Po vyše 20 mesiacoch od prevzatia moci nám vládna koalícia svojím bojom za tlačový zákon prezentuje názornú ukážku, ako vyzerá podstata jej vládnutia. Vláda Roberta Fica jednoducho nevládne, ale vedie pseudokonflikty s domnelými nepriateľmi. Zaujíma vlastne túto prevažne sociálnodemokratickú vládu budovanie sociálneho štátu?
Plytvanie energie na presadenie tlačového zákona je na prvý pohľad nepochopiteľné: vládni politici si zákonom (v čase uzávierky .týždňa ešte nebolo jasné, či prejde v navrhovanej podobe), keďže jeho dôsledným využívaním by sa znemožnili. V konečnom dôsledku nepoškodia ani neobľúbeným novinám, keďže tie budú mať o dôvod viac nenechať na Ficovi suchú ani nitku. Fakt, že tlačový zákon bezprostredne neohrozí slobodu tlače, však samozrejme nevyvracia tézu, že Maďaričov zákon je zlomyseľný akt pomsty na novinároch. A práve to má byť jeho jediný zmysel. Premiér Fico už minulý rok v apríli nasrdene hovoril, že vláda proti médiám, z ktorých „sa stala politická opozícia“, plánuje isté opatrenia. Rok prešiel a Fico svoj spravodlivý boj, do ktorého vstúpilo OBSE a na ktorom sa zmobilizovala opozícia, doťahuje do konca. Ale čo z neho bude mať on sám? Nehovoriac o krajine, ktorú spravuje? Nič – okrem mesiacov konfliktov, počas ktorých kypeli vášne a brúsili sa nože...
.čo je to koncepcia?
Po necelých dvoch rokoch vládnutia vlády Roberta Fica sa už dá porovnávať. Predchádzajúca vláda Mikuláša Dzurindu určite nebola dokonalá a značnú časť svojho volebného obdobia vládla za podozrivých okolností. Podivuhodné prechody z jedného poslaneckého klubu do druhého a náhle rozhodnutia o zmene opozičného dresu za koaličný, sa určite nezapíšu zlatými písmenami do dejín nášho parlamentarizmu. Bez šrámov na tomto poli však nie je ani Ficova vláda. Nakoniec, kauzy ako Privilégium, pozemky vo Veľkom Slavkove a Čiernej vode sú toho jasným dôkazom.
Na rozdiel od Ficovej vlády mal Mikuláš Dzurinda a jeho ministri jasnú predstavu o tom, kam chcú túto krajinu počas svojho funkčného obdobia posunúť. Dokázali pomenovať jasné projekty a značnú časť z nich s väčším či menším úspechom politicky presadiť. V porovnaní s Dzurindovou vládou vyznieva Ficovo zoskupenie ako kabinet bežnej politickej prevádzky. Bez nápadu a bez odvahy.
.vládny program: nemohúcnosť
Prirodzene, keby sa vláda Roberta Fica pustila do radikálnej premeny Slovenska na svoj sociálno-demokratický obraz tak, ako Dzurindova vláda menila krajinu radikálnymi reformami, tento časopis by nijako nejasal – naopak. Lenže práve tu sa ukazuje politická nemohúcnosť tejto populárnej vlády. Západoeurópski socialisti sa pri slovnom spojení „rovná daň“ chytajú za hlavu – a istotne nedáva spať ani premiérovi, ako to kedysi takto povedal v súvislosti s daňou z dividend. Smer ani jeho think-tank ASA (Inštitút pre „analýzy, stratégie, alternatívy“) nebol schopný predstaviť ani náznak koncepcie, ako by mal vyzerať nový, „nemiklošovský“ daňový systém. A tak je to pri všetkom – okrem viac či menej deštruktívnych zásahov do systémov, ako ich nastavila ešte Dzurindova vláda, táto vláda jednoducho nedokáže myslieť a konať systémovo. Ficova strana tri roky v opozícii a teraz takmer dva roky hovorí o neoliberálnej Kaníkovej dôchodkovej reforme, sama sa však nezmohla na nič – okrem, povedané Ficovým slovníkom, „diabolského plánu“ vystrašiť a nahnať poistencov z druhého piliera do prvého, ktorý sa zatiaľ napriek patričnej propagande nedarí. Túto jar malo ministerstvo Viery Tomanovej prísť s novelou priebežného piliera dôchodkového poistenia, ktorý potrebuje nevyhnutnú reformu, ale zatiaľ sa nič také nečrtá. A čo zdravotníctvo? Tu príslušné Valentovičovo ministerstvo vyniká najmä v tom, ako ruší svoje naplánované úlohy. Okrem zrušenia dvadsaťkorunáčok, ktoré boli, takpovediac, povinnou jazdou, sa za osobného nasadenia Fica zakázal súkromným nemocniciam vytvárať zisk z verejného zdravotného poistenia, za čo Slovensku hrozí neúspech v medzinárodných arbitrážach a veľké pokuty. Pritom dlhy nemocníc rastú. A naostatok: podiel sociálnych výdavkov na štátnom rozpočte počas tejto vlády (našťastie) nijako nevzrastá.
Minulý týždeň Ficovu výčitku, že je „úplne šokovaný, že opozičná politika nie je o tom, že by nás kritizovali pre hospodársku a sociálnu politiku,“ výstižne glosoval Daniel Lipšic slovami: „Neruší ani daňovú reformu, ani sociálnu, ani zdravotnícku. Vytvára v nich trochu chaos, ale žiadne reálne zmeny nerobí.“
.nie premiér, ale bojovník
Prebiehajúca diskusia okolo novely tlačového zákona pomerne presne ilustruje premiérov štýl robenia politiky. Ten by sa dal dvoma slovami charakterizovať ako permanentná konfrontácia. Vyrobí sa umelý nepriateľ, s ktorým potom premiér a jeho ministri zvádzajú, najmä v médiách, urputné súboje. Tlačový zákon je len jeden z výstavných kusov v galérii „úspechov“ Ficovej vlády. Raz sú nepriateľmi „podplatení“ novinári, ktorí konajú v záujme veľkokapitálu, inokedy zase nenásytné veľké firmy, ktorým vraj ide len o to, ako čo najviac zdierať svojich zamestnancov. Svoje, samozrejme, musia dostať aj voči vláde kritickí analytici či vlastizradná opozícia. Tá napriek tomu, že sa topí vo vlastných problémoch, ešte stíha premiérovi, pri jeho snažení o krajšie zajtrajšky, hádzať polená pod nohy. Vo väčšine prípadov pritom ide len o marketingové divadlo. Robert Fico namiesto veľkých politických projektov mrhá čas a energiu na množstvo síce hlučných, ale z hľadiska budúcnosti krajiny bezvýznamných sporov. Značná časť verejnosti má však stále pocit, že takto bráni ich záujmy. To aj napriek tomu, že väčšina premiérom vedených konfliktov sa ich reálneho života vôbec nedotkne.
Ak aj Robert Fico príde s nejakou pozitívnou ideou, na jej presadzovanie si zvyčajne vyberie cestu zbytočného konfliktu. Pôvodne pozitívna idea sa tak zmení na samoúčelné vybavovanie si účtov. Dôsledkom je, že aj sám osebe zaujímavý nápad premiér takto definitívne pochová. Dobrým príkladom bola jeho iniciatíva na posilňovane vlastenectva. Na užitočné politické rozvinutie tejto myšlienky sa premiérovi ponúkalo množstvo možností. Mohol hovoriť s učiteľmi o problémoch pri vyučovaní dejepisu, mohol avizovať vládny program na podporu záchrany kultúrnych pamiatok či vyzdvihnúť prácu tých, ktorí sa o zachovanie kultúrnej a historickej pamäti roky venujú. Nič z toho však Robert Fico neurobil. Namiesto toho viedol nezmyselné reči o starých Slovákoch a o slovenskom kráľovi Svätoplukovi. Keď ho za to viacerí vedci oprávnene kritizovali, mal hneď nového nepriateľa – protinárodných historikov.
Okrem prázdnych gest Fico vôbec nejaví záujem o strategické, hoci voličom nezrozumiteľné témy. Na adresu euroústavy (dnes Lisabonskej zmluvy), ktorá odoberá Slovensku ďalšie právomoci v prospech EÚ, povedal, že „je to téma, ktorá podľa mňa nikoho nezaujíma“. A otázku, ako bude Slovensko čeliť rastúcemu tlaku na celoeurópsku harmonizáciu daní, Fico odbavil takto: „My sa nevyhneme tomu tlaku, preto búchať do pŕs a tváriť sa, že nikdy, je nezmysel.“ Skutočne príkladné vlastenectvo... Nuž, ale čo netrápi a nezaujíma voličov, to netrápi ani nezaujíma premiéra.
Necelé dva roky po tom, ako Robert Fico začal spravovať túto krajinu, sa o jeho politickom štýle dá povedať jediné: Robert Fico nevládne, ale bojuje. A pritom sleduje volebné preferencie. Našej krajine nevelí politický vodca, ale preferenčná celebrita.
Plytvanie energie na presadenie tlačového zákona je na prvý pohľad nepochopiteľné: vládni politici si zákonom (v čase uzávierky .týždňa ešte nebolo jasné, či prejde v navrhovanej podobe), keďže jeho dôsledným využívaním by sa znemožnili. V konečnom dôsledku nepoškodia ani neobľúbeným novinám, keďže tie budú mať o dôvod viac nenechať na Ficovi suchú ani nitku. Fakt, že tlačový zákon bezprostredne neohrozí slobodu tlače, však samozrejme nevyvracia tézu, že Maďaričov zákon je zlomyseľný akt pomsty na novinároch. A práve to má byť jeho jediný zmysel. Premiér Fico už minulý rok v apríli nasrdene hovoril, že vláda proti médiám, z ktorých „sa stala politická opozícia“, plánuje isté opatrenia. Rok prešiel a Fico svoj spravodlivý boj, do ktorého vstúpilo OBSE a na ktorom sa zmobilizovala opozícia, doťahuje do konca. Ale čo z neho bude mať on sám? Nehovoriac o krajine, ktorú spravuje? Nič – okrem mesiacov konfliktov, počas ktorých kypeli vášne a brúsili sa nože...
.čo je to koncepcia?
Po necelých dvoch rokoch vládnutia vlády Roberta Fica sa už dá porovnávať. Predchádzajúca vláda Mikuláša Dzurindu určite nebola dokonalá a značnú časť svojho volebného obdobia vládla za podozrivých okolností. Podivuhodné prechody z jedného poslaneckého klubu do druhého a náhle rozhodnutia o zmene opozičného dresu za koaličný, sa určite nezapíšu zlatými písmenami do dejín nášho parlamentarizmu. Bez šrámov na tomto poli však nie je ani Ficova vláda. Nakoniec, kauzy ako Privilégium, pozemky vo Veľkom Slavkove a Čiernej vode sú toho jasným dôkazom.
Na rozdiel od Ficovej vlády mal Mikuláš Dzurinda a jeho ministri jasnú predstavu o tom, kam chcú túto krajinu počas svojho funkčného obdobia posunúť. Dokázali pomenovať jasné projekty a značnú časť z nich s väčším či menším úspechom politicky presadiť. V porovnaní s Dzurindovou vládou vyznieva Ficovo zoskupenie ako kabinet bežnej politickej prevádzky. Bez nápadu a bez odvahy.
.vládny program: nemohúcnosť
Prirodzene, keby sa vláda Roberta Fica pustila do radikálnej premeny Slovenska na svoj sociálno-demokratický obraz tak, ako Dzurindova vláda menila krajinu radikálnymi reformami, tento časopis by nijako nejasal – naopak. Lenže práve tu sa ukazuje politická nemohúcnosť tejto populárnej vlády. Západoeurópski socialisti sa pri slovnom spojení „rovná daň“ chytajú za hlavu – a istotne nedáva spať ani premiérovi, ako to kedysi takto povedal v súvislosti s daňou z dividend. Smer ani jeho think-tank ASA (Inštitút pre „analýzy, stratégie, alternatívy“) nebol schopný predstaviť ani náznak koncepcie, ako by mal vyzerať nový, „nemiklošovský“ daňový systém. A tak je to pri všetkom – okrem viac či menej deštruktívnych zásahov do systémov, ako ich nastavila ešte Dzurindova vláda, táto vláda jednoducho nedokáže myslieť a konať systémovo. Ficova strana tri roky v opozícii a teraz takmer dva roky hovorí o neoliberálnej Kaníkovej dôchodkovej reforme, sama sa však nezmohla na nič – okrem, povedané Ficovým slovníkom, „diabolského plánu“ vystrašiť a nahnať poistencov z druhého piliera do prvého, ktorý sa zatiaľ napriek patričnej propagande nedarí. Túto jar malo ministerstvo Viery Tomanovej prísť s novelou priebežného piliera dôchodkového poistenia, ktorý potrebuje nevyhnutnú reformu, ale zatiaľ sa nič také nečrtá. A čo zdravotníctvo? Tu príslušné Valentovičovo ministerstvo vyniká najmä v tom, ako ruší svoje naplánované úlohy. Okrem zrušenia dvadsaťkorunáčok, ktoré boli, takpovediac, povinnou jazdou, sa za osobného nasadenia Fica zakázal súkromným nemocniciam vytvárať zisk z verejného zdravotného poistenia, za čo Slovensku hrozí neúspech v medzinárodných arbitrážach a veľké pokuty. Pritom dlhy nemocníc rastú. A naostatok: podiel sociálnych výdavkov na štátnom rozpočte počas tejto vlády (našťastie) nijako nevzrastá.
Minulý týždeň Ficovu výčitku, že je „úplne šokovaný, že opozičná politika nie je o tom, že by nás kritizovali pre hospodársku a sociálnu politiku,“ výstižne glosoval Daniel Lipšic slovami: „Neruší ani daňovú reformu, ani sociálnu, ani zdravotnícku. Vytvára v nich trochu chaos, ale žiadne reálne zmeny nerobí.“
.nie premiér, ale bojovník
Prebiehajúca diskusia okolo novely tlačového zákona pomerne presne ilustruje premiérov štýl robenia politiky. Ten by sa dal dvoma slovami charakterizovať ako permanentná konfrontácia. Vyrobí sa umelý nepriateľ, s ktorým potom premiér a jeho ministri zvádzajú, najmä v médiách, urputné súboje. Tlačový zákon je len jeden z výstavných kusov v galérii „úspechov“ Ficovej vlády. Raz sú nepriateľmi „podplatení“ novinári, ktorí konajú v záujme veľkokapitálu, inokedy zase nenásytné veľké firmy, ktorým vraj ide len o to, ako čo najviac zdierať svojich zamestnancov. Svoje, samozrejme, musia dostať aj voči vláde kritickí analytici či vlastizradná opozícia. Tá napriek tomu, že sa topí vo vlastných problémoch, ešte stíha premiérovi, pri jeho snažení o krajšie zajtrajšky, hádzať polená pod nohy. Vo väčšine prípadov pritom ide len o marketingové divadlo. Robert Fico namiesto veľkých politických projektov mrhá čas a energiu na množstvo síce hlučných, ale z hľadiska budúcnosti krajiny bezvýznamných sporov. Značná časť verejnosti má však stále pocit, že takto bráni ich záujmy. To aj napriek tomu, že väčšina premiérom vedených konfliktov sa ich reálneho života vôbec nedotkne.
Ak aj Robert Fico príde s nejakou pozitívnou ideou, na jej presadzovanie si zvyčajne vyberie cestu zbytočného konfliktu. Pôvodne pozitívna idea sa tak zmení na samoúčelné vybavovanie si účtov. Dôsledkom je, že aj sám osebe zaujímavý nápad premiér takto definitívne pochová. Dobrým príkladom bola jeho iniciatíva na posilňovane vlastenectva. Na užitočné politické rozvinutie tejto myšlienky sa premiérovi ponúkalo množstvo možností. Mohol hovoriť s učiteľmi o problémoch pri vyučovaní dejepisu, mohol avizovať vládny program na podporu záchrany kultúrnych pamiatok či vyzdvihnúť prácu tých, ktorí sa o zachovanie kultúrnej a historickej pamäti roky venujú. Nič z toho však Robert Fico neurobil. Namiesto toho viedol nezmyselné reči o starých Slovákoch a o slovenskom kráľovi Svätoplukovi. Keď ho za to viacerí vedci oprávnene kritizovali, mal hneď nového nepriateľa – protinárodných historikov.
Okrem prázdnych gest Fico vôbec nejaví záujem o strategické, hoci voličom nezrozumiteľné témy. Na adresu euroústavy (dnes Lisabonskej zmluvy), ktorá odoberá Slovensku ďalšie právomoci v prospech EÚ, povedal, že „je to téma, ktorá podľa mňa nikoho nezaujíma“. A otázku, ako bude Slovensko čeliť rastúcemu tlaku na celoeurópsku harmonizáciu daní, Fico odbavil takto: „My sa nevyhneme tomu tlaku, preto búchať do pŕs a tváriť sa, že nikdy, je nezmysel.“ Skutočne príkladné vlastenectvo... Nuž, ale čo netrápi a nezaujíma voličov, to netrápi ani nezaujíma premiéra.
Necelé dva roky po tom, ako Robert Fico začal spravovať túto krajinu, sa o jeho politickom štýle dá povedať jediné: Robert Fico nevládne, ale bojuje. A pritom sleduje volebné preferencie. Našej krajine nevelí politický vodca, ale preferenčná celebrita.
| Nepriateľ číslo 1: Podnikatelia a zisk Tento bojový front vzrušuje premiéra Roberta Fica azda ešte viac než boje s „duchovnými bezdomovcami“ alias novinármi. Slovo zisk vyslovuje výlučne ako nadávku a zisky, ktoré dosahujú súkromné spoločnosti, predstavuje ako spoločenské ohrozenie. Premiér si vzal na mušku najmä tri subjekty: súkromné zdravotné poisťovne, dôchodcovské správcovské spoločnosti (DSS) a obchodné reťazce. Súkromné zdravotné poisťovne najskôr chcel zakázať úplne a zriadiť iba jednu poisťovňu (hoci inak proti monopolom bojuje...), neskôr si to vláda rozmyslela a presadila „iba“ zákaz vytvárania zisku z verejného zdravotného poistenia. Keď prišla finančná skupina Penta, ktorá vlastní zdravotnú poisťovňu Dôvera, s návrhom mimosúdneho vyrovnania spôsobenej škody, Robert Fico to označil za výpalníctvo, drzosť a vydieranie. „Čakajú, že sa roztrasieme,“ povedal premiér a odkázal poisťovniam, že ak sa im na trhu nepáči, môžu odísť. Nemenej populárnym sa stal premiér v prostredí DSS, na ktorých adresu vyhlásil: „Vláda nemôže vylúčiť, že v priebehu rokov môže vývoj v DSS a v ich schopnosti vyplácať dôchodky nabrať rozmery a črty podobné vývoju v nebankových subjektoch.“ Parlament neskôr schválil zákon, ktorým otvoril tzv. druhý pilier a premiér spolu s ministerstvom práce usilovne povzbudzuje poistencov, aby si nesporili dôchodky na vlastný účet, ale svoje odvody posielali Slovenskej poisťovni. Minulé leto premiér na konci jednej zo svojich tlačových konferencií pustil videonahrávku z firemného večierku, na ktorej neveľmi vkusne do ženských šiat prezlečený šéf DSS Allianz spieval „Sladké mámení vyšších důchodů“. O tejto svojskej recesii vtedy Fico povedal, že „absolútne potvrdzuje, ako sa stavajú DSS k výhodnosti investovania do druhého piliera, a aj k tomu, ako sa vedia vysmievať ľuďom za to, keď sa na takýto krok odhodlajú“. Naprázdno neobišli ani obchodné reťazce, ktoré obvinil, že sú zodpovedné za rast cien potravín a že ohrozujú prijatie eura: „Tu nejde len o ľudí, ale aj o strategické záujmy štátu. Nebudeme rešpektovať, ak niekto umelo zvyšuje ceny, ohrozuje zámer vlády a celej krajiny pristúpiť na zavedenie eura v januári 2009." Keďže premiér nie je práve salónny typ sociálneho demokrata, neodolal a pritvrdil: marže, ktoré dosahujú tieto reťazce, sú vraj „sú často typické pre obchod s bielym mäsom a so zbraňami“. Takže tak, milí ziskuchtiví súkromníci, traste sa! Nepriateľ číslo 2: Novinári Vyzerá to tak, že arcinepriateľom Roberta Fica, vlády, štátu a možno aj celého ľudstva sú novinári. Pri vyjadrovaní na ich adresu si premiér, ale aj jeho stranícki kolegovia nedávajú servítku pred ústa. Podľa Fica sa žurnalisti správajú ako „prostitútky, ktoré sú schopné v mene peňazí za reklamu a za všetko ostatné napísať čokoľvek len aby chránili dôchodkové správcovské spoločnosti,“ podľa jeho vicepremiéra Čaploviča sú to len nesvojprávne figúrky, a o všetkom čo sa objaví v novinách aj tak rozhodujú majitelia médií, ktorí ovládajú redakcie. „Redaktori často visia na šnúrkach, ktoré poťahujú majitelia médií - tými nie sú redaktori, šéfredaktori, ale často aj opoziční politici, ktorí sú na médiá napojení,“ tvrdil pán vicepremiér. Svoje tvrdenia na adresu novinárov nakoniec priklincoval vyhlásením, že pre neho je partnerom iba taký novinár, ktorý vyštudoval žurnalistiku. Obvinenia niekedy zachádzajú až do takých absurdností, že premiér dokáže s vážnou tvárou tvrdiť, že média mu dokonca bránia vo vrátení hrdosti Slovákom. „Ťažko vrátiť hrdosť Slovákom, keď napíšete, že Jánošík bol zločinec,“ posťažoval v jednom vystúpení. Originálne riešenie ako „zlepšiť“ prácu novinárov navrhol predseda koaličného HZDS Vladimír Mečiar. Novinári by podľa neho mali byť povinne členmi akejsi žurnalistickej komory. Problém však nie je v tom, že premiér kritizuje novinárov. Aj oni samozrejme robia chyby. Niektoré uverejnené informácie boli skutočne nepresné, či vytrhnuté z kontextu. Rovnako sa objavili hodnotenia, ktoré boli až prehnane hysterické a paralely pritiahnuté za vlasy. Problém je, že premiér si len zriedka robí starosti s vecnosťou a adresnosťou kritiky. Kto konkrétne a prečo sú tie prostitútky? Majitelia ktorých redakcií a ako manipulujú to, čo sa objaví v médiach? Akoby sa Fico programovo snažil vyvolať u čo najväčšieho počtu ľudí pocit, že už nemôžu veriť ničomu, čo si prečítajú v novinách, či uvidia v televízií. Hoci by informácia bola aj stokrát pravdivá, treba predsa myslieť na to, že ju priniesli bulvárni manipulátori a služobníci „pravicovej kliky.“ Nech už Robert Fico k tejto stratégií došiel intuitívne, alebo mu ju poradil nejaký „šikovný“ PR odborník, nedá sa označiť inak ako zvrátená. Nepriateľ číslo 3.: rastúce ceny. Aj cyklisti? Zo všetkých spoločenských ziel sa Robertovi Ficovi najviac bridí jedno: rast cien. Premiéra rovnako ako jeho voličov najviac zaujímajú ceny benzínu a potravín. Napriek faktu, že v prípade benzínu a nafty je spotrebná daň jedna z najvyšších v EÚ, premiér vzniesol voči Slovnaftu požiadavku, že sa cena pohonných hmôt „musí pohybovať na jednej z najnižších úrovní v rámci EÚ“. Z rastu cien potravín premiér obvinil obchodné reťazce, ktoré si od neho vyslúžili prirovnanie k obchodníkom s bielym mäsom. Tým, že premiér celé roky viní z rastu cien výlučne domácich podnikateľov, si však vytvára do budúcnosti istý interpretačný problém: ceny benzínu sú dnes rovnako vysoké ako za „zlého“ Dzurindu a ceny potravín vplyvom globálnych faktorov vzrástli minulý rok o 5,4 percenta. Za „sociálneho“ Fica je teda tiež draho a po vstupe do eurozóny bude ešte drahšie. Čo teraz s tým, pán premiér? Robert Fico sa však nedá len tak nachytať. Naznačil to už minulý rok v auguste, keď prirovnal okrem iného globalizáciu k zlám, akým bol kedysi fašizmus. Nové heslo bude znieť asi takto: pred júlom 2006 mohol za vysoké ceny krajne pravicový Dzurinda, od júla 2006 je na vine krajne pravicová globalizácia. Nájde sa niekto, kto by tomu nerozumel? Nevedno, nakoľko vládna koalícia myslela pri onom zákone na cyklistov ako na nepriateľský symbol víťazstva SDK v roku 1998, no novelizovaný zákon o lesoch akoby sa podľa toho riadil. Od minulého septembra cyklisti nemôžu jazdiť v lese mimo lesnej cesty alebo vyznačenej trasy, v prípade porušenia ustanovenia hrozí pokuta päť tisíc korún. Pre spravodlivosť treba dodať, že sám premiér Robert Fico sa nikdy na adresu cyklistov nevyjadril podobne ako na adresu DSS, zdravotných poisťovní, novinárov či analytikov. Dokonca je veľmi pravdepodobné, že nič vážne proti nim ani nemá. Dokázal to napokon aj v prvej polovici marca, keď v priestoroch Zrkadlovej sály Úradu vlády prijal športovcov, ktorí v minulom roku úspešne reprezentovali Slovensko na vrcholných podujatiach. Pozvanie premiéra prijali desiatky športovcov, medzi nimi aj cyklisti Peter Velits či Peter Sagan. Zdá sa teda, že pokus známych cyklistov M.Dzurindu a I.Mikloša nahuckať proti vláde a R.Ficovi zvyšok cyklistickej komunity nebol právom úspešný. Nepriateľ číslo 4.: opozícia Fakt, že politici opozície „nesedia vo väzení za vlastizradu“ a že „sedia v parlamente“, je „najväčším víťazstvom opozície“ – tak zhodnotil ešte minulý rok pozíciu opozície v slovenskej politike na zjazde strany Smer-sociálna demokracia predseda strany a premiér Robert Fico. Medzi vládnymi a opozičnými politikmi dochádza síce k ostrým slovným výmenám všade v demokratickom svete, premiér však rád prelamuje bariéry. Robert Fico si pomáha zlým imidžom SDKÚ, ktorý nadobudla pre mnohé kauzy zaváňajúce korupciou v minulom volebnom období. Rád preto vo väčších či menších náznakoch hovorí o „rôznych majetkových pomeroch predstaviteľov SDKÚ“. Jeho obľúbeným terčom je najmä exminister financií Ivan Mikloš, s ktorým sa stretáva v súdnej sieni za výrok z roku 2003. Vtedy ešte opozičný líder Fico o Miklošovi povedal: „Môj osobný názor – vzhľadom na to, čo sa všetko dialo okolo Slovenského plynárenského priemyslu, je mimoriadne bohatým človekom pán Mikloš, možno bohatším ako pán Mečiar.“ Pred dvoma týždňami Fico po ďalšom súdnom pojednávaní prítomným novinárom povedal: „Dobre viete, že privatizácia najcennejšieho majetku je vždy spojená s províziami. Tak sa teraz netvárte všetci. Vy chcete povedať, že pán Mikloš je chudobný človek? Mám mu posielať päťtisíc korún, chudákovi, mesačne, aby sa mu lepšie žilo? Veď už prestaňme žartovať!“ Verejne tiež vyzval Mikloša, aby šiel na detektor lži a sám odhadol Miklošove vyhliadky: „Chcem vyzvať pána Mikloša, keď je taký statočný, poctivý a chudobný, ako o sebe tvrdí, nech ide na detektor lži a nech odpovedá na otázky, ktoré sa týkajú provízii pri privatizácii SPP. Ten detektor vybuchne od tých klamstiev, ktoré bude musieť pán Mikloš narozprávať.“ Na samotnom pojednávaní sa Fico obhajoval, že pred súdom by nemal stáť on, ale iní, keďže jeho výrok bol len následkom toho, čo povedali iní a popísali noviny. Ďalej uviedol, že súd by mal zvažovať „nie pravdivosť, ale primeranosť“ jeho tvrdení. Preložiť sa to dá nasledovne: premiér nehovorí, čo je pravdivé, ale čo je (jemu) primerané. Nepriateľ číslo 5: Maďari To, že po vstupe SNS do Ficovej vlády sa v ideovom arzenály vlády opäť na čestnom mieste ocitne maďarská karta predpokladal pravdepodobne každý. Stalo sa a dôkazom sú výroky Jána Slotu, či jeho spolustraníkov, ktoré ani nemá cenu opakovať. Pri vyťahovaní tohto typu argumentov však politikom SNS výdatne sekundovali aj predstavitelia Smeru. Možno nie tak primitívne a prvoplánovo, ale predsa len cynicky a účelovo. Minister kultúry Marek Maďarič necúvol ani pred skresľovaním historických faktov a počas diskusie o Benešových dekrétov bez mihnutia oka tvrdil: „Ja hovorím, že nebol ani jeden Maďar vysťahovaný, alebo presídlený do Maďarska preto, že bol Maďar. Podľa neho boli vysídlení iba zradcovia a kolaboranti. Keď maďarskí politici vyjadrili pochybnosti o vyšetrovaní kauzy prepadnutia Hedvigy Malinovej ( tie nakoniec potvrdil aj Generálny prokurátor) premiér Fico to označil za „nehorázne zasahovanie politických síl z Budapešti do práce slovenských orgánov činných v trestnom konaní“ a prípad Malinová prezentoval ako politický úklad, ktorý mal podľa jeho informácií viesť k pádu vlády. Nenechal si ujsť ani príležitosť zbytočne silácky okomentovať súkromnú návštevu maďarského prezidenta v Komárne aj s dovetkom, že očakáva použitie štandardných nástrojov aby „prezident Maďarskej republiky bol vykázaný do priestoru, do ktorého patrí pokiaľ ide o súkromné či oficiálne návštevy na Slovensku.“ Keď však prišla reč na zhoršené slovensko- maďarské vzťahy Robert Fico už samozrejme problém nevidel vo vulgárnych výrokoch Jána Slotu, skresľovaní v histórie v podaní ministra kultúry, či vo vlastných siláckych vyjadreniach. Hlavných vinníkov našiel v Strane maďarskej koalície a politických stranách v Maďarsku. "Vláda neprijala žiadne rozhodnutie, ktorým by atakovala národnostné menšiny a keďže SMK nikdy nerobila žiadnu ekonomickú ani sociálnu politiku, venovala sa iba politickým témam, tak im chýba veľká agenda... v Maďarsku, kde stoja socialisti proti strane Fidesz zjednodušene, súťažia kto je ten, kto viac zastupuje záujmy Maďarov v zahraničí, " vysvetľoval premiér. Ján Slota maďarskou kartou intenzívne hrá a Robert Fico proti tomu nieleže nič nerobí, ale pohodlne sa na tejto vlne vezie. A sem tam prichodí polienko do ohňa. Nepriateľ číslo 6: analytici a knižočky Slovenský premiér sa netají ani nevôľou k rôznym analytikom a Think tankom. Nechce sa nechať poúčať „takzvanými analytikmi“ a „samozvanými politológmi.“ „Nemôžu si vydávať nejaké knižočky, kde na prvú stranu dajú nejaký valec a na zadnú diaľnice a povedia, že rok 2007 bol rokom tyranie väčšiny. Aká tyrania väčšiny? Ako si to vôbec niekto môže dovoliť použiť na adresu vlády, ktorá vznikla legitímne?,“ povedal na adresu Súhrnnej správy o stave spoločnosti, vydanej tento rok Inštitútom pre verejné otázky. Viacerým autorom tejto publikácie vyčítal aj to, že v minulosti mali blízko k vláde Mikuláša Dzurindu. „Poznáme týchto ľudí. Pán Mesežnikov nepovedal na adresu vlády Slovenskej republiky jedno pekné slovo. Pán Bútora, pani Bútorová, všetci títo ľudia pôsobili v okruhu poradcov pravicovej vlády.“ Fico sa viackrát tiež nechal počuť, že považuje za absurdné, aby analytici, o ktorých je všeobecne známe, že sú priaznivcami bývalej vlády, vydávali svoje názory a úsudky za nezávislé a objektívne. Premiér ani v tomto prípade nekritizuje vecne a okrem toho zabúda na jednu podstatnú vec. Je síce pravda, že väčšina Think tankov, ktoré dnes na Slovensku pôsobia je inak ideovo orientovaná. Je to však aj výsledkom toho, že slovenská ľavica v minulosti budovanie myšlienkového zázemia podcenila. Mnohých ľavicovo orientovaných intelektuálov sa je naopak podarilo úspešne odstrašiť. Tento fakt nakoniec už dávno vo viacerých rozhovoroch pomenoval bývalý predseda Strany demokratickej ľavice Peter Weiss a v rozhovore pre týždenník Slovo nakoniec aj samotný Robert Fico. „Súhlasím, že tento rozmer sme zanedbali. Mienkotvorná základňa sa však nedá tvoriť tak, že nás z televíznych obrazoviek poučujú dvadsaťroční analytici. Sme vo vláde niekoľko mesiacov aj s cestou a určité náznaky mienkotvornej práce sa objavujú.“ Od publikovania tohto rozhovoru už nejaké mesiace uplynuli, ale premiérom spomínané náznaky sa ešte stále nestihli pretaviť do viditeľných výsledkov. V okolí Smeru je pritom dnes dosť bohatých ľudí, ktorí majú na to, aby podporili vydávanie takých publikácií, ktoré budú polemizovať s autormi „knižočiek.“ Vyrobiť nepriateľa je však ľahšie a marketingovo účinnejšie. |
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.