Členovia akejsi sekty sa kdesi zhromaždili a začali čakať na koniec sveta. Niekto nad tým možno mávne rukou, ale nie ja. Myslím si, že je to hodné pozornosti. Z niekoľkých dôvodov.
Prvý je ten, že ak sa niekto zhromaždí, aby sa dočkal konca sveta, znamená to, že vie termín. Inak by nemalo zmysel špeciálne kvôli koncu sveta sa zhromažďovať. Lebo na ten čakáme všetci, akurát nevieme, kedy nastane. Vlastne, ani naň veľmi nečakáme, predpokladáme, že ak príde, bude to vtedy, keď my už tu nebudeme. Potom nech sa deje, čo sa má diať. Kým sme tu, radi by sme sa koncu sveta vyhli a ochotne ho prenechávame nasledujúcim generáciám.
Ak vôbec na niečo čakáme, je to smrť. Ale to je celkom iný spôsob čakania. Na smrť sa čaká individuálne. Na koniec sveta kolektívne. Do konca sveta je zainteresované kompletne celé ľudstvo. Naraz. Pretože koniec príde naraz. Pre všetkých rovnako. Aspoň tak si to predstavujeme my, egalitári. Ak už sa absolútna rovnosť nedala dosiahnuť počas dlhoročnej histórie ľudstva (a ako sme sa o to, my egalitári, usilovali!), tak teda pri konci sveta, na to môžete vziať jed, bude rovnosť totálna. To by tak vyzeralo, aby niekto mal zase výnimku a predlžoval by si pobyt o pár dní, prípadne naneurčito. A ostatní by sa museli poberať. A čo si pri takej príležitosti so sebou vezmete? Nič. Veď ani neviete, kam idete, či vôbec bude niečo nasledovať a ak aj bude, čo tam s tým, čo ste si tu nadobudli? Preto je zaujímavý postoj členov akejsi sekty. Zhromaždili sa a čakajú na koniec sveta. Z toho jasne vyplýva, že koncu sveta nielen veria, ale sa naň aj tešia. Tešia sa, že sa to skončí. Asi sa im to tu nepáčilo. Napokon, ani my, ostatní, sme neboli vždy nadšení, ale predsa...akosi nám tento svet prirástol k srdcu a občas bolo aj veselo. Členovia sekty si to asi nemyslia. Už nemôžu ďalej vydržať v tomto slzavom údolí, už toho majú po krk. Lenže...v tom prípade sú asi presvedčení, že to síce naoko skončí, ale potom to bude ďalej pokračovať a tu je pes zakopaný. Oni si iste myslia, že potom, po konci a následnom začiatku, budú vo výhode. Lebo sa na koniec už dopredu tešili. Takže my, čo sme sa tu len tak pechorili, my sa nemáme na čo tešiť, nečaká nás nijaká odmena. V poriadku. Len mi stále vŕta v hlave, odkiaľ vedia termín? Lebo aj my by sme sa začali tešiť, keby sme ho nabetón vedeli. Čo iné by nám napokon ostávalo?
Prvý je ten, že ak sa niekto zhromaždí, aby sa dočkal konca sveta, znamená to, že vie termín. Inak by nemalo zmysel špeciálne kvôli koncu sveta sa zhromažďovať. Lebo na ten čakáme všetci, akurát nevieme, kedy nastane. Vlastne, ani naň veľmi nečakáme, predpokladáme, že ak príde, bude to vtedy, keď my už tu nebudeme. Potom nech sa deje, čo sa má diať. Kým sme tu, radi by sme sa koncu sveta vyhli a ochotne ho prenechávame nasledujúcim generáciám.
Ak vôbec na niečo čakáme, je to smrť. Ale to je celkom iný spôsob čakania. Na smrť sa čaká individuálne. Na koniec sveta kolektívne. Do konca sveta je zainteresované kompletne celé ľudstvo. Naraz. Pretože koniec príde naraz. Pre všetkých rovnako. Aspoň tak si to predstavujeme my, egalitári. Ak už sa absolútna rovnosť nedala dosiahnuť počas dlhoročnej histórie ľudstva (a ako sme sa o to, my egalitári, usilovali!), tak teda pri konci sveta, na to môžete vziať jed, bude rovnosť totálna. To by tak vyzeralo, aby niekto mal zase výnimku a predlžoval by si pobyt o pár dní, prípadne naneurčito. A ostatní by sa museli poberať. A čo si pri takej príležitosti so sebou vezmete? Nič. Veď ani neviete, kam idete, či vôbec bude niečo nasledovať a ak aj bude, čo tam s tým, čo ste si tu nadobudli? Preto je zaujímavý postoj členov akejsi sekty. Zhromaždili sa a čakajú na koniec sveta. Z toho jasne vyplýva, že koncu sveta nielen veria, ale sa naň aj tešia. Tešia sa, že sa to skončí. Asi sa im to tu nepáčilo. Napokon, ani my, ostatní, sme neboli vždy nadšení, ale predsa...akosi nám tento svet prirástol k srdcu a občas bolo aj veselo. Členovia sekty si to asi nemyslia. Už nemôžu ďalej vydržať v tomto slzavom údolí, už toho majú po krk. Lenže...v tom prípade sú asi presvedčení, že to síce naoko skončí, ale potom to bude ďalej pokračovať a tu je pes zakopaný. Oni si iste myslia, že potom, po konci a následnom začiatku, budú vo výhode. Lebo sa na koniec už dopredu tešili. Takže my, čo sme sa tu len tak pechorili, my sa nemáme na čo tešiť, nečaká nás nijaká odmena. V poriadku. Len mi stále vŕta v hlave, odkiaľ vedia termín? Lebo aj my by sme sa začali tešiť, keby sme ho nabetón vedeli. Čo iné by nám napokon ostávalo?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.