Ak je niekde problém, z ktorého cestu von nevidno, máme sklon tváriť sa, že neexistuje, alebo ak existuje, nie je vlastne náš, ale je to problém niekoho iného. Veľká časť slovenských Rómov má problém a sami sú pre zvyšok spoločnosti problémom, z ktorého cestu von nevidno.
Zatĺkanie problematickej reality prináša nepochybne istý psychický komfort. Rovnakú úľavu prináša i to, ak presunieme ťažobu problému na plecia iných. V prípade Rómov zavládol v mnohých (aj intelektuálnych) slovenských kruhoch pocit, že pravé plecia, na ktoré možno problém preniesť, sú tie európske plecia. Veľakrát sme si zamudrovali, že vstupom do Európskej únie sa všetky naše problémy stávajú automaticky európskymi, mysliac najmä na ten rómsky. Zamudrovali sme si s nevyslovenou implikáciou, že aj keď my na riešenie problému nemáme dosť síl, peňazí ani vedomostí, Európa, tá všemocná Európa, má určite jedno, druhé i tretie. Tá abstraktná nadnárodná Európa sa zatiaľ tvári, že s tým nič nemá (s výnimkou občasného kárajúceho zdvihnutia prstu), jej konkrétne staršie členské štáty s tým (slovenskými Rómami) ani nič nechcú mať a dávajú to aj dosť dôrazne najavo. Naozaj sme boli takí naivní, že sme čakali niečo iné? Mnohí z nás asi áno. Je čas vytriezvieť.
.surová realita
Kontúry problému sú obyčajne nejasné, ak sa naň nedokážeme pozrieť priamo a iba poškuľujeme kútikom oka. To robí v prípade slovenských Rómov absolútna väčšina politickej triedy. Teda... nie, že by to prekvapovalo. Pri priamom pohľade je situácia slovenských Rómov, ktorí žijú vo viacerých osadách na východnom Slovensku, ale aj inde v komunitách v rámci slovenských menších miest a dedín, zúfalá až strašná do tej miery, že je vo svojej „sociálnej malebnosti“ vyhľadávaným objektom televíznych kamier a fotoaparátov. Kŕdle krásnych a neuveriteľne zafúľaných detí sa pchajú pred kamery, všade blato či prach a v pozadí chatrče pripomínajúce slumy na okrajoch veľkomiest ako Rio de Janiero či Kalkata. A dospelí, ktorí rozprávajú či vlastne kričia zachrípnutým hlasom a chudobným slovníkom, priam ako z vtipov o Rómoch, do kamier svoje nešťastie a ponosy. Alebo výhovorky, ak zase niekde mizne drevo či zemiaky. Problémom týchto Rómov nie je rasizmus časti Slovákov, i keď i toho je viac než dosť, ani chronický nedostatok finančných prostriedkov, ich problém je omnoho vážnejší. Majú problém ľudí, ktorí väčšinou nemajú ani zlomok životných návykov, vedomostí a zručností potrebných na zaobstaranie si živobytia. Nemajú ich nie preto, lebo sú geneticky menej nadaní, ani preto, lebo sú leniví ignoranti. To druhé je lož, ktorej by radi verili všetci slovenskí Slotovia. Nie, Rómovia, o ktorých je tu reč, tie návyky, vedomosti a zručnosti nemajú, lebo sa možno už v druhej či tretej generácii narodili do situácie, v ktorej ich ani nemali ako získať. V ich bezprostrednom sociálnom okolí niet nikoho, koho by v týchto veciach mohli napodobniť, od koho by sa to všetko dalo naučiť.
Psychológovia zvyknú niekedy, najčastejšie v súvislosti s neurotickými poruchami, hovoriť o naučenej bezmocnosti. V tomto prípade ide o variant bezmocnosti, ktorý nie je naučený v rámci špecifického osudu jednotlivca, ale o kolektívne zdieľanú črtu, ktorá sa zabudúva do osobnostného vybavenia všetkých členov rómskej komunity od okamihu, keď začnú vnímať svet dospelých. Absolútne nemá zmysel pohoršovať sa, že nepracujú a iba parazitujú na sociálnych dávkach. Nepracujú, lebo ich nikto nezamestná a nikto ich nezamestná, lebo nečaká (zväčša právom), že by vedeli pracovať. Nevideli pracovať ani svojich rodičov, lebo už tí sa narodili do podobnej situácie. A nepracujú, lebo zväčša žijú tam, kde široko-ďaleko naokolo ani žiadnej práce niet, a kde často nemajú prácu ani Nerómovia, ktorí predtým pracovali. Neparazitujú na sociálnych dávkach z vypočítavosti, žijú z nich, lebo inú možnosť nemajú, ani si inú možnosť vo svojej situácii nevedia predstaviť. Ich bezmocnosť nie je hraná, ale skutočná, tragická a hlboká. A hlbšia tým, že sú obklopení svojimi deťmi, ktorých čaká, ak sa nestane zázrak, rovnaký osud.
V danej chvíli už nemá pre potreby riešenia zmysel hľadať niekde v kalnej vode našej histórie, kto tú surovú realitu, v ktorej mnohí Rómovia žijú, vytvoril. Vznikala už dávno a postupne. Je tu, rovno pred nami a cestu z nej na prvý pohľad nevidno. Zatiaľ sme v konfrontácii s ňou rovnako bezmocní ako sami Rómovia. Naša bezmocnosť, hoci je rovnako naučená, sa od tej ich líši iba nepoctivou výhodou – vnímame to ako ich životný problém, iba nepriamo ako náš. Ale už sa naliehavo natíska znepokojujúca otázka, či je naozaj iba ich.
.nedobrá prognóza
Nie je ťažké domyslieť si, že bezvýchodisková situácia mnohých slovenských Rómov predstavuje pre zvyšok slovenskej populácie potenciálne výbušný ekonomický i sociálny problém. Ekonomický v tom slova zmysle, že demograficky čoraz početnejšie (a čoraz bezmocnejšie) rómske komunity v osadách aj inde budú poberať čoraz väčší objem sociálnych dávok, na ktoré budú musieť prispieť tí obyvatelia Slovenska, ktorí sú ekonomicky aktívni. Ten objem môže narásť jedného dňa do hrozivých rozmerov. Budú musieť prispieť znamená doslova budú musieť, lebo iba v hlavách slotovských „národniarov“ by sa eventuálne mohla zrodiť myšlienka nedať Rómom nič a ponechať ich napospas osudu. Normálny demokratický štát sa nemôže nečinne prizerať na ľudí v absolútnej núdzi ani vtedy, ak by ich živenie siahalo na blaho ostatných.
Výbušný sociálny problém to môže byť preto, lebo veľká skupina ľudí, ktorá sa ocitne v bezvýchodiskovej situácii, nemá prečo rešpektovať sociálne pravidlá a zákony väčšinového obyvateľstva. Môže si jednoducho začať brať, čo potrebuje, keď nebude mať iné východisko. Súčasťou a najmä dôsledkom zlej sociálnej a ekonomickej situácie rómskych komunít je aj postupný rozklad ich sociálneho života a etiky. Ak to bude horšie (čo sa dá s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať), nemôže prekvapiť ani možný signifikantný nárast drobnej i násilnej kriminality. A tá bude dopadať najmä na nerómskeho obyvateľa. Môžeme pritom na okamih zabudnúť na rasovo motivovanú kriminalitu neonacistických skinheadov voči Rómom, lebo tá nie je recipročná, nijako nesúvisí s tými najúbohejšími Rómami v osadách, ale jej obeťou sú spravidla Rómovia, ktorí žijú v mestách a sú integrovaní. Reč je o inom probléme a inej kriminalite.
.my a oni
Vyššie uvedené vysvetlenie, prečo môže byť situácia Rómov aj naším sociálnym a ekonomickým problémom, je prosté. A má jednoduchú architektúru – „oni“ môžu spôsobiť problém „nám“. Menej prosté je pochopiť, že súčasťou toho problému je práve táto dichotómia: že sú tu oni – Rómovia, a my – Nerómovia. Je to táto dichotómia, ktorá spôsobuje, že od situácie slovenských Rómov odvraciame hlavu, že si ju nepripúšťame až na kožu, že ju podceňujeme, alebo prosto, že je nám skoro ľahostajná. Nie je to „naša“ situácia, ale „ich“. Treba si však povedať aj to, že to nie je umelá dichotómia. Takou by bola, ak by nás odlišovala iba sociálna situácia. Ale líšime sa aj farbou pleti, materinským jazykom, pôvodnou kultúrou. Vnímame teda aj svoje rozdielne identity. A osteň problému je neporovnateľne tupší, ak ho má niekto, s kým sa nemusíme identifikovať, kto nie je, takpovediac, naša rodina, naša krv, naša duša. Jeho problém je tam v diaľke, kdesi za mentálnym plotom, a nemusí nás teda až tak hrýzť. Pre sociálnych psychológov by asi nebolo ťažké aj experimentálne dokázať, že ak by táto dichotómia neexistovala, vnímali by sme problém i jeho akútnosť inak. Predovšetkým intenzívnejšie a s väčšou citovou angažovanosťou. A možno aj s menšou nechuťou.
Keď sa každý pozrie až na dno svojej duše, musí tam nájsť aj svoje predsudky. Ak niekto tvrdí, že nijaké nenachádza, klame nám i sebe – iba svätci a Všemohúci ich nemajú. A medzi tými predsudkami býva aj u tých najcivilizovanejších liberálnych demokratov učupený na dne duše aj ten osobný malý rasista a šovinista. Je personifikovaným skanzenom minulosti ľudského rodu rozdeleného na svorky a kmene bojujúce o teritóriá. Naša výchova, náš intelekt, naše presvedčenie zaháňajú toho súkromného rasistu do kúta, zatvárajú mu ústa, vytesňujú ho z vedomia, ale je tam a nevynechá nijakú príležitosť otráviť nám nejakým trikom myseľ, zakaliť zrak. To on sa teší z každej dichotómie typu „my a oni“. To on je zodpovedný za to, že sa naša národná identita často skladá z dvoch škaredých ingrediencií – totiž z heroických mýtov o „nás“ a z predsudkov o väčšine ostatných. To on je zodpovedný aj za citový chlad a nechuť, ktorú mnohí pociťujeme k problému, ktorý majú naši Rómovia.
.cesta von – prvý krok
Netvrdím, že cestu von poznám. Tvrdím iba, že viem, ktorým smerom vykročiť. Ten prvý krok musí byť mentálny a priamo nadväzuje na to, čo sme si povedali vyššie. Prvým krokom musí byť zrušenie toho mentálneho plota medzi „my“ a „oni“. Musíme v čo najväčšom počte uveriť, že to nie sú „oni“, kto má ten problém, ale že sme to „my“, lebo oni sú my. Nemusíme sa siliť do ničoho neprirodzeného, iba otvoriť predsudkami zadebnenú myseľ. Oni sú totiž, napriek farbe pleti, jazyku či kultúrnemu dedičstvu, naozaj my. Sú my v zmysle ľudských bytostí, ktoré si zaslúžia budúcnosť a normálny život ako ktokoľvek z „nás“. Ničím sa neprevinili, narodili sa do svojho údelu. Sú tiež my, lebo s nami už tak dlho zdieľajú v dobrom i zlom naše prekliate európske dejiny a, ak láskavo dovolíte, aj národný osud. Ak sme totiž politickým národom, tak nás nedefinujú chromozómy, tvar lebky či nosa, ani pleť, ale práve zdieľané dejiny a štát, ktorý sa konštituuje ako zmluva nás všetkých. Všetkých vrátane našich Rómov. Slováci ako etnický národ sú tí, ktorí sa tak cítia a ktorých tak predurčili rodičia a pôvod, Slováci ako politický národ sú všetci tí, ktorí úplne rovnakou mierou vlastnia i konštituujú tento štát – nech mi, prosím, všetky národnostné a iné menšiny odpustia – inak to nie je demokratický štát.
Tak je v skutočnosti definovaný aj problém, ktorý majú Rómovia. My ho máme. Oni sú my. V tom okamihu, keď nám to konečne svitne, dôjde nám tiež, že to je strašný a akútny problém a že sme s ním zatiaľ neurobili nič, alebo hanebne málo. Keď nám to konečne svitne, zaleje nás určite aj hanba. Lebo ak by sa v takej situácii ocitol niekto z našej rodiny, minuli by sme posledné, aby sme mu z nej pomohli. Ale „oni“ sú z našej politickej rodiny a my musíme naozaj minúť aj urobiť podstatne, dramaticky viac. Péter Hunčík načrtol v susediacom článku tejto .kritickej prílohy jedno z možných riešení – rómskych vojakov. Zaujímavé riešenie, ktoré môže fungovať, ale týka sa len úzkeho segmentu rómskej populácie – časti mladých mužov. Sú tu však aj mladé i staršie ženy, starší muži a predovšetkým deti. Tie potrebujú nádej a tá nádej sa volá vzdelanie. Ak sa má situácia Rómov zmeniť, musia ho dostať, aj keby to malo stáť akokoľvek obrovské peniaze. A peniaze tiež nevyriešia všetko. Neviem presne, čo všetko bude treba urobiť, ale viem, že na to prídeme, ak nám svitne, že oni sú my.
Zatĺkanie problematickej reality prináša nepochybne istý psychický komfort. Rovnakú úľavu prináša i to, ak presunieme ťažobu problému na plecia iných. V prípade Rómov zavládol v mnohých (aj intelektuálnych) slovenských kruhoch pocit, že pravé plecia, na ktoré možno problém preniesť, sú tie európske plecia. Veľakrát sme si zamudrovali, že vstupom do Európskej únie sa všetky naše problémy stávajú automaticky európskymi, mysliac najmä na ten rómsky. Zamudrovali sme si s nevyslovenou implikáciou, že aj keď my na riešenie problému nemáme dosť síl, peňazí ani vedomostí, Európa, tá všemocná Európa, má určite jedno, druhé i tretie. Tá abstraktná nadnárodná Európa sa zatiaľ tvári, že s tým nič nemá (s výnimkou občasného kárajúceho zdvihnutia prstu), jej konkrétne staršie členské štáty s tým (slovenskými Rómami) ani nič nechcú mať a dávajú to aj dosť dôrazne najavo. Naozaj sme boli takí naivní, že sme čakali niečo iné? Mnohí z nás asi áno. Je čas vytriezvieť.
.surová realita
Kontúry problému sú obyčajne nejasné, ak sa naň nedokážeme pozrieť priamo a iba poškuľujeme kútikom oka. To robí v prípade slovenských Rómov absolútna väčšina politickej triedy. Teda... nie, že by to prekvapovalo. Pri priamom pohľade je situácia slovenských Rómov, ktorí žijú vo viacerých osadách na východnom Slovensku, ale aj inde v komunitách v rámci slovenských menších miest a dedín, zúfalá až strašná do tej miery, že je vo svojej „sociálnej malebnosti“ vyhľadávaným objektom televíznych kamier a fotoaparátov. Kŕdle krásnych a neuveriteľne zafúľaných detí sa pchajú pred kamery, všade blato či prach a v pozadí chatrče pripomínajúce slumy na okrajoch veľkomiest ako Rio de Janiero či Kalkata. A dospelí, ktorí rozprávajú či vlastne kričia zachrípnutým hlasom a chudobným slovníkom, priam ako z vtipov o Rómoch, do kamier svoje nešťastie a ponosy. Alebo výhovorky, ak zase niekde mizne drevo či zemiaky. Problémom týchto Rómov nie je rasizmus časti Slovákov, i keď i toho je viac než dosť, ani chronický nedostatok finančných prostriedkov, ich problém je omnoho vážnejší. Majú problém ľudí, ktorí väčšinou nemajú ani zlomok životných návykov, vedomostí a zručností potrebných na zaobstaranie si živobytia. Nemajú ich nie preto, lebo sú geneticky menej nadaní, ani preto, lebo sú leniví ignoranti. To druhé je lož, ktorej by radi verili všetci slovenskí Slotovia. Nie, Rómovia, o ktorých je tu reč, tie návyky, vedomosti a zručnosti nemajú, lebo sa možno už v druhej či tretej generácii narodili do situácie, v ktorej ich ani nemali ako získať. V ich bezprostrednom sociálnom okolí niet nikoho, koho by v týchto veciach mohli napodobniť, od koho by sa to všetko dalo naučiť.
Psychológovia zvyknú niekedy, najčastejšie v súvislosti s neurotickými poruchami, hovoriť o naučenej bezmocnosti. V tomto prípade ide o variant bezmocnosti, ktorý nie je naučený v rámci špecifického osudu jednotlivca, ale o kolektívne zdieľanú črtu, ktorá sa zabudúva do osobnostného vybavenia všetkých členov rómskej komunity od okamihu, keď začnú vnímať svet dospelých. Absolútne nemá zmysel pohoršovať sa, že nepracujú a iba parazitujú na sociálnych dávkach. Nepracujú, lebo ich nikto nezamestná a nikto ich nezamestná, lebo nečaká (zväčša právom), že by vedeli pracovať. Nevideli pracovať ani svojich rodičov, lebo už tí sa narodili do podobnej situácie. A nepracujú, lebo zväčša žijú tam, kde široko-ďaleko naokolo ani žiadnej práce niet, a kde často nemajú prácu ani Nerómovia, ktorí predtým pracovali. Neparazitujú na sociálnych dávkach z vypočítavosti, žijú z nich, lebo inú možnosť nemajú, ani si inú možnosť vo svojej situácii nevedia predstaviť. Ich bezmocnosť nie je hraná, ale skutočná, tragická a hlboká. A hlbšia tým, že sú obklopení svojimi deťmi, ktorých čaká, ak sa nestane zázrak, rovnaký osud.
V danej chvíli už nemá pre potreby riešenia zmysel hľadať niekde v kalnej vode našej histórie, kto tú surovú realitu, v ktorej mnohí Rómovia žijú, vytvoril. Vznikala už dávno a postupne. Je tu, rovno pred nami a cestu z nej na prvý pohľad nevidno. Zatiaľ sme v konfrontácii s ňou rovnako bezmocní ako sami Rómovia. Naša bezmocnosť, hoci je rovnako naučená, sa od tej ich líši iba nepoctivou výhodou – vnímame to ako ich životný problém, iba nepriamo ako náš. Ale už sa naliehavo natíska znepokojujúca otázka, či je naozaj iba ich.
.nedobrá prognóza
Nie je ťažké domyslieť si, že bezvýchodisková situácia mnohých slovenských Rómov predstavuje pre zvyšok slovenskej populácie potenciálne výbušný ekonomický i sociálny problém. Ekonomický v tom slova zmysle, že demograficky čoraz početnejšie (a čoraz bezmocnejšie) rómske komunity v osadách aj inde budú poberať čoraz väčší objem sociálnych dávok, na ktoré budú musieť prispieť tí obyvatelia Slovenska, ktorí sú ekonomicky aktívni. Ten objem môže narásť jedného dňa do hrozivých rozmerov. Budú musieť prispieť znamená doslova budú musieť, lebo iba v hlavách slotovských „národniarov“ by sa eventuálne mohla zrodiť myšlienka nedať Rómom nič a ponechať ich napospas osudu. Normálny demokratický štát sa nemôže nečinne prizerať na ľudí v absolútnej núdzi ani vtedy, ak by ich živenie siahalo na blaho ostatných.
Výbušný sociálny problém to môže byť preto, lebo veľká skupina ľudí, ktorá sa ocitne v bezvýchodiskovej situácii, nemá prečo rešpektovať sociálne pravidlá a zákony väčšinového obyvateľstva. Môže si jednoducho začať brať, čo potrebuje, keď nebude mať iné východisko. Súčasťou a najmä dôsledkom zlej sociálnej a ekonomickej situácie rómskych komunít je aj postupný rozklad ich sociálneho života a etiky. Ak to bude horšie (čo sa dá s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať), nemôže prekvapiť ani možný signifikantný nárast drobnej i násilnej kriminality. A tá bude dopadať najmä na nerómskeho obyvateľa. Môžeme pritom na okamih zabudnúť na rasovo motivovanú kriminalitu neonacistických skinheadov voči Rómom, lebo tá nie je recipročná, nijako nesúvisí s tými najúbohejšími Rómami v osadách, ale jej obeťou sú spravidla Rómovia, ktorí žijú v mestách a sú integrovaní. Reč je o inom probléme a inej kriminalite.
.my a oni
Vyššie uvedené vysvetlenie, prečo môže byť situácia Rómov aj naším sociálnym a ekonomickým problémom, je prosté. A má jednoduchú architektúru – „oni“ môžu spôsobiť problém „nám“. Menej prosté je pochopiť, že súčasťou toho problému je práve táto dichotómia: že sú tu oni – Rómovia, a my – Nerómovia. Je to táto dichotómia, ktorá spôsobuje, že od situácie slovenských Rómov odvraciame hlavu, že si ju nepripúšťame až na kožu, že ju podceňujeme, alebo prosto, že je nám skoro ľahostajná. Nie je to „naša“ situácia, ale „ich“. Treba si však povedať aj to, že to nie je umelá dichotómia. Takou by bola, ak by nás odlišovala iba sociálna situácia. Ale líšime sa aj farbou pleti, materinským jazykom, pôvodnou kultúrou. Vnímame teda aj svoje rozdielne identity. A osteň problému je neporovnateľne tupší, ak ho má niekto, s kým sa nemusíme identifikovať, kto nie je, takpovediac, naša rodina, naša krv, naša duša. Jeho problém je tam v diaľke, kdesi za mentálnym plotom, a nemusí nás teda až tak hrýzť. Pre sociálnych psychológov by asi nebolo ťažké aj experimentálne dokázať, že ak by táto dichotómia neexistovala, vnímali by sme problém i jeho akútnosť inak. Predovšetkým intenzívnejšie a s väčšou citovou angažovanosťou. A možno aj s menšou nechuťou.
Keď sa každý pozrie až na dno svojej duše, musí tam nájsť aj svoje predsudky. Ak niekto tvrdí, že nijaké nenachádza, klame nám i sebe – iba svätci a Všemohúci ich nemajú. A medzi tými predsudkami býva aj u tých najcivilizovanejších liberálnych demokratov učupený na dne duše aj ten osobný malý rasista a šovinista. Je personifikovaným skanzenom minulosti ľudského rodu rozdeleného na svorky a kmene bojujúce o teritóriá. Naša výchova, náš intelekt, naše presvedčenie zaháňajú toho súkromného rasistu do kúta, zatvárajú mu ústa, vytesňujú ho z vedomia, ale je tam a nevynechá nijakú príležitosť otráviť nám nejakým trikom myseľ, zakaliť zrak. To on sa teší z každej dichotómie typu „my a oni“. To on je zodpovedný za to, že sa naša národná identita často skladá z dvoch škaredých ingrediencií – totiž z heroických mýtov o „nás“ a z predsudkov o väčšine ostatných. To on je zodpovedný aj za citový chlad a nechuť, ktorú mnohí pociťujeme k problému, ktorý majú naši Rómovia.
.cesta von – prvý krok
Netvrdím, že cestu von poznám. Tvrdím iba, že viem, ktorým smerom vykročiť. Ten prvý krok musí byť mentálny a priamo nadväzuje na to, čo sme si povedali vyššie. Prvým krokom musí byť zrušenie toho mentálneho plota medzi „my“ a „oni“. Musíme v čo najväčšom počte uveriť, že to nie sú „oni“, kto má ten problém, ale že sme to „my“, lebo oni sú my. Nemusíme sa siliť do ničoho neprirodzeného, iba otvoriť predsudkami zadebnenú myseľ. Oni sú totiž, napriek farbe pleti, jazyku či kultúrnemu dedičstvu, naozaj my. Sú my v zmysle ľudských bytostí, ktoré si zaslúžia budúcnosť a normálny život ako ktokoľvek z „nás“. Ničím sa neprevinili, narodili sa do svojho údelu. Sú tiež my, lebo s nami už tak dlho zdieľajú v dobrom i zlom naše prekliate európske dejiny a, ak láskavo dovolíte, aj národný osud. Ak sme totiž politickým národom, tak nás nedefinujú chromozómy, tvar lebky či nosa, ani pleť, ale práve zdieľané dejiny a štát, ktorý sa konštituuje ako zmluva nás všetkých. Všetkých vrátane našich Rómov. Slováci ako etnický národ sú tí, ktorí sa tak cítia a ktorých tak predurčili rodičia a pôvod, Slováci ako politický národ sú všetci tí, ktorí úplne rovnakou mierou vlastnia i konštituujú tento štát – nech mi, prosím, všetky národnostné a iné menšiny odpustia – inak to nie je demokratický štát.
Tak je v skutočnosti definovaný aj problém, ktorý majú Rómovia. My ho máme. Oni sú my. V tom okamihu, keď nám to konečne svitne, dôjde nám tiež, že to je strašný a akútny problém a že sme s ním zatiaľ neurobili nič, alebo hanebne málo. Keď nám to konečne svitne, zaleje nás určite aj hanba. Lebo ak by sa v takej situácii ocitol niekto z našej rodiny, minuli by sme posledné, aby sme mu z nej pomohli. Ale „oni“ sú z našej politickej rodiny a my musíme naozaj minúť aj urobiť podstatne, dramaticky viac. Péter Hunčík načrtol v susediacom článku tejto .kritickej prílohy jedno z možných riešení – rómskych vojakov. Zaujímavé riešenie, ktoré môže fungovať, ale týka sa len úzkeho segmentu rómskej populácie – časti mladých mužov. Sú tu však aj mladé i staršie ženy, starší muži a predovšetkým deti. Tie potrebujú nádej a tá nádej sa volá vzdelanie. Ak sa má situácia Rómov zmeniť, musia ho dostať, aj keby to malo stáť akokoľvek obrovské peniaze. A peniaze tiež nevyriešia všetko. Neviem presne, čo všetko bude treba urobiť, ale viem, že na to prídeme, ak nám svitne, že oni sú my.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.