Rok a pol nehral hokej, a potom vytvoril rekord ligy v kanadskom bodovaní. New York Islanders a Los Angeles Kings vystriedal za Skalicu, a neľutuje. Ale vraví, že ak s hokejom niečo neurobíme, príde katastrofa. Žigmund Pálffy.
Hovorieva sa, že keď hokejista dlhší čas nehrá, potrebuje na návrat do pôvodnej formy rovnako dlhý čas. Ty si nehral vyše roka. Cítil si to?
Nehral som rok a pol, ale nemyslím si, že profesionálovi by mal návrat do stopercentnej formy trvať až tak dlho. Možno by to bolo iné, keby som hral po roku a pol NHL, ale po poctivej letnej príprave si myslím, že ani tam by to nemalo trvať až tak dlho. Aj keď neviem, nevyskúšal som to.
Po takom dlhom výpadku si v slovenskej extralige nazbieral 99 bodov, a to si ani neodohral všetky zápasy. Znamená to, že naša liga nie je dobrá?
No, napríklad už len k Čechom máme dosť ďaleko. Keď si človek pozrie zápasy českej ligy a porovná to s našou, je to úplne iná úroveň. V rýchlosti, tvrdosti, v tom, ako idú do každého súboja naplno. Brankár, keď dostane zásah pukom do tela, hneď vyskočí naspäť. Keď sa dajú vedľa seba dva televízory a na prvom ide slovenská liga a na druhom česká, tak pri tej našej idem zaspať a pri tej druhej som taký vyhecovaný, že chcem hrať hokej.
Prečo je to tak? Máme horších hráčov?
Možno keď slovenský hokejista príde do Česka, bude hrať inak ako v slovenskej lige. Veď to aj vidíme, slovenskí hráči hrajú v českej lige a hrajú dobre. Prečo? Lebo ich tí ostatní strhnú. Tu je asi iná atmosféra. Teraz nemyslím divácku atmosféru, tá tvorí aj tu takých dvadsať percent tímu a ženie celý mančaft dopredu, ale celková atmosféra okolo hokeja je iná.
Keby sa dnes obnovila československá liga, koľko zo slovenských mužstiev by sa v nej umiestnilo v prvej polovici?
Slovan, Košice, Trenčín. Aj keď, ťažko povedať, či by boli v prvej šestke. Pre divákov by to bolo zaujímavé, určite by na hokej chodilo veľa ľudí. Tu by tie štyri tímy nabrali najlepších hráčov, v Česku by sa zbavili takých mužstiev, ako Ústí nad Labem, ktoré získa len zopár bodov. Hokeju by to pomohlo, lenže o tom sa nikto seriózne nebaví. Podľa mňa Česi o tom nechcú počuť. Ja si myslím, že oni nás vôbec nepotrebujú.
Akú má naše zaostávanie príčinu? Začína to už od prípravy mládeže?
Ja do mládeže teraz veľmi nevidím, pretože som sa koncentroval na seniorskú ligu, ale ak to porovnám so svojimi juniorskými rokmi, tak teraz je to jednoznačne iné. My sme vyrastali a hrávali medzi barakmi. Tam sa vyhráš. Teraz sa k tomu pristupuje finančne, vtedy sme mali všetko zadarmo, nikto sa nad nikoho nepovyšoval, že má niečo lepšie. Teraz sa chlapci predvádzajú, kto z nich príde na mercedese. To je dnes prestíž, kto má aké auto...
Dnes hrajú v juniorkách najmä rozmaznaní chalani z bohatých rodín?
Jednoznačne je to tak. Sú aj talentovaní chlapci, ktorí na sebe robia, v Trenčíne vyrastajú dobrí hokejisti, Skalica má slušnú juniorku, ale je tam aj veľa horších hráčov. A vidíme to na výsledkoch. Koľko hráčov bolo draftovaných v NHL za mojich čias a koľko ich je draftovaných teraz. My sme boli tuším dvaja v prvej dvadsiatke, teraz máme hráčov v prvej dvestovke.
Ako sa to skončí, ak sa nič nezmení?
Hrozne sa to skončí. Náš hokej klesá. Podľa mňa dopadneme ako náš futbal. Nechcem kritizovať futbal, ale vidíme, ako sa nemôžu dostať na majstrovstvá sveta ani Európy. Rovnaké je to, keď vláda nedáva zdroje do školstva. To tiež uvidíme v budúcnosti, aká katastrofa z toho bude. My sme taký zaslepený národ.
Zároveň sme však národ, ktorý má pocit, že si musí niečo dokázať. V hokeji sa to vďaka minulosti ešte stále darí a keby sme tam trochu investovali, tak by sa to zrejme podarilo udržať. Prečo to nerobíme?
Fakt je, že keby nebolo primátorov a všelijakej pomoci, tak je koniec. Nedostatok financií sa prejaví aj v tom, že nemáme dobrých trénerov. Mnohí sa nevedia deckám prispôsobiť, nevedia hráčov vychovávať. A chýba aj väčšia konkurencia a rivalita. Ja keď som hral za Československo na Kanadskom pohári, tak sme boli v mužstve iba štyria Slováci. Takže tam bola prirodzene väčšia rivalita. Teraz si hrabeme na svojom piesočku a ten piesoček ubúda a ubúda.
Keď už hovoríme o tom malom piesočku, ty sleduješ, čím táto krajina žije?
Akože čím žije?
No sleduješ napríklad voľby? Alebo dokonca aj chodíš voliť?
Sledujem politiku, to je jasné. A bol som aj voliť. Ale nebudem hovoriť, koho.
Keď teda sleduješ politiku a verejný život, aký je tvoj základný pocit?
Poviem to tak, že teraz sa ľahko robí niečo, čo už je rozbehnuté. Podľa mňa to už stačí len usmerňovať a ekonomika ide takmer automaticky sama. Ide o to, že niekto s tým musel začať. Ja nie som v žiadnej politickej strane, ani nikdy nechcem byť, ale to neznamená, že nikomu nefandím. Treba udržať tento vývoj, ktorý je dosť ťažký a ktorý musel niekto začať. Ja si myslím, že každý vie, kto to je.
Otázka znie, či sa to celé nedá pokaziť.
Ako raz povedal, myslím, Mikloš, aj keď štyri roky budú všetko robiť zle, ešte stále to bude celkom dobré. To isté je aj s hokejom. Pokiaľ máš špičkových hráčov, tak aj keď nebudeš robiť všetko dobre, tak to nejaký čas pôjde hore. Lenže keď prestaneš robiť veci dobre, po čase začne ísť všetko dolu. Slovensko na tom bolo tak, že horšie to už byť nemohlo. Odvtedy ide hore, ja vidím napríklad na kurzoch, ako rastie ekonomika. Ale to tiež nie je všetko. Treba investovať najmä do školstva. Lebo keď sa nebude investovať do školstva, tak sa všetko stratí.
Ešte jedna otázka v súvislosti s politikou. Čo hovoríš na spor Petra Šťastného s Jurajom Širokým?
Prvý problém je už v tom, že sa politika mieša so športom. To je podľa mňa chyba, to by sa miešať nemalo. Ale keď sa oni takto rozhodli – každý môže mať svoj názor. Ako som ich ja zažil, nemôžem povedať krivé slovo ani na jedného, ani na druhého. Pán Široký hokeju pomohol, a mne ako hokejistovi je jedno, či získal peniaze tam, alebo tam. A Peter bol veľký hráč, a aj potom som s ním dobre vychádzal. Ja hrám svoj hokej a tieto problémy nech si vyriešia oni dvaja.
Dobre, zmeňme tému. Okrem hokeja bola pre teba v tejto sezóne kľúčová rodina. Zmenilo ti to život?
Určite, že mi to zmenilo život. To, čo sme s Andrejkou zažili v tom čase, keď bola malá chorá, nebolo jednoduché. Ale zvládli sme to, pretože sme sa navzájom podporovali. Malej sme vždy pomáhali ako sa len dalo. Teraz je, našťastie, všetko v poriadku. Teraz, keď sme sem išli, malá sa smiala v kočíku a my sme si hovorili, že to bol zázrak, že to všetko takto prežila a ide ďalej, dopredu. Že sa tí lekári sa o ňu tak starajú, ako sa starajú, a že sa to všetko tak zlepšilo.
Čo vlastne bolo dcére?
Mala slabšiu imunitu. Takže vždy, keď prišiel nejaký vírus, u nej sa to rozšírilo. Najmä s pľúcami mala problémy, s dýchaním, až sme raz skončili na áre. No ale ako sa vyvíja, tak sa to zlepšuje. Na to všetko už, našťastie, existujú lieky, moderná medicína je taká rozvinutá, že prežívajú aj iné deti.
Ty si počas sezóny nejaký čas nehral, najmä vtedy, keď ste mali tieto problémy, však?
No, vtedy som mal trochu iné myšlienky. Ale v poslednom čase, keď už malá bola v poriadku, sa mi hralo oveľa lepšie. A v play-off som to už bral aj s iným nasadením, pretože tam už o niečo išlo.
Po vydarenej sezóne bola prirodzená otázka tvojej účasti na majstrovstvách sveta. Takže – prečo nejdeš na majstrovstvá?
Ja som s reprezentáciou skončil na majstrovstvách sveta v Rakúsku, tam som to oznámil a je to pre mňa definitívne. Myslím, že som reprezentácii a slovenskému hokeju dal už dosť. Reprezentáciu nechám na mladších, o svojej účasti som sa vyjadril už dávno a nemám na tom čo meniť, aj keď som mal teraz vydarenú sezónu. Ono, treba si tiež uvedomiť, že v tejto lige som až takú kondíciu nepotreboval. Je to trochu iné, keď hráš slovenskú ligu a keď hráš NHL alebo majstrovstvá sveta.
Nijako ťa to neláka?
Vôbec nie. Na taký turnaj človek nejde zo zábavy, tam ide o to, neurobiť hanbu. Ja už chcem hrať hokej pre zábavu a potešenie, a tam by to nestačilo. Ja nemám komu čo dokazovať, aký som dobrý a podobne. Tam nech idú mladší chlapci, nech sa snažia, nech ukážu, že na to majú, a môžu sa potom predávať. A tiež verím, že tam prídu naši chlapci z NHL.
Mimochodom, tým sa tento rok až tak nedarí. Okrem Gáboríka.
Asi je to tak, že raz sa darí a raz nie.
To tak naozaj býva, že jeden rok je úplne dobrý a druhý je zlý?
No nemalo by to tak byť. Dobrí hokejisti by mali mať vyrovnané sezóny. Ale ja tu nechcem nikoho kritizovať. Tam je v hre veľa vecí, sú tam zranenia, môžu byť problémy s trénermi a všeličo iné. Ľubo Višňovský má napríklad problémy s trénerom, Michal Handzuš bol zranený, Zdeno Chára je zranený, Maroš Hossa čakal na kontrakt, čo sa prejaví na psychike, a potom aj na výkonoch.
Môže sa stať, že po nie celkom vydarenej sezóne sa tí hráči zídu na majstrovstvách sveta a utvoria dobrý tím?
Stať sa to môže, prečo nie? Aj keď, tam hráči cítia veľký psychický tlak, takže záleží aj na tom, ako sa s tým dokážeš vyrovnať.
Psychická odolnosť je záležitosť jednotlivcov, ale ako je to s naším tímom? O vzťahoch v slovenskej hokejovej reprezentácii chodia rôzne chýry.
Boli tam všelijaké vzťahy, spočiatku to bolo otrasné. Ja som síce s nikým nemal problémy, ale počul som, keď som nebol na majstrovstvách sveta, raz, že sú problematickí Trenčania, inokedy boli problémy s východom-západom, alebo že jedných alebo druhých dosť nestavali, a podobne. Ale problémy boli vždy, aj keď sme hrali za Československo, vtedy boli vždy problémy medzi Čechmi a Slovákmi.
Mimochodom, ako berú naši hráči z NHL majstrovstvá sveta? Nie je to pre nich, podobne ako pre Američanov či Kanaďanov, v porovnaní so Stanley Cupom tak trochu béčkový turnaj?
To je dobrá otázka. Ale myslím, že by stále mala byť česť reprezentovať Slovensko. Ako je to v niektorých prípadoch naozaj, to tu nemôžem povedať. To by nebolo dobré. (Smiech.)
V prípade Olympijských hier a Svetového pohára je to inak. Tie všetky mužstvá a všetci hráči považujú za špičkové turnaje?
Áno. Stanley cup, olympiáda a Svetový pohár, to sú najdôležitejšie turnaje.
No a práve na tých turnajoch, kde sú všetky najlepšie mužstvá v plnej sile, sa nám príliš nedarí. Nehovorí aj to niečo o skutočnej sile slovenského hokeja?
Hovorí.
S reprezentáciou si skončil, ale s hokejom ešte nie. Je to tak?
Určite chcem ešte zopár rokov hrať. Tohto roku budem mať tridsaťšesť, nechcem to ťahať dlhšie ako do štyridsiatky, ale ešte aspoň tri roky hrať chcem. Pokiaľ mi to plece dovolí.
Ako to vlastne bolo s tým plecom? To bolo po bodyčeku?
Nie, protihráč mi podržal hokejku. On ju mal pod pažou, ja som mu ju chcel vytrhnúť, ale on ju nepustil, a to moje plece nevydržalo. Mal som potrhané väzivo, spredu aj zozadu, lopatku som mal zlomenú, plece mi úplne spadlo, vôbec som ním nemohol hýbať. Tento prsný sval, ktorý sa zospodu upína na plece, som mal stočený až dolu. Vtedy mi doktor povedal, že ak to nebudeme operovať do dvoch dní, tak už sa to nepodarí natiahnuť.
V NHL si nakoniec pre bolesti pleca skončil. Aké je to v našej lige, sú k tebe protihráči ohľaduplnejší?
Tu je celá liga ohľaduplnejšia. (Smiech.) U nás sa málokedy niekto s niekým naozaj zrazí, v NHL to je stále do tela, tam sa tým zrážkam nedá vyhnúť.
Je to v NHL zákerné, alebo je to v rámci fair-play?
No, ak ste videli, čo vystrájala začiatkom tohto roka Filadelfia, tak je jasné, že aj tam sú zákerné fauly. Všade sú aj zákernejšie mužstvá, zákernejší hráči, ale celkovo to nie je zákerná súťaž.
Takže ešte tak zo tri sezóny hokej, a čo potom?
Jednoznačne chcem zostať pri hokeji. Ale či to bude v Skalici, alebo niekde inde, ani či to bude na pozícii trénera, skauta, alebo manažéra, neviem. Nič z toho nevylučujem, určite by som rád odovzdal svoje hokejové skúsenosti ďalej. Ale nech už to bude tak, alebo tak, najdôležitejšia bude pre mňa rodina. Aby boli všetci okolo mňa zdraví. Ale zasa príliš o budúcnosti nerozmýšľam, tento rok som zažil, že všetko sa môže zmeniť, za minútu sa ti môže zmeniť celý život.
A bude to na Slovensku? Predsa len, ty si býval roky v New Yorku a Los Angeles, čo sú veľké mestá, necítiš sa tu ako na dedine?
Tu som vyrastal, takže sa tu necítim zle, ale nepovedal som, že tu navždy zostanem. Bol som zvyknutý na veľké mestá, ale už mi to ani nepripadá, že som tam žil. Ja som sa vždy tomu mestu prispôsobil, keď mi niekto niečo ukázal, tak som tam už potom vždy trafil, veľké mestá mi nerobili problémy. Obidve tie mestá som mal rád, aj New York, aj Los Angeles. Tam je všetko, kultúra, šport, všetko. Tu je to zložitejšie, keď chcem niekam ísť, nemám kam. Ja som chodil na basketbal...
...na Lakers? S Jackom Nicholsonom?
(Smiech.) No tak s Nicholsonom nie, ale chodieval som na Lakers.
A to ťa už neláka? Nevrátiš sa tam? Alebo nebudete žiť časť roku tam a časť tu?
To je všetko otvorené. Môže sa to skončiť aj tak.
Máš za sebou zaujímavú a úspešnú kariéru, máš rodinu, stále hráš hokej, ktorý ťa baví. Si happy?
Ja som šťastný. Nič na svojom živote by som nemenil, až na určité chvíle, ktoré nechcem rozoberať, ale asi viete, na čo narážam. To bola zlá voľba, ktorú by som asi nechcel zopakovať. Ale inak by som na svojom živote nemenil nič.
Hovorieva sa, že keď hokejista dlhší čas nehrá, potrebuje na návrat do pôvodnej formy rovnako dlhý čas. Ty si nehral vyše roka. Cítil si to?
Nehral som rok a pol, ale nemyslím si, že profesionálovi by mal návrat do stopercentnej formy trvať až tak dlho. Možno by to bolo iné, keby som hral po roku a pol NHL, ale po poctivej letnej príprave si myslím, že ani tam by to nemalo trvať až tak dlho. Aj keď neviem, nevyskúšal som to.
Po takom dlhom výpadku si v slovenskej extralige nazbieral 99 bodov, a to si ani neodohral všetky zápasy. Znamená to, že naša liga nie je dobrá?
No, napríklad už len k Čechom máme dosť ďaleko. Keď si človek pozrie zápasy českej ligy a porovná to s našou, je to úplne iná úroveň. V rýchlosti, tvrdosti, v tom, ako idú do každého súboja naplno. Brankár, keď dostane zásah pukom do tela, hneď vyskočí naspäť. Keď sa dajú vedľa seba dva televízory a na prvom ide slovenská liga a na druhom česká, tak pri tej našej idem zaspať a pri tej druhej som taký vyhecovaný, že chcem hrať hokej.
Prečo je to tak? Máme horších hráčov?
Možno keď slovenský hokejista príde do Česka, bude hrať inak ako v slovenskej lige. Veď to aj vidíme, slovenskí hráči hrajú v českej lige a hrajú dobre. Prečo? Lebo ich tí ostatní strhnú. Tu je asi iná atmosféra. Teraz nemyslím divácku atmosféru, tá tvorí aj tu takých dvadsať percent tímu a ženie celý mančaft dopredu, ale celková atmosféra okolo hokeja je iná.
Keby sa dnes obnovila československá liga, koľko zo slovenských mužstiev by sa v nej umiestnilo v prvej polovici?
Slovan, Košice, Trenčín. Aj keď, ťažko povedať, či by boli v prvej šestke. Pre divákov by to bolo zaujímavé, určite by na hokej chodilo veľa ľudí. Tu by tie štyri tímy nabrali najlepších hráčov, v Česku by sa zbavili takých mužstiev, ako Ústí nad Labem, ktoré získa len zopár bodov. Hokeju by to pomohlo, lenže o tom sa nikto seriózne nebaví. Podľa mňa Česi o tom nechcú počuť. Ja si myslím, že oni nás vôbec nepotrebujú.
Akú má naše zaostávanie príčinu? Začína to už od prípravy mládeže?
Ja do mládeže teraz veľmi nevidím, pretože som sa koncentroval na seniorskú ligu, ale ak to porovnám so svojimi juniorskými rokmi, tak teraz je to jednoznačne iné. My sme vyrastali a hrávali medzi barakmi. Tam sa vyhráš. Teraz sa k tomu pristupuje finančne, vtedy sme mali všetko zadarmo, nikto sa nad nikoho nepovyšoval, že má niečo lepšie. Teraz sa chlapci predvádzajú, kto z nich príde na mercedese. To je dnes prestíž, kto má aké auto...
Dnes hrajú v juniorkách najmä rozmaznaní chalani z bohatých rodín?
Jednoznačne je to tak. Sú aj talentovaní chlapci, ktorí na sebe robia, v Trenčíne vyrastajú dobrí hokejisti, Skalica má slušnú juniorku, ale je tam aj veľa horších hráčov. A vidíme to na výsledkoch. Koľko hráčov bolo draftovaných v NHL za mojich čias a koľko ich je draftovaných teraz. My sme boli tuším dvaja v prvej dvadsiatke, teraz máme hráčov v prvej dvestovke.
Ako sa to skončí, ak sa nič nezmení?
Hrozne sa to skončí. Náš hokej klesá. Podľa mňa dopadneme ako náš futbal. Nechcem kritizovať futbal, ale vidíme, ako sa nemôžu dostať na majstrovstvá sveta ani Európy. Rovnaké je to, keď vláda nedáva zdroje do školstva. To tiež uvidíme v budúcnosti, aká katastrofa z toho bude. My sme taký zaslepený národ.
Zároveň sme však národ, ktorý má pocit, že si musí niečo dokázať. V hokeji sa to vďaka minulosti ešte stále darí a keby sme tam trochu investovali, tak by sa to zrejme podarilo udržať. Prečo to nerobíme?
Fakt je, že keby nebolo primátorov a všelijakej pomoci, tak je koniec. Nedostatok financií sa prejaví aj v tom, že nemáme dobrých trénerov. Mnohí sa nevedia deckám prispôsobiť, nevedia hráčov vychovávať. A chýba aj väčšia konkurencia a rivalita. Ja keď som hral za Československo na Kanadskom pohári, tak sme boli v mužstve iba štyria Slováci. Takže tam bola prirodzene väčšia rivalita. Teraz si hrabeme na svojom piesočku a ten piesoček ubúda a ubúda.
Keď už hovoríme o tom malom piesočku, ty sleduješ, čím táto krajina žije?
Akože čím žije?
No sleduješ napríklad voľby? Alebo dokonca aj chodíš voliť?
Sledujem politiku, to je jasné. A bol som aj voliť. Ale nebudem hovoriť, koho.
Keď teda sleduješ politiku a verejný život, aký je tvoj základný pocit?
Poviem to tak, že teraz sa ľahko robí niečo, čo už je rozbehnuté. Podľa mňa to už stačí len usmerňovať a ekonomika ide takmer automaticky sama. Ide o to, že niekto s tým musel začať. Ja nie som v žiadnej politickej strane, ani nikdy nechcem byť, ale to neznamená, že nikomu nefandím. Treba udržať tento vývoj, ktorý je dosť ťažký a ktorý musel niekto začať. Ja si myslím, že každý vie, kto to je.
Otázka znie, či sa to celé nedá pokaziť.
Ako raz povedal, myslím, Mikloš, aj keď štyri roky budú všetko robiť zle, ešte stále to bude celkom dobré. To isté je aj s hokejom. Pokiaľ máš špičkových hráčov, tak aj keď nebudeš robiť všetko dobre, tak to nejaký čas pôjde hore. Lenže keď prestaneš robiť veci dobre, po čase začne ísť všetko dolu. Slovensko na tom bolo tak, že horšie to už byť nemohlo. Odvtedy ide hore, ja vidím napríklad na kurzoch, ako rastie ekonomika. Ale to tiež nie je všetko. Treba investovať najmä do školstva. Lebo keď sa nebude investovať do školstva, tak sa všetko stratí.
| Žigmund Pálffy/ Narodený 5. mája 1972 v Skalici, odchovanec skalického hokeja. Pred odchodom do NHL hral domácu súťaž za Nitru a Trenčín. Šesť sezón odohral za New York Islanders, ďalších päť sezón za Los Angeles Kings, kariéru v NHL ukončil v roku 2006 v drese Pittsburgh Penguins. Za 12 sezón v NHL nazbieral 713 bodov v kanadskom bodovaní (329 gólov, 384 asistencií). Štyrikrát skončil v kanadskom bodovaní v prvej desiatke, štyrikrát nastúpil v zápase hviezd NHL. V drese Slovenska získal na majstrovstvách sveta v roku 2002 zlatú a v roku 2003 bronzovú medailu. Po rok a pol ročnej prestávke sa v sezóne 2007/08 vrátil k hokeju, bol hviezdou slovenskej extraligy, získal 99 kanadských bodov a priviedol HK 36 Skalica až do siedmeho zápasu semifinále play-off. |
Ešte jedna otázka v súvislosti s politikou. Čo hovoríš na spor Petra Šťastného s Jurajom Širokým?
Prvý problém je už v tom, že sa politika mieša so športom. To je podľa mňa chyba, to by sa miešať nemalo. Ale keď sa oni takto rozhodli – každý môže mať svoj názor. Ako som ich ja zažil, nemôžem povedať krivé slovo ani na jedného, ani na druhého. Pán Široký hokeju pomohol, a mne ako hokejistovi je jedno, či získal peniaze tam, alebo tam. A Peter bol veľký hráč, a aj potom som s ním dobre vychádzal. Ja hrám svoj hokej a tieto problémy nech si vyriešia oni dvaja.
Dobre, zmeňme tému. Okrem hokeja bola pre teba v tejto sezóne kľúčová rodina. Zmenilo ti to život?
Určite, že mi to zmenilo život. To, čo sme s Andrejkou zažili v tom čase, keď bola malá chorá, nebolo jednoduché. Ale zvládli sme to, pretože sme sa navzájom podporovali. Malej sme vždy pomáhali ako sa len dalo. Teraz je, našťastie, všetko v poriadku. Teraz, keď sme sem išli, malá sa smiala v kočíku a my sme si hovorili, že to bol zázrak, že to všetko takto prežila a ide ďalej, dopredu. Že sa tí lekári sa o ňu tak starajú, ako sa starajú, a že sa to všetko tak zlepšilo.
Čo vlastne bolo dcére?
Mala slabšiu imunitu. Takže vždy, keď prišiel nejaký vírus, u nej sa to rozšírilo. Najmä s pľúcami mala problémy, s dýchaním, až sme raz skončili na áre. No ale ako sa vyvíja, tak sa to zlepšuje. Na to všetko už, našťastie, existujú lieky, moderná medicína je taká rozvinutá, že prežívajú aj iné deti.
Ty si počas sezóny nejaký čas nehral, najmä vtedy, keď ste mali tieto problémy, však?
No, vtedy som mal trochu iné myšlienky. Ale v poslednom čase, keď už malá bola v poriadku, sa mi hralo oveľa lepšie. A v play-off som to už bral aj s iným nasadením, pretože tam už o niečo išlo.
Po vydarenej sezóne bola prirodzená otázka tvojej účasti na majstrovstvách sveta. Takže – prečo nejdeš na majstrovstvá?
Ja som s reprezentáciou skončil na majstrovstvách sveta v Rakúsku, tam som to oznámil a je to pre mňa definitívne. Myslím, že som reprezentácii a slovenskému hokeju dal už dosť. Reprezentáciu nechám na mladších, o svojej účasti som sa vyjadril už dávno a nemám na tom čo meniť, aj keď som mal teraz vydarenú sezónu. Ono, treba si tiež uvedomiť, že v tejto lige som až takú kondíciu nepotreboval. Je to trochu iné, keď hráš slovenskú ligu a keď hráš NHL alebo majstrovstvá sveta.
Nijako ťa to neláka?
Vôbec nie. Na taký turnaj človek nejde zo zábavy, tam ide o to, neurobiť hanbu. Ja už chcem hrať hokej pre zábavu a potešenie, a tam by to nestačilo. Ja nemám komu čo dokazovať, aký som dobrý a podobne. Tam nech idú mladší chlapci, nech sa snažia, nech ukážu, že na to majú, a môžu sa potom predávať. A tiež verím, že tam prídu naši chlapci z NHL.
Mimochodom, tým sa tento rok až tak nedarí. Okrem Gáboríka.
Asi je to tak, že raz sa darí a raz nie.
To tak naozaj býva, že jeden rok je úplne dobrý a druhý je zlý?
No nemalo by to tak byť. Dobrí hokejisti by mali mať vyrovnané sezóny. Ale ja tu nechcem nikoho kritizovať. Tam je v hre veľa vecí, sú tam zranenia, môžu byť problémy s trénermi a všeličo iné. Ľubo Višňovský má napríklad problémy s trénerom, Michal Handzuš bol zranený, Zdeno Chára je zranený, Maroš Hossa čakal na kontrakt, čo sa prejaví na psychike, a potom aj na výkonoch.
Môže sa stať, že po nie celkom vydarenej sezóne sa tí hráči zídu na majstrovstvách sveta a utvoria dobrý tím?
Stať sa to môže, prečo nie? Aj keď, tam hráči cítia veľký psychický tlak, takže záleží aj na tom, ako sa s tým dokážeš vyrovnať.
Psychická odolnosť je záležitosť jednotlivcov, ale ako je to s naším tímom? O vzťahoch v slovenskej hokejovej reprezentácii chodia rôzne chýry.
Boli tam všelijaké vzťahy, spočiatku to bolo otrasné. Ja som síce s nikým nemal problémy, ale počul som, keď som nebol na majstrovstvách sveta, raz, že sú problematickí Trenčania, inokedy boli problémy s východom-západom, alebo že jedných alebo druhých dosť nestavali, a podobne. Ale problémy boli vždy, aj keď sme hrali za Československo, vtedy boli vždy problémy medzi Čechmi a Slovákmi.
Mimochodom, ako berú naši hráči z NHL majstrovstvá sveta? Nie je to pre nich, podobne ako pre Američanov či Kanaďanov, v porovnaní so Stanley Cupom tak trochu béčkový turnaj?
To je dobrá otázka. Ale myslím, že by stále mala byť česť reprezentovať Slovensko. Ako je to v niektorých prípadoch naozaj, to tu nemôžem povedať. To by nebolo dobré. (Smiech.)
V prípade Olympijských hier a Svetového pohára je to inak. Tie všetky mužstvá a všetci hráči považujú za špičkové turnaje?
Áno. Stanley cup, olympiáda a Svetový pohár, to sú najdôležitejšie turnaje.
No a práve na tých turnajoch, kde sú všetky najlepšie mužstvá v plnej sile, sa nám príliš nedarí. Nehovorí aj to niečo o skutočnej sile slovenského hokeja?
Hovorí.
S reprezentáciou si skončil, ale s hokejom ešte nie. Je to tak?
Určite chcem ešte zopár rokov hrať. Tohto roku budem mať tridsaťšesť, nechcem to ťahať dlhšie ako do štyridsiatky, ale ešte aspoň tri roky hrať chcem. Pokiaľ mi to plece dovolí.
Ako to vlastne bolo s tým plecom? To bolo po bodyčeku?
Nie, protihráč mi podržal hokejku. On ju mal pod pažou, ja som mu ju chcel vytrhnúť, ale on ju nepustil, a to moje plece nevydržalo. Mal som potrhané väzivo, spredu aj zozadu, lopatku som mal zlomenú, plece mi úplne spadlo, vôbec som ním nemohol hýbať. Tento prsný sval, ktorý sa zospodu upína na plece, som mal stočený až dolu. Vtedy mi doktor povedal, že ak to nebudeme operovať do dvoch dní, tak už sa to nepodarí natiahnuť.
V NHL si nakoniec pre bolesti pleca skončil. Aké je to v našej lige, sú k tebe protihráči ohľaduplnejší?
Tu je celá liga ohľaduplnejšia. (Smiech.) U nás sa málokedy niekto s niekým naozaj zrazí, v NHL to je stále do tela, tam sa tým zrážkam nedá vyhnúť.
Je to v NHL zákerné, alebo je to v rámci fair-play?
No, ak ste videli, čo vystrájala začiatkom tohto roka Filadelfia, tak je jasné, že aj tam sú zákerné fauly. Všade sú aj zákernejšie mužstvá, zákernejší hráči, ale celkovo to nie je zákerná súťaž.
Takže ešte tak zo tri sezóny hokej, a čo potom?
Jednoznačne chcem zostať pri hokeji. Ale či to bude v Skalici, alebo niekde inde, ani či to bude na pozícii trénera, skauta, alebo manažéra, neviem. Nič z toho nevylučujem, určite by som rád odovzdal svoje hokejové skúsenosti ďalej. Ale nech už to bude tak, alebo tak, najdôležitejšia bude pre mňa rodina. Aby boli všetci okolo mňa zdraví. Ale zasa príliš o budúcnosti nerozmýšľam, tento rok som zažil, že všetko sa môže zmeniť, za minútu sa ti môže zmeniť celý život.
A bude to na Slovensku? Predsa len, ty si býval roky v New Yorku a Los Angeles, čo sú veľké mestá, necítiš sa tu ako na dedine?
Tu som vyrastal, takže sa tu necítim zle, ale nepovedal som, že tu navždy zostanem. Bol som zvyknutý na veľké mestá, ale už mi to ani nepripadá, že som tam žil. Ja som sa vždy tomu mestu prispôsobil, keď mi niekto niečo ukázal, tak som tam už potom vždy trafil, veľké mestá mi nerobili problémy. Obidve tie mestá som mal rád, aj New York, aj Los Angeles. Tam je všetko, kultúra, šport, všetko. Tu je to zložitejšie, keď chcem niekam ísť, nemám kam. Ja som chodil na basketbal...
...na Lakers? S Jackom Nicholsonom?
(Smiech.) No tak s Nicholsonom nie, ale chodieval som na Lakers.
A to ťa už neláka? Nevrátiš sa tam? Alebo nebudete žiť časť roku tam a časť tu?
To je všetko otvorené. Môže sa to skončiť aj tak.
Máš za sebou zaujímavú a úspešnú kariéru, máš rodinu, stále hráš hokej, ktorý ťa baví. Si happy?
Ja som šťastný. Nič na svojom živote by som nemenil, až na určité chvíle, ktoré nechcem rozoberať, ale asi viete, na čo narážam. To bola zlá voľba, ktorú by som asi nechcel zopakovať. Ale inak by som na svojom živote nemenil nič.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.