Rozhovor s poľským režisérom Andrzejom Wajdom o jeho filme a reakciách naň
.film Katyň sa začína venovaním „Mojim rodičom“. Akú ste mali motiváciu venovať tento film práve im?
Môj otec bol dôstojník a bol zavraždený v tomto čase. Nebol však v Kozielsku, a preto sa nedostal do Katyne. Nikto nevie, kde bol zavraždený a nikdy sa nenašiel jeho hrob. Moja matka ho čakala do konca svojho života. Ľudia sa po vojne vracali domov a my sme nevedeli, čo sa s otcom stalo. Matka písala do švajčiarskeho Červeného kríža, písala do Londýna a stále čakala, že dostane odpoveď. Žiadnu odpoveď dostať nemohla, pretože otca odvliekli do zajatia a zavraždili sovietski vojaci.
.kedy ste začali uvažovať o téme Katynského lesa?
Od zrušenia cenzúry som vedel, že musím urobiť film o Katyni. Otvorila sa možnosť o tom hovoriť, ale na rozdiel od iných historických udalostí neexistovalo žiadne literárne dielo o Katyni, ktoré by mohlo byť osnovou či predlohou k filmu. Objavili sa síce mladí scenáristi, ktorí tušili, že je to veľká téma, musí byť spracovaná a pokúšali sa o scenár. Pre nich bol však časový odstup viac ako 60 rokov príliš veľký na to, aby mohli pochopiť všetky historické súvislosti a celú hĺbku tragédie. Jednoducho, neboli autori, ktorí by boli schopní napísať taký scenár. A potom tu bol problém – ako film urobiť? Čo má byť jeho hlavnou témou? Má ísť o politický film? A navyše to mal byť prvý film o Katyni. Museli sme myslieť na diváka. Veľmi mi pomohol scenár či skôr text, ktorý napísal Andrzej Mularczyk a dalo sa z neho vychádzať. Začal sa ťažký proces vzniku filmu.
.vo filme sa objavujú dobové dokumentárne zábery. Katyň je, samozrejme, hraný film, ale človek má ustavične pocit autentickosti a pravdivosti nielen osudov hlavných postáv, ale dokonca aj dialógov.
Je veľmi ťažké urobiť hraný film o osudoch konkrétnych ľudí, myslím práve tých mužov dôstojníkov. V konečnom dôsledku by sa ich slová stali niečím ako komentárom v dokumentárnom filme. A to som nechcel. Rozhodol som sa dať väčší priestor manželkám, ženám. Ony viac vypovedajú, vo filme je im venovaný veľký priestor. Tie ženy prežili, boli v písomnom kontakte so svojimi mužmi. Mohol som použiť ich korešpodenciu a svedectvá.
.ako prijali film tí, ktorých sa to musí dotýkať, ruskí novinári, diváci?
Mal som možnosť hovoriť s ruskými novinármi, ktorí boli na premiére. Zdalo sa im nepravdepodobné, že by sa medzi 22 tisícami poľských dôstojníkov nenašiel niekto, kto by inicioval odpor, pokus o útek. Bola to predsa masa ľudí, profesionálov a nevzbúrili sa? Žiadna vzbura nebola, pretože nikomu z nich ani nenapadlo, že by sa im mohlo niečo stať. Boli predsa vojnoví zajatci a zajatci sa nestrieľajú, tí sa vymieňajú. Rusi ich klamali do poslednej chvíle. Keď sa presúvali z posledného zajateckého tábora priamo ku svojim hrobom, ešte stále s nimi viezli ich batožinu. Ak ti vezú tvoje veci, potom ťa asi vezú do iného tábora. Myšlienka, že by Rusi zavraždili 22-tisíc dôstojníkov v čase vojny, bola absurdná. Keď je vojna, všetci potrebujú dôstojníkov. Bolo už jasné, že Rusi budú bojovať proti Nemcom a skôr bolo pravdepodobné, že zajatých Poliakov použijú v boji proti Nemcom. Samozrejme, že oni uvažovali aj o iných možnostiach, ale nie o smrti. A práve na to som kládol vo filme dôraz. Ukázať, že až v poslednej minúte, keď stáli nad svojím hrobom, až vtedy si uvedomili, že je to koniec.
.peter Hledík
Celý rozhovor bol uverejnený na stránke www.artfilm.sk
.film Katyň sa začína venovaním „Mojim rodičom“. Akú ste mali motiváciu venovať tento film práve im?
Môj otec bol dôstojník a bol zavraždený v tomto čase. Nebol však v Kozielsku, a preto sa nedostal do Katyne. Nikto nevie, kde bol zavraždený a nikdy sa nenašiel jeho hrob. Moja matka ho čakala do konca svojho života. Ľudia sa po vojne vracali domov a my sme nevedeli, čo sa s otcom stalo. Matka písala do švajčiarskeho Červeného kríža, písala do Londýna a stále čakala, že dostane odpoveď. Žiadnu odpoveď dostať nemohla, pretože otca odvliekli do zajatia a zavraždili sovietski vojaci.
.kedy ste začali uvažovať o téme Katynského lesa?
Od zrušenia cenzúry som vedel, že musím urobiť film o Katyni. Otvorila sa možnosť o tom hovoriť, ale na rozdiel od iných historických udalostí neexistovalo žiadne literárne dielo o Katyni, ktoré by mohlo byť osnovou či predlohou k filmu. Objavili sa síce mladí scenáristi, ktorí tušili, že je to veľká téma, musí byť spracovaná a pokúšali sa o scenár. Pre nich bol však časový odstup viac ako 60 rokov príliš veľký na to, aby mohli pochopiť všetky historické súvislosti a celú hĺbku tragédie. Jednoducho, neboli autori, ktorí by boli schopní napísať taký scenár. A potom tu bol problém – ako film urobiť? Čo má byť jeho hlavnou témou? Má ísť o politický film? A navyše to mal byť prvý film o Katyni. Museli sme myslieť na diváka. Veľmi mi pomohol scenár či skôr text, ktorý napísal Andrzej Mularczyk a dalo sa z neho vychádzať. Začal sa ťažký proces vzniku filmu.
.vo filme sa objavujú dobové dokumentárne zábery. Katyň je, samozrejme, hraný film, ale človek má ustavične pocit autentickosti a pravdivosti nielen osudov hlavných postáv, ale dokonca aj dialógov.
Je veľmi ťažké urobiť hraný film o osudoch konkrétnych ľudí, myslím práve tých mužov dôstojníkov. V konečnom dôsledku by sa ich slová stali niečím ako komentárom v dokumentárnom filme. A to som nechcel. Rozhodol som sa dať väčší priestor manželkám, ženám. Ony viac vypovedajú, vo filme je im venovaný veľký priestor. Tie ženy prežili, boli v písomnom kontakte so svojimi mužmi. Mohol som použiť ich korešpodenciu a svedectvá.
.ako prijali film tí, ktorých sa to musí dotýkať, ruskí novinári, diváci?
Mal som možnosť hovoriť s ruskými novinármi, ktorí boli na premiére. Zdalo sa im nepravdepodobné, že by sa medzi 22 tisícami poľských dôstojníkov nenašiel niekto, kto by inicioval odpor, pokus o útek. Bola to predsa masa ľudí, profesionálov a nevzbúrili sa? Žiadna vzbura nebola, pretože nikomu z nich ani nenapadlo, že by sa im mohlo niečo stať. Boli predsa vojnoví zajatci a zajatci sa nestrieľajú, tí sa vymieňajú. Rusi ich klamali do poslednej chvíle. Keď sa presúvali z posledného zajateckého tábora priamo ku svojim hrobom, ešte stále s nimi viezli ich batožinu. Ak ti vezú tvoje veci, potom ťa asi vezú do iného tábora. Myšlienka, že by Rusi zavraždili 22-tisíc dôstojníkov v čase vojny, bola absurdná. Keď je vojna, všetci potrebujú dôstojníkov. Bolo už jasné, že Rusi budú bojovať proti Nemcom a skôr bolo pravdepodobné, že zajatých Poliakov použijú v boji proti Nemcom. Samozrejme, že oni uvažovali aj o iných možnostiach, ale nie o smrti. A práve na to som kládol vo filme dôraz. Ukázať, že až v poslednej minúte, keď stáli nad svojím hrobom, až vtedy si uvedomili, že je to koniec.
.peter Hledík
Celý rozhovor bol uverejnený na stránke www.artfilm.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.