazvaná O veľkom veršovanom mamutovi, kde na jednej strane stáli rozkročení a rozhorčení Moravčík a Peteraj a na strane druhej Ján Štrasser, Ivan Štrpka a ďalší, často rôznorodí autori. Z odstupu času musí čitateľ obdivovať nielen noblesu, ale aj vnútornú angažovanosť a autenticitu zúčastnených osobností. Z Mladej tvorby sa po jej zákaze stala legenda a trauma. Neexistenciu časopisu pre mladých autorov sa pokúsili až po rokoch saturovať Dotyky, obávam sa však, že dávnu charizmu sa im už nepodarilo vrátiť.
.kultúrny život
svojou periodicitou týždenníka bol časopisom, formátom, pohotovosťou, ale aj žurnalistickou povrchnosťou bol vlastne novinami. Aj on prešiel schizofrenickým vývojom od predĺženej ruky straníckej disciplinovanosti po prejavy osobnej statočnosti v druhej polovici 60. rokov. S prestávkami vychádzali tieto časopisecké noviny 28 rokov. Je to priveľmi dlhý a neľútostný čas, aby sa podarilo vytvoriť nejakú ucelenú koncepciu alebo celistvú kvalitatívnu úroveň. Boli obdobia, keď najliterárnejšie boli umelecké reportáže a najpoetickejším útvarom proto-komiks Stana Kochana. Po auguste 1968 sa KŽ zamaskoval za Literárny život, ktorého šesť čísel patrí dnes k bibliofilským raritám. Paradoxne, smutnejší osud čakal toto periodikum v slobodných pomeroch. Od roku 1990 po 2002 striedavo vychádzal i nevychádzal, revitalizoval sa i zanikal. Posledný šéfredaktor Ján Kamenistý roku 2002 ohlásil jeho zánik. S horkosťou v srdci hlásam, že Kultúrny život v nových podmienkach zahynul na náš nezáujem, apatiu, nesústredenosť, povrchnosť, nie na nedostatok dotácií. Nezáujem autorov o svoje stavovské noviny, nezáujem čitateľov o svojich autorov. Dnes už hádam ani najzarytejší optimisti neveria vo vzkriesenie Kultúrneho života v našom nekultúrnom živote.
.pohľady na Romboid
Slovenské pohľady a Romboid bývavali v zlatých časoch svojej slávy tak trochu rivalmi. Pohľady sa brali ako generátor umeleckých textov, poézie a prózy, zatiaľ čo v Romboide dominovala vysoká teória, štúdie, ale aj recenzie. Pravda, tieto dva literárne časopisy sa nedajú regulérne porovnávať. Veď Slovenské pohľady, ktoré vychádzajú takmer nepretržite od roku 1846, majú kontinuitu, ktorá je v tejto sfére dedičstvom s nevyčísliteľnou hodnotou. Tradícia však môže byť nielen zaväzujúca, ale aj zväzujúca. Progresívnosť či retardáciu vidno vizuálne napríklad na obálkach jednotlivých ročníkoch. Kým v šesťdesiatych rokoch dominovali nápadité grafické úpravy pripomínajúce niekedy kvetinový dizajn plagátov a platní hnutia hippies, nenormalizácia prinášala nielen šedivý, nenápaditý zovňajšok, ale aj nudu a duchovnú biedu vnútri. Kým v rozviatych šesťdesiatych rokoch čitateľ nevedel, čo čítať skôr, neskôr sa zaujímavé príspevky dali objaviť len s veľkou námahou. Druhý dych nabrali Pohľady až v perestrojkovom období za šéfredaktorovania Rudolfa Chmela a Jána Štrassera. Zjavili sa noví či staronoví autori, objavovali sa „hlasné“ témy, kritika bola ostrá aj na zaslúžilých a národných. Po prebratí Pohľadov Maticou slovenskou roku 1993 sa časť autorov manifestačne vzdala publikovania v tomto najstaršom literárnom časopise a Pohľady sa stali útočiskom niekedy druho- až treťoradých autorov. Zato z Romboidu, ktorý trpel v niektorých rokoch teoretickou preťaženosťou, sa prinajmenšom trinásť rokov formuje inšpiratívny časopis, ktorý prekračuje hranice literatúry a zachytáva myslenie o kultúre i multikultúrnych presahoch.
.svetovka
Z radu literárnych časopisov nemožno vynechať Revue svetovej literatúry, ktorá mapuje dianie v zahraničných literatúrach. Od päťdesiatych rokov sa stala dodávateľom nových mien, ale aj nových tém a formálnych výbojov. Spolu s českou Světovkou, ako čitatelia familiárne nazývali český pandant Světovej literatury, k nám prenikali najprv existencialisti, potom nový román, beatnici, magický realizmus, ale pripomínali sa aj surrealisti, dadaisti a vôbec svetové avantgardy. V šesťdesiatych rokoch sa podarilo splynutie komerčnosti a kvality a napodiv sa ukázalo, že ani svetové bestsellery nemusia byť nutne brakom a že aj poézia či esejistika môže byť komunikatívnym čitateľským zážitkom. Dodnes mám v čitateľskej pamäti zaujímavý pokus Jána Štrassera, ktorý preložil texty Boba Dylana ako básne, bez ohľadu na ich rytmický pôdorys a rýmy. Ale takýchto objavných počinov bolo roztrúsených počas desiatok ročníkov množstvo. Časopis poskytoval aj spoľahlivú orientáciu vo výtvarnom umení, svetovej karikatúre či fotografii. So cťou sa usiluje na túto svoju tradíciu nadviazať aj v súčasnom období, aj keď je azda zo strategických dôvodov nútený vychádzať ako tematicky orientované čísla tých literatúr, ktorých ambasády sú ochotné poskytnúť mu grant. Keď si však túto statočnú existenciu porovnáme so smutným osudom českej Světovky, ktorá v pôvodnej forme už nevychádza, je to predsa len úspech.
...a iné tiché vody
Po Novembri sa prihlásilo k životu niekoľko nových literárnych a kultúrnych časopisov, z ktorých najsilnejšiu tradíciu mal Fragment, ktorý vznikol po zlúčení s časopisom K a spočiatku vychádzal ako Fragment-K. Toto dietko disentu, odchované na tvrdej strave samizdatu, nezvyknuté na rozmaznávanie štátnou podporou, si hľadá spôsob prežitia dodnes. Dnes je Fragment skôr almanachom, ktorého riedka periodicita nie je ideálna pre literárny časopis. Na druhej strane to núti redakciu, aby vyhľadávala dlhodobé témy a vyhla sa tak krátkodychej publicistike. Podobné almanachy, ktoré mali rovnako vysoké ambície (napríklad Tichá voda Erika Grocha) rovnakú životaschopnosť neprejavili. K časopisom, ktoré akosi ešte stále nemôžu nájsť svojho čitateľa, svoju názorovú platformu a hádam ani stabilný okruh autorov, patrí RAK. Možno sa v ére internetových zinov naozaj vytráca atmosféra, ktorá žičila rozvoju časopisov. Možno sa naozaj dnes, keď si každý môže vydať alebo nablogovať svoju tvorbu bez uzávierok a dlhého čakania, keď sa ľudia nezoskupujú do literárnych skupín a platforiem, pretože je každý sám, sa naozaj už skončila éra časopisov.
A predsa majú literárne časopisy pre zdravý a organický literárny vývoj svoju nezastupiteľnú úlohu. Stávajú sa inkubátorom, v ktorom sa zjavujú nové mená. Toto predknižné publikovanie, pri ktorom si autor overí svoju silu, ale aj predbežné reakcie čitateľov či kritiky, dnes mnohým rýchlopublikujúcim samorastom chýba. Nezastupiteľnú úlohu pri kultúrnej hygiene literatúry hrá literárna kritika a publicistika, ktorú tie dve strany kultúry v dvoch mienkotvorných denníkoch na Slovensku naozaj nemôžu suplovať. Možno je budúcnosť naozaj na internete, možno sa začnú opäť šíriť samizdaty a domizdaty – na kolene vytlačené časopisy úzkych skupiniek či jednotlivcov. Možno by bolo riešením vydávanie tučných literárnych príloh pri renomovaných novinách, tak ako to roky robí napríklad New York Times. Možno sa literatúra presťahuje do exkluzívnych magazínov typu Vlna či ¾ Revue, kde sa stala súčasťou viacerých médií. Možno vzniknú internetové literárne časopisy, tak ako to nedávno predviedol časopis LET publikovaný výlučne na internete. Napriek skeptickému poznaniu, že éra (literárnych) časopisov v doterajšej podobe sa už zrejme skončila, bez časopisov si čas literatúry a kultúry nedokážem predstaviť.
Stačí si spomenúť na undergroundové plátky typu Partisan Review, kde publikovalo celé americké podzemie, Playboy, bez ktorého by nebol žáner „short story“ či ruské „tolstyje žurnaly“, objemné almanachy, v ktorých sa publikovali celé básnické zbierky či romány.
Alebo našu Mladú tvorbu, ktorá bola platformou Osamelých bežcov. Ešte mám v živej pamäti obrázok, ako 13-ročný Dano H. obehúva všetky prievidzské stánky s tlačou a márne si žiada Mladú tvorbu, ktorú mu zakaždým pred nosom ktosi vyfúkol.
.mladá tvorba
bola viac, než len mesačník pre literatúru, umenie, život, ako stálo v tiráži. Najmä za šéfredaktorstva Petra Hrivnáka a Jána Buzássyho sa stala naozajstnou generačnou stanicou nezávislého myslenia a cítenia. Trochu nešikovný rozmer zrezanej A 4 sa dal ľahko spoznať medzi ostatnými normalizovanými formátmi časopisov. Rozsah bol 64 strán, grafická úprava invenčná, pestrá a zároveň jednotiaca. Samozrejme, privilegované miesto mala literatúra, verše mladých básnikov, poviedky, umelecké reportáže (dodnes mi zneje v ušiach názov Lístie je červené, vzduch plný jesene, pod ktorým bol podpísaný Dušan Dušek), preklady, recenzie i hlbšie štúdie, ale aj mystifikácie, poznámky na okraj, citáty (dokonca z Biblie), rozhovory, portréty osobností... A potom články o výtvarných či hudobných avantgardách... Roku 1969 vychádzala v rámci MT 8-stranová vložená príloha Infarkt, v ktorej bujnel čiernohumorný svetonázor Lasicu-Satinského, bratov Popovičovcov, Vlada Bednára ai. Ale Mladá tvorba nebola len zberným miestom mladých talentov, ktorí tu našli predprípravu pred knižným publikovaním alebo kritickou tribúnou, kde by sa navzájom potľapkávali kamaráti za svoje výkony. Fungovala v nej generačná reflexia, náročná na seba i na objekty svojho záujmu. Plodivo sa vzmáhala aj polemika, žáner, ktorý dnes takmer vymizol z kultúrnych rubrík a periodík. Ku koncu päťdesiatych rokov sa stal časopis platformou Trnavskej skupiny okolo Ľubomíra Feldeka, koncom šesťdesiatych rokov sa v ňom zabývali Osamelí bežci. Dôležitou bola však aj polemická iniciatíva Štefana Moravčíka príznačne nazvaná O veľkom veršovanom mamutovi, kde na jednej strane stáli rozkročení a rozhorčení Moravčík a Peteraj a na strane druhej Ján Štrasser, Ivan Štrpka a ďalší, často rôznorodí autori. Z odstupu času musí čitateľ obdivovať nielen noblesu, ale aj vnútornú angažovanosť a autenticitu zúčastnených osobností. Z Mladej tvorby sa po jej zákaze stala legenda a trauma. Neexistenciu časopisu pre mladých autorov sa pokúsili až po rokoch saturovať Dotyky, obávam sa však, že dávnu charizmu sa im už nepodarilo vrátiť.
.kultúrny život
svojou periodicitou týždenníka bol časopisom, formátom, pohotovosťou, ale aj žurnalistickou povrchnosťou bol vlastne novinami. Aj on prešiel schizofrenickým vývojom od predĺženej ruky straníckej disciplinovanosti po prejavy osobnej statočnosti v druhej polovici 60. rokov. S prestávkami vychádzali tieto časopisecké noviny 28 rokov. Je to priveľmi dlhý a neľútostný čas, aby sa podarilo vytvoriť nejakú ucelenú koncepciu alebo celistvú kvalitatívnu úroveň. Boli obdobia, keď najliterárnejšie boli umelecké reportáže a najpoetickejším útvarom proto-komiks Stana Kochana. Po auguste 1968 sa KŽ zamaskoval za Literárny život, ktorého šesť čísel patrí dnes k bibliofilským raritám. Paradoxne, smutnejší osud čakal toto periodikum v slobodných pomeroch. Od roku 1990 po 2002 striedavo vychádzal i nevychádzal, revitalizoval sa i zanikal. Posledný šéfredaktor Ján Kamenistý roku 2002 ohlásil jeho zánik. S horkosťou v srdci hlásam, že Kultúrny život v nových podmienkach zahynul na náš nezáujem, apatiu, nesústredenosť, povrchnosť, nie na nedostatok dotácií. Nezáujem autorov o svoje stavovské noviny, nezáujem čitateľov o svojich autorov. Dnes už hádam ani najzarytejší optimisti neveria vo vzkriesenie Kultúrneho života v našom nekultúrnom živote.
.pohľady na Romboid
Slovenské pohľady a Romboid bývavali v zlatých časoch svojej slávy tak trochu rivalmi. Pohľady sa brali ako generátor umeleckých textov, poézie a prózy, zatiaľ čo v Romboide dominovala vysoká teória, štúdie, ale aj recenzie. Pravda, tieto dva literárne časopisy sa nedajú regulérne porovnávať. Veď Slovenské pohľady, ktoré vychádzajú takmer nepretržite od roku 1846, majú kontinuitu, ktorá je v tejto sfére dedičstvom s nevyčísliteľnou hodnotou. Tradícia však môže byť nielen zaväzujúca, ale aj zväzujúca. Progresívnosť či retardáciu vidno vizuálne napríklad na obálkach jednotlivých ročníkoch. Kým v šesťdesiatych rokoch dominovali nápadité grafické úpravy pripomínajúce niekedy kvetinový dizajn plagátov a platní hnutia hippies, nenormalizácia prinášala nielen šedivý, nenápaditý zovňajšok, ale aj nudu a duchovnú biedu vnútri. Kým v rozviatych šesťdesiatych rokoch čitateľ nevedel, čo čítať skôr, neskôr sa zaujímavé príspevky dali objaviť len s veľkou námahou. Druhý dych nabrali Pohľady až v perestrojkovom období za šéfredaktorovania Rudolfa Chmela a Jána Štrassera. Zjavili sa noví či staronoví autori, objavovali sa „hlasné“ témy, kritika bola ostrá aj na zaslúžilých a národných. Po prebratí Pohľadov Maticou slovenskou roku 1993 sa časť autorov manifestačne vzdala publikovania v tomto najstaršom literárnom časopise a Pohľady sa stali útočiskom niekedy druho- až treťoradých autorov. Zato z Romboidu, ktorý trpel v niektorých rokoch teoretickou preťaženosťou, sa prinajmenšom trinásť rokov formuje inšpiratívny časopis, ktorý prekračuje hranice literatúry a zachytáva myslenie o kultúre i multikultúrnych presahoch.
.svetovka
Z radu literárnych časopisov nemožno vynechať Revue svetovej literatúry, ktorá mapuje dianie v zahraničných literatúrach. Od päťdesiatych rokov sa stala dodávateľom nových mien, ale aj nových tém a formálnych výbojov. Spolu s českou Světovkou, ako čitatelia familiárne nazývali český pandant Světovej literatury, k nám prenikali najprv existencialisti, potom nový román, beatnici, magický realizmus, ale pripomínali sa aj surrealisti, dadaisti a vôbec svetové avantgardy. V šesťdesiatych rokoch sa podarilo splynutie komerčnosti a kvality a napodiv sa ukázalo, že ani svetové bestsellery nemusia byť nutne brakom a že aj poézia či esejistika môže byť komunikatívnym čitateľským zážitkom. Dodnes mám v čitateľskej pamäti zaujímavý pokus Jána Štrassera, ktorý preložil texty Boba Dylana ako básne, bez ohľadu na ich rytmický pôdorys a rýmy. Ale takýchto objavných počinov bolo roztrúsených počas desiatok ročníkov množstvo. Časopis poskytoval aj spoľahlivú orientáciu vo výtvarnom umení, svetovej karikatúre či fotografii. So cťou sa usiluje na túto svoju tradíciu nadviazať aj v súčasnom období, aj keď je azda zo strategických dôvodov nútený vychádzať ako tematicky orientované čísla tých literatúr, ktorých ambasády sú ochotné poskytnúť mu grant. Keď si však túto statočnú existenciu porovnáme so smutným osudom českej Světovky, ktorá v pôvodnej forme už nevychádza, je to predsa len úspech.
...a iné tiché vody
Po Novembri sa prihlásilo k životu niekoľko nových literárnych a kultúrnych časopisov, z ktorých najsilnejšiu tradíciu mal Fragment, ktorý vznikol po zlúčení s časopisom K a spočiatku vychádzal ako Fragment-K. Toto dietko disentu, odchované na tvrdej strave samizdatu, nezvyknuté na rozmaznávanie štátnou podporou, si hľadá spôsob prežitia dodnes. Dnes je Fragment skôr almanachom, ktorého riedka periodicita nie je ideálna pre literárny časopis. Na druhej strane to núti redakciu, aby vyhľadávala dlhodobé témy a vyhla sa tak krátkodychej publicistike. Podobné almanachy, ktoré mali rovnako vysoké ambície (napríklad Tichá voda Erika Grocha) rovnakú životaschopnosť neprejavili. K časopisom, ktoré akosi ešte stále nemôžu nájsť svojho čitateľa, svoju názorovú platformu a hádam ani stabilný okruh autorov, patrí RAK. Možno sa v ére internetových zinov naozaj vytráca atmosféra, ktorá žičila rozvoju časopisov. Možno sa naozaj dnes, keď si každý môže vydať alebo nablogovať svoju tvorbu bez uzávierok a dlhého čakania, keď sa ľudia nezoskupujú do literárnych skupín a platforiem, pretože je každý sám, sa naozaj už skončila éra časopisov.
A predsa majú literárne časopisy pre zdravý a organický literárny vývoj svoju nezastupiteľnú úlohu. Stávajú sa inkubátorom, v ktorom sa zjavujú nové mená. Toto predknižné publikovanie, pri ktorom si autor overí svoju silu, ale aj predbežné reakcie čitateľov či kritiky, dnes mnohým rýchlopublikujúcim samorastom chýba. Nezastupiteľnú úlohu pri kultúrnej hygiene literatúry hrá literárna kritika a publicistika, ktorú tie dve strany kultúry v dvoch mienkotvorných denníkoch na Slovensku naozaj nemôžu suplovať. Možno je budúcnosť naozaj na internete, možno sa začnú opäť šíriť samizdaty a domizdaty – na kolene vytlačené časopisy úzkych skupiniek či jednotlivcov. Možno by bolo riešením vydávanie tučných literárnych príloh pri renomovaných novinách, tak ako to roky robí napríklad New York Times. Možno sa literatúra presťahuje do exkluzívnych magazínov typu Vlna či ¾ Revue, kde sa stala súčasťou viacerých médií. Možno vzniknú internetové literárne časopisy, tak ako to nedávno predviedol časopis LET publikovaný výlučne na internete. Napriek skeptickému poznaniu, že éra (literárnych) časopisov v doterajšej podobe sa už zrejme skončila, bez časopisov si čas literatúry a kultúry nedokážem predstaviť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.