Nie je jasné, či výrok, že predseda vlády koná takmer ako agent KGB, sa bude po novom tlačovom zákone skúmať ako faktické tvrdenie, alebo slobodný názor. Preto si skôr, než bude prijatý, povedzme, že aj keby nástrojom cudzej mocnosti Robert Fico nebol, robí všetko pre to, aby podozrenie silnelo každým dňom.
Časová kolízia návštevy ruského premiéra na Slovensku so summitom NATO sa dá azda pripísať pochybeniu diplomacie. Napokon samotnú skutočnosť, že Fico uprednostnil namiesto Bukurešti Zubkova, za tragédiu nepovažuje asi nikto. Avšak domnienka, že podobne ako návštevy recepcií na kubánskej ambasáde je aj Ficovo ignorovanie akcií NATO gestom so silným posolstvom, je úplne opodstatnená.
Námietka, že to je skrátka jeho mentalita a presvedčenie, má veľa do seba, obchádza však základné požiadavky na politika. Robert Fico iste nie je jediný „pacifista“ či kritik USA na svete. Je však jediný premiér v úrade, čo slovníkom „užitočných idiotov“ (ktorých vymyslel, platil a potom sa im vysmieval Lenin), známym z komunistických kampaní proti rozmiestňovaniu Pershingov, napáda politiku USA pri každej príležitosti, čo sa naskytne.
Jeho opakované protiamerické „hlášky“ premenili Slovensko za rok a pol na exota, u ktorého sa už berie ako normálne, že premiér má „osobné názory“, odlišné od vlády, ktorej predsedá (Falošné je pritom porovnanie s Klausom, ktorý z podstaty svojej pozície má iný mandát hovoriť za seba, podobne ako napríklad aj nemecký prezident vo vzťahu k EÚ). Moderátora Českej televízie, ktorý „hostil“ Fica 31. marca, pritom ani nenapadlo pýtať sa, či jeho striktné odmietnutie základní v Česku a Poľsku nie je náhodou iba jeho „osobný názor“... Fico zmiatol dokonca i slovenské médiá, ktoré jeho slová v Českej televízii „neverím, že by ktokoľvek za Slovensko podporil umiestňovanie prvkov amerických vojenských systémov v Európe“, mylne interpretovali ako zmenu stanoviska Slovenska. Takže sa potom hromadne utekalo za Gašparovičom s otázkou, čo vlastne v tej Bukurešti povie...
Prezident a Kubiš potom mohli v Bukurešti kľučkovať, že „Slovensko nemôže neakceptovať dohody medzi Českom, Poľskom a USA“, ak predseda vlády už pred mesiacom stihol na Rade Európy vyhlásiť opak: „Odmietam ako východiskový bod, že tieto bilaterálne rokovania nie sú vôbec záležitosťou tretích krajín, a to najmä tých, ktoré susedia s Poľskom a Českom“. Čo si o tom má svet myslieť? Čo je toto za štátna politika? Darmo sa prezident na summite nechal nakriatnuť dokonca k vyhláseniu, že „efektívnu obranu si bez amerických systémov dokáže veľmi ťažko predstaviť“, ak slovenský premiér tri dni predtým priklincoval, že základne sú „podľa mňa úplný nezmysel“. Ako sa má Západ správať k spojencovi s takto nevypočítateľným profilom? A je to ešte vôbec spojenec, alebo sa na niečo také iba cynicky hrá?
Fico (aj s prispením iných ministrov, napríklad Jahnátka na návšteve v Moskve) šíri o Slovensku obraz krajiny, kde základné pozície bezpečnostnej a zahraničnej politiky vláda len predstiera, avšak „reálpolitiku“ si už robí po svojom. A tá, prekrytá hmlou rétorických obratov, predstavuje reálne ohrozenie našich záujmov. Totiž – aj bez bližšej znalosti „významných dohôd, ktoré boli prerokované, či už v oblasti energetického zabezpečenia SR v budúcnosti (...), projektu širokorozchodnej cez Slovensko, dostavby 3.a 4. bloku Mochoviec (...)“, ako sa tu vystatujeme v platenej agentúrnej správe o rokovaniach so Zubkovom, sa dá s istotou konštatovať, že práve vidíme plán takého masívneho prenikania ruského vplyvu do ekonomiky, aký si dnes nedovolí v Európe takmer nikto.
Je pravda, že na spoluprácu Ameriky a Európy kladú rôzni členovia NATO (a EÚ) rôzne akcenty. Avšak schizofrénia, ktorú vniesol Fico do našej zahraničnej politiky, robí zo Slovenska nielen nedôveryhodného aktéra. Ona ho stavia v tomto regióne do pozície, s ktorou už máme skúsenosť – pozície trójskeho koňa ruských záujmov...
Časová kolízia návštevy ruského premiéra na Slovensku so summitom NATO sa dá azda pripísať pochybeniu diplomacie. Napokon samotnú skutočnosť, že Fico uprednostnil namiesto Bukurešti Zubkova, za tragédiu nepovažuje asi nikto. Avšak domnienka, že podobne ako návštevy recepcií na kubánskej ambasáde je aj Ficovo ignorovanie akcií NATO gestom so silným posolstvom, je úplne opodstatnená.
Námietka, že to je skrátka jeho mentalita a presvedčenie, má veľa do seba, obchádza však základné požiadavky na politika. Robert Fico iste nie je jediný „pacifista“ či kritik USA na svete. Je však jediný premiér v úrade, čo slovníkom „užitočných idiotov“ (ktorých vymyslel, platil a potom sa im vysmieval Lenin), známym z komunistických kampaní proti rozmiestňovaniu Pershingov, napáda politiku USA pri každej príležitosti, čo sa naskytne.
Jeho opakované protiamerické „hlášky“ premenili Slovensko za rok a pol na exota, u ktorého sa už berie ako normálne, že premiér má „osobné názory“, odlišné od vlády, ktorej predsedá (Falošné je pritom porovnanie s Klausom, ktorý z podstaty svojej pozície má iný mandát hovoriť za seba, podobne ako napríklad aj nemecký prezident vo vzťahu k EÚ). Moderátora Českej televízie, ktorý „hostil“ Fica 31. marca, pritom ani nenapadlo pýtať sa, či jeho striktné odmietnutie základní v Česku a Poľsku nie je náhodou iba jeho „osobný názor“... Fico zmiatol dokonca i slovenské médiá, ktoré jeho slová v Českej televízii „neverím, že by ktokoľvek za Slovensko podporil umiestňovanie prvkov amerických vojenských systémov v Európe“, mylne interpretovali ako zmenu stanoviska Slovenska. Takže sa potom hromadne utekalo za Gašparovičom s otázkou, čo vlastne v tej Bukurešti povie...
Prezident a Kubiš potom mohli v Bukurešti kľučkovať, že „Slovensko nemôže neakceptovať dohody medzi Českom, Poľskom a USA“, ak predseda vlády už pred mesiacom stihol na Rade Európy vyhlásiť opak: „Odmietam ako východiskový bod, že tieto bilaterálne rokovania nie sú vôbec záležitosťou tretích krajín, a to najmä tých, ktoré susedia s Poľskom a Českom“. Čo si o tom má svet myslieť? Čo je toto za štátna politika? Darmo sa prezident na summite nechal nakriatnuť dokonca k vyhláseniu, že „efektívnu obranu si bez amerických systémov dokáže veľmi ťažko predstaviť“, ak slovenský premiér tri dni predtým priklincoval, že základne sú „podľa mňa úplný nezmysel“. Ako sa má Západ správať k spojencovi s takto nevypočítateľným profilom? A je to ešte vôbec spojenec, alebo sa na niečo také iba cynicky hrá?
Fico (aj s prispením iných ministrov, napríklad Jahnátka na návšteve v Moskve) šíri o Slovensku obraz krajiny, kde základné pozície bezpečnostnej a zahraničnej politiky vláda len predstiera, avšak „reálpolitiku“ si už robí po svojom. A tá, prekrytá hmlou rétorických obratov, predstavuje reálne ohrozenie našich záujmov. Totiž – aj bez bližšej znalosti „významných dohôd, ktoré boli prerokované, či už v oblasti energetického zabezpečenia SR v budúcnosti (...), projektu širokorozchodnej cez Slovensko, dostavby 3.a 4. bloku Mochoviec (...)“, ako sa tu vystatujeme v platenej agentúrnej správe o rokovaniach so Zubkovom, sa dá s istotou konštatovať, že práve vidíme plán takého masívneho prenikania ruského vplyvu do ekonomiky, aký si dnes nedovolí v Európe takmer nikto.
Je pravda, že na spoluprácu Ameriky a Európy kladú rôzni členovia NATO (a EÚ) rôzne akcenty. Avšak schizofrénia, ktorú vniesol Fico do našej zahraničnej politiky, robí zo Slovenska nielen nedôveryhodného aktéra. Ona ho stavia v tomto regióne do pozície, s ktorou už máme skúsenosť – pozície trójskeho koňa ruských záujmov...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.