„Je úžasné, ako naši ľudia dokážu bez prestávky rozprávať bez toho, že by sa človek dozvedel, čo si naozaj myslia,“ hovorí detská rozprávačka najnovšej knihy Ireny Brežnej.
Irena Brežná – rodáčka zo západného Slovenska, absolventka slavistiky, filozofie a psychológie v Bazileji – žije od roku 1968 vo Švajčiarsku. Okrem prekladateľskej a tlmočníckej sa venuje publicistike, osobitne eseji a reportáži. Napísala sedem kníh v nemčine, dve z nich (Psoriáza, moja láska, Tekutý fetiš) sú preložené do slovenčiny.
Jej najnovšie dielo – Na slepačích krídlach – sa nachádza kdesi medzi esejou a prózou, miestami má aj znaky fejtónu. Rozprávačom je Jana, dieťa, ktoré vníma dvojakú interpretáciu spoločenských a politických pomerov u nás v 50. rokoch: oficiálnu (ktorú jej poskytuje najmä škola) a rodinnú (nesmie sa o nej verejne hovoriť). Dieťa je plné rozporov, ocitá sa v takmer schizofrenickej pozícii. To, čomu nerozumie, si interpretuje po svojom, vytvára si svoj obraz sveta, „vidí veci, ktoré oni nevidia“. Na dieťa má silnejší vplyv oficiálne prostredie než prostredie domáce. Jana sa však s komunistickými „pravdami“ konfrontuje tak, že ich berie doslova, z čoho vznikajú komické situácie. Oficiálne pravdy vyslovuje v knihe detský rozprávač, svet dospelých je mlčiaci, tajomnejší. Hoci je Jana vzdorovito tichá, citlivo vníma svoje okolie, búri sa proti konvenciám, je napohľad drsná, ale ťažko prežíva neprávosť, krutosť a klamstvá svojich najbližších.
V celej próze sa rôznymi spôsobmi obraňuje všetko živé, je tu aj konfrontácia sveta ľudí so svetom vtákov v spojitosti s motívom slobody. Detský svet je však rozporný – dieťa ľutuje i zabíja, smúti i vysmieva sa. Autorka odhaľuje v človeku už v ranom detstve sily zla, ktoré v dospelosti často prinášajú nenapraviteľné škody a tragédie.
Komunizmus 50. rokov u nás konfrontuje so „zahnívajúcim“ kapitalizmom. Leitmotív sveta tu a sveta „za morom“, sveta proletariátu ( bez spôsobov) a sveta buržoázie (s noblesou) sa objavuje v celej knihe. Jana: „Takí malí ľudia sú u nás teraz pri moci. Ak sa im človek dostane do rúk, roztrhajú ho. Zrazu sa preľakla: Ale nikomu ani muk!“ Pozoruhodná je postava matky, emancipovanej ženy s buričskými tendenciami, ktorej prostredníctvom vyslovila Brežná i mnoho feministických názorov. S touto postavou sa spája aj jediné napätie v texte: jej neprítomnosť v rodine je spočiatku zahmlená, keď vysvitne, že je vo väzení, nevie sa presne, prečo. „Vo väzenskej cele je v bezpečí, nemôže tam robiť nič zlé, spolčovať sa s nepriateľmi, prezrádzať im tajomstvá... Keby opustila našu vlasť, musela by som sa jej pred celou triedou zriecť a nedostala by som vyššie vzdelanie. Deti zradcov nesmú byť múdre, ich múdrosť je pre štát nebezpečná.“ Spomienky a asociácie sú dobre prepojené, popri nich sa len akoby mimochodom vyslovujú kruté pravdy, pripomínajúce človeku potrebu morálneho života, myslenia a konania. Jana prechádza cez niekoľko rokov komunizmu dvojakým zraňovaním: dobou neslobody a vlastným časom dospievania.
Vo chvíli, keď sa z textu „stráca“ rozprávačka a jej dospelé opory pre spomienky, vnímame vlastne úvahy autorky, ktorá v sebe nezaprela žurnalistku; hľadá paralely úchyliek proletárskeho spôsobu života 50. rokov a dneška, keď sa vzdelanie a spoločenská etiketa príliš neuznávajú a keď pretrvávajú negatívne tradície a maniery.
Irena Brežná prelína súčasnosť s minulosťou, metaforickosť s priamymi vyjadreniami, humor sa u nej strieda so sarkazmom, realizmus miestami prechádza do naturalizmu. Pestrosť postupov, štýlov i sémantických a jazykových rovín je zaujímavým čítaním, pri ktorom však nemôže prestať myslieť na osudy postáv: „Mama nič neukradla a ani nikoho nezabila. Že by ju do väzenia dostalo slovo? V našej krajine sú slová nebezpečné.“
Irena Brežná: Na slepačích krídlach Preklad: Jana Cviková Aspekt, 2008
Irena Brežná – rodáčka zo západného Slovenska, absolventka slavistiky, filozofie a psychológie v Bazileji – žije od roku 1968 vo Švajčiarsku. Okrem prekladateľskej a tlmočníckej sa venuje publicistike, osobitne eseji a reportáži. Napísala sedem kníh v nemčine, dve z nich (Psoriáza, moja láska, Tekutý fetiš) sú preložené do slovenčiny.
Jej najnovšie dielo – Na slepačích krídlach – sa nachádza kdesi medzi esejou a prózou, miestami má aj znaky fejtónu. Rozprávačom je Jana, dieťa, ktoré vníma dvojakú interpretáciu spoločenských a politických pomerov u nás v 50. rokoch: oficiálnu (ktorú jej poskytuje najmä škola) a rodinnú (nesmie sa o nej verejne hovoriť). Dieťa je plné rozporov, ocitá sa v takmer schizofrenickej pozícii. To, čomu nerozumie, si interpretuje po svojom, vytvára si svoj obraz sveta, „vidí veci, ktoré oni nevidia“. Na dieťa má silnejší vplyv oficiálne prostredie než prostredie domáce. Jana sa však s komunistickými „pravdami“ konfrontuje tak, že ich berie doslova, z čoho vznikajú komické situácie. Oficiálne pravdy vyslovuje v knihe detský rozprávač, svet dospelých je mlčiaci, tajomnejší. Hoci je Jana vzdorovito tichá, citlivo vníma svoje okolie, búri sa proti konvenciám, je napohľad drsná, ale ťažko prežíva neprávosť, krutosť a klamstvá svojich najbližších.
V celej próze sa rôznymi spôsobmi obraňuje všetko živé, je tu aj konfrontácia sveta ľudí so svetom vtákov v spojitosti s motívom slobody. Detský svet je však rozporný – dieťa ľutuje i zabíja, smúti i vysmieva sa. Autorka odhaľuje v človeku už v ranom detstve sily zla, ktoré v dospelosti často prinášajú nenapraviteľné škody a tragédie.
Komunizmus 50. rokov u nás konfrontuje so „zahnívajúcim“ kapitalizmom. Leitmotív sveta tu a sveta „za morom“, sveta proletariátu ( bez spôsobov) a sveta buržoázie (s noblesou) sa objavuje v celej knihe. Jana: „Takí malí ľudia sú u nás teraz pri moci. Ak sa im človek dostane do rúk, roztrhajú ho. Zrazu sa preľakla: Ale nikomu ani muk!“ Pozoruhodná je postava matky, emancipovanej ženy s buričskými tendenciami, ktorej prostredníctvom vyslovila Brežná i mnoho feministických názorov. S touto postavou sa spája aj jediné napätie v texte: jej neprítomnosť v rodine je spočiatku zahmlená, keď vysvitne, že je vo väzení, nevie sa presne, prečo. „Vo väzenskej cele je v bezpečí, nemôže tam robiť nič zlé, spolčovať sa s nepriateľmi, prezrádzať im tajomstvá... Keby opustila našu vlasť, musela by som sa jej pred celou triedou zriecť a nedostala by som vyššie vzdelanie. Deti zradcov nesmú byť múdre, ich múdrosť je pre štát nebezpečná.“ Spomienky a asociácie sú dobre prepojené, popri nich sa len akoby mimochodom vyslovujú kruté pravdy, pripomínajúce človeku potrebu morálneho života, myslenia a konania. Jana prechádza cez niekoľko rokov komunizmu dvojakým zraňovaním: dobou neslobody a vlastným časom dospievania.
Vo chvíli, keď sa z textu „stráca“ rozprávačka a jej dospelé opory pre spomienky, vnímame vlastne úvahy autorky, ktorá v sebe nezaprela žurnalistku; hľadá paralely úchyliek proletárskeho spôsobu života 50. rokov a dneška, keď sa vzdelanie a spoločenská etiketa príliš neuznávajú a keď pretrvávajú negatívne tradície a maniery.
Irena Brežná prelína súčasnosť s minulosťou, metaforickosť s priamymi vyjadreniami, humor sa u nej strieda so sarkazmom, realizmus miestami prechádza do naturalizmu. Pestrosť postupov, štýlov i sémantických a jazykových rovín je zaujímavým čítaním, pri ktorom však nemôže prestať myslieť na osudy postáv: „Mama nič neukradla a ani nikoho nezabila. Že by ju do väzenia dostalo slovo? V našej krajine sú slová nebezpečné.“
Irena Brežná: Na slepačích krídlach Preklad: Jana Cviková Aspekt, 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.