...my zvesíme vás – takto to stálo na trenčianskom transparente v semifinále hokejového play-off. A hoci hráči ani tréneri za rozhodnutia vedenia klubu nemôžu, hádam by si to ten Slovan aj zaslúžil. Ale nepodarilo sa. Ani Trenčínu, ani Košiciam.
História klubu sa dá – podobne ako každá iná história – účelovo prepisovať podľa ľubovôle tých, ktorí sú momentálne pri moci. Takéto prepisovanie histórie je vždy trápnym svedectvom o morálnej a mentálnej výbave prepisovačov. Zvesenie portrétu najúspešnejšieho a pravdepodobne najlepšieho hráča v histórii klubu z galérie jeho hviezd je prepisovaním histórie. Malicherným a úbohým.
Isteže, Peter Šťastný verejne vyhlásil, že ak Juraj Široký nerezignuje do troch mesiacov zo všetkých pozícií v slovenskom hokeji a zostane väčšinovým vlastníkom Slovana Bratislava, požiada o stiahnutie zástavy so svojím portrétom, menom a číslom spod strechy bratislavského štadióna. Ale na to sa malo reagovať inak. Tak, že by sa zástava nestiahla ani po tých troch mesiacoch, nech by si Peter Šťastný hovoril, čo chce. Tá zástava predsa de facto nepatrí ani Šťastnému, ani Širokému, ale histórii klubu a jeho fanúšikom. De iure patrí Širokému, ako sme sa mali možnosť presvedčiť.
.vyrovnané a bojovné
Bez ohľadu na to, kto vlastní kluby, hokejisti hrajú hokej a diváci sa naň chodia pozerať. Tohtoročná základná časť bola vyrovnanejšia než minuloročná. Okrem štandardnej silnej štvorky (Slovan, Košice, Trenčín, Zvolen) hrali dobre aj Martin, Skalica a Poprad, a diváci to ocenili vyššou návštevnosťou. Oba trendy z dlhodobej časti – vyrovnanosť mužstiev a zvýšený záujem divákov – play-off celkom jasne potvrdilo.
Leitmotívom tohtoročného play-off bola nepoddajnosť. Prví to predviedli vo veľkom štýle hokejisti Dukly Trenčín, ktorí otočili štvrťfinále s Martinom zo stavu 3:0 na zápasy na konečných 3:4. Stálo ich to nemálo síl, ktoré im potom zrejme chýbali v závere ďalšej sedemzápasovej série v semifinále s bratislavským Slovanom. V tomto semifinále sa ako nepoddajný predstavil práve Slovan, ktorý otočil stav série z 1:3 na 4:3. A to proti mužstvu, v ktorom hrali v jednom útoku v skvelej forme Král, Kollár a Pardavý, veru nebolo jednoduché.
Druhé semifinále medzi Košicami a Skalicou v bojovnosti a vyrovnanosti v ničom za tým prvým nezaostávalo. Žigmund Pálffy takmer dotiahol Skalicu až do finále. V rozhodujúcom siedmom zápase viedlo jeho mužstvo na ľade súpera 4:2, Pálffy mal na hokejke stý bod v kanadskom bodovaní, ale jeden nevydarený blafák znamenal, že nakoniec zastal jeden krok pred stovkou aj pred finále. Tri košické góly rozhodli o tom, že v boji o titul sa stretli dve najlepšie mužstvá základnej časti.
V tomto boji išlo tentoraz o viac, ako v predchádzajúcich ročníkoch. Od budúceho ročníka sa totiž začína hrať hokejová Liga majstrov. Víťaz finále má účasť v tejto súťaži istú, porazený bude hrať kvalifikáciu s víťazmi dlhodobej časti nemeckej a švajčiarskej ligy.
Prvé dva zápasy vyhral na svojej pôde Slovan, ale nebol to bohvieako krásny hokej. V porovnaní s minuloročným play-off, v ktorom čaroval Marek Uram, nikto z hráčov v týchto zápasoch vyslovene neoslnil. Uram je síce stále výborný hokejista, ktorý dokonale číta hru, ale tento rok občas pôsobil dojmom, že sa až začítal. Ale aj v rámci jedného mužstva sa prejavila tá vyrovnanosť, ktorá charakterizovala celé play-off – v prvých dvoch zápasoch zahral veľmi dobre tretí útok Slovana v zložení Hreus, Lažo, Kropáč.
Prvý zápas v Košiciach hokejovo nijako neoslnil, ale Slovan podal takticky perfektný výkon. A potom prišli veľké chvíle košického mužstva. Jeho obrancovia prestali robiť priveľké chyby, jeho rýchli útočníci – a Gron, Bartoš, Kmiť, Špilár či Miklík naozaj rýchli boli – začali dávať góly. Vyrovnali stav série na 3:3 a vynútili si siedmy zápas.
.rozhodujúci zápas
A tak sa rozhodovalo v Bratislave. Znova zaznela pred zápasom klubová hymna „My sme Slovan a my sme tu doma,“ od skupiny Karpina. Niekedy by tam mohli pustiť aj ďalšiu pozoruhodnú pieseň od tejto skupiny, ktorá sa volá Doktor Fico (dá sa vypočuť na youtube – vrelo odporúčame). Potom sa už nasúkali do sedadiel vedľa seba Paška, Široký, Gašparovič (ten nemôže, chudák, nikomu fandiť, pretože je nadstranícky) a Fico s chlapcom. A mohlo sa začať.
Tentoraz to bol výborný hokej. Slovanu zabrali opory – góly dali Döme, Kapuš a nádherným forhendovým blafákom Kuľha – ale aj všetci ostatní. A nepoddajnosť sa znova blysla v plnej paráde. Košice znížili v poslednej tretine z 3:0 na 3:2 a v poslednej sekunde neboli úplne ďaleko od vyrovnania. Rozhodujúci zápas vyzeral tak, ako má rozhodujúci zápas vyzerať.
A po ňom prišli neuveriteľné slová trénera Zdena Cígera. O urážkach, o nedôvere vedenia, o pochybnostiach týkajúcich sa jeho metód v momentoch, keď sa mužstvu nedarí. Nuž tak. Hokejisti sú hokejisti, tréneri sú tréneri, diváci sú diváci, a vedenie je vedenie.
História klubu sa dá – podobne ako každá iná história – účelovo prepisovať podľa ľubovôle tých, ktorí sú momentálne pri moci. Takéto prepisovanie histórie je vždy trápnym svedectvom o morálnej a mentálnej výbave prepisovačov. Zvesenie portrétu najúspešnejšieho a pravdepodobne najlepšieho hráča v histórii klubu z galérie jeho hviezd je prepisovaním histórie. Malicherným a úbohým.
Isteže, Peter Šťastný verejne vyhlásil, že ak Juraj Široký nerezignuje do troch mesiacov zo všetkých pozícií v slovenskom hokeji a zostane väčšinovým vlastníkom Slovana Bratislava, požiada o stiahnutie zástavy so svojím portrétom, menom a číslom spod strechy bratislavského štadióna. Ale na to sa malo reagovať inak. Tak, že by sa zástava nestiahla ani po tých troch mesiacoch, nech by si Peter Šťastný hovoril, čo chce. Tá zástava predsa de facto nepatrí ani Šťastnému, ani Širokému, ale histórii klubu a jeho fanúšikom. De iure patrí Širokému, ako sme sa mali možnosť presvedčiť.
.vyrovnané a bojovné
Bez ohľadu na to, kto vlastní kluby, hokejisti hrajú hokej a diváci sa naň chodia pozerať. Tohtoročná základná časť bola vyrovnanejšia než minuloročná. Okrem štandardnej silnej štvorky (Slovan, Košice, Trenčín, Zvolen) hrali dobre aj Martin, Skalica a Poprad, a diváci to ocenili vyššou návštevnosťou. Oba trendy z dlhodobej časti – vyrovnanosť mužstiev a zvýšený záujem divákov – play-off celkom jasne potvrdilo.
Leitmotívom tohtoročného play-off bola nepoddajnosť. Prví to predviedli vo veľkom štýle hokejisti Dukly Trenčín, ktorí otočili štvrťfinále s Martinom zo stavu 3:0 na zápasy na konečných 3:4. Stálo ich to nemálo síl, ktoré im potom zrejme chýbali v závere ďalšej sedemzápasovej série v semifinále s bratislavským Slovanom. V tomto semifinále sa ako nepoddajný predstavil práve Slovan, ktorý otočil stav série z 1:3 na 4:3. A to proti mužstvu, v ktorom hrali v jednom útoku v skvelej forme Král, Kollár a Pardavý, veru nebolo jednoduché.
Druhé semifinále medzi Košicami a Skalicou v bojovnosti a vyrovnanosti v ničom za tým prvým nezaostávalo. Žigmund Pálffy takmer dotiahol Skalicu až do finále. V rozhodujúcom siedmom zápase viedlo jeho mužstvo na ľade súpera 4:2, Pálffy mal na hokejke stý bod v kanadskom bodovaní, ale jeden nevydarený blafák znamenal, že nakoniec zastal jeden krok pred stovkou aj pred finále. Tri košické góly rozhodli o tom, že v boji o titul sa stretli dve najlepšie mužstvá základnej časti.
V tomto boji išlo tentoraz o viac, ako v predchádzajúcich ročníkoch. Od budúceho ročníka sa totiž začína hrať hokejová Liga majstrov. Víťaz finále má účasť v tejto súťaži istú, porazený bude hrať kvalifikáciu s víťazmi dlhodobej časti nemeckej a švajčiarskej ligy.
Prvé dva zápasy vyhral na svojej pôde Slovan, ale nebol to bohvieako krásny hokej. V porovnaní s minuloročným play-off, v ktorom čaroval Marek Uram, nikto z hráčov v týchto zápasoch vyslovene neoslnil. Uram je síce stále výborný hokejista, ktorý dokonale číta hru, ale tento rok občas pôsobil dojmom, že sa až začítal. Ale aj v rámci jedného mužstva sa prejavila tá vyrovnanosť, ktorá charakterizovala celé play-off – v prvých dvoch zápasoch zahral veľmi dobre tretí útok Slovana v zložení Hreus, Lažo, Kropáč.
Prvý zápas v Košiciach hokejovo nijako neoslnil, ale Slovan podal takticky perfektný výkon. A potom prišli veľké chvíle košického mužstva. Jeho obrancovia prestali robiť priveľké chyby, jeho rýchli útočníci – a Gron, Bartoš, Kmiť, Špilár či Miklík naozaj rýchli boli – začali dávať góly. Vyrovnali stav série na 3:3 a vynútili si siedmy zápas.
.rozhodujúci zápas
A tak sa rozhodovalo v Bratislave. Znova zaznela pred zápasom klubová hymna „My sme Slovan a my sme tu doma,“ od skupiny Karpina. Niekedy by tam mohli pustiť aj ďalšiu pozoruhodnú pieseň od tejto skupiny, ktorá sa volá Doktor Fico (dá sa vypočuť na youtube – vrelo odporúčame). Potom sa už nasúkali do sedadiel vedľa seba Paška, Široký, Gašparovič (ten nemôže, chudák, nikomu fandiť, pretože je nadstranícky) a Fico s chlapcom. A mohlo sa začať.
Tentoraz to bol výborný hokej. Slovanu zabrali opory – góly dali Döme, Kapuš a nádherným forhendovým blafákom Kuľha – ale aj všetci ostatní. A nepoddajnosť sa znova blysla v plnej paráde. Košice znížili v poslednej tretine z 3:0 na 3:2 a v poslednej sekunde neboli úplne ďaleko od vyrovnania. Rozhodujúci zápas vyzeral tak, ako má rozhodujúci zápas vyzerať.
A po ňom prišli neuveriteľné slová trénera Zdena Cígera. O urážkach, o nedôvere vedenia, o pochybnostiach týkajúcich sa jeho metód v momentoch, keď sa mužstvu nedarí. Nuž tak. Hokejisti sú hokejisti, tréneri sú tréneri, diváci sú diváci, a vedenie je vedenie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.