Zdá sa, že právo na odpoveď bude predsa len obsiahnuté v novom tlačovom zákone, hoci s miernymi úpravami. Týždeň preto dopredu ponúka čitateľom zopár praktických rád, ako správne napísať do novín svoju odpoveď.
1. Prvá rada môže znieť banálne, ale dlhoročná skúsenosť s čitateľskými reakciami nás oprávňuje skonštatovať: najprv si dobre prečítajte článok. Nejedna čitateľská odozva totiž reaguje na tvrdenia, ktoré v článku vôbec nie sú a sám autor by s nimi možno ani nesúhlasil. Možné je, že článok čitateľovi čosi asociuje. Rýchlo sadne k počítaču či peru a reaguje vlastne na svoju asociáciu – a nie na fakty v texte. Možno tento nemilý jav súvisí s nízkou čitateľskou gramotnosťou, ktorú nám už niekoľko rokov vyčítajú rôzne medzinárodné výskumy.
Prosto radšej dvakrát čítaj a raz odpovedaj!
2. Aj druhá rada vyzerá na pohľad banálne, ale žiaľ, musíme ju pripomenúť: odpovedať treba na fakty, zverejnené v článku, nie komentovať etnický pôvod, vzdelanie, manželku, rodičov či politickú príslušnosť autora. Niektorí pisatelia reakcií sa s takou vervou pustia do analyzovania autora článku, že na fakty, ktoré chcú „opraviť“, ani nedôjde.
3. Irónia je príjemným spestrením novín, ale v odpovedi, ktorá má byť skôr vecná, sa nie celkom dobre vynímajú rôzne ironické „šlehy“ či rádobyvtipné narážky. Navyše, tlačový zákon vraj bude v odpovedi povoľovať len fakty, nie hodnotiace súdy. Otázne je, keď autor odpovede nazve Grigorija Mesežnikova samozvaným politológom (reakcia Silvie Glendovej na článok v SME), či je to hodnotiaci úsudok. Slečna Glendová bude určite tvrdiť, že je to holý fakt.
3. Pri odpovedi je vždy dobré, aby jej autor radšej úplne zabudol, kto napísal sporný článok do médií. Lebo ak začne rozoberať minulosť autora pôvodného článku, nemusí sa napokon vôbec dostať k meritu veci. Napríklad Dušan Čaplovič vo svojej reakcii na kritiku Vlada Rafaela týkajúcu sa rómskych projektov nezabudol pripomenúť, že „autor príspevku veľmi skoro zabudol, komu slúžil a aké výsledky práce zanechal“. Tento leitmotív zopakuje viackrát, ale veľa nových faktov sme sa potom v odpovedi už nedozvedeli.
4. Expresívne slová sú síce lákavé, dobre sa čítajú, ale zároveň sú veľmi zradné. Jednak ich môže redakcia vyškrtnúť, najmä keď ide o osobnú urážku, ale jednak sa autorovi reakcie môže prihodiť nemilá vec: obsah odpovede upadne rýchlo do zabudnutia, no trápne slovné spojenie ostane v čitateľskej pamäti. To sa podarilo Robertovi Ficovi, keď vo svojej reakcii na bulvárny článok o korčuľovaní so svojou priateľkou opísal novinárov ako slizké hady plaziace sa v mokrej tráve.
5. Nie je ani dobré v odpovedi naznačovať rôzne spiknutia, sprisahania, vedomé manipulácie – lebo autor odpovede veľmi skoro začne pôsobiť ako psychicky nevyrovnaný, možno až chorý človek, trpiaci stihomamom. Stačí jedno nevhodne zvolené slovíčko – napríklad ako bola Dzurindova „skupinka“. A čitateľ odpovede začne hneď rozmýšľať: nie je to skôr diagnóza ako fakt?
5. Rozsah je vždy chúlostivá vec. Naša prax ukazuje, že najmä ľudia, ktorí nepoužívajú internet, dokážu na písacom stroji poslať do redakcie reakciu na 10-15 husto klepaných strán s použitím prepínača číslo 1. Majú smolu – nielenže sa taká reakcia nikdy v novinách neobjaví, ale zväčša sa v redakcii nenájde ani žiadny obetavec, ktorý by bol ochotný celú ju prečítať. Navyše, krátky text sa dá aj graficky efektne zalomiť, takže autor odpovede má väčšiu šancu, že oko čitateľa automaticky neprebehne odpoveď ako povinné, ale nudné čítanie.
6. A nakoniec: čítajte, píšte, odpovedajte – o čo viac odpovedí v novinách, o to menej práce budeme mať my píšuci redaktori!
1. Prvá rada môže znieť banálne, ale dlhoročná skúsenosť s čitateľskými reakciami nás oprávňuje skonštatovať: najprv si dobre prečítajte článok. Nejedna čitateľská odozva totiž reaguje na tvrdenia, ktoré v článku vôbec nie sú a sám autor by s nimi možno ani nesúhlasil. Možné je, že článok čitateľovi čosi asociuje. Rýchlo sadne k počítaču či peru a reaguje vlastne na svoju asociáciu – a nie na fakty v texte. Možno tento nemilý jav súvisí s nízkou čitateľskou gramotnosťou, ktorú nám už niekoľko rokov vyčítajú rôzne medzinárodné výskumy.
Prosto radšej dvakrát čítaj a raz odpovedaj!
2. Aj druhá rada vyzerá na pohľad banálne, ale žiaľ, musíme ju pripomenúť: odpovedať treba na fakty, zverejnené v článku, nie komentovať etnický pôvod, vzdelanie, manželku, rodičov či politickú príslušnosť autora. Niektorí pisatelia reakcií sa s takou vervou pustia do analyzovania autora článku, že na fakty, ktoré chcú „opraviť“, ani nedôjde.
3. Irónia je príjemným spestrením novín, ale v odpovedi, ktorá má byť skôr vecná, sa nie celkom dobre vynímajú rôzne ironické „šlehy“ či rádobyvtipné narážky. Navyše, tlačový zákon vraj bude v odpovedi povoľovať len fakty, nie hodnotiace súdy. Otázne je, keď autor odpovede nazve Grigorija Mesežnikova samozvaným politológom (reakcia Silvie Glendovej na článok v SME), či je to hodnotiaci úsudok. Slečna Glendová bude určite tvrdiť, že je to holý fakt.
3. Pri odpovedi je vždy dobré, aby jej autor radšej úplne zabudol, kto napísal sporný článok do médií. Lebo ak začne rozoberať minulosť autora pôvodného článku, nemusí sa napokon vôbec dostať k meritu veci. Napríklad Dušan Čaplovič vo svojej reakcii na kritiku Vlada Rafaela týkajúcu sa rómskych projektov nezabudol pripomenúť, že „autor príspevku veľmi skoro zabudol, komu slúžil a aké výsledky práce zanechal“. Tento leitmotív zopakuje viackrát, ale veľa nových faktov sme sa potom v odpovedi už nedozvedeli.
4. Expresívne slová sú síce lákavé, dobre sa čítajú, ale zároveň sú veľmi zradné. Jednak ich môže redakcia vyškrtnúť, najmä keď ide o osobnú urážku, ale jednak sa autorovi reakcie môže prihodiť nemilá vec: obsah odpovede upadne rýchlo do zabudnutia, no trápne slovné spojenie ostane v čitateľskej pamäti. To sa podarilo Robertovi Ficovi, keď vo svojej reakcii na bulvárny článok o korčuľovaní so svojou priateľkou opísal novinárov ako slizké hady plaziace sa v mokrej tráve.
5. Nie je ani dobré v odpovedi naznačovať rôzne spiknutia, sprisahania, vedomé manipulácie – lebo autor odpovede veľmi skoro začne pôsobiť ako psychicky nevyrovnaný, možno až chorý človek, trpiaci stihomamom. Stačí jedno nevhodne zvolené slovíčko – napríklad ako bola Dzurindova „skupinka“. A čitateľ odpovede začne hneď rozmýšľať: nie je to skôr diagnóza ako fakt?
5. Rozsah je vždy chúlostivá vec. Naša prax ukazuje, že najmä ľudia, ktorí nepoužívajú internet, dokážu na písacom stroji poslať do redakcie reakciu na 10-15 husto klepaných strán s použitím prepínača číslo 1. Majú smolu – nielenže sa taká reakcia nikdy v novinách neobjaví, ale zväčša sa v redakcii nenájde ani žiadny obetavec, ktorý by bol ochotný celú ju prečítať. Navyše, krátky text sa dá aj graficky efektne zalomiť, takže autor odpovede má väčšiu šancu, že oko čitateľa automaticky neprebehne odpoveď ako povinné, ale nudné čítanie.
6. A nakoniec: čítajte, píšte, odpovedajte – o čo viac odpovedí v novinách, o to menej práce budeme mať my píšuci redaktori!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.