Paštikári. Označenie pre Bratislavčanov, s takou radosťou používané cépečkármi, čiže cezpoľnými. Paštikári – to znie dostatočne blbo, paštika ako niečo mľandravé a k tomu oni, veľkí Bratislavčania, drzí v radách na vleky a absolútne neohľaduplní na cestách.
(Vtedy ešte chalani zo Senca neexistovali, respektíve nekúpili si všetky tie anabolické automobilové torty, na ktorých teraz všetkým spríjemňujú život systémom „uhni Ty bulo, idem Ja, veľký chalan zo Senca“.) Paštikár – údajne to pochádza z toho, že vždy keď prišli ľudia z hlavného mesta napríklad niekam na kúpalisko, tak si nevšímali bufety, ale vytiahli si svoje „paštiky“ a rožky a na deke ich demonštratívne po bratislavsky jedli. Začiatkom deväťdesiatych rokov sme my, skupina z Trenčína, vzali medzi seba jedného Paštikára na prevýchovu. Peter Slameň si užil dosť posmeškov, my hrdí vidiečania (pre Bratislavčanov ste vidiečan, aj keď ste z hrdého, majestátneho a starobylého mesta Trenčín) sme mu nakladali (a nakladáme) naozaj s chuťou.
Keď sme išli na prvý zahraničný zájazd, mali sme toho nabaleného neúrekom (veď ako inak?), Peter bol akosi naľahko. Keď sme zastavili na prvej pumpe v Rakúsku, fešáčik si vyšiel do obchodíka a lupienky (teraz chipsy) sem, lupienky (mám veľmi rád slovo lupienky) tam, my sme otvorili naše zásoby konzerv a hor sa do jedenia. Peter Slameň veselo nakupoval miestne syry a iné dobrotky, my sme veselo jedli jeden TPF (trenčiansky jemný párok s fazuľkou) za druhým. Boli sme zvyknutí, veď naša sociálne spravodlivá vlasť nám vtedy zaručila taký blahobyt, že na dovolenku sa chodilo s vlastnými pojazdnými potravinami, veď ešte aj v Juhoslávii či Maďarsku sme si mohli dovoliť veľké trt. Neskôr sme od Petra odkukali, že sa dá prežiť aj s miestnymi zdrojmi, a tak sme si paštiky viac nebrávali. A zistil som, že sme preto tak s chuťou volali práve Bratislavčanov Paštikári, lebo všetci sme boli Paštikári – nič iné sme byť ani nemohli a pocit, že aj oni, pyšní obyvatelia z hlavného mesta, sú na tom rovnako, zmierňoval naše rozpaky, keď sme si otvárali svoje Májky. Paštika chutila vďaka Paštikárom sladšie.
(Vtedy ešte chalani zo Senca neexistovali, respektíve nekúpili si všetky tie anabolické automobilové torty, na ktorých teraz všetkým spríjemňujú život systémom „uhni Ty bulo, idem Ja, veľký chalan zo Senca“.) Paštikár – údajne to pochádza z toho, že vždy keď prišli ľudia z hlavného mesta napríklad niekam na kúpalisko, tak si nevšímali bufety, ale vytiahli si svoje „paštiky“ a rožky a na deke ich demonštratívne po bratislavsky jedli. Začiatkom deväťdesiatych rokov sme my, skupina z Trenčína, vzali medzi seba jedného Paštikára na prevýchovu. Peter Slameň si užil dosť posmeškov, my hrdí vidiečania (pre Bratislavčanov ste vidiečan, aj keď ste z hrdého, majestátneho a starobylého mesta Trenčín) sme mu nakladali (a nakladáme) naozaj s chuťou.
Keď sme išli na prvý zahraničný zájazd, mali sme toho nabaleného neúrekom (veď ako inak?), Peter bol akosi naľahko. Keď sme zastavili na prvej pumpe v Rakúsku, fešáčik si vyšiel do obchodíka a lupienky (teraz chipsy) sem, lupienky (mám veľmi rád slovo lupienky) tam, my sme otvorili naše zásoby konzerv a hor sa do jedenia. Peter Slameň veselo nakupoval miestne syry a iné dobrotky, my sme veselo jedli jeden TPF (trenčiansky jemný párok s fazuľkou) za druhým. Boli sme zvyknutí, veď naša sociálne spravodlivá vlasť nám vtedy zaručila taký blahobyt, že na dovolenku sa chodilo s vlastnými pojazdnými potravinami, veď ešte aj v Juhoslávii či Maďarsku sme si mohli dovoliť veľké trt. Neskôr sme od Petra odkukali, že sa dá prežiť aj s miestnymi zdrojmi, a tak sme si paštiky viac nebrávali. A zistil som, že sme preto tak s chuťou volali práve Bratislavčanov Paštikári, lebo všetci sme boli Paštikári – nič iné sme byť ani nemohli a pocit, že aj oni, pyšní obyvatelia z hlavného mesta, sú na tom rovnako, zmierňoval naše rozpaky, keď sme si otvárali svoje Májky. Paštika chutila vďaka Paštikárom sladšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.