Rozhovor s medzinárodne uznávaným maďarským historikom Ignácom Romsicsom, ktorý v Bratislave na pozvanie vydavateľstva Kalligram a Kultúrneho inštitútu Maďarskej republiky prezentoval slovenský preklad svojej knihy – Parížska mierová zmluva z roku 1947.
.veľa sa hovorí, že vzájomné vzťahy medzi Maďarmi a Slovákmi sú na politickej úrovni zlé. Ako je to medzi historikmi?
Nedá sa jasne povedať, že tieto vzťahy sú pozitívne či negatívne. Nedávno som v maďarčine čítal knihu historicko- politických esejí od Rudolfa Chmela. Táto kniha sa mi páčila a so všetkým môžem súhlasiť. Naopak, počas mojej prednášky v Bratislave sa prihlásil jeden pán, ktorý tvrdil, že je historik. Vytiahol publikáciu Maďarskej akadémie vied, ktorá pojednávala o menšinách medzi dvoma svetovými vojnami a tvrdil, že podľa nej žilo vMaďarsku v tom čase 400-tisíc Slovákov. Potom som sa pri ňom zastavil a poprosil som ho, aby mi ukázal tú publikáciu, no a ten údaj tam nebol. To je čisto vec profesionality.
.nie sú však spory aj medzi profesionálnymi historikmi?
Sú a vtedy sa dá diskutovať. Konkrétne slovenský historik Štefan Šutaj, s ktorým inak dobre spolupracujem, tvrdí, že maďarský štát neexistoval, ale bola len Rakúsko-Uhorská monarchia ako jeden subjekt medzinárodného práva. To je problematická téza a signalizuje, že slovenské stanovisko je také, že Maďarsko ako štát v tomto historickom období neexistovalo a bola len multietnická monarchia, ktorá sa rozpadla na nové štáty.
.to slovenské stanovisko asi vychádza z toho, že síce existovalo Uhorské kráľovstvo, ktoré však nebolo národným štátom Maďarov, ale multietnickým celkom...
To je v úplne v poriadku, ale keď to zoberieme z právnického hľadiska, tak tu existoval samostatný štát, ktorý sa nazýval Maďarské kráľovstvo, na čo vy v slovenčine používate názov Uhorsko. Toto slovo však vmaďarčine vôbec neexistuje, ani v angličtine. Tento štát mal vlastný parlament a vládu. To je fakt. Či to bolo dobré, alebo zlé, je už vec uhla pohľadu. Rovnako je fakt, že tu existovala multietnická spoločnosť, ale nemôžem akceptovať tvrdenie, že tu v tom čase neexistoval maďarský štátny útvar.
.v čom máte ešte spory?
Slovenskí historici definujú uhorskú národnostnú politiku v druhej polovici 19. storočia ako politiku násilnej asimilácie. Dôraz je pritom na slovo násilná. Maďarskí historici uznávajú, že išlo o asimilačnú politiku, ale nepoužívajú slovo násilná. Faktom je, že uhorská vládna politika dala zatvoriť slovenské školy aMaticu slovenskú, strieľalo sa v Černovej. To je jednoznačné násilie. Bola však celá vládna uhorská politika násilná? To je otázka do debaty.
.hovoríte o maďarských a slovenských historikoch ako o dvoch táboroch. Je však maďarská historická obec vnútorne kompaktná?
Samozrejme, že nie je. Sú medzi nami ľudia rôzneho zafarbenia. Ja sám sa považujem za jedného z tých empatickejších. Aspoň tak ma definovali na internete.
.patríte do mainstreamu?
Ťažko to odvážiť na dekagramy. Určite sú v Maďarsku historici, ktorí sú oveľa nacionalistickejší.
.niekedy sa nám zdá, akoby celá maďarská spoločnosť bola priam fascinovaná históriou. Je to pravda?
Podľa mňa to nie je typická maďarská vlastnosť, ale vlastnosť národov východnej Európy. Niekoľko rokov som učil v USA a príznačné pre mladých Američanov je, že ak sme sa o niečom bavili, tak hovorili o súčasnosti a plánovali do budúcnosti. Len čo som začal diskutovať so študentmi z východnej Európy, v okamihu boli päťsto rokov vminulosti.
.prečo je to tak?
Pretože Američania začali svoju históriu písať neskôr, ale aj preto, že sú pragmatici. My máme svoje rôzne traumy. Možno keby sme boli dnes úspešnejší, bolo by sme menej zahľadení do minulosti.
.mnohí Slováci si myslia, že u Maďarov je pocit krivdy z následkov uzavretia Trianonskej zmluvy stále veľmi silný a z toho pramení strach, že naše hranice sú ohrozené. Je to oprávnená obava?
Viem, že tento pocit existuje. Maďari skutočne pozerajú na Trianon ako na akt, ktorý bol voči nim nespravodlivý. To je dôvod na frustráciu. Ale nerozumiem, čoho sa obávajú Slováci, keďže sa zdá, že aj oni sú frustrovaní.
.obávajú sa toho, či sa maďarské frustrácie jedného dňa nestanú reálnym politickým programom...
Rozumiem, že existuje obava Slovákov, že tieto maďarské pocity sa môžu preklopiť a vyústiť do politického tlaku na nejaké riešenie. Poukazovala na to aj reakcia slovenskej vlády na vyhlásenie nezávislosti Kosova. Sme však členskými krajinami EÚ a bez ohľadu na to, aká bola situácia vmedzivojnovom období, súčasná medzinárodná politika nevidí budúcnosť v zmenách hraníc. Práve naopak, budeme mať spoločnú menu, mladí ľudia sa už aj dnes dorozumievajú spoločným jazykom. Zahraničná politika nebude v budúcnosti podporovať žiadne revízne riešenia. Slovensko nakoniec s Maďarskom uzavrelo v roku 1995 bilaterálnu zmluvu, kde sa maďarská vláda zaviazala rešpektovať existujúce hranice. Tie nakoniec v Schengene ani neexistujú. Tieto obavy korenia v minulosti a neberú do úvahy súčasnú situáciu.
.je teda Európska únia akousi náplasťou na maďarské rany?
Nie. Európska únia nevznikla preto, aby zmierňovala maďarské bolesti. Ale je nepochybné, že môže byť podobnou konštrukciou, ako bola habsburská monarchia, kde už nie sú privilegovanými národmi Rakúšania a Maďari, ale Maďari a Slováci majú rovnocenné postavenie. Tak ako nakoniec všetci ostatní.
.veľa sa hovorí o spoločnej slovensko-maďarskej učebnici dejepisu. Je to, napriek spomínaným rozdielnym interpretáciám viacerých udalostí, reálny projekt?
Treba to skúsiť. Ak to nevyskúšame, tak sa to nikdy nedozvieme.
Ignác Romsics
Narodil sa v roku 1951. Začínal ako archivár v Kecskeméte. V rokoch 1977 – 1985 pracoval na Historickovednom ústave Maďarskej akadémie vied. Od roku 1991 prednáša na Katedre novodobých maďarských dejín Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti, v roku 1996 dosiahol hodnosť docenta historických vied. V rokoch 1993 – 1998 pôsobil s prestávkami na Katedre maďarského jazyka Indiana Univerzity v USA. V roku 2001 sa stal korešpondentom Maďarskej akadémie vied. Zaoberá sa maďarskou politickou históriou 20. storočia, najmä medzivojnovým obdobím. (Trianon, Hortyho éra). Je autorom úspešnej knihy Dejiny Maďarska v 20. storočí. V slovenskom preklade vyšli dve jeho knihy: Trianonská mierová zmluva a Parížska mierová zmluva z roku 1947. V obidvoch týchto knihách publikoval aj mnohé doteraz nezverejnené zistenia najmä z amerických a britských archívov.
.veľa sa hovorí, že vzájomné vzťahy medzi Maďarmi a Slovákmi sú na politickej úrovni zlé. Ako je to medzi historikmi?
Nedá sa jasne povedať, že tieto vzťahy sú pozitívne či negatívne. Nedávno som v maďarčine čítal knihu historicko- politických esejí od Rudolfa Chmela. Táto kniha sa mi páčila a so všetkým môžem súhlasiť. Naopak, počas mojej prednášky v Bratislave sa prihlásil jeden pán, ktorý tvrdil, že je historik. Vytiahol publikáciu Maďarskej akadémie vied, ktorá pojednávala o menšinách medzi dvoma svetovými vojnami a tvrdil, že podľa nej žilo vMaďarsku v tom čase 400-tisíc Slovákov. Potom som sa pri ňom zastavil a poprosil som ho, aby mi ukázal tú publikáciu, no a ten údaj tam nebol. To je čisto vec profesionality.
.nie sú však spory aj medzi profesionálnymi historikmi?
Sú a vtedy sa dá diskutovať. Konkrétne slovenský historik Štefan Šutaj, s ktorým inak dobre spolupracujem, tvrdí, že maďarský štát neexistoval, ale bola len Rakúsko-Uhorská monarchia ako jeden subjekt medzinárodného práva. To je problematická téza a signalizuje, že slovenské stanovisko je také, že Maďarsko ako štát v tomto historickom období neexistovalo a bola len multietnická monarchia, ktorá sa rozpadla na nové štáty.
.to slovenské stanovisko asi vychádza z toho, že síce existovalo Uhorské kráľovstvo, ktoré však nebolo národným štátom Maďarov, ale multietnickým celkom...
To je v úplne v poriadku, ale keď to zoberieme z právnického hľadiska, tak tu existoval samostatný štát, ktorý sa nazýval Maďarské kráľovstvo, na čo vy v slovenčine používate názov Uhorsko. Toto slovo však vmaďarčine vôbec neexistuje, ani v angličtine. Tento štát mal vlastný parlament a vládu. To je fakt. Či to bolo dobré, alebo zlé, je už vec uhla pohľadu. Rovnako je fakt, že tu existovala multietnická spoločnosť, ale nemôžem akceptovať tvrdenie, že tu v tom čase neexistoval maďarský štátny útvar.
.v čom máte ešte spory?
Slovenskí historici definujú uhorskú národnostnú politiku v druhej polovici 19. storočia ako politiku násilnej asimilácie. Dôraz je pritom na slovo násilná. Maďarskí historici uznávajú, že išlo o asimilačnú politiku, ale nepoužívajú slovo násilná. Faktom je, že uhorská vládna politika dala zatvoriť slovenské školy aMaticu slovenskú, strieľalo sa v Černovej. To je jednoznačné násilie. Bola však celá vládna uhorská politika násilná? To je otázka do debaty.
.hovoríte o maďarských a slovenských historikoch ako o dvoch táboroch. Je však maďarská historická obec vnútorne kompaktná?
Samozrejme, že nie je. Sú medzi nami ľudia rôzneho zafarbenia. Ja sám sa považujem za jedného z tých empatickejších. Aspoň tak ma definovali na internete.
.patríte do mainstreamu?
Ťažko to odvážiť na dekagramy. Určite sú v Maďarsku historici, ktorí sú oveľa nacionalistickejší.
.niekedy sa nám zdá, akoby celá maďarská spoločnosť bola priam fascinovaná históriou. Je to pravda?
Podľa mňa to nie je typická maďarská vlastnosť, ale vlastnosť národov východnej Európy. Niekoľko rokov som učil v USA a príznačné pre mladých Američanov je, že ak sme sa o niečom bavili, tak hovorili o súčasnosti a plánovali do budúcnosti. Len čo som začal diskutovať so študentmi z východnej Európy, v okamihu boli päťsto rokov vminulosti.
.prečo je to tak?
Pretože Američania začali svoju históriu písať neskôr, ale aj preto, že sú pragmatici. My máme svoje rôzne traumy. Možno keby sme boli dnes úspešnejší, bolo by sme menej zahľadení do minulosti.
.mnohí Slováci si myslia, že u Maďarov je pocit krivdy z následkov uzavretia Trianonskej zmluvy stále veľmi silný a z toho pramení strach, že naše hranice sú ohrozené. Je to oprávnená obava?
Viem, že tento pocit existuje. Maďari skutočne pozerajú na Trianon ako na akt, ktorý bol voči nim nespravodlivý. To je dôvod na frustráciu. Ale nerozumiem, čoho sa obávajú Slováci, keďže sa zdá, že aj oni sú frustrovaní.
.obávajú sa toho, či sa maďarské frustrácie jedného dňa nestanú reálnym politickým programom...
Rozumiem, že existuje obava Slovákov, že tieto maďarské pocity sa môžu preklopiť a vyústiť do politického tlaku na nejaké riešenie. Poukazovala na to aj reakcia slovenskej vlády na vyhlásenie nezávislosti Kosova. Sme však členskými krajinami EÚ a bez ohľadu na to, aká bola situácia vmedzivojnovom období, súčasná medzinárodná politika nevidí budúcnosť v zmenách hraníc. Práve naopak, budeme mať spoločnú menu, mladí ľudia sa už aj dnes dorozumievajú spoločným jazykom. Zahraničná politika nebude v budúcnosti podporovať žiadne revízne riešenia. Slovensko nakoniec s Maďarskom uzavrelo v roku 1995 bilaterálnu zmluvu, kde sa maďarská vláda zaviazala rešpektovať existujúce hranice. Tie nakoniec v Schengene ani neexistujú. Tieto obavy korenia v minulosti a neberú do úvahy súčasnú situáciu.
.je teda Európska únia akousi náplasťou na maďarské rany?
Nie. Európska únia nevznikla preto, aby zmierňovala maďarské bolesti. Ale je nepochybné, že môže byť podobnou konštrukciou, ako bola habsburská monarchia, kde už nie sú privilegovanými národmi Rakúšania a Maďari, ale Maďari a Slováci majú rovnocenné postavenie. Tak ako nakoniec všetci ostatní.
.veľa sa hovorí o spoločnej slovensko-maďarskej učebnici dejepisu. Je to, napriek spomínaným rozdielnym interpretáciám viacerých udalostí, reálny projekt?
Treba to skúsiť. Ak to nevyskúšame, tak sa to nikdy nedozvieme.
Ignác Romsics
Narodil sa v roku 1951. Začínal ako archivár v Kecskeméte. V rokoch 1977 – 1985 pracoval na Historickovednom ústave Maďarskej akadémie vied. Od roku 1991 prednáša na Katedre novodobých maďarských dejín Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti, v roku 1996 dosiahol hodnosť docenta historických vied. V rokoch 1993 – 1998 pôsobil s prestávkami na Katedre maďarského jazyka Indiana Univerzity v USA. V roku 2001 sa stal korešpondentom Maďarskej akadémie vied. Zaoberá sa maďarskou politickou históriou 20. storočia, najmä medzivojnovým obdobím. (Trianon, Hortyho éra). Je autorom úspešnej knihy Dejiny Maďarska v 20. storočí. V slovenskom preklade vyšli dve jeho knihy: Trianonská mierová zmluva a Parížska mierová zmluva z roku 1947. V obidvoch týchto knihách publikoval aj mnohé doteraz nezverejnené zistenia najmä z amerických a britských archívov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.