Vzhľadom na „posvätnosť“ Európy bolo od začiatku zrejmé, že vytvoriť siamské dvojča z Lisabonskej zmluvy a tlačového zákona je veľmi vysoká stávka, do ktorej sa Dzurinda pustil.
Jeho ťažká prehra s Ficom je však aj prehrou Slovenska. Skutočnosť, že ju privodila podlá zrada partnera, je však aj pre Dzurindu veľmi poučná lekcia: Kto akými zbraňami bojuje, takými zahynie...
Tlačový zákon vo verzii, v akej bol schválený, zostal neprijateľný do tej miery, že sa dá zhodnotiť ako najťažší útok legislatívnymi zbraňami proti slobode slova po Novembri 1989. Myslíme si, že právo na odpoveď sa zneužívať určite bude, pretože premiér už dávnejšie vyhlásil: „Budeme trvať na prísnom tlačovom zákone, pretože to, čo si dovoľujú médiá, je absolútne neakceptovateľné“... Mimochodom, toto ani v SMK nikdy nebolo sporné. Takže ak podmienky blokády trvali, Csáky nemal morálne právo na otočenie, keďže celý manéver bol so spoločným postupom opozície zviazaný natoľko, že inak nedával zmysel. A, najmä – SMK nesmelo rozhodovať len na základe vlastných úvah, pretože politické náklady prehry preniesli na partnerov, ktorí nič neporušili, len sa držali pôvodnej dohody.
Z Csákyho zlyhania nič neuberá, že hral o jednotu SMK a možno aj svoju funkciu. Ak chcel držať krok s našepkávačmi, ktorí tvrdia, že budúcnosť SMK je v dialógu s eurosocialistami a Smerom, potom nemal sľubovať SDKÚ a KDH vôbec nič. Ak Csáky vedel, že Bugár a spol. sa už predtým rozhodli ísť cez „Lisabon“ do konfliktu, mohol spor o hlasovanie riešiť vnútri strany, a keby prehral, mohol odstúpiť. Nesmel to však riešiť podrazom, ktorým urobil z Fica ešte neporaziteľnejší idol voličov, než doteraz.
Najväčšia škoda však nie je zlý tlačový zákon. A nie je ňou ani Lisabonská zmluva, ktorej by Slovensko neuniklo, lebo SDKÚ by za ňu zahlasovala najneskôr 31. decembra (o ktorom kedysi hovoril aj Fico). Najhoršie sú dopady na politickú scénu a politickú kultúru. To, že SMK rozmlátila zvyšky dôvery, čo ešte boli medzi opozičnými stranami, urýchľuje vývoj k straníckemu spektru, ktoré charakterizuje dominancia veľkého subjektu, ktorý nemá mocenskú alternatívu, iba malé satelity rotujúce okolo neho, ktoré sa stále znovu snažia sa o koalíciu. Rekonštruovať dnes opozíciu aspoň do polohy bližšie k sebe ako k Smeru, sa zdá po čine SMK veľký problém. Model, v ktorom si voliči nevyberajú z dvoch verzií vládnutia, ale nanajvýš partnerov k istému víťazovi, vyzerá pre Slovensko vražedne.
Rozhodnutie, ktoré urobila SMK, tiež znižuje už i tak mušiu váhu daného slova na Slovensku. Posilňuje všeobecné presvedčenie, že dôvera je prázdny pojem, stisk ruky prázdne gesto, a že úspešní sú tí, ktorí s hlupákmi, čo ešte veria na „gentleman agreement“, vybabrú. Živým svedectvom sú „noví Európania“ Fico, Paška a spol., ktorí sa opäť zaskveli pred celým národom vlastnosťou, ktorá imponuje ešte viac ako vianočné príspevky či protizápadná rétorika – hrubou silou. Vyhliadli si najslabší článok reťaze a sľubmi, ktoré zrejme nikdy nesplnia, ho zlomili.
Pál Csáky a SMK urobili najhorší krok svojej kariéry. Voliči, ktorí rozumejú najmä sile a uctievajú víťazov bez škrupúľ, to ocenia.
Jeho ťažká prehra s Ficom je však aj prehrou Slovenska. Skutočnosť, že ju privodila podlá zrada partnera, je však aj pre Dzurindu veľmi poučná lekcia: Kto akými zbraňami bojuje, takými zahynie...
Tlačový zákon vo verzii, v akej bol schválený, zostal neprijateľný do tej miery, že sa dá zhodnotiť ako najťažší útok legislatívnymi zbraňami proti slobode slova po Novembri 1989. Myslíme si, že právo na odpoveď sa zneužívať určite bude, pretože premiér už dávnejšie vyhlásil: „Budeme trvať na prísnom tlačovom zákone, pretože to, čo si dovoľujú médiá, je absolútne neakceptovateľné“... Mimochodom, toto ani v SMK nikdy nebolo sporné. Takže ak podmienky blokády trvali, Csáky nemal morálne právo na otočenie, keďže celý manéver bol so spoločným postupom opozície zviazaný natoľko, že inak nedával zmysel. A, najmä – SMK nesmelo rozhodovať len na základe vlastných úvah, pretože politické náklady prehry preniesli na partnerov, ktorí nič neporušili, len sa držali pôvodnej dohody.
Z Csákyho zlyhania nič neuberá, že hral o jednotu SMK a možno aj svoju funkciu. Ak chcel držať krok s našepkávačmi, ktorí tvrdia, že budúcnosť SMK je v dialógu s eurosocialistami a Smerom, potom nemal sľubovať SDKÚ a KDH vôbec nič. Ak Csáky vedel, že Bugár a spol. sa už predtým rozhodli ísť cez „Lisabon“ do konfliktu, mohol spor o hlasovanie riešiť vnútri strany, a keby prehral, mohol odstúpiť. Nesmel to však riešiť podrazom, ktorým urobil z Fica ešte neporaziteľnejší idol voličov, než doteraz.
Najväčšia škoda však nie je zlý tlačový zákon. A nie je ňou ani Lisabonská zmluva, ktorej by Slovensko neuniklo, lebo SDKÚ by za ňu zahlasovala najneskôr 31. decembra (o ktorom kedysi hovoril aj Fico). Najhoršie sú dopady na politickú scénu a politickú kultúru. To, že SMK rozmlátila zvyšky dôvery, čo ešte boli medzi opozičnými stranami, urýchľuje vývoj k straníckemu spektru, ktoré charakterizuje dominancia veľkého subjektu, ktorý nemá mocenskú alternatívu, iba malé satelity rotujúce okolo neho, ktoré sa stále znovu snažia sa o koalíciu. Rekonštruovať dnes opozíciu aspoň do polohy bližšie k sebe ako k Smeru, sa zdá po čine SMK veľký problém. Model, v ktorom si voliči nevyberajú z dvoch verzií vládnutia, ale nanajvýš partnerov k istému víťazovi, vyzerá pre Slovensko vražedne.
Rozhodnutie, ktoré urobila SMK, tiež znižuje už i tak mušiu váhu daného slova na Slovensku. Posilňuje všeobecné presvedčenie, že dôvera je prázdny pojem, stisk ruky prázdne gesto, a že úspešní sú tí, ktorí s hlupákmi, čo ešte veria na „gentleman agreement“, vybabrú. Živým svedectvom sú „noví Európania“ Fico, Paška a spol., ktorí sa opäť zaskveli pred celým národom vlastnosťou, ktorá imponuje ešte viac ako vianočné príspevky či protizápadná rétorika – hrubou silou. Vyhliadli si najslabší článok reťaze a sľubmi, ktoré zrejme nikdy nesplnia, ho zlomili.
Pál Csáky a SMK urobili najhorší krok svojej kariéry. Voliči, ktorí rozumejú najmä sile a uctievajú víťazov bez škrupúľ, to ocenia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.