Okamžite, výhodne a bez ručiteľa. Desaťtisíce, na splátky, len pár stoviek mesačne... Na práčku, na televízor, na čokoľvek.... Dnes ži a splácaj až zajtra. No nekúp to!
Miro a jeho rodina sa nikdy nemali veľmi dobre. On bol zamestnaný na miestnom družstve, jeho manželka pracovala v potravinárskom podniku v blízkom meste. Mali dve deti.
V deväťdesiatych rokoch prišli problémy: obaja boli na striedačku nezamestnaní, ale dalo sa to vydržať. Miro občas pomáhal na stavbách alebo porýľoval susedom záhradu. Deti rástli a začali mať, teda najmä syn, vyššie nároky. Naškriabali na ojazdenú stodvadsiatku.
Dcéra sa vydala, porodila a o niekoľko mesiacov ju opustil muž. Syn, pokiaľ mal na benzín, sa vozil autom. Všeobecné volanie po počítačovej gramotnosti si vynútilo nákup pécečka. Ale bolo treba aj novú práčku. Bolo to len za niekoľko stoviek mesačne, tak prečo si to nedovoliť?
Stala sa však nepríjemná vec: jeden čas sa ocitli bez zamestnania všetci. Štyria dospelí a jedno dieťa nemôžu chodiť nahí a potrebujú aj jesť. Našli riešenie: namiesto toho, aby osiali pomerne rozsiahlu záhradu, odložili splátky na neurčito. Keď budú mať, zaplatia.
Začali sa ozývať zo splátkovej spoločnosti. Prišli listy aj osobná návšteva... Volali dokonca aj susedom, vraj, čo je s Mirom? Ten len mával rukou.
Už takmer dva roky sú bez elektriny. Na Vianoce si na tri dni natiahli od susedov kábel.
.zaplaťte!
Juraj žije v tej istej dedine. Zhodou okolností sa však ocitol na opačnom konci telefónneho kábla. V roku 2002 nastúpil do veľkej spoločnosti, zaoberajúcej sa predajom tovaru na splátky. Začínal na obchodnom oddelení, neskôr, po tom, ako začal narastať problém s nesplácanými úvermi, tri roky pracoval na vymáhaní dlhov.
„Spočiatku to mali na starosti vymáhači, ktorí chodili do terénu, priamo za ľuďmi,“ hovorí Juraj. „S nárastom počtu klientov sa to však týmto spôsobom nedalo stíhať. Vo firme preto vymysleli spôsob: čo tak najprv klientovi zavolať a snažiť sa s ním dohodnúť telefonicky?“
Juraj a jeho kolegovia dostali zoznam dlžníkov so sumami a s telefónnymi číslami: „Zavolal si klientovi, ten to zdvihol a povedal, že momentálne nemá peniaze, je nezamestnaný, alebo že nebude splácať, pretože máme vysoké úroky. My sme mu len pripomenuli, že pri podpisovaní zmluvy súhlasil s podmienkami. Takisto sme mu vysvetlili, že mal plné právo nepodpísať zmluvu a že to bolo jeho rozhodnutie.“
Následne sa telefonickí vymáhači snažili dohodnúť, či je klient vôbec ochotný a schopný splácať. Ak prejavil ochotu, ponúkli mu napríklad polovičné mesačné splátky.
Dôvodov, prečo ľudia neplatili, bolo podľa Juraja niekoľko: „vysoké úroky, nezamestnanosť, materská dovolenka, momentálny nedostatok peňazí... Niektorým to však bolo jedno, už mali tovar doma a to znamenalo koniec splácania. Mnohí sa do toho dostali vlastnou hlúposťou, neuvedomili si, že síce budú splácať len 500 korún mesačne, ale keď si zoberú päť vecí, môže to byť dva a pol tisíca, čo mohla byť polovica výplaty.“
Juraj tvrdí, že príčinou relatívne vysokého počtu ľudí, neochotných platiť, bol fakt, že firma si pri druhom nákupe na splátky už nepreverovala solventnosť klientov. Pri prvom nákupe sa zákazník musel preukázať občianskym preukazom a potvrdením od zamestnávateľa. Ak v stanovenom termíne televízor či iný spotrebič splatil, dostal členskú kartu: „To bolo potvrdenie, že si slušný klient. Už si nepotreboval potvrdenie od zamestnávateľa a mohol si o pôžičku žiadať len s touto kartou. Niektorí si potom zobrali televízor, rádio a práčku za 40-tisíc a keďže boli nezamestnaní, vzápätí ich predali za 30 a nesplácali.“
Bolo treba neplatičov zastrašovať? Podľa Juraja si každý vymáhač mohol zvoliť individuálny prístup: „Všeobecne sa dá povedať, že ženy boli o čosi miernejšie. Ale bolo len na tebe, či si ich chcel zastrašiť, alebo nie. Ja som im hovoril: ´Podpísali ste to, ak nechcete súd a platiť súdne trovy, choďte a zaplaťte to. Bude to pre vás lacnejšie a lepšie.´“
.kto si požičiava
O boome splátkového predaja a poskytovania pôžičiek možno hovoriť od prelomu desaťročí. „V tom čase existovala veľká skupina, najmä menej solventných ľudí, ktorí mali záujem o úver, ale banky ich neboli ochotné poskytnúť,“ hovorí Michal Dyttert zo spoločnosti Provident Financial. „Po zavedení našej spoločnosti, ako aj konkurenčných firiem na trhu je záujem o tieto produkty stabilizovaný a v súvislosti s vývojom slovenskej ekonomiky mierne rastie.“
O nejakom typickom klientovi sa v tejto súvislosti zrejme nedá hovoriť, čo-to však môžu napovedať čísla spoločnosti Cetelem. Či ide o pôžičku, či nákup na splátky, tretinu zákazníkov tvoria ľudia vo veku 26 až 35 rokov a druhú tretinu klienti vo veku 36 až 50 rokov. Mierne, vďaka vyššiemu príjmu, prevládajú muži nad ženami. Čo sa týka rodinného stavu, štruktúra klientov kopíruje rozloženie v populácii: šesť z desiatich klientov je vydatých alebo ženatých, traja z desiatich sú slobodní. Najzaujímavejšia je však štruktúra klientov podľa počtu detí: viac ako polovica žiadateľov o pôžičku či tovar na splátky nemá žiadneho potomka.
Predstavitelia splátkových spoločností hovoria, že ľudia so splácaním nemajú problém. Podľa Dytterta existujú, samozrejme, aj takí, ktorí programovo neplatia, ale „drvivá väčšina ľudí si pôžičku berie s vedomím, že ju bude splácať.“
Hovorkyňa Cetelemu Andrea Trebuľová tvrdí, že k omeškaniu niekedy prichádza len preto, že klient zabudne zadať trvalý príkaz v banke alebo stratí poštovú poukážku: „Vo všeobecnosti máme dobrú skúsenosť s platobnou disciplínou klientov. V 98 percentách prípadov sme telefonáty v súvislosti s omeškaním splátok ani nezaznamenali.“
Keď už príde k omeškaniu, firma podľa Trebuľovej klienta kontaktuje a spolu sa snažia nájsť obojstranne prijateľné riešenie. Spoločnosť napríklad podľa histórie splácania môže klientovi navrhnúť úpravu splátkového kalendára alebo odklad splátok. Ak sa nenájde riešenie, podľa Trebuľovej prípad preberie inkasná spoločnosť, ktorá sa opäť snaží s klientom dohodnúť. Riešenie prostredníctvom súdu a exekúcie je krajným riešením. Týchto prípadov je však menej ako pol percenta.
Požičiate si desať, zaplatíte pätnásť – to nie je príliš lákavá predstava a mnohým ľuďom splácanie asi nedá spávať. Viniť z toho len firmy, poskytujúce pôžičky, by bolo príliš lacné. Ony len využili možnosť. Tak ako ich klienti.
Miro a jeho rodina sa nikdy nemali veľmi dobre. On bol zamestnaný na miestnom družstve, jeho manželka pracovala v potravinárskom podniku v blízkom meste. Mali dve deti.
V deväťdesiatych rokoch prišli problémy: obaja boli na striedačku nezamestnaní, ale dalo sa to vydržať. Miro občas pomáhal na stavbách alebo porýľoval susedom záhradu. Deti rástli a začali mať, teda najmä syn, vyššie nároky. Naškriabali na ojazdenú stodvadsiatku.
Dcéra sa vydala, porodila a o niekoľko mesiacov ju opustil muž. Syn, pokiaľ mal na benzín, sa vozil autom. Všeobecné volanie po počítačovej gramotnosti si vynútilo nákup pécečka. Ale bolo treba aj novú práčku. Bolo to len za niekoľko stoviek mesačne, tak prečo si to nedovoliť?
Stala sa však nepríjemná vec: jeden čas sa ocitli bez zamestnania všetci. Štyria dospelí a jedno dieťa nemôžu chodiť nahí a potrebujú aj jesť. Našli riešenie: namiesto toho, aby osiali pomerne rozsiahlu záhradu, odložili splátky na neurčito. Keď budú mať, zaplatia.
Začali sa ozývať zo splátkovej spoločnosti. Prišli listy aj osobná návšteva... Volali dokonca aj susedom, vraj, čo je s Mirom? Ten len mával rukou.
Už takmer dva roky sú bez elektriny. Na Vianoce si na tri dni natiahli od susedov kábel.
.zaplaťte!
Juraj žije v tej istej dedine. Zhodou okolností sa však ocitol na opačnom konci telefónneho kábla. V roku 2002 nastúpil do veľkej spoločnosti, zaoberajúcej sa predajom tovaru na splátky. Začínal na obchodnom oddelení, neskôr, po tom, ako začal narastať problém s nesplácanými úvermi, tri roky pracoval na vymáhaní dlhov.
„Spočiatku to mali na starosti vymáhači, ktorí chodili do terénu, priamo za ľuďmi,“ hovorí Juraj. „S nárastom počtu klientov sa to však týmto spôsobom nedalo stíhať. Vo firme preto vymysleli spôsob: čo tak najprv klientovi zavolať a snažiť sa s ním dohodnúť telefonicky?“
Juraj a jeho kolegovia dostali zoznam dlžníkov so sumami a s telefónnymi číslami: „Zavolal si klientovi, ten to zdvihol a povedal, že momentálne nemá peniaze, je nezamestnaný, alebo že nebude splácať, pretože máme vysoké úroky. My sme mu len pripomenuli, že pri podpisovaní zmluvy súhlasil s podmienkami. Takisto sme mu vysvetlili, že mal plné právo nepodpísať zmluvu a že to bolo jeho rozhodnutie.“
Následne sa telefonickí vymáhači snažili dohodnúť, či je klient vôbec ochotný a schopný splácať. Ak prejavil ochotu, ponúkli mu napríklad polovičné mesačné splátky.
Dôvodov, prečo ľudia neplatili, bolo podľa Juraja niekoľko: „vysoké úroky, nezamestnanosť, materská dovolenka, momentálny nedostatok peňazí... Niektorým to však bolo jedno, už mali tovar doma a to znamenalo koniec splácania. Mnohí sa do toho dostali vlastnou hlúposťou, neuvedomili si, že síce budú splácať len 500 korún mesačne, ale keď si zoberú päť vecí, môže to byť dva a pol tisíca, čo mohla byť polovica výplaty.“
Juraj tvrdí, že príčinou relatívne vysokého počtu ľudí, neochotných platiť, bol fakt, že firma si pri druhom nákupe na splátky už nepreverovala solventnosť klientov. Pri prvom nákupe sa zákazník musel preukázať občianskym preukazom a potvrdením od zamestnávateľa. Ak v stanovenom termíne televízor či iný spotrebič splatil, dostal členskú kartu: „To bolo potvrdenie, že si slušný klient. Už si nepotreboval potvrdenie od zamestnávateľa a mohol si o pôžičku žiadať len s touto kartou. Niektorí si potom zobrali televízor, rádio a práčku za 40-tisíc a keďže boli nezamestnaní, vzápätí ich predali za 30 a nesplácali.“
Bolo treba neplatičov zastrašovať? Podľa Juraja si každý vymáhač mohol zvoliť individuálny prístup: „Všeobecne sa dá povedať, že ženy boli o čosi miernejšie. Ale bolo len na tebe, či si ich chcel zastrašiť, alebo nie. Ja som im hovoril: ´Podpísali ste to, ak nechcete súd a platiť súdne trovy, choďte a zaplaťte to. Bude to pre vás lacnejšie a lepšie.´“
.kto si požičiava
O boome splátkového predaja a poskytovania pôžičiek možno hovoriť od prelomu desaťročí. „V tom čase existovala veľká skupina, najmä menej solventných ľudí, ktorí mali záujem o úver, ale banky ich neboli ochotné poskytnúť,“ hovorí Michal Dyttert zo spoločnosti Provident Financial. „Po zavedení našej spoločnosti, ako aj konkurenčných firiem na trhu je záujem o tieto produkty stabilizovaný a v súvislosti s vývojom slovenskej ekonomiky mierne rastie.“
O nejakom typickom klientovi sa v tejto súvislosti zrejme nedá hovoriť, čo-to však môžu napovedať čísla spoločnosti Cetelem. Či ide o pôžičku, či nákup na splátky, tretinu zákazníkov tvoria ľudia vo veku 26 až 35 rokov a druhú tretinu klienti vo veku 36 až 50 rokov. Mierne, vďaka vyššiemu príjmu, prevládajú muži nad ženami. Čo sa týka rodinného stavu, štruktúra klientov kopíruje rozloženie v populácii: šesť z desiatich klientov je vydatých alebo ženatých, traja z desiatich sú slobodní. Najzaujímavejšia je však štruktúra klientov podľa počtu detí: viac ako polovica žiadateľov o pôžičku či tovar na splátky nemá žiadneho potomka.
Predstavitelia splátkových spoločností hovoria, že ľudia so splácaním nemajú problém. Podľa Dytterta existujú, samozrejme, aj takí, ktorí programovo neplatia, ale „drvivá väčšina ľudí si pôžičku berie s vedomím, že ju bude splácať.“
Hovorkyňa Cetelemu Andrea Trebuľová tvrdí, že k omeškaniu niekedy prichádza len preto, že klient zabudne zadať trvalý príkaz v banke alebo stratí poštovú poukážku: „Vo všeobecnosti máme dobrú skúsenosť s platobnou disciplínou klientov. V 98 percentách prípadov sme telefonáty v súvislosti s omeškaním splátok ani nezaznamenali.“
Keď už príde k omeškaniu, firma podľa Trebuľovej klienta kontaktuje a spolu sa snažia nájsť obojstranne prijateľné riešenie. Spoločnosť napríklad podľa histórie splácania môže klientovi navrhnúť úpravu splátkového kalendára alebo odklad splátok. Ak sa nenájde riešenie, podľa Trebuľovej prípad preberie inkasná spoločnosť, ktorá sa opäť snaží s klientom dohodnúť. Riešenie prostredníctvom súdu a exekúcie je krajným riešením. Týchto prípadov je však menej ako pol percenta.
Požičiate si desať, zaplatíte pätnásť – to nie je príliš lákavá predstava a mnohým ľuďom splácanie asi nedá spávať. Viniť z toho len firmy, poskytujúce pôžičky, by bolo príliš lacné. Ony len využili možnosť. Tak ako ich klienti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.