Rozhovor s historikom Witoldom Wasilewskim z poľského Inštitútu národnej pamäti o interpretácii tragédie
.ako Katyň vysvetľovali poľskí historici do roku 1989?
Pred rokom 1989 sa používala sovietska verzia, ktorá bola sformulovaná už niekoľko hodín po tom, ako berlínske rádio informovalo o odkrytí masových hrobov a ktorá hovorila, že za masaker sú zodpovední Nemci. Táto verzia sa šírila prostredníctvom poľských komunistov, ktorí ju propagovali už od roku 1943. Po ustanovení komunistickej vlády v druhej polovici štyridsiatych rokov sa začala objavovať vo všetkých oficiálnych publikáciách, vydávaných v krajine. S týmto klamstvom bojovali Poliaci v emigrácii, ktorí na tému katynského masakra publikovali pravdivé informácie. Veľká vlna dezinformácií sa prehnala tlačou komunistických krajín v roku 1952, keď katynská komisia americkej Snemovne reprezentantov potvrdila „nad všetku pochybnosť“ ruskú vinu. Od konca päťdesiatych rokov komunistické vlády trochu zmenili taktiku a dávali prednosť mlčaniu. Charakteristické boli cenzúrne zápisy: „Nie je možné dopúšťať sa akéhokoľvek obviňovania Sovietskeho zväzu za smrť poľských dôstojníkov v Katynskom lese.“ Táto situácia trvala fakticky až do pádu komunizmu v roku 1989. Dokonca ani v rokoch 1980 – 1981, v čase vyjednávania so Solidaritou, komunisti nedopustili, aby sa o Katyni zverejnila pravda. Od druhej polovice sedemdesiatych rokov sa mimo oficiálnej kontroly začali objavovať aj pravdivé publikácie. Tie ale nepochádzali od oficiálnych historikov.
.katynský masaker nebol jediným prípadom sovietskeho zúčtovania s Poliakmi. Konali sa napríklad deportácie. Prečo?
V rokoch 1939 – 1941 sa stalo obeťou prenasledovania viac ako milión obyvateľov Poľska: vraždili ich, mučili, zatvárali, posielali do lágrov... Najväčšia časť priamo postihnutého obyvateľstva bola presídlená do ZSSR, hlavne na Sibír a do Kazachstanu. Je zdokumentovaných niekoľko stotisíc prípadov ľudí, ktorí sa z „neľudskej krajiny“ už nevrátili. Jedna z deportácií, ktorá sa začala v noci z 12. na 13. mája 1940, postihla najmä rodiny dôstojníkov, ktorí zahynuli v Katyni. Sovieti deportovali hlavne vlastencov, vojakov, úradníkov, ale aj roľníkov a podnikateľov. Cieľom deportácií bola najmä zmena etnických a politických pomerov na okupovaných územiach. Tých, ktorí zostali, museli zbaviť možných vodcov.
.ako sa na Katyň pozerajú ruskí historici?
Všeobecne sa dá povedať, že ruskí historici nemajú pochybnosti o priebehu masakra ani o tom, že za ním stála NKVD. V Rusku je však aj skupina publicistov, ktorí nie sú profesionálnymi historikmi a sú ideovo zviazaní s komunizmom a veľkoruským šovinizmom, a ktorí naďalej rozvíjajú sovietske klamstvo. Tvrdia dokonca, že zverejnenie kľúčových (podľa nich sfalšovaných) dokumentov zo sovietskych archívov začiatkom deväťdesiatych rokov bolo súčasťou veľkej protiruskej provokácie, ktorej cieľom bolo dostať Poľsko do NATO. Jedným z týchto ľudí je pseudohistorik Jurij Muchin, ktorý je nielen autorom niekoľkých článkov propagujúcich takého lži, ale aj objemných kníh, z ktorých najnovšia vyšla pod názvom Antiruská podlosť v roku 2003 v Moskve
.ako Katyň vysvetľovali poľskí historici do roku 1989?
Pred rokom 1989 sa používala sovietska verzia, ktorá bola sformulovaná už niekoľko hodín po tom, ako berlínske rádio informovalo o odkrytí masových hrobov a ktorá hovorila, že za masaker sú zodpovední Nemci. Táto verzia sa šírila prostredníctvom poľských komunistov, ktorí ju propagovali už od roku 1943. Po ustanovení komunistickej vlády v druhej polovici štyridsiatych rokov sa začala objavovať vo všetkých oficiálnych publikáciách, vydávaných v krajine. S týmto klamstvom bojovali Poliaci v emigrácii, ktorí na tému katynského masakra publikovali pravdivé informácie. Veľká vlna dezinformácií sa prehnala tlačou komunistických krajín v roku 1952, keď katynská komisia americkej Snemovne reprezentantov potvrdila „nad všetku pochybnosť“ ruskú vinu. Od konca päťdesiatych rokov komunistické vlády trochu zmenili taktiku a dávali prednosť mlčaniu. Charakteristické boli cenzúrne zápisy: „Nie je možné dopúšťať sa akéhokoľvek obviňovania Sovietskeho zväzu za smrť poľských dôstojníkov v Katynskom lese.“ Táto situácia trvala fakticky až do pádu komunizmu v roku 1989. Dokonca ani v rokoch 1980 – 1981, v čase vyjednávania so Solidaritou, komunisti nedopustili, aby sa o Katyni zverejnila pravda. Od druhej polovice sedemdesiatych rokov sa mimo oficiálnej kontroly začali objavovať aj pravdivé publikácie. Tie ale nepochádzali od oficiálnych historikov.
.katynský masaker nebol jediným prípadom sovietskeho zúčtovania s Poliakmi. Konali sa napríklad deportácie. Prečo?
V rokoch 1939 – 1941 sa stalo obeťou prenasledovania viac ako milión obyvateľov Poľska: vraždili ich, mučili, zatvárali, posielali do lágrov... Najväčšia časť priamo postihnutého obyvateľstva bola presídlená do ZSSR, hlavne na Sibír a do Kazachstanu. Je zdokumentovaných niekoľko stotisíc prípadov ľudí, ktorí sa z „neľudskej krajiny“ už nevrátili. Jedna z deportácií, ktorá sa začala v noci z 12. na 13. mája 1940, postihla najmä rodiny dôstojníkov, ktorí zahynuli v Katyni. Sovieti deportovali hlavne vlastencov, vojakov, úradníkov, ale aj roľníkov a podnikateľov. Cieľom deportácií bola najmä zmena etnických a politických pomerov na okupovaných územiach. Tých, ktorí zostali, museli zbaviť možných vodcov.
.ako sa na Katyň pozerajú ruskí historici?
Všeobecne sa dá povedať, že ruskí historici nemajú pochybnosti o priebehu masakra ani o tom, že za ním stála NKVD. V Rusku je však aj skupina publicistov, ktorí nie sú profesionálnymi historikmi a sú ideovo zviazaní s komunizmom a veľkoruským šovinizmom, a ktorí naďalej rozvíjajú sovietske klamstvo. Tvrdia dokonca, že zverejnenie kľúčových (podľa nich sfalšovaných) dokumentov zo sovietskych archívov začiatkom deväťdesiatych rokov bolo súčasťou veľkej protiruskej provokácie, ktorej cieľom bolo dostať Poľsko do NATO. Jedným z týchto ľudí je pseudohistorik Jurij Muchin, ktorý je nielen autorom niekoľkých článkov propagujúcich takého lži, ale aj objemných kníh, z ktorých najnovšia vyšla pod názvom Antiruská podlosť v roku 2003 v Moskve
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.