Už sme si zvykli. Slovensko-maďarské vzťahy dlhé roky vnímame najmä ako reťaz konfliktov. Prostredníctvom káuz, ako sú Mlynky, slovné potýčky medzi slovenskými a maďarskými politikmi, excesy Slovenskej pospolitosti a Maďarskej gardy, to potom často vyzerá tak, že naše spolužitie sa nedá nazvať inak ako studená vojna. Našťastie to nie je úplná pravda.
Sú mladí, sú vzdelaní a sú Maďari – teda maďarskí Maďari. Títo študenti histórie sa naučili po slovensky, vydali u nás knihu Rozštiepená minulosť a chcú prispieť k zlepšeniu vzťahov medzi Slovákmi a Maďarmi. Pôsobia nielen prostredníctvom kníh, ale aj internetu: v slovenskej sieti ich možno nájsť na stránke www.minulost.sk, pre Maďarov píšu portál Stredoeurópsky obzor. „Chceme mladým Maďarom, ktorí používajú internet, odhaliť čosi viac o slovenskom, poľskom, českom a rumunskom národe,“ hovorí pozoruhodne dobrou slovenčinou István Kollai. Po slovensky sa začal učiť iba pred štyrmi rokmi. Hoci nám najskôr hovoril, že nemá najlepšiu slovnú zásobu, a preto budeme musieť prepnúť aj do angličtiny, počas takmer dvojhodinového rozhovoru nás presvedčí, že to bola zbytočná skromnosť. Kollai zaváha len vtedy, keď ho náš fotograf Matúš Zajac zasype rýchlymi pokynmi ako správne pózovať pri fotení. Kollai nielen dobre formuluje, ale chýba mu aj akcent typický pre našich Maďarov najmä zo Žitného ostrova – Bélu Bugára nám teda pripomenie iba zriedka. Po slovensky sa začal učiť ako samouk z nie veľmi kvalitnej staršej učebnice, kde sa písalo o budovaní socializmu. Potom sa pustil do študovania historických textov, čo je dôvod, prečo Kollaiova slovenčina pôsobí občas knižne. Odkiaľ má však takú dobrú výslovnosť? „No, vaša výslovnosť bola pre mňa veľmi ťažká. Učím sa jej tak, že na stránke denníka Sme počúvam videosprávy. Teraz mám navyše možnosť chodiť každý týždeň do Bratislavy a snažím sa stretávať so Slovákmi. Veľmi mi pomohli rozhovory so slovenskou lektorkou našej knihy, veľmi účinné boli aj jazykové kurzy na Letnej univerzite na Filozofickej fakulte UK.“
Kollai nám vysvetľuje, prečo sa on a jeho šiesti spolužiaci, ktorí spolu s ním vytvorili nadáciu Terra Recognita (objavená zem) a napísali knihu Rozštiepená minulosť, nadchli práve pre slovenčinu. „Veľkou inšpiráciou pre nás bol náš profesor na univerzite ELTE Csaba Kiss Gy., ktorý hovorí vynikajúco po slovensky aj po poľsky,“ hovorí Kollai. „Tú knihu sme napísali a na Slovensku vydali z dôvodu, že sme farebnejší národ, než sa vám zdá. Máme tradíciu Istvána Bibóa, Lászla Németha, ktorí vyzdvihovali spoluprácu a otvorenosť a mysleli to úplne vážne,“ hovorí Kollai a dodáva: „Aj tí majú sochy v Budapešti, nielen Kossuth a Petöfi.“
Na našu otázku, čo je cieľom týchto začínajúcich maďarských historikov, sa Kollai rozsiahlo rozhovorí: „Určite nechceme prepisovať dejiny. Rozpor záujmov medzi Slovákmi a Maďarmi má, prirodzene, reálny základ. My však chceme zmenšiť pocit kultúrnej vzdialenosti. Pre mladých Maďarov píšeme na internete články o Hodžovom dni, korunovačných dňoch, o slovenských nárečiach, napríklad o soche Rákocziho v Košiciach či o Bratislave. Chceme priniesť pozitívne odkazy, keďže médiá sa vo svojej logike zaoberajú skôr konfliktnými témami. Bežný Maďar v Maďarsku vie oMečiarovi a Slotovi, má možno zopár súkromných zážitkov a to je asi všetko. V našich školách sa toho dozvieme o Slovensku veľmi málo, Maďari sotva vedia, kto je to Pavol Országh Hviezdoslav. Chceme Maďarom ukázať, že Slováci sú oveľa farebnejší, než si myslia. A naopak, to isté chceme ukázať Slovákom o Maďaroch.“
.väčšie bremeno na Slovákoch
Aj z tohto dôvodu si Kollai za tému svojej diplomovej práce zvolil Spiš: „Je to môj obľúbený región. Je veľmi pestrý, dobre tu spolu nažívali Maďari, Slováci a Nemci. Maďari sa tu asimilačnou politikou a nadradenosťou dopustili veľkej chyby, pretože to spolužitie pokazili.“ Kollai plánuje, že by o Spiši niekedy v budúcnosti vydal knihu, najskôr však musí dokončiť terajší projekt: „Spolu s priateľmi pripravujeme knihu o Bratislave a Budapešti, ktorá bude o historickej multikultúrnosti týchto miest. Najprv vyjde v angličtine, bude teda určená pre turistov, potom azda vyjde aj v maďarčine a slovenčine.“ Kollai vidí chyby v súčasných slovensko-maďarských vzťahoch na oboch stranách. Vysvetľuje, že hoci sa Slováci intenzívne zaoberajú Maďarskou gardou, tá sa v skutočnosti vôbec nezaoberá Slovenskom, keďže je zameraná na vnútropolitické témy.
Slováci podozrievajú Maďarov z neustáleho úsilia o autonómiu a odtrhnutie územia, kým Maďari sa obávajú, že Slováci ich chcú asimilovať. „Na Slovensku totiž ubúda Maďarov, tie čísla sú v Maďarsku veľmi známe. Je pravda, že autonómiu by Maďari pokladali za vyriešenie problému.“ Hovorí, že počas porovnávania slovenských a maďarských učebníc dejepisu zistil, že rozdiely v terminológii sú oveľa väčšie, než čakal: „V maďarskej historiografii sa bežne používa pojem Felvidék, ktorý pritom nemá etnický podtext, ako je to v slovenčine. To je veľký problém aj pre slovensko-maďarskú učebnicu, ktorú teraz začínajú písať historici. Neviem, ako sa s tým vyrovnajú.“
Kollai opisuje, ako na jeho záujem o Slovensko reagujú jeho maďarskí známi: „Najskôr sa čudovali, ale súčasne prejavili záujem. Pýtajú sa ma: kto sú Slováci? A čo im odpovedám? Hovorím im o maďarskom školstve na Slovensku, o univerzite či o sochách maďarských dejateľov, ktoré sú na vašom území. To všetko ich často prekvapí, keďže ľudia nemajú veľký balík znalostí o Slovensku.“ Kollai záverom dodáva: „Myslím si, že dejiny uvalili väčšiu zodpovednosť za naše vzťahy na Slovákov, keďže u vás žije viac Maďarov než naopak. Preto má každý jeden čin na Slovensku väčšiu váhu a závažnosť.“
.ako chutí Rajka
Začalo sa to asi pred štyrmi rokmi. Slovensko aj Maďarsko vstúpili do EÚ, čím padli isté psychologické hranice. V Bratislave ceny nehnuteľností prudko rástli, a preto sa jej obyvatelia začali obzerať po lacnejších bytoch a domoch v okolí. Kedysi maďarský zapadákov, dedinka Rajka, ktorá leží hneď za hranicami, sa stala hitom pre sťahovavých Slovákov. V dedine, ktorá má okolo 3-tisíc obyvateľov, sa už usídlili stovky Slovákov, ktorí pomaly pretvárajú jej charakter. „Bola to pre mňa dobrá príležitosť ísť na pokojné miesto,“ hovorí Anna Buzáková, ktorá si tu s priateľom kúpila dom. „Chodí sem za mnou veľa známych, volajú to tu ozdravovňa. Môj priateľ hudobník sa tu môže v pokoji vyblázniť na bubnoch, nepotrebuje skúšobňu.“ Pôvodom Liptáčka hovorí, že zatiaľ sa nevyskytli v cudzojazyčnom prostredí nijaké praktické problémy: „V tunajších obchodoch môžeme bez problémov platiť v korunách, i keď ja skôr nakupujem v Bratislave. Funguje tu slovenský mobilný operátor. Keby sa niečo stalo, slovenská záchranka sem tiež zájde. Keď mi prichádzajú účty, preskenujem ich a pošlem známym na preloženie...“ Anna Buzáková o žiadnom národnostnom konflikte zatiaľ nepočula, naopak, sama má s Maďarmi veľmi dobré skúsenosti: „Mám takých susedov, ktorí nám pomáhajú úplne so všetkým. S niečím takým som sa nestretla ani doma, a to pochádzam z dediny.“ Buzáková dúfa, že dedina nestratí maďarský charakter: „To by som sa už nenaučila po maďarsky. Maďarčinu som sa už začala učiť, ale nie zvlášť intenzívne. S obyvateľmi Rajky zatiaľ komunikujeme v nemčine, keďže mnohí tak hovoria.“ Dobré skúsenosti so spolužitím má aj ďalšia nová obyvateľka Rajky Judita Gazdíková, ktorá sa sem s manželom prisťahovala pred piatimi rokmi. „Žije sa nám tu dobre, bez problémov. Myslím, že tie vzájomné vzťahy sú tu dobré aj z toho dôvodu, že tunajší Maďari majú korene na našom území. Väčšina z nich sú totiž Maďari, ktorých v roku 1948 vysťahovali zo slovenského Hamuliakova.“
Zavládla v maďarskej dedinke obsadzovanej Slovákmi skutočná multietnická idylka? „Treba to tu zažiť, darmo vám to budem rozprávať,“ hovorí Igor Heriban z realitnej kancelárie Coral-Kim, od ktorého sa optimizmus akosi automaticky očakáva. Prvý maďarsko-slovenský spor sa tu však predsa len črtá: kým starosta obce hovorí, že v Rajke žije 300 Slovákov, čo by bola zatiaľ desatina obyvateľov, podľa Heribana ich tu žije už tisíc, teda celá tretina obyvateľov. „Ten rozdiel medzi údajmi je daný tým, že mnohí ľudia majú zatiaľ pobyt nahlásený na cudzineckej polícii, ktorá to až s odstupom hlási dedine,“ hovorí Heriban. Podľa neho už záujem „tretinových“ Slovákov o Rajku ustáva: „Najväčší boom bol minulé leto, keď sme predali 60 nehnuteľností. Keďže tu ceny dosť vzrástli, Slováci sa dnes presúvajú hlbšie do maďarského vnútrozemia. Veľký záujem je o Mosonmagyaróvár, Hegyeshalom a Dunakiliti.“ V konkurenčnej realitke Rajka real nás informovali, že záujem o Rajku aj napriek vyšším cenám, ktoré sú však stále nižšie než v slovenskom okolí Bratislavy, pretrváva. Aký typ Slovákov vlastne osídľuje maďarské pohraničné obce ako Rajka? Heriban z vlastnej skúsenosti hovorí o troch kategóriách ľudí: „Prvou skupinou sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí majú peniaze a chcú po práci pokoj. Tu ich nikto nepozná a oni sa o nikoho nestarajú, len o seba. Ďalej sú to bežní zamestnanci, ktorí nie sú až takí bohatí, predali však nejaký byt vBratislave a za tú cenu si kúpili dom v Rajke, a prípadne im ešte ostalo na auto. Poslednou skupinou sú mladí ľudia, ktorí hľadajú bývanie, nemajú ešte nič, v Bratislave si nemôžu nič dovoliť, za tunajšie ceny si však môžu dovoliť bývanie, zohnať úver. Sú to často ľudia, ktorí sa chcú postaviť na nohy a berú to ako prechodné riešenie.“ Kým Slováci si lacnú Rajku a pokoj, ktorý im zátišie za Bra- tislavou prináša, nevedia vynachváliť, ako naznačil náš rozhovor so starostom Rajky (viac na stranách 22 a 23), nie všetci pôvodní Rajčania Slovákov iba vítajú. Na kauzy ako Mlynky to tu však zďaleka nevyzerá.
.medzi Maďarmi
Keď sa kňaz Juraj Vittek vrátil zo štúdií v Taliansku domov, netušil, že po niekoľkých svetových jazykoch sa bude musieť pustiť do štúdia ďalšieho. Tentoraz už síce nie svetového, ale náročnejšieho ako všetky, ktoré sa učil predtým. Rodený Zvolenčan sa stal kaplánom vGalante a čoskoro zistil, že bez znalosti maďarčiny to vo svojom novom pôsobisku bude mať ťažké. „Nemal som pôvodne v úmysle učiť sa po maďarsky, ale keď som prišiel na faru a farár sa rozprával s kuchárkou, tak som im nerozumel ani slovo,“ spomína si Vittek. Začal tak, že sa naučil po maďarsky prečítať aspoň omšu, hoci príliš nerozumel tomu, čo číta. Neskôr, keď sa stal kaplánom v Šali, začal sa maďarčine venovať trochu viac. No stále iba ako samouk. Zlom nastal v jeho ďalšom pôsobisku v Kostolnej pri Dunaji, dedinke neďaleko Senca, kde Maďari tvoria výraznú väčšinu a omše boli len v maďarčine. Vittek sa musel začať tomuto jazyku venovať naplno a prihlásiť sa aj na kurzy v maďarskom kultúrnom inštitúte. Podarilo sa, ale mladý kňaz ešte aj dnes hovorí, že maďarčina ho zo všetkých cudzích jazykov najväčšmi pokorila.
Oplatilo sa. Za svoju snahu hovoriť po maďarsky si Vittek po krátkom čase získal rešpekt a uznanie miestnej komunity. Kňazských povolaní medzi maďarskými veriacimi na Slovensku nie je veľa, a tak je prirodzené, že miesta duchovných v národnostne zmiešaných oblastiach musia obsadzovať aj kňazi, pre ktorých maďarčina nie je materinským jazykom. „Pre život cirkvi je to komplikácia. Biskupi sa snažia nájsť ľudí, ktorí sú ochotní naučiť sa reč. Miestni ľudia to jednoducho očakávajú. Pre niekoho to však nie je jednoduché,“ hovorí Vittek. Pôsobenie v menších zmiešaných farnostiach patrí podľa neho medzi najťažšie.
Ak je tam len veľmi málo Maďarov, je pre kňaza ťažké slúžiť len kvôli nim maďarskú omšu. To isté platí, ak je v dedine len malý počet Slovákov. Vittek to v Kostolnej pri Dunaji robil tak, že omšu slúžil v maďarčine, ale kázal v oboch jazykoch. „Povedal som kázeň po maďarsky aj po slovensky. Bolo to náročné, pretože miestni Maďari rozumeli aj po slovensky, takže tá slovenská kázeň musela byť trochu iná. Na nedeľu som sa skutočne pripravoval celé hodiny.“
V službe na národnostne zmiešanom území pokračoval Vittek aj na svojom ďalšom pôsobisku. Stal sa farárom v Podunajských Biskupciach. Táto, dnes dvadsaťtisícová bratislavská mestská časť bola pôvodne malou obcou, kde prevažovali maďarskí obyvatelia. V povojnom období tu však boli repatriované viaceré slovenské rodiny z Maďarska a počas socializmu pribudlo množstvo nových bytov, takže Slováci získali väčšinu. Maďari tu však stále tvoria devätnásť percent obyvateľov a cirkevná komunita je dokonca národnostne rozdelená približne na polovicu. Maďarskí veriaci sa rátajú medzi tradičných obyvateľov Podunajských Biskupíc, zrastených s týmto miestom, zatiaľ čo mnohí slovenskí veriaci sú „prisťahovalci“, ktorí počas veľkých cirkevných sviatkov odchádzajú do svojich rodísk. Napriek prirodzeným odlišnostiam medzi týmito dvoma skupinami nechce Vittek k svojim veriacim pristupovať oddelene, ale snaží sa organizovať také akcie, ktoré by farské spoločenstvo spájali. Reakcie sú vo veľkej miere pozitívne, a to aj napriek tomu, že tradičnejší maďarskí veriaci vnímajú farnosť ako jeden zo zdrojov svojej národnej identity. K vážnejším napätiam medzi Slovákmi a Maďarmi podľa Vitteka vo farnosti nedochádza. Popri množstve pozitívnych ohlasov sa však objavia aj negatívne reakcie. „Keďže sú tu dve komunity, tak sa snažím, aby sa tí ľudia poznali. Bolo by výsmechom, keby sme napríklad na sviatok Božieho tela organizovali dve procesie – slovenskú a maďarskú. Procesia bola, samozrejme, jedna, omša prebehla po latinsky a mal som kázeň v slovenčine aj maďarčine. Bolo to prijaté pozitívne, aj keď nie všetci boli úplne spokojní. Maďari to niekedy vnímajú tak, že keď sa otvoria, tak stratia aj to málo, čo ešte majú. A niektorí Slováci zase to, že musia počúvať maďarčinu, potichu ofrflú. Je to o ľudskom dozrievaní a komunikácii. Nechcem, aby Slováci museli každú nedeľu počúvať maďarčinu, ale na zvýraznenie komunity sú takéto spoločné akcie prospešné,“ tvrdí Vittek.
Nedostatok komunikácie a empatie je podľa neho aj jednou z hlavných príčin národnostných nedorozumení. Nie je to pritom výzva len pre politikov, ale dobiehať má čo aj sama cirkev. „Trochu sa to v živote cirkvi tabuizuje, možno aj preto, aby sme sa nepohádali,“ dodáva s úsmevom. Nádej vidí v novom rozdelení diecéz, čo je podľa neho príležitosť zefektívniť dialóg na zmiešaných územiach.
.kalligram
Mnohí milovníci literatúry si už možno nepamätajú, že dnes renomované vydavateľstvo Kalligram pôvodne začínalo ako menšinové vydavateľstvo, ktoré plánovalo vydávať knihy najmä v maďarskom jazyku. „Dva roky po revolúcii za nami prišiel spisovateľ Juraj Špitzer a opýtal sa nás, či by sme nevydali jeho knihu Nechcel som byť Žid. On nás vlastne inšpiroval na to, aby sme začali vydávať knihy aj v slovenčine,“ spomína si spisovateľ a riaditeľ Kalligramu László Szigeti. Odvtedy jeho vydavateľstvo vydalo približne šesťdesiat titulov od slovenských a českých autorov v maďarčine a štyridsať kníh maďarských autorov v slovenčine. Okrem toho Kalligram od roku 2005 publikuje v edícií Knižnica slovenskej literatúry aj diela slovenských klasikov od národného obrodenia až po dnešok. Na slovenský trh sa vďaka nemu dostali aj slovenské preklady diel mnohých kľúčových filozofov. „Videl som, že skoro nič nebolo vydané z nemeckej klasickej filozofie a len veľmi málo zo starogréckej filozofie. Niektoré veci síce povychádzali v češtine, ale Slovensko je nová krajina, ktorá má v prekladovej literatúre obrovské rezervy. Existujú síce naivné očakávania, že stačí, keď tieto veci budú v angličtine alebo nemčine, pretože naša mládež bude bilingválna. To je obrovský omyl. Základné diela musia byť preložené do národných jazykov, pretože národy žijú a budú žiť,“ hovorí Szigeti.
Veľkú časť svojich aktivít venuje Kalligram aj prekladom slovenských autorov do maďarčiny, ktoré potom prezentuje na maďarskom trhu a naopak, vydáva maďarských autorov v slovenčine. S akým úspechom? O slovenskú beletriu nie je podľa Szigetiho v Maďarsku príliš veľký záujem. Naopak, dobre sa predávala kniha historika Dušana Kováča Dejiny Slovenska, Slovenská otázka v 20 storočí, ktorú zostavil Rudolf Chmel (ide o výber esejí známych slovenských intelektuálov a politikov) a kniha historika Ľubomíra Liptáka Storočie dlhšie ako sto rokov. „Lepšie sa predávajú historické knihy, ktoré odzrkadľujú hodnotový svet Slovákov a ich pohľad na históriu,“ tvrdí Szigeti. Spomedzi maďarských autorov sa na Slovensku dobre predávajú aj historici, v poslednom období najmä knihy Ignáca Romsicsa Trianonská mierová zmluva a Parížska mierová zmluva z roku 1947 (viac v rozhovore na stranách 19 a 20). Slováci majú tiež väčší záujem o maďarskú beletriu ako Maďari o slovenskú. Szigetiho vydavateľským snom je vydanie všetkých kníh Mateja Bela o Hornom Uhorsku a edície tridsiatich kníh o právnej filozofii.
Na margo slovensko-maďarských vzťahov Szigeti len stručne poznamenáva. „Existujú dva typy ľudí. Jedni, ktorí hľadajú konflikty a nechcú nájsť riešenia. A druhí, ktorí konflikty vidia, ale chcú nájsť aj riešenia. My v Kalligrame sa radíme k tým druhým.“ Našťastie nie sú na Slovensku ani v Maďarsku jediní.
Sú mladí, sú vzdelaní a sú Maďari – teda maďarskí Maďari. Títo študenti histórie sa naučili po slovensky, vydali u nás knihu Rozštiepená minulosť a chcú prispieť k zlepšeniu vzťahov medzi Slovákmi a Maďarmi. Pôsobia nielen prostredníctvom kníh, ale aj internetu: v slovenskej sieti ich možno nájsť na stránke www.minulost.sk, pre Maďarov píšu portál Stredoeurópsky obzor. „Chceme mladým Maďarom, ktorí používajú internet, odhaliť čosi viac o slovenskom, poľskom, českom a rumunskom národe,“ hovorí pozoruhodne dobrou slovenčinou István Kollai. Po slovensky sa začal učiť iba pred štyrmi rokmi. Hoci nám najskôr hovoril, že nemá najlepšiu slovnú zásobu, a preto budeme musieť prepnúť aj do angličtiny, počas takmer dvojhodinového rozhovoru nás presvedčí, že to bola zbytočná skromnosť. Kollai zaváha len vtedy, keď ho náš fotograf Matúš Zajac zasype rýchlymi pokynmi ako správne pózovať pri fotení. Kollai nielen dobre formuluje, ale chýba mu aj akcent typický pre našich Maďarov najmä zo Žitného ostrova – Bélu Bugára nám teda pripomenie iba zriedka. Po slovensky sa začal učiť ako samouk z nie veľmi kvalitnej staršej učebnice, kde sa písalo o budovaní socializmu. Potom sa pustil do študovania historických textov, čo je dôvod, prečo Kollaiova slovenčina pôsobí občas knižne. Odkiaľ má však takú dobrú výslovnosť? „No, vaša výslovnosť bola pre mňa veľmi ťažká. Učím sa jej tak, že na stránke denníka Sme počúvam videosprávy. Teraz mám navyše možnosť chodiť každý týždeň do Bratislavy a snažím sa stretávať so Slovákmi. Veľmi mi pomohli rozhovory so slovenskou lektorkou našej knihy, veľmi účinné boli aj jazykové kurzy na Letnej univerzite na Filozofickej fakulte UK.“
Kollai nám vysvetľuje, prečo sa on a jeho šiesti spolužiaci, ktorí spolu s ním vytvorili nadáciu Terra Recognita (objavená zem) a napísali knihu Rozštiepená minulosť, nadchli práve pre slovenčinu. „Veľkou inšpiráciou pre nás bol náš profesor na univerzite ELTE Csaba Kiss Gy., ktorý hovorí vynikajúco po slovensky aj po poľsky,“ hovorí Kollai. „Tú knihu sme napísali a na Slovensku vydali z dôvodu, že sme farebnejší národ, než sa vám zdá. Máme tradíciu Istvána Bibóa, Lászla Németha, ktorí vyzdvihovali spoluprácu a otvorenosť a mysleli to úplne vážne,“ hovorí Kollai a dodáva: „Aj tí majú sochy v Budapešti, nielen Kossuth a Petöfi.“
Na našu otázku, čo je cieľom týchto začínajúcich maďarských historikov, sa Kollai rozsiahlo rozhovorí: „Určite nechceme prepisovať dejiny. Rozpor záujmov medzi Slovákmi a Maďarmi má, prirodzene, reálny základ. My však chceme zmenšiť pocit kultúrnej vzdialenosti. Pre mladých Maďarov píšeme na internete články o Hodžovom dni, korunovačných dňoch, o slovenských nárečiach, napríklad o soche Rákocziho v Košiciach či o Bratislave. Chceme priniesť pozitívne odkazy, keďže médiá sa vo svojej logike zaoberajú skôr konfliktnými témami. Bežný Maďar v Maďarsku vie oMečiarovi a Slotovi, má možno zopár súkromných zážitkov a to je asi všetko. V našich školách sa toho dozvieme o Slovensku veľmi málo, Maďari sotva vedia, kto je to Pavol Országh Hviezdoslav. Chceme Maďarom ukázať, že Slováci sú oveľa farebnejší, než si myslia. A naopak, to isté chceme ukázať Slovákom o Maďaroch.“
.väčšie bremeno na Slovákoch
Aj z tohto dôvodu si Kollai za tému svojej diplomovej práce zvolil Spiš: „Je to môj obľúbený región. Je veľmi pestrý, dobre tu spolu nažívali Maďari, Slováci a Nemci. Maďari sa tu asimilačnou politikou a nadradenosťou dopustili veľkej chyby, pretože to spolužitie pokazili.“ Kollai plánuje, že by o Spiši niekedy v budúcnosti vydal knihu, najskôr však musí dokončiť terajší projekt: „Spolu s priateľmi pripravujeme knihu o Bratislave a Budapešti, ktorá bude o historickej multikultúrnosti týchto miest. Najprv vyjde v angličtine, bude teda určená pre turistov, potom azda vyjde aj v maďarčine a slovenčine.“ Kollai vidí chyby v súčasných slovensko-maďarských vzťahoch na oboch stranách. Vysvetľuje, že hoci sa Slováci intenzívne zaoberajú Maďarskou gardou, tá sa v skutočnosti vôbec nezaoberá Slovenskom, keďže je zameraná na vnútropolitické témy.
Slováci podozrievajú Maďarov z neustáleho úsilia o autonómiu a odtrhnutie územia, kým Maďari sa obávajú, že Slováci ich chcú asimilovať. „Na Slovensku totiž ubúda Maďarov, tie čísla sú v Maďarsku veľmi známe. Je pravda, že autonómiu by Maďari pokladali za vyriešenie problému.“ Hovorí, že počas porovnávania slovenských a maďarských učebníc dejepisu zistil, že rozdiely v terminológii sú oveľa väčšie, než čakal: „V maďarskej historiografii sa bežne používa pojem Felvidék, ktorý pritom nemá etnický podtext, ako je to v slovenčine. To je veľký problém aj pre slovensko-maďarskú učebnicu, ktorú teraz začínajú písať historici. Neviem, ako sa s tým vyrovnajú.“
Kollai opisuje, ako na jeho záujem o Slovensko reagujú jeho maďarskí známi: „Najskôr sa čudovali, ale súčasne prejavili záujem. Pýtajú sa ma: kto sú Slováci? A čo im odpovedám? Hovorím im o maďarskom školstve na Slovensku, o univerzite či o sochách maďarských dejateľov, ktoré sú na vašom území. To všetko ich často prekvapí, keďže ľudia nemajú veľký balík znalostí o Slovensku.“ Kollai záverom dodáva: „Myslím si, že dejiny uvalili väčšiu zodpovednosť za naše vzťahy na Slovákov, keďže u vás žije viac Maďarov než naopak. Preto má každý jeden čin na Slovensku väčšiu váhu a závažnosť.“
.ako chutí Rajka
Začalo sa to asi pred štyrmi rokmi. Slovensko aj Maďarsko vstúpili do EÚ, čím padli isté psychologické hranice. V Bratislave ceny nehnuteľností prudko rástli, a preto sa jej obyvatelia začali obzerať po lacnejších bytoch a domoch v okolí. Kedysi maďarský zapadákov, dedinka Rajka, ktorá leží hneď za hranicami, sa stala hitom pre sťahovavých Slovákov. V dedine, ktorá má okolo 3-tisíc obyvateľov, sa už usídlili stovky Slovákov, ktorí pomaly pretvárajú jej charakter. „Bola to pre mňa dobrá príležitosť ísť na pokojné miesto,“ hovorí Anna Buzáková, ktorá si tu s priateľom kúpila dom. „Chodí sem za mnou veľa známych, volajú to tu ozdravovňa. Môj priateľ hudobník sa tu môže v pokoji vyblázniť na bubnoch, nepotrebuje skúšobňu.“ Pôvodom Liptáčka hovorí, že zatiaľ sa nevyskytli v cudzojazyčnom prostredí nijaké praktické problémy: „V tunajších obchodoch môžeme bez problémov platiť v korunách, i keď ja skôr nakupujem v Bratislave. Funguje tu slovenský mobilný operátor. Keby sa niečo stalo, slovenská záchranka sem tiež zájde. Keď mi prichádzajú účty, preskenujem ich a pošlem známym na preloženie...“ Anna Buzáková o žiadnom národnostnom konflikte zatiaľ nepočula, naopak, sama má s Maďarmi veľmi dobré skúsenosti: „Mám takých susedov, ktorí nám pomáhajú úplne so všetkým. S niečím takým som sa nestretla ani doma, a to pochádzam z dediny.“ Buzáková dúfa, že dedina nestratí maďarský charakter: „To by som sa už nenaučila po maďarsky. Maďarčinu som sa už začala učiť, ale nie zvlášť intenzívne. S obyvateľmi Rajky zatiaľ komunikujeme v nemčine, keďže mnohí tak hovoria.“ Dobré skúsenosti so spolužitím má aj ďalšia nová obyvateľka Rajky Judita Gazdíková, ktorá sa sem s manželom prisťahovala pred piatimi rokmi. „Žije sa nám tu dobre, bez problémov. Myslím, že tie vzájomné vzťahy sú tu dobré aj z toho dôvodu, že tunajší Maďari majú korene na našom území. Väčšina z nich sú totiž Maďari, ktorých v roku 1948 vysťahovali zo slovenského Hamuliakova.“
Zavládla v maďarskej dedinke obsadzovanej Slovákmi skutočná multietnická idylka? „Treba to tu zažiť, darmo vám to budem rozprávať,“ hovorí Igor Heriban z realitnej kancelárie Coral-Kim, od ktorého sa optimizmus akosi automaticky očakáva. Prvý maďarsko-slovenský spor sa tu však predsa len črtá: kým starosta obce hovorí, že v Rajke žije 300 Slovákov, čo by bola zatiaľ desatina obyvateľov, podľa Heribana ich tu žije už tisíc, teda celá tretina obyvateľov. „Ten rozdiel medzi údajmi je daný tým, že mnohí ľudia majú zatiaľ pobyt nahlásený na cudzineckej polícii, ktorá to až s odstupom hlási dedine,“ hovorí Heriban. Podľa neho už záujem „tretinových“ Slovákov o Rajku ustáva: „Najväčší boom bol minulé leto, keď sme predali 60 nehnuteľností. Keďže tu ceny dosť vzrástli, Slováci sa dnes presúvajú hlbšie do maďarského vnútrozemia. Veľký záujem je o Mosonmagyaróvár, Hegyeshalom a Dunakiliti.“ V konkurenčnej realitke Rajka real nás informovali, že záujem o Rajku aj napriek vyšším cenám, ktoré sú však stále nižšie než v slovenskom okolí Bratislavy, pretrváva. Aký typ Slovákov vlastne osídľuje maďarské pohraničné obce ako Rajka? Heriban z vlastnej skúsenosti hovorí o troch kategóriách ľudí: „Prvou skupinou sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí majú peniaze a chcú po práci pokoj. Tu ich nikto nepozná a oni sa o nikoho nestarajú, len o seba. Ďalej sú to bežní zamestnanci, ktorí nie sú až takí bohatí, predali však nejaký byt vBratislave a za tú cenu si kúpili dom v Rajke, a prípadne im ešte ostalo na auto. Poslednou skupinou sú mladí ľudia, ktorí hľadajú bývanie, nemajú ešte nič, v Bratislave si nemôžu nič dovoliť, za tunajšie ceny si však môžu dovoliť bývanie, zohnať úver. Sú to často ľudia, ktorí sa chcú postaviť na nohy a berú to ako prechodné riešenie.“ Kým Slováci si lacnú Rajku a pokoj, ktorý im zátišie za Bra- tislavou prináša, nevedia vynachváliť, ako naznačil náš rozhovor so starostom Rajky (viac na stranách 22 a 23), nie všetci pôvodní Rajčania Slovákov iba vítajú. Na kauzy ako Mlynky to tu však zďaleka nevyzerá.
.medzi Maďarmi
Keď sa kňaz Juraj Vittek vrátil zo štúdií v Taliansku domov, netušil, že po niekoľkých svetových jazykoch sa bude musieť pustiť do štúdia ďalšieho. Tentoraz už síce nie svetového, ale náročnejšieho ako všetky, ktoré sa učil predtým. Rodený Zvolenčan sa stal kaplánom vGalante a čoskoro zistil, že bez znalosti maďarčiny to vo svojom novom pôsobisku bude mať ťažké. „Nemal som pôvodne v úmysle učiť sa po maďarsky, ale keď som prišiel na faru a farár sa rozprával s kuchárkou, tak som im nerozumel ani slovo,“ spomína si Vittek. Začal tak, že sa naučil po maďarsky prečítať aspoň omšu, hoci príliš nerozumel tomu, čo číta. Neskôr, keď sa stal kaplánom v Šali, začal sa maďarčine venovať trochu viac. No stále iba ako samouk. Zlom nastal v jeho ďalšom pôsobisku v Kostolnej pri Dunaji, dedinke neďaleko Senca, kde Maďari tvoria výraznú väčšinu a omše boli len v maďarčine. Vittek sa musel začať tomuto jazyku venovať naplno a prihlásiť sa aj na kurzy v maďarskom kultúrnom inštitúte. Podarilo sa, ale mladý kňaz ešte aj dnes hovorí, že maďarčina ho zo všetkých cudzích jazykov najväčšmi pokorila.
Oplatilo sa. Za svoju snahu hovoriť po maďarsky si Vittek po krátkom čase získal rešpekt a uznanie miestnej komunity. Kňazských povolaní medzi maďarskými veriacimi na Slovensku nie je veľa, a tak je prirodzené, že miesta duchovných v národnostne zmiešaných oblastiach musia obsadzovať aj kňazi, pre ktorých maďarčina nie je materinským jazykom. „Pre život cirkvi je to komplikácia. Biskupi sa snažia nájsť ľudí, ktorí sú ochotní naučiť sa reč. Miestni ľudia to jednoducho očakávajú. Pre niekoho to však nie je jednoduché,“ hovorí Vittek. Pôsobenie v menších zmiešaných farnostiach patrí podľa neho medzi najťažšie.
Ak je tam len veľmi málo Maďarov, je pre kňaza ťažké slúžiť len kvôli nim maďarskú omšu. To isté platí, ak je v dedine len malý počet Slovákov. Vittek to v Kostolnej pri Dunaji robil tak, že omšu slúžil v maďarčine, ale kázal v oboch jazykoch. „Povedal som kázeň po maďarsky aj po slovensky. Bolo to náročné, pretože miestni Maďari rozumeli aj po slovensky, takže tá slovenská kázeň musela byť trochu iná. Na nedeľu som sa skutočne pripravoval celé hodiny.“
V službe na národnostne zmiešanom území pokračoval Vittek aj na svojom ďalšom pôsobisku. Stal sa farárom v Podunajských Biskupciach. Táto, dnes dvadsaťtisícová bratislavská mestská časť bola pôvodne malou obcou, kde prevažovali maďarskí obyvatelia. V povojnom období tu však boli repatriované viaceré slovenské rodiny z Maďarska a počas socializmu pribudlo množstvo nových bytov, takže Slováci získali väčšinu. Maďari tu však stále tvoria devätnásť percent obyvateľov a cirkevná komunita je dokonca národnostne rozdelená približne na polovicu. Maďarskí veriaci sa rátajú medzi tradičných obyvateľov Podunajských Biskupíc, zrastených s týmto miestom, zatiaľ čo mnohí slovenskí veriaci sú „prisťahovalci“, ktorí počas veľkých cirkevných sviatkov odchádzajú do svojich rodísk. Napriek prirodzeným odlišnostiam medzi týmito dvoma skupinami nechce Vittek k svojim veriacim pristupovať oddelene, ale snaží sa organizovať také akcie, ktoré by farské spoločenstvo spájali. Reakcie sú vo veľkej miere pozitívne, a to aj napriek tomu, že tradičnejší maďarskí veriaci vnímajú farnosť ako jeden zo zdrojov svojej národnej identity. K vážnejším napätiam medzi Slovákmi a Maďarmi podľa Vitteka vo farnosti nedochádza. Popri množstve pozitívnych ohlasov sa však objavia aj negatívne reakcie. „Keďže sú tu dve komunity, tak sa snažím, aby sa tí ľudia poznali. Bolo by výsmechom, keby sme napríklad na sviatok Božieho tela organizovali dve procesie – slovenskú a maďarskú. Procesia bola, samozrejme, jedna, omša prebehla po latinsky a mal som kázeň v slovenčine aj maďarčine. Bolo to prijaté pozitívne, aj keď nie všetci boli úplne spokojní. Maďari to niekedy vnímajú tak, že keď sa otvoria, tak stratia aj to málo, čo ešte majú. A niektorí Slováci zase to, že musia počúvať maďarčinu, potichu ofrflú. Je to o ľudskom dozrievaní a komunikácii. Nechcem, aby Slováci museli každú nedeľu počúvať maďarčinu, ale na zvýraznenie komunity sú takéto spoločné akcie prospešné,“ tvrdí Vittek.
Nedostatok komunikácie a empatie je podľa neho aj jednou z hlavných príčin národnostných nedorozumení. Nie je to pritom výzva len pre politikov, ale dobiehať má čo aj sama cirkev. „Trochu sa to v živote cirkvi tabuizuje, možno aj preto, aby sme sa nepohádali,“ dodáva s úsmevom. Nádej vidí v novom rozdelení diecéz, čo je podľa neho príležitosť zefektívniť dialóg na zmiešaných územiach.
.kalligram
Mnohí milovníci literatúry si už možno nepamätajú, že dnes renomované vydavateľstvo Kalligram pôvodne začínalo ako menšinové vydavateľstvo, ktoré plánovalo vydávať knihy najmä v maďarskom jazyku. „Dva roky po revolúcii za nami prišiel spisovateľ Juraj Špitzer a opýtal sa nás, či by sme nevydali jeho knihu Nechcel som byť Žid. On nás vlastne inšpiroval na to, aby sme začali vydávať knihy aj v slovenčine,“ spomína si spisovateľ a riaditeľ Kalligramu László Szigeti. Odvtedy jeho vydavateľstvo vydalo približne šesťdesiat titulov od slovenských a českých autorov v maďarčine a štyridsať kníh maďarských autorov v slovenčine. Okrem toho Kalligram od roku 2005 publikuje v edícií Knižnica slovenskej literatúry aj diela slovenských klasikov od národného obrodenia až po dnešok. Na slovenský trh sa vďaka nemu dostali aj slovenské preklady diel mnohých kľúčových filozofov. „Videl som, že skoro nič nebolo vydané z nemeckej klasickej filozofie a len veľmi málo zo starogréckej filozofie. Niektoré veci síce povychádzali v češtine, ale Slovensko je nová krajina, ktorá má v prekladovej literatúre obrovské rezervy. Existujú síce naivné očakávania, že stačí, keď tieto veci budú v angličtine alebo nemčine, pretože naša mládež bude bilingválna. To je obrovský omyl. Základné diela musia byť preložené do národných jazykov, pretože národy žijú a budú žiť,“ hovorí Szigeti.
Veľkú časť svojich aktivít venuje Kalligram aj prekladom slovenských autorov do maďarčiny, ktoré potom prezentuje na maďarskom trhu a naopak, vydáva maďarských autorov v slovenčine. S akým úspechom? O slovenskú beletriu nie je podľa Szigetiho v Maďarsku príliš veľký záujem. Naopak, dobre sa predávala kniha historika Dušana Kováča Dejiny Slovenska, Slovenská otázka v 20 storočí, ktorú zostavil Rudolf Chmel (ide o výber esejí známych slovenských intelektuálov a politikov) a kniha historika Ľubomíra Liptáka Storočie dlhšie ako sto rokov. „Lepšie sa predávajú historické knihy, ktoré odzrkadľujú hodnotový svet Slovákov a ich pohľad na históriu,“ tvrdí Szigeti. Spomedzi maďarských autorov sa na Slovensku dobre predávajú aj historici, v poslednom období najmä knihy Ignáca Romsicsa Trianonská mierová zmluva a Parížska mierová zmluva z roku 1947 (viac v rozhovore na stranách 19 a 20). Slováci majú tiež väčší záujem o maďarskú beletriu ako Maďari o slovenskú. Szigetiho vydavateľským snom je vydanie všetkých kníh Mateja Bela o Hornom Uhorsku a edície tridsiatich kníh o právnej filozofii.
Na margo slovensko-maďarských vzťahov Szigeti len stručne poznamenáva. „Existujú dva typy ľudí. Jedni, ktorí hľadajú konflikty a nechcú nájsť riešenia. A druhí, ktorí konflikty vidia, ale chcú nájsť aj riešenia. My v Kalligrame sa radíme k tým druhým.“ Našťastie nie sú na Slovensku ani v Maďarsku jediní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.