Prísť do práce, urobiť si svoje, vypadnúť a užiť si ten zvyšok života, počas ktorého netreba zarábať peniaze. Tento vzorec je známy mnohým ľuďom. Ale nie všetkým. A tí, ktorí sa ním neriadia, vedia väčšine náramne piť krv.
Áno, tí, pre ktorých sa stalo zamestnanie druhým domovom. Popri nich potom usilovní, ale normálni ľudia vyzerajú čudne. Ani zďaleka pritom neplatí, že domov sa z práce ponáhľajú len tí, ktorých očakáva rodina s potomstvom. Kamarát Anton, tridsiatnik a vtedy ešte slobodný, sa mi pred niekoľkými rokmi sťažoval na kolegyňu: „Ja prídem do roboty na pol deviatu, ona tam už sedí, ale do jedenástej sa len vykecáva, ako bolo včera na squashi. Potom je už pomaly obed a ona začne robiť okolo jednej. Samozrejme, nestíha. A keď ja chcem odísť o piatej, akurát sa rozbieha do poriadnej roboty. Šéf vidí, že dievča drie ako kôň, ťahá nadčasy, a keďže sám do kancelárie chodieva zo stretnutí až na obed, netuší, že niektorí vo firme makajú aj predtým.“ Výsledok? Antona vnímal neskoro dochádzajúci šéf ako človeka, ktorý uteká z práce. A dámu, ktorá sa dopoludnia len preberala z predchádzajúceho dňa a noci, velebil ako oddanú zamestnankyňu.
Anton aj jeho kolegyňa boli pritom v podobnej životnej situácii. Obaja mali partnerov, ale ešte nie rodiny. Venovali sa športu, spoločensky žili. Zásadný rozdiel medzi nimi bol jeden: kolegyňa si väčšinu spoločenského života realizovala v práci. Tretinu jej telefonátov tvorili súkromné hovory, záľaha e-mailov v jej schránke bola takmer čisto súkromných, po internete surfovala a chatovala ostošesť.
Pracovný čas sa naozaj predlžuje. Pre mnohých ľudí s úspešnou kariérou je osem a pol hodiny nedosiahnuteľný sen. A pojem pracovného času u nás v posledných desaťročiach prekonal veľké zmeny. Jeden príbeh z histórie (skoro) za všetky: Po revolúcii sa na slovenských súdoch zaviedol flexibilný pracovný čas pre sudcov. Z logických dôvodov: načo má sudca sedieť v kancelárii od – do, keď nejde o odsedený čas, ale o skutočne a kvalitne odvedenú prácu? Súčasťou nového režimu bolo len niekoľko fixne stanovených hodín, presnejšie štyri hodiny z dopoludnia, počas ktorých sudcovia v tých kanceláriách sedieť museli. Aby boli zastihnuteľní. Jedna sudkyňa sa medzi kolegami preslávila dodnes opakovanou historkou. „Pán predseda, ale ja si svoje veci za štyri hodiny naozaj urobiť nestihnem,“ opakovala nadriadenému. Socializmom odchovaná pracovníčka rezortu spravodlivosti sa nazdávala, že po štyroch fixných hodinách musí opustiť pracovisko, nech sa deje, čo sa deje. Chvíľu trvalo, kým pochopila, že môže zostať za pracovným stolom, dokedy chce, či skôr potrebuje.
.koľko pracujú Američania
Vnímanie pracovného času však nie je problémom len na Slovensku. Podľa štúdie Microsoftu trávia pracujúci Američania na pracovisku priemerne 45 hodín týždenne. Sami však hodnotia 16 z týchto hodín ako „neproduktívnych“. A na stránke Steva Pavlinu, ktorý sa profesionálne zaoberá pracovným časom a efektivitou pracovníkov, pretože je „odborníkom na osobný vývoj“, nájdeme potvrdenie sťažností spomínaného Slováka Antona, kedysi zamestnanca, dnes freelancera: „Priemerný pracovník na plný úväzok skutočne začína pracovať až okolo jedenástej dopoludnia.“ Kedy sa takýto pracovník poberá na odpočinok? Podľa Steva Pavlinu už okolo pol štvrtej popoludní...
No nie každá nečinnosť sa dá pripísať káve a cigaretám. V štúdii Microsoftu, z ktorej citovali New York Times, sa spomína, že najviac času strácajú pracovníci zbytočným schôdzovaním.
Zároveň nie všetci ľudia, ktorí drú do neskorej noci a rodinu vídajú len spiacu, sú ranní a dopoludňajší zaháľači. Podľa New York Times je pre mnohých pracovníkov na vyšších postoch bežné robiť týždenne 70 a viac hodín. Seriálová advokátka Ally McBealová by sa v realite sotva dostala von z kancelárie na dosť dlho, aby zažila čo i len tretinu zo svojho ľúbostného života.
Američania pracujú dlhšie ako Európania – až o tri hodiny denne. Európania si častejšie berú dovolenku. A kým americké odbory bojujú tradične skôr o vyššiu mzdu, tie európske majú iný cieľ: dlhšie platené voľno. Ale ani v Európe to nie je všade rovnaké.
.efektívny sever, uvoľnený juh
Nemci sú príslovečne presní a podľa slov kolegu Martina Hanusa, ktorý istý čas pracoval v denníku Die Welt, sú v práci aj efektívni. Redakcia začínala fungovať medzi deviatou až desiatou, každý si robil svoje a menej času venoval spoločenským kontaktom. Aj vďaka uzatvoreným kanceláriám sa ľudia mohli lepšie sústrediť, prebiehal však menší celoredakčný brainstorming. Pracovalo sa zhruba do piatej, nadčasy prakticky neexistovali. V redakcii panovala skôr pohoda a pokoj než stres. Priaznivý pracovný čas bol možný aj vďaka tomu, že redaktorov bolo dosť. (Pritom sa v 90. rokoch v redakcii zoškrtávali pracovné miesta a dnešní zamestnanci sa ešte občas posťažujú, že ich je málo.) Na to, že ide o klasicky liberálny denník, ktorý volá po tvrdých ekonomických reformách, ba až „amerikanizácii“ nemeckej ekonomiky, si však zamestnanci napríklad pomerne často brali niekoľko dní voľna.
Južnejšie je čas – a nielen ten pracovný – zase trochu inou veličinou. Imrich Gazda, ktorý trávi časť roka v Taliansku, si na tamojšie pomery musel chvíľu zvykať. Najmä na to, že cez obed sa pracovať jednoducho prestáva – aj obchody sa na dve hodiny zatvoria, a hoci ich majitelia zostávajú v práci, oddychujú. Vďaka sieste sa, pravdaže, pracuje do večera. „Žije sa v noci,“ hovorí Imrich Gazda. „Večera je okolo desiatej, rodina sa pri nej schádza a ani deti nikto nevyháňa skoro spať.“
V Dubaji sa zase drie takmer stále – hoci by si našinec pri pojme „arabská krajina“ nepredstavil práve nával workaholizmu. Ale, ako hovorí Ivana Mátrayová, ktorá tam pracuje už niekoľko rokov v reklamnej agentúre, je to tak preto, lebo „všetci sú tu kvôli práci“. A v reklame sa zrejme na celom svete robí od nevidím do nevidím. „Je tu veľká konkurencia, takže v porovnaní so Slovenskom sa tu maká omnoho viac,“ hovorí Ivana a dodáva, že aj pracovný stres je väčší. „V štátnom sektore je to trochu iné, robí sa od rána tak do druhej, v privátnom sektore od deviatej do šiestej, ale keď treba, aj dlhšie. Alebo je pracovný čas rozdelený – od deviatej do jednej a potom od štvrtej do deviatej večer. Je to individuálne.“
Sever či juh, východ či západ, osem a pol hodiny je, zdá sa, naozaj utópia. Platí jediné: nejako ten pracovný čas prežiť – a na druhý deň zase...
Áno, tí, pre ktorých sa stalo zamestnanie druhým domovom. Popri nich potom usilovní, ale normálni ľudia vyzerajú čudne. Ani zďaleka pritom neplatí, že domov sa z práce ponáhľajú len tí, ktorých očakáva rodina s potomstvom. Kamarát Anton, tridsiatnik a vtedy ešte slobodný, sa mi pred niekoľkými rokmi sťažoval na kolegyňu: „Ja prídem do roboty na pol deviatu, ona tam už sedí, ale do jedenástej sa len vykecáva, ako bolo včera na squashi. Potom je už pomaly obed a ona začne robiť okolo jednej. Samozrejme, nestíha. A keď ja chcem odísť o piatej, akurát sa rozbieha do poriadnej roboty. Šéf vidí, že dievča drie ako kôň, ťahá nadčasy, a keďže sám do kancelárie chodieva zo stretnutí až na obed, netuší, že niektorí vo firme makajú aj predtým.“ Výsledok? Antona vnímal neskoro dochádzajúci šéf ako človeka, ktorý uteká z práce. A dámu, ktorá sa dopoludnia len preberala z predchádzajúceho dňa a noci, velebil ako oddanú zamestnankyňu.
Anton aj jeho kolegyňa boli pritom v podobnej životnej situácii. Obaja mali partnerov, ale ešte nie rodiny. Venovali sa športu, spoločensky žili. Zásadný rozdiel medzi nimi bol jeden: kolegyňa si väčšinu spoločenského života realizovala v práci. Tretinu jej telefonátov tvorili súkromné hovory, záľaha e-mailov v jej schránke bola takmer čisto súkromných, po internete surfovala a chatovala ostošesť.
Pracovný čas sa naozaj predlžuje. Pre mnohých ľudí s úspešnou kariérou je osem a pol hodiny nedosiahnuteľný sen. A pojem pracovného času u nás v posledných desaťročiach prekonal veľké zmeny. Jeden príbeh z histórie (skoro) za všetky: Po revolúcii sa na slovenských súdoch zaviedol flexibilný pracovný čas pre sudcov. Z logických dôvodov: načo má sudca sedieť v kancelárii od – do, keď nejde o odsedený čas, ale o skutočne a kvalitne odvedenú prácu? Súčasťou nového režimu bolo len niekoľko fixne stanovených hodín, presnejšie štyri hodiny z dopoludnia, počas ktorých sudcovia v tých kanceláriách sedieť museli. Aby boli zastihnuteľní. Jedna sudkyňa sa medzi kolegami preslávila dodnes opakovanou historkou. „Pán predseda, ale ja si svoje veci za štyri hodiny naozaj urobiť nestihnem,“ opakovala nadriadenému. Socializmom odchovaná pracovníčka rezortu spravodlivosti sa nazdávala, že po štyroch fixných hodinách musí opustiť pracovisko, nech sa deje, čo sa deje. Chvíľu trvalo, kým pochopila, že môže zostať za pracovným stolom, dokedy chce, či skôr potrebuje.
.koľko pracujú Američania
Vnímanie pracovného času však nie je problémom len na Slovensku. Podľa štúdie Microsoftu trávia pracujúci Američania na pracovisku priemerne 45 hodín týždenne. Sami však hodnotia 16 z týchto hodín ako „neproduktívnych“. A na stránke Steva Pavlinu, ktorý sa profesionálne zaoberá pracovným časom a efektivitou pracovníkov, pretože je „odborníkom na osobný vývoj“, nájdeme potvrdenie sťažností spomínaného Slováka Antona, kedysi zamestnanca, dnes freelancera: „Priemerný pracovník na plný úväzok skutočne začína pracovať až okolo jedenástej dopoludnia.“ Kedy sa takýto pracovník poberá na odpočinok? Podľa Steva Pavlinu už okolo pol štvrtej popoludní...
No nie každá nečinnosť sa dá pripísať káve a cigaretám. V štúdii Microsoftu, z ktorej citovali New York Times, sa spomína, že najviac času strácajú pracovníci zbytočným schôdzovaním.
Zároveň nie všetci ľudia, ktorí drú do neskorej noci a rodinu vídajú len spiacu, sú ranní a dopoludňajší zaháľači. Podľa New York Times je pre mnohých pracovníkov na vyšších postoch bežné robiť týždenne 70 a viac hodín. Seriálová advokátka Ally McBealová by sa v realite sotva dostala von z kancelárie na dosť dlho, aby zažila čo i len tretinu zo svojho ľúbostného života.
Američania pracujú dlhšie ako Európania – až o tri hodiny denne. Európania si častejšie berú dovolenku. A kým americké odbory bojujú tradične skôr o vyššiu mzdu, tie európske majú iný cieľ: dlhšie platené voľno. Ale ani v Európe to nie je všade rovnaké.
.efektívny sever, uvoľnený juh
Nemci sú príslovečne presní a podľa slov kolegu Martina Hanusa, ktorý istý čas pracoval v denníku Die Welt, sú v práci aj efektívni. Redakcia začínala fungovať medzi deviatou až desiatou, každý si robil svoje a menej času venoval spoločenským kontaktom. Aj vďaka uzatvoreným kanceláriám sa ľudia mohli lepšie sústrediť, prebiehal však menší celoredakčný brainstorming. Pracovalo sa zhruba do piatej, nadčasy prakticky neexistovali. V redakcii panovala skôr pohoda a pokoj než stres. Priaznivý pracovný čas bol možný aj vďaka tomu, že redaktorov bolo dosť. (Pritom sa v 90. rokoch v redakcii zoškrtávali pracovné miesta a dnešní zamestnanci sa ešte občas posťažujú, že ich je málo.) Na to, že ide o klasicky liberálny denník, ktorý volá po tvrdých ekonomických reformách, ba až „amerikanizácii“ nemeckej ekonomiky, si však zamestnanci napríklad pomerne často brali niekoľko dní voľna.
Južnejšie je čas – a nielen ten pracovný – zase trochu inou veličinou. Imrich Gazda, ktorý trávi časť roka v Taliansku, si na tamojšie pomery musel chvíľu zvykať. Najmä na to, že cez obed sa pracovať jednoducho prestáva – aj obchody sa na dve hodiny zatvoria, a hoci ich majitelia zostávajú v práci, oddychujú. Vďaka sieste sa, pravdaže, pracuje do večera. „Žije sa v noci,“ hovorí Imrich Gazda. „Večera je okolo desiatej, rodina sa pri nej schádza a ani deti nikto nevyháňa skoro spať.“
V Dubaji sa zase drie takmer stále – hoci by si našinec pri pojme „arabská krajina“ nepredstavil práve nával workaholizmu. Ale, ako hovorí Ivana Mátrayová, ktorá tam pracuje už niekoľko rokov v reklamnej agentúre, je to tak preto, lebo „všetci sú tu kvôli práci“. A v reklame sa zrejme na celom svete robí od nevidím do nevidím. „Je tu veľká konkurencia, takže v porovnaní so Slovenskom sa tu maká omnoho viac,“ hovorí Ivana a dodáva, že aj pracovný stres je väčší. „V štátnom sektore je to trochu iné, robí sa od rána tak do druhej, v privátnom sektore od deviatej do šiestej, ale keď treba, aj dlhšie. Alebo je pracovný čas rozdelený – od deviatej do jednej a potom od štvrtej do deviatej večer. Je to individuálne.“
Sever či juh, východ či západ, osem a pol hodiny je, zdá sa, naozaj utópia. Platí jediné: nejako ten pracovný čas prežiť – a na druhý deň zase...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.