V Bratislave boli minulý týždeň dva pozoruhodné koncerty. Jeden nenápadný, druhý extatický. Jeden krásny, druhý zábavný. V pondelok hrali Volapük a Longital, v stredu Skindread a Gogol Bordello.
Tieto dva koncerty spája len miesto konania: obidva boli v Petržalke. Ináč sa líšili asi vo všetkom.
.nové jazyky
Volapük je umelo vytvorený univerzálny jazyk a je to aj názov francúzskej skupiny, ktorej centrom je Giugou Chenevier, bubeník s mimoriadnou technikou, tvorca klepotov, hrkania, pišťania, škrabania a iných univerzálnym jazykom nevyjadriteľných zvukov. V strede pódia stojí huslistka a speváčka Takumi Fukushuma, vedľa nej expresívny saxofonista a elektrický violončelista. Títo šikovní muzikanti hrajú dlhé, dynamické skladby s virtuóznymi improvizáciami, náznakmi melódii a efektnými rockovými rífmi. Je to také hudobné bádateľstvo. Dlhé, trochu aj nudné pláne z ničoho nič striedajú špicaté kopce, búrlivé vlnobitia nepokojného mora, z ktorých je len na skok k romantickými jazierkam. Zaujímavá hudba, ktorej nám skúsení muzikanti nadelili presne toľko, koľko sme boli schopní uniesť.
Po nich ostal na pódiu len stolík s elektornikou, dva mikrofóny a na stojanoch gitara a basa. Daniel Salontay a Šina, čiže Longital, častým koncertovaním formujú svoje piesne do nenápadnej dokonalosti. Ako drahé kamene, ktoré citlivým brúsením získavajú lesk a schopnosť na farbu meniť obyčajné „neviditeľné“ svetlo. Ich pesničky založené na zenovo jednoduchých textoch sú podložené priezračnou elektronikou, pritvrdené Šininou basou, farbené, dynamizované a okrášľované Danielovou bravúrnou gitarou. Šina spieva ako keby rozprávala, melódie majú v sebe samozrejmosť a krásu detských popevkov. Príliš veľa nekritického nadšenia? Možno. Longital som už počul veľakrát a ich hudbu mám veľmi rád, no pondelkový koncert v Klube Za zrkadlom bol doteraz najživší a zo všetkých najsilnejší. A zazneli na ňom aj nové piesne. A boli výborné!
.šou na dve doby
V stredu sa do Divadla Aréna prišiel pozrieť všelikto. Rockoví muzikanti, hiphopové a popové hviezdy, milovníci cigánskej hudby, počuť bolo angličtinu, maďarčinu, češtinu... Rozmanitosť publika bola pochopiteľná. Gogol Bordello svoju hudbu označujú ako „gypsy punk“, no hlásia sa aj k ruským koreňom a newyorskému multikultúrnemu babylonu.
Po tvrdej reggae kapele Skindread vybieha na pódium strapatý, fúzatý Eugen Hütz s pootĺkanou gitarou v rukách, vedľa neho sa postaví bielobradý huslista a ako z ruského komiksu vystrihnutý harmonikár. Za nimi stojí rocková časť kapely: gitarista, basgitarista a bubeník. Okamžite je jasné, že predná trojka bude hrať a zabávať, zadné trio iba hrať. Pri druhej piesni kapelu doplnia dve spievajúce a bubnujúce tanečnice. Koncert má dve časti. Tou kratšou je normálny koncert, dlhšou je poldruhahodinový (!) prídavok. Prvá časť je viac cigánsko-ruská, prídavok je energicko-rockový. Je to intenzívny zážitok. Eugen Hütz behá po pódiu ako splašený, spieva chrapľavým hlasom, gitaru používa hlavne ako bicí nástroj. Kapela dáva jeden cigánsky song za druhým, tempo sa mení minimálne, rytmus sa nemení vôbec: nakoniec, na dve doby je polka, punk a stačí preniesť prízvuk z prvej doby na druhú a máte reggae. Oddaní diváci vyskakujú od radosti, Aréna sa trasie. Prídavok začína sám Hütz a len tak mimochodom ukazuje, že na tej oškretej gitare vie celkom dobre hrať. Sólová časť piesne Alcohol bola asi vrcholom večera. Keď sa k frontmanovi pridal zvyšok kapely, nastalo niečo, čo chvíľami vyzeralo ako bláznivá spontánna improvizácia.
V skutočnosti to však bola dokonalá, do detailu prepracovaná šou. Eugen síce po pódiu a po ľuďoch rozlieval víno, no sám pil minerálku. Ale tak to bolo správne. Keby boli Gogol Bordello iba spontánnou cigánskou kapelkou, bolo by to možno zábavné, no po pár pesničkách nudné. Keďže sa však za oceánom poučili, že aj spontánnosť treba dobre zahrať, bolo to zaujímavé hudobno-divadelné predstavenie. Ešte aj to dlhé podávanie rúk s divákmi po skončení koncertu bolo americky úprimné: vedia, že ľuďom sa treba slušne poďakovať. Potom prídu aj nabudúce.
Volapük a Longital, Petržalka, Klub Za zrkadlom, 7. apríla 2008.
Skindread a Gogol Bordello, Petržalka, Divadlo Aréna, 9. apríla 2008.
Tieto dva koncerty spája len miesto konania: obidva boli v Petržalke. Ináč sa líšili asi vo všetkom.
.nové jazyky
Volapük je umelo vytvorený univerzálny jazyk a je to aj názov francúzskej skupiny, ktorej centrom je Giugou Chenevier, bubeník s mimoriadnou technikou, tvorca klepotov, hrkania, pišťania, škrabania a iných univerzálnym jazykom nevyjadriteľných zvukov. V strede pódia stojí huslistka a speváčka Takumi Fukushuma, vedľa nej expresívny saxofonista a elektrický violončelista. Títo šikovní muzikanti hrajú dlhé, dynamické skladby s virtuóznymi improvizáciami, náznakmi melódii a efektnými rockovými rífmi. Je to také hudobné bádateľstvo. Dlhé, trochu aj nudné pláne z ničoho nič striedajú špicaté kopce, búrlivé vlnobitia nepokojného mora, z ktorých je len na skok k romantickými jazierkam. Zaujímavá hudba, ktorej nám skúsení muzikanti nadelili presne toľko, koľko sme boli schopní uniesť.
Po nich ostal na pódiu len stolík s elektornikou, dva mikrofóny a na stojanoch gitara a basa. Daniel Salontay a Šina, čiže Longital, častým koncertovaním formujú svoje piesne do nenápadnej dokonalosti. Ako drahé kamene, ktoré citlivým brúsením získavajú lesk a schopnosť na farbu meniť obyčajné „neviditeľné“ svetlo. Ich pesničky založené na zenovo jednoduchých textoch sú podložené priezračnou elektronikou, pritvrdené Šininou basou, farbené, dynamizované a okrášľované Danielovou bravúrnou gitarou. Šina spieva ako keby rozprávala, melódie majú v sebe samozrejmosť a krásu detských popevkov. Príliš veľa nekritického nadšenia? Možno. Longital som už počul veľakrát a ich hudbu mám veľmi rád, no pondelkový koncert v Klube Za zrkadlom bol doteraz najživší a zo všetkých najsilnejší. A zazneli na ňom aj nové piesne. A boli výborné!
.šou na dve doby
V stredu sa do Divadla Aréna prišiel pozrieť všelikto. Rockoví muzikanti, hiphopové a popové hviezdy, milovníci cigánskej hudby, počuť bolo angličtinu, maďarčinu, češtinu... Rozmanitosť publika bola pochopiteľná. Gogol Bordello svoju hudbu označujú ako „gypsy punk“, no hlásia sa aj k ruským koreňom a newyorskému multikultúrnemu babylonu.
Po tvrdej reggae kapele Skindread vybieha na pódium strapatý, fúzatý Eugen Hütz s pootĺkanou gitarou v rukách, vedľa neho sa postaví bielobradý huslista a ako z ruského komiksu vystrihnutý harmonikár. Za nimi stojí rocková časť kapely: gitarista, basgitarista a bubeník. Okamžite je jasné, že predná trojka bude hrať a zabávať, zadné trio iba hrať. Pri druhej piesni kapelu doplnia dve spievajúce a bubnujúce tanečnice. Koncert má dve časti. Tou kratšou je normálny koncert, dlhšou je poldruhahodinový (!) prídavok. Prvá časť je viac cigánsko-ruská, prídavok je energicko-rockový. Je to intenzívny zážitok. Eugen Hütz behá po pódiu ako splašený, spieva chrapľavým hlasom, gitaru používa hlavne ako bicí nástroj. Kapela dáva jeden cigánsky song za druhým, tempo sa mení minimálne, rytmus sa nemení vôbec: nakoniec, na dve doby je polka, punk a stačí preniesť prízvuk z prvej doby na druhú a máte reggae. Oddaní diváci vyskakujú od radosti, Aréna sa trasie. Prídavok začína sám Hütz a len tak mimochodom ukazuje, že na tej oškretej gitare vie celkom dobre hrať. Sólová časť piesne Alcohol bola asi vrcholom večera. Keď sa k frontmanovi pridal zvyšok kapely, nastalo niečo, čo chvíľami vyzeralo ako bláznivá spontánna improvizácia.
V skutočnosti to však bola dokonalá, do detailu prepracovaná šou. Eugen síce po pódiu a po ľuďoch rozlieval víno, no sám pil minerálku. Ale tak to bolo správne. Keby boli Gogol Bordello iba spontánnou cigánskou kapelkou, bolo by to možno zábavné, no po pár pesničkách nudné. Keďže sa však za oceánom poučili, že aj spontánnosť treba dobre zahrať, bolo to zaujímavé hudobno-divadelné predstavenie. Ešte aj to dlhé podávanie rúk s divákmi po skončení koncertu bolo americky úprimné: vedia, že ľuďom sa treba slušne poďakovať. Potom prídu aj nabudúce.
Volapük a Longital, Petržalka, Klub Za zrkadlom, 7. apríla 2008.
Skindread a Gogol Bordello, Petržalka, Divadlo Aréna, 9. apríla 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.