Myslela som si, že to bude len ďalšie literárne čítanie v centre „Y“ na Deväťdesiatej druhej ulici v New Yorku. Periférne som zaregistrovala, že je tentoraz zamerané na žiakov – v názve bolo „schools project“ a vstup bol zadarmo.
Keď som sa usadila v sále a rozhliadla sa okolo, v duchu som skonštatovala, že tu máme tradičné obecenstvo: nadšení vysokoškoláci, intelektuálni (a možno nudiaci sa) starší občania, pár mladých so zelenými klobúčikmi, oslavujúci Deň sv. Patrika,… jednoducho klasika. Kultivovane tlmený šum, ťažké a ľahké parfémy, saká. Deckám sa asi nechcelo, pomyslela som si a hneď sa mi vybavilo, ako sme sa ulievali z povinných výchovných koncertov a branných cvičení. Vtom dnu napochodoval zástup, ktorý by v Bratislave pôsobil ako reklama na United Colors of Benetton a okolo 50 adolescentov sa s príznačným hlukom a chichúňaním konečne usadilo.
.pizza s nobelovkármi
Schools Project naštartovali ľudia v centre poézie v 92nd Street Y v roku 1988 a od jeho začiatku ho vedie literátka a pedagogička Wendy Salinger. Projekt je zameraný na žiakov verejných stredných škôl v New Yorku a umožňuje im stretávať sa, počúvať a rozprávať sa so svetovými autormi, zúčastňovať sa literárnych podujatí a vážne sa zaoberať vlastnými spisovateľskými ambíciami. Salingerová prezentuje diela žijúcich autorov ročne zhruba 1 200 novým žiakom. Vybrané skupiny detí sa potom so spisovateľmi stretnú osobne pri diskusii a na čítaní v 92nd Street Y. Menej formálne povedané a parafrázujúc Salingerovú, decká, ktoré možno nikdy neboli na žiadnom kultúrnom podujatí, dostanú na večeru pizzu a možnosť debatovať v úzkom kruhu s držiteľmi nobeloviek. Vraj sa im na tom najviac páči, že ich berú ako dospelých. A že ich počúvajú. Na záver si všetci odnesú knižky od prítomných autorov a špeciálna dodávka ich rozvezie až domov. Nie všetci totiž bývajú v štvrtiach, kde by chcel byť človek potme sám na ulici.
.oslava písania
Na Celebration of the Schools Project 17. marca 2008 boli pozvaní Donald Antrim, Jessica Hagedorn, Nicole Krauss, Frank McCourt, Rebecca Pawel a J. E. Wideman. Nešlo o klasické čítanie, skôr o akýsi príhovor žiakom o tom, ako písať, o literatúre, o osobných drámach a slobode.
Poslednou knihou Donalda Antrima je memoár The Afterlife a keď hovoril, mala som pocit, že vlastne presviedča sám seba o dôstojnosti memoára ako literárneho útvaru. Hovoril jazykom, ktorý bol možno na stredoškoláka príliš sofistikovaný, ale posolstvo jeho diela bolo pre mnohých určite dôležité – písanie je únik od všetkého, aj od alkoholickej matky.
Jessica Hagedorn sa narodila na Filipínach a keď sa jej rodina presťahovala do San Francisca, bola tiež tínedžerkou. Cítila sa vykorenená, opustená, nová, nezapadajúca, ale inšpirovaná hippie prostredím mesta a knihami, ktoré ju od detstva obklopovali. Keď čítala báseň, ktorú napísala v tom období, v štrnástich, prítomní pubescenti ani nedýchali. V 1981 získala za svoju básnickú zbierku Pet Food and Tropical Apparitions American Book Award.
Rebecca Pawel učí na strednej škole v Brooklyne a ako uvádza v kolonke „O mne“ na svojej internetovej stránke, jej stredoškolský diplom pochádza z malígneho prostredia verejného školského systému New Yorku. Za svoj historicko-mysteriózny román Death of a Nationalist získala cenu Edgar Award. V „Y“ hovorila najmä o tom, aký skvelý je internet a ako dobre sa dá využiť pri písaní na získavanie kontaktov a výskum. „Nenechajte si nahovoriť, že internet nás izoluje od ľudí, je to naopak. Online som našla kopu kamarátov, ktorí mi pomohli.“
John Edgar Wideman vniesol do debaty vážnejší tón, keď nabádal žiakov, aby prostredníctvom písania „využívali jazyk aj na niečo iné ako na klamanie a predávanie, ako je bežné v dnešnom svete“. Čítal zo svojej zbierky úryvok listu, napísaného pred dvadsiatimi rokmi bratovi, ktorý bol vtedy vo väzení. Stále je. Wideman bol skeptický v súvislosti s tým, či je písanie vždy oslobudzujúce a radostné, keďže steny cely prebúrať nedokáže. Je držiteľom najrôznejších ocenení, medziiným aj PEN/Faulkner Award.
.nicole a Frank
Nicole Krauss bola časopisom Granta označená za jednu z „najlepších mladých amerických románopiscov“ a jej prvý román Man Walks Into a Room vymenovali Los Angeles Times za knihu roka. V Amerike spolu s manželom, tiež spisovateľom Jonathanom Safranom Foerom (Everything is Illuminated, v českom preklade Naprosto osvětleno) platia za „zlatý pár“. Čitatelia na Slovensku sa mohli stretnúť s jej druhou knihou Dějiny lásky v českom preklade. Rozprávala o strastiach s písaním, o tom, ako je človek, ktorý píše, neustále sám, ako ju denno-denne trápia pochybnosti, či to, čo robí, má nejaký zmysel. „Často sa mi zdá, že mrhám svojím životom, a nie som prospešná pre ľudstvo. Okrem toho musím bojovať s pocitmi poníženia a nepochopenia, keď napíšem niečo, čo ma príliš odhaľuje.“ Nicole Krauss rozprávala krátko a sústredene, a jej vstup mal samozrejme vycizelovanú pointu. „Neprejde týždeň aby som sa sama seba nepýtala, prečo píšem a moje zlyhania zapĺňajú šuplíky… Ale prišla som na to, že písanie je pre mňa zjavenie slobody. Môžem povedať, čo chcem a ako chcem.“
Napriek popularite Kraussovej zožal najväčší úspech publika Frank McCourt, najstarší a najslávnejší autor, ktorý za svoj memoár Angela’s Ashes (v českom preklade Andělin popel) okrem ďalších cien vyhral aj Pulitzera. V roku 2005 mu vyšla kniha Teacher Man o jeho tridsaťročnej praxi učiteľa na newyorských stredných školách. Mládežníkov si získal hneď prvou vetou, keď vyhlásil, že učitelia pre nikoho nie sú zaujímaví. „Všetci sme zvedaví, koľko detí adoptuje Brad Pitt v Mongolsku, ale osud nejakého učiteľa je pre nás nudný.“ Potom sa uprene zadíval do publika a prísne povedal: „Stále máte niečo za lubom! Večne ste zamilovaní, hladní, alebo jete pod lavicou!“ Keď prirovnal vyučovaciu hodinu k divadelnej jednotaktovke, kde sa odohráva boj medzi učiteľom a žiakmi („ktovie kto je protagonista“), predné rady v sále, kde sedeli žiaci, sa zborovo chichúňali. „Nevinný učiteľ vojde do triedy a tam sedíte vy, v tých vašich mikinách a kapucniach, namiesto odpovedí len na všetko mrmlete nóó. Je to hrozivé.“ Keď si bol istý, že má ich plnú pozornosť, tichšie dodal, že v písaní, tak ako vo všetkom, si človek musí nájsť to, čo najviac miluje, a potom to robiť. „Čmárajte si do notesov, nakúkajte do okien, počúvajte ľudí, čo hovoria – v metre, na lavičke v parku, aj keď tam sa babičky väčšinou rozprávajú o zažívacích problémoch. Keď začnete písať, už sa nikdy nebudete nudiť. Je to ako byť zaľúbený.“ Študenti sa opäť zasmiali. „To predsa poznáte, nie? Všetci ste teraz zaľúbení. Kto nie je, bude z neho politik,“ povedal írsky hrmotným spôsobom, pri ktorom jeho poker face pôsobil ako tvár profesionálneho komika. „Keď píšete, neberte si k srdcu negatívnu kritiku. Počúvajte, čo vám hovorí ten pocit v žalúdku. Tak ako babky na lavičke v Central Parku.
Keď som sa usadila v sále a rozhliadla sa okolo, v duchu som skonštatovala, že tu máme tradičné obecenstvo: nadšení vysokoškoláci, intelektuálni (a možno nudiaci sa) starší občania, pár mladých so zelenými klobúčikmi, oslavujúci Deň sv. Patrika,… jednoducho klasika. Kultivovane tlmený šum, ťažké a ľahké parfémy, saká. Deckám sa asi nechcelo, pomyslela som si a hneď sa mi vybavilo, ako sme sa ulievali z povinných výchovných koncertov a branných cvičení. Vtom dnu napochodoval zástup, ktorý by v Bratislave pôsobil ako reklama na United Colors of Benetton a okolo 50 adolescentov sa s príznačným hlukom a chichúňaním konečne usadilo.
.pizza s nobelovkármi
Schools Project naštartovali ľudia v centre poézie v 92nd Street Y v roku 1988 a od jeho začiatku ho vedie literátka a pedagogička Wendy Salinger. Projekt je zameraný na žiakov verejných stredných škôl v New Yorku a umožňuje im stretávať sa, počúvať a rozprávať sa so svetovými autormi, zúčastňovať sa literárnych podujatí a vážne sa zaoberať vlastnými spisovateľskými ambíciami. Salingerová prezentuje diela žijúcich autorov ročne zhruba 1 200 novým žiakom. Vybrané skupiny detí sa potom so spisovateľmi stretnú osobne pri diskusii a na čítaní v 92nd Street Y. Menej formálne povedané a parafrázujúc Salingerovú, decká, ktoré možno nikdy neboli na žiadnom kultúrnom podujatí, dostanú na večeru pizzu a možnosť debatovať v úzkom kruhu s držiteľmi nobeloviek. Vraj sa im na tom najviac páči, že ich berú ako dospelých. A že ich počúvajú. Na záver si všetci odnesú knižky od prítomných autorov a špeciálna dodávka ich rozvezie až domov. Nie všetci totiž bývajú v štvrtiach, kde by chcel byť človek potme sám na ulici.
.oslava písania
Na Celebration of the Schools Project 17. marca 2008 boli pozvaní Donald Antrim, Jessica Hagedorn, Nicole Krauss, Frank McCourt, Rebecca Pawel a J. E. Wideman. Nešlo o klasické čítanie, skôr o akýsi príhovor žiakom o tom, ako písať, o literatúre, o osobných drámach a slobode.
Poslednou knihou Donalda Antrima je memoár The Afterlife a keď hovoril, mala som pocit, že vlastne presviedča sám seba o dôstojnosti memoára ako literárneho útvaru. Hovoril jazykom, ktorý bol možno na stredoškoláka príliš sofistikovaný, ale posolstvo jeho diela bolo pre mnohých určite dôležité – písanie je únik od všetkého, aj od alkoholickej matky.
Jessica Hagedorn sa narodila na Filipínach a keď sa jej rodina presťahovala do San Francisca, bola tiež tínedžerkou. Cítila sa vykorenená, opustená, nová, nezapadajúca, ale inšpirovaná hippie prostredím mesta a knihami, ktoré ju od detstva obklopovali. Keď čítala báseň, ktorú napísala v tom období, v štrnástich, prítomní pubescenti ani nedýchali. V 1981 získala za svoju básnickú zbierku Pet Food and Tropical Apparitions American Book Award.
Rebecca Pawel učí na strednej škole v Brooklyne a ako uvádza v kolonke „O mne“ na svojej internetovej stránke, jej stredoškolský diplom pochádza z malígneho prostredia verejného školského systému New Yorku. Za svoj historicko-mysteriózny román Death of a Nationalist získala cenu Edgar Award. V „Y“ hovorila najmä o tom, aký skvelý je internet a ako dobre sa dá využiť pri písaní na získavanie kontaktov a výskum. „Nenechajte si nahovoriť, že internet nás izoluje od ľudí, je to naopak. Online som našla kopu kamarátov, ktorí mi pomohli.“
John Edgar Wideman vniesol do debaty vážnejší tón, keď nabádal žiakov, aby prostredníctvom písania „využívali jazyk aj na niečo iné ako na klamanie a predávanie, ako je bežné v dnešnom svete“. Čítal zo svojej zbierky úryvok listu, napísaného pred dvadsiatimi rokmi bratovi, ktorý bol vtedy vo väzení. Stále je. Wideman bol skeptický v súvislosti s tým, či je písanie vždy oslobudzujúce a radostné, keďže steny cely prebúrať nedokáže. Je držiteľom najrôznejších ocenení, medziiným aj PEN/Faulkner Award.
.nicole a Frank
Nicole Krauss bola časopisom Granta označená za jednu z „najlepších mladých amerických románopiscov“ a jej prvý román Man Walks Into a Room vymenovali Los Angeles Times za knihu roka. V Amerike spolu s manželom, tiež spisovateľom Jonathanom Safranom Foerom (Everything is Illuminated, v českom preklade Naprosto osvětleno) platia za „zlatý pár“. Čitatelia na Slovensku sa mohli stretnúť s jej druhou knihou Dějiny lásky v českom preklade. Rozprávala o strastiach s písaním, o tom, ako je človek, ktorý píše, neustále sám, ako ju denno-denne trápia pochybnosti, či to, čo robí, má nejaký zmysel. „Často sa mi zdá, že mrhám svojím životom, a nie som prospešná pre ľudstvo. Okrem toho musím bojovať s pocitmi poníženia a nepochopenia, keď napíšem niečo, čo ma príliš odhaľuje.“ Nicole Krauss rozprávala krátko a sústredene, a jej vstup mal samozrejme vycizelovanú pointu. „Neprejde týždeň aby som sa sama seba nepýtala, prečo píšem a moje zlyhania zapĺňajú šuplíky… Ale prišla som na to, že písanie je pre mňa zjavenie slobody. Môžem povedať, čo chcem a ako chcem.“
Napriek popularite Kraussovej zožal najväčší úspech publika Frank McCourt, najstarší a najslávnejší autor, ktorý za svoj memoár Angela’s Ashes (v českom preklade Andělin popel) okrem ďalších cien vyhral aj Pulitzera. V roku 2005 mu vyšla kniha Teacher Man o jeho tridsaťročnej praxi učiteľa na newyorských stredných školách. Mládežníkov si získal hneď prvou vetou, keď vyhlásil, že učitelia pre nikoho nie sú zaujímaví. „Všetci sme zvedaví, koľko detí adoptuje Brad Pitt v Mongolsku, ale osud nejakého učiteľa je pre nás nudný.“ Potom sa uprene zadíval do publika a prísne povedal: „Stále máte niečo za lubom! Večne ste zamilovaní, hladní, alebo jete pod lavicou!“ Keď prirovnal vyučovaciu hodinu k divadelnej jednotaktovke, kde sa odohráva boj medzi učiteľom a žiakmi („ktovie kto je protagonista“), predné rady v sále, kde sedeli žiaci, sa zborovo chichúňali. „Nevinný učiteľ vojde do triedy a tam sedíte vy, v tých vašich mikinách a kapucniach, namiesto odpovedí len na všetko mrmlete nóó. Je to hrozivé.“ Keď si bol istý, že má ich plnú pozornosť, tichšie dodal, že v písaní, tak ako vo všetkom, si človek musí nájsť to, čo najviac miluje, a potom to robiť. „Čmárajte si do notesov, nakúkajte do okien, počúvajte ľudí, čo hovoria – v metre, na lavičke v parku, aj keď tam sa babičky väčšinou rozprávajú o zažívacích problémoch. Keď začnete písať, už sa nikdy nebudete nudiť. Je to ako byť zaľúbený.“ Študenti sa opäť zasmiali. „To predsa poznáte, nie? Všetci ste teraz zaľúbení. Kto nie je, bude z neho politik,“ povedal írsky hrmotným spôsobom, pri ktorom jeho poker face pôsobil ako tvár profesionálneho komika. „Keď píšete, neberte si k srdcu negatívnu kritiku. Počúvajte, čo vám hovorí ten pocit v žalúdku. Tak ako babky na lavičke v Central Parku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.