Asi neexistuje absurdnejšie miesto, kde sa mohol konať summit Severoatlantickej aliancie, ako je palác Nicolae Ceausesca v Bukurešti.
Keď ho v 80. rokoch staval, dal zbúrať tretinu historickej Bukurešti a vysťahovať 60-tisíc ľudí. Štyridsaťtisíc Rumunov na stavbe paláca a domov na triumfálnej triede pracovalo a 20 miliónov pre tento palác roky doslova hladovalo. Aby táto ťažko opísateľná stavba (o ktorej sa v sprievodcoch píše, že ju inšpiroval architektonický štýl Severnej Kórey) mohla vzniknúť, nemali Rumuni celé 80. roky teplú vodu, elektrina sa zapínala len občas, obchody boli pusté a v zime bolo v normálnom rumunskom byte medzi desiatimi a pätnástimi stupňami – keď sa kúrilo.
To všetko preto, aby Ceausescu mohol postaviť svoj palác z mramoru, so zlatými sálami, palác, pri ktorom bledne aj tá najhroznejšia stalinská architektúra. Keď v decembri roku 1989 Rumuni Ceausesca aj s manželkou vcelku po práve popravili, nebol ešte hotový. Krajina, ktorá sa šialeného diktátora zbavila, váhala, čo s jeho šialeným dedičstvom. Dlho sa nevedelo. Ešte v polovici 90. rokov, keď ma v rámci jednej z návštev Bukurešti sprevádzali Ceausescovým palácom a ticho očakávali, ako budem nad tým luxusným hnusom žasnúť, mi vládny sprievodca hovoril, že palác je taký ohromný, že ho asi nikdy nedostavajú. „To viete, je to druhá najväčšia budova na svete, hneď po americkom Pentagóne,“ vravel s hrdosťou.
.neoficiálny výnimočný stav
Nebol som v Bukurešti desať rokov a nemôžem povedať, že by sa odvtedy príliš zmenila k lepšiemu. Polorozpadnuté domy sa v nej striedajú s palácmi medzivojnového kráľovského Rumunska pripomínajúcimi Francúzsko, totálne rozbité chodníky s vydláždenými kusmi ulice, hromady odpadkov s luxusnými obchodmi. Jediné, čo sa zmenilo na prvý pohľad, je Ceausescov palác a kilometre dlhá, sto-dvesto metrov široká „severokórejská“ trieda.
Potichu, tak aby sa o tom príliš nevedelo, Rumuni diktátorovo dedičstvo za demokracie dostavali. Dokonca aj s akousi architektonickou pietou vrátane vodometov, stožiarov lámp, príšerných detailov vysokých prefabrikovaných domov a umelého koryta rieky, ktorá kilometrovú budovu, stojacu na vysokom pahorku, obteká. Pri tej obludnej betónovej rieke sa však diktátorovým architektom viditeľne prihodila chyba. Rieka takmer netečie a namiesto honosného vodného toku tak zo všetkého najviac pripomína kanalizačnú stoku.
V rámci summitu NATO bola „severokórejská“ trieda osvietená (kým mnohé ulice historického mesta boli také temné, až sa tam človek bál vstúpiť) a striekali dokonca všetky Ceausescove vodomety, tvarmi pripomínajúce marťanské huby. Obyčajní Rumuni z toho veľa nemali, v Bukurešti bol na dni summitu vyhlásený neoficiálny výnimočný stav a vlády nad mestom sa ujala armáda, tajná služba a polícia.
Najmä policajti si svoje právomoci viditeľne užívali. Rumunov z okolia Ceausescovho paláca jednoducho na pár dní vysťahovali, celé okolie paláca a časť stredu mesta, kde bola v každom slušnejšom hoteli ubytovaná niektorá zo 60 delegácií premiérov a prezidentov, jednoducho uzavreli. Dopočul som sa, že sa v Bukurešti proti summitu NATO mali konať nejaké demonštrácie. Ale na rozdiel do summitu v Prahe roku 2002, kde nimi v rámci demokracie žila krajina a skutočne sa diskutovalo, v Bukurešti k centru summitu nedoľahol ani hlások, neukázal sa jediný demonštrant.
K novinárom, pokiaľ im na krku visela akreditácia summitu NATO, sa policajti správali slušne. Dostať akreditáciu však nebolo také ľahké, aj keď ste prileteli s delegáciou. Niekde medzi bruselským sídlom Aliancie a Bukurešťou sa stala chybička a hoci mal človek vytlačený formulár, že je akreditovaný, rumunský organizátor mu povedal, že akreditáciu nemá, lebo z Bruselu mu do počítača neprišlo jej potvrdenie. „Príďte o hodinu, dve alebo zajtra,“ povedali vám s úsmevom. A skutočne vás nechali hodinu, dve alebo aj tri čakať.
Summit Aliancie je napokon celý takým novinárskym peklom. V Aliancii je dnes 24 krajín (po summite ich bude s novými členmi Albánskom a Chorvátskom 26), ale keďže je to mocná a dnes celosvetovo aktívna organizácia, hovorilo sa takmer o 60 delegáciách, ktoré do Bukurešti prišli. To je dvakrát viac ako na summitoch Únie, ktoré sa, navyše, v posledných rokoch konajú na jednom mieste v Bruseli. Na summit NATO sa ešte stále cestuje a výsledkom sú neuveriteľné zmätky, informačný chaos a nemožnosť stihnúť zachytiť čo i len desatinu toho, čo sa na summite deje.
.palác burácal ruskými častuškami
Je však nezmysel myslieť si, že všetko sa rieši až na summite NATO. Deväťdesiatpäť percent vecí, ktoré stretnutie šéfov Aliancie rieši, sa prerokuje vopred a už sa o nich vďaka tomu vopred vie.
A tak sa vedelo, že summit odsúhlasí ďalšie rozšírenie o Chorvátsko a Albánsko, a vedelo sa, že s trochu šialenými Grékmi bude problém pri prijatí Macedónska. Bol – a summit na tom nič nezmenil. Pri prijímaní nových členov musí byť jednohlasnosť a grécke „nie“, lebo Macedónsko sa volá Macedónsko, jednoducho platilo.
Rovnako platilo francúzske, nemecké, ale aj belgické, talianske, španielske, luxemburské a holandské „nie“ snahe amerického prezidenta Georgea W. Busha oznámiť už na summite v Bukurešti, že nabudúce sa NATO rozšíri o Ukrajinu a Gruzínsko. Rusi boli potešení, hoci sa stále naoko mračili.
To „nie“ sa síce usilovalo vedenie Aliancie, Bush a napokon aj tí, čo ho zariadili, vyložiť pozitívne – že je to vlastne „áno“, len sa ešte nestanovilo odkedy. Pravda je však taká, že do Akčného plánu členstva v NATO, posledného stupňa pred prizvaním do Aliancie, jednoducho Ukrajinci a Gruzínci zaradení neboli.
Aj preto, že NATO, ako napísali počas summitu jedny európske noviny, má mnoho dôležitejších problémov, než je rozšírenie. Aliancia predovšetkým prehráva vojnu v Afganistane a do skutočných bojových operácií sa tam nikomu nechce. Spojené štáty vcelku oprávnene tvrdia, že do Afganistanu treba poslať ďalších vojakov, aby sa tam situácia vydala aspoň stabilizujúcim irackým smerom a „aliančná“ afganská vláda v Kábule mala pod kontrolou viac než len hlavné mesto a okolie. Posily pre Afganistan nakoniec budú, čelom sa k problému postavilo najmä Francúzsko Nicolasa Sarkozyho, ale cenou za to možno je práve aj ten „odklad“ Ukrajiny a Gruzínska.
Pre strednú Európu bolo najdôležitejšie, že NATO sa zmierilo s budovaním amerického protiraketového systému so základňami v Čechách a v Poľsku a váhavo priznalo, že sa Aliancia k protiraketovej obrane pripojí ako celok. Teda, ak bude fungovať, čo zatiaľ nie je úplne jasné.
Je štvrtok večer. Hlavná časť summitu sa v podstate končí. V jednej z obrovských sál Ceausescovho paláca sa začala ďalšia recepcia pre uťahaných účastníkov rokovania. Na plazmovej obrazovke televízie v predsieni sály sleduje skupinka novinárov zábery rumunskej televízie, na ktorých prichádza kolóna hlavného hosťa summitu – ruského prezidenta Vladimíra Putina. Zo sály, kde hrá rumunská cigánska kapela, sa ozývajú ruské častušky a k tomu hlučný zbor desiatok ruských novinárov. „Spievajú víťazi summitu,“ usmeje sa smutne jeden poľský novinár. Nemá tak úplne pravdu. Víťazi sú tu najmenej dvaja.
Putin a Nicolae Ceausescu. Hoci ten druhý „len“ posmrtne.
Autor je redaktor Lidových novín
Keď ho v 80. rokoch staval, dal zbúrať tretinu historickej Bukurešti a vysťahovať 60-tisíc ľudí. Štyridsaťtisíc Rumunov na stavbe paláca a domov na triumfálnej triede pracovalo a 20 miliónov pre tento palác roky doslova hladovalo. Aby táto ťažko opísateľná stavba (o ktorej sa v sprievodcoch píše, že ju inšpiroval architektonický štýl Severnej Kórey) mohla vzniknúť, nemali Rumuni celé 80. roky teplú vodu, elektrina sa zapínala len občas, obchody boli pusté a v zime bolo v normálnom rumunskom byte medzi desiatimi a pätnástimi stupňami – keď sa kúrilo.
To všetko preto, aby Ceausescu mohol postaviť svoj palác z mramoru, so zlatými sálami, palác, pri ktorom bledne aj tá najhroznejšia stalinská architektúra. Keď v decembri roku 1989 Rumuni Ceausesca aj s manželkou vcelku po práve popravili, nebol ešte hotový. Krajina, ktorá sa šialeného diktátora zbavila, váhala, čo s jeho šialeným dedičstvom. Dlho sa nevedelo. Ešte v polovici 90. rokov, keď ma v rámci jednej z návštev Bukurešti sprevádzali Ceausescovým palácom a ticho očakávali, ako budem nad tým luxusným hnusom žasnúť, mi vládny sprievodca hovoril, že palác je taký ohromný, že ho asi nikdy nedostavajú. „To viete, je to druhá najväčšia budova na svete, hneď po americkom Pentagóne,“ vravel s hrdosťou.
.neoficiálny výnimočný stav
Nebol som v Bukurešti desať rokov a nemôžem povedať, že by sa odvtedy príliš zmenila k lepšiemu. Polorozpadnuté domy sa v nej striedajú s palácmi medzivojnového kráľovského Rumunska pripomínajúcimi Francúzsko, totálne rozbité chodníky s vydláždenými kusmi ulice, hromady odpadkov s luxusnými obchodmi. Jediné, čo sa zmenilo na prvý pohľad, je Ceausescov palác a kilometre dlhá, sto-dvesto metrov široká „severokórejská“ trieda.
Potichu, tak aby sa o tom príliš nevedelo, Rumuni diktátorovo dedičstvo za demokracie dostavali. Dokonca aj s akousi architektonickou pietou vrátane vodometov, stožiarov lámp, príšerných detailov vysokých prefabrikovaných domov a umelého koryta rieky, ktorá kilometrovú budovu, stojacu na vysokom pahorku, obteká. Pri tej obludnej betónovej rieke sa však diktátorovým architektom viditeľne prihodila chyba. Rieka takmer netečie a namiesto honosného vodného toku tak zo všetkého najviac pripomína kanalizačnú stoku.
V rámci summitu NATO bola „severokórejská“ trieda osvietená (kým mnohé ulice historického mesta boli také temné, až sa tam človek bál vstúpiť) a striekali dokonca všetky Ceausescove vodomety, tvarmi pripomínajúce marťanské huby. Obyčajní Rumuni z toho veľa nemali, v Bukurešti bol na dni summitu vyhlásený neoficiálny výnimočný stav a vlády nad mestom sa ujala armáda, tajná služba a polícia.
Najmä policajti si svoje právomoci viditeľne užívali. Rumunov z okolia Ceausescovho paláca jednoducho na pár dní vysťahovali, celé okolie paláca a časť stredu mesta, kde bola v každom slušnejšom hoteli ubytovaná niektorá zo 60 delegácií premiérov a prezidentov, jednoducho uzavreli. Dopočul som sa, že sa v Bukurešti proti summitu NATO mali konať nejaké demonštrácie. Ale na rozdiel do summitu v Prahe roku 2002, kde nimi v rámci demokracie žila krajina a skutočne sa diskutovalo, v Bukurešti k centru summitu nedoľahol ani hlások, neukázal sa jediný demonštrant.
K novinárom, pokiaľ im na krku visela akreditácia summitu NATO, sa policajti správali slušne. Dostať akreditáciu však nebolo také ľahké, aj keď ste prileteli s delegáciou. Niekde medzi bruselským sídlom Aliancie a Bukurešťou sa stala chybička a hoci mal človek vytlačený formulár, že je akreditovaný, rumunský organizátor mu povedal, že akreditáciu nemá, lebo z Bruselu mu do počítača neprišlo jej potvrdenie. „Príďte o hodinu, dve alebo zajtra,“ povedali vám s úsmevom. A skutočne vás nechali hodinu, dve alebo aj tri čakať.
Summit Aliancie je napokon celý takým novinárskym peklom. V Aliancii je dnes 24 krajín (po summite ich bude s novými členmi Albánskom a Chorvátskom 26), ale keďže je to mocná a dnes celosvetovo aktívna organizácia, hovorilo sa takmer o 60 delegáciách, ktoré do Bukurešti prišli. To je dvakrát viac ako na summitoch Únie, ktoré sa, navyše, v posledných rokoch konajú na jednom mieste v Bruseli. Na summit NATO sa ešte stále cestuje a výsledkom sú neuveriteľné zmätky, informačný chaos a nemožnosť stihnúť zachytiť čo i len desatinu toho, čo sa na summite deje.
.palác burácal ruskými častuškami
Je však nezmysel myslieť si, že všetko sa rieši až na summite NATO. Deväťdesiatpäť percent vecí, ktoré stretnutie šéfov Aliancie rieši, sa prerokuje vopred a už sa o nich vďaka tomu vopred vie.
A tak sa vedelo, že summit odsúhlasí ďalšie rozšírenie o Chorvátsko a Albánsko, a vedelo sa, že s trochu šialenými Grékmi bude problém pri prijatí Macedónska. Bol – a summit na tom nič nezmenil. Pri prijímaní nových členov musí byť jednohlasnosť a grécke „nie“, lebo Macedónsko sa volá Macedónsko, jednoducho platilo.
Rovnako platilo francúzske, nemecké, ale aj belgické, talianske, španielske, luxemburské a holandské „nie“ snahe amerického prezidenta Georgea W. Busha oznámiť už na summite v Bukurešti, že nabudúce sa NATO rozšíri o Ukrajinu a Gruzínsko. Rusi boli potešení, hoci sa stále naoko mračili.
To „nie“ sa síce usilovalo vedenie Aliancie, Bush a napokon aj tí, čo ho zariadili, vyložiť pozitívne – že je to vlastne „áno“, len sa ešte nestanovilo odkedy. Pravda je však taká, že do Akčného plánu členstva v NATO, posledného stupňa pred prizvaním do Aliancie, jednoducho Ukrajinci a Gruzínci zaradení neboli.
Aj preto, že NATO, ako napísali počas summitu jedny európske noviny, má mnoho dôležitejších problémov, než je rozšírenie. Aliancia predovšetkým prehráva vojnu v Afganistane a do skutočných bojových operácií sa tam nikomu nechce. Spojené štáty vcelku oprávnene tvrdia, že do Afganistanu treba poslať ďalších vojakov, aby sa tam situácia vydala aspoň stabilizujúcim irackým smerom a „aliančná“ afganská vláda v Kábule mala pod kontrolou viac než len hlavné mesto a okolie. Posily pre Afganistan nakoniec budú, čelom sa k problému postavilo najmä Francúzsko Nicolasa Sarkozyho, ale cenou za to možno je práve aj ten „odklad“ Ukrajiny a Gruzínska.
Pre strednú Európu bolo najdôležitejšie, že NATO sa zmierilo s budovaním amerického protiraketového systému so základňami v Čechách a v Poľsku a váhavo priznalo, že sa Aliancia k protiraketovej obrane pripojí ako celok. Teda, ak bude fungovať, čo zatiaľ nie je úplne jasné.
Je štvrtok večer. Hlavná časť summitu sa v podstate končí. V jednej z obrovských sál Ceausescovho paláca sa začala ďalšia recepcia pre uťahaných účastníkov rokovania. Na plazmovej obrazovke televízie v predsieni sály sleduje skupinka novinárov zábery rumunskej televízie, na ktorých prichádza kolóna hlavného hosťa summitu – ruského prezidenta Vladimíra Putina. Zo sály, kde hrá rumunská cigánska kapela, sa ozývajú ruské častušky a k tomu hlučný zbor desiatok ruských novinárov. „Spievajú víťazi summitu,“ usmeje sa smutne jeden poľský novinár. Nemá tak úplne pravdu. Víťazi sú tu najmenej dvaja.
Putin a Nicolae Ceausescu. Hoci ten druhý „len“ posmrtne.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.