Šokujúce informácie, ktoré o Branisku poskytol verejnosti predseda vlády, v skutočnosti neprekvapili. A neprekvapil ani Ficov neférový postup. To len pokojne pokračuje rozpad Novembra 1989.
Správa predsedu vlády o Branisku je pravdivá – ten tunel je naozaj výstižným príkladom spôsobu, ktorým si už pätnásty rok rozkrádame samostatné Slovensko. Zrejme na to bolo stvorené. Cyril, Necyril...
Je to stále rovnaké – vždy, keď tu niečo nevyhnutne potrebujeme, a preto sa to rozhodneme vybudovať, predať či udržiavať zo štátneho, zletí sa bratstvo privilegovaných, a rozkradne všetko naokolo. Bolo to tak s Gabčíkovom, s predraženými diaľnicami, s jadrovými elektrárňami, z STV, s mnohými privatizovanými podnikmi. A bude to tak v dohľadnej budúcnosti so všetkým (aj s hokejovou halou a národným futbalovým štadiónom), kde má svoje páky štát, mesto či najnovšia šanca lačných po majetku – VÚC. Nie že by to bolo nevyhnutné. Štát, mesto, župa môžu znieť aj hrdo. Tie naše sú však verným odrazom našej mentality, našich hodnôt, našej duše. Nevážime si samých seba, svoju česť, svoje meno, a tak si tu vládneme, takmer bez ohľadu na zloženie vlády, ako posledné supy.
Branisko to plasticky dokladá. Východ krajiny súrne potreboval normálne spojenie s jej zvyškom, jednoduchým riešením bolo prevŕtanie kopca. Lenže na konci nie je len poruchový betónový, ale aj bezporuchový finančný tunel. A nejde vôbec o alternatívneho Gaba (hoci ak sa jeho angažmán potvrdí, bude to definitívna bodka za Dzurindovou stranou). Štátny podnik, ktorý pred očami ministra rozkrádal peniaze všetkých, a ukladal ich na tajné kontá niektorých, je totiž taká hanba, že aj keby tie špinavé prachy nekončili rovno v rukách straníckeho pokladníka, ale predbežne „len“ v rukách straníckych nominantov, je to na stranícky uterák. V tomto premiér nepreháňa.
Ale aj Fico má problém. V prvom rade bol detinsky nedočkavý, keď zneužil zatiaľ nepotvrdený dohad tajných služieb o Gabrielovi Palackovi na verejnú diskreditáciu opozície. Rovnako postupovala koalícia v kauze Hedviga Malinová aj v kauze Ladislava Reháka a Ernesta Valka, a ukázalo sa, že postupovala hanebne. Čo ak sa to opakuje? To bude na uterák predsedu vlády.
Ešte horšia je selektívnosť celého výstupu. Premiér tvrdí, že raz už treba vinníkov dohnať ďalej, než len preč z funkcie. Má pravdu. Ale – ak bude Branisko prvou kauzou od vzniku tohto štátu, dotiahnutou až na najvyššie poschodia politiky, a SDKÚ prvou stranou, ktorej dôležití ľudia ponesú trestnoprávne následky, nebude to výsledkom Ficovej dôslednosti, ale pokrytectva.
Veď práve on vládne iba vďaka koalícii a jej pozadiu, ktoré je zložené z tých najprimitívnejších zbohatlíkov a tých najväčších podvodných privatizérov, akých naša politika kedy zrodila. Ak prekáža tunelovanie Braniska, prečo neprekážajú miliardy, vytunelované z bývalých štátnych bánk, privedenie VSŽ do krachu, harvardské širokosti, únos či vysoký majetok a nízka minulosť toho úsmevného Žilinčana? Toto je problém Ficovho kriku – kričí na opozičných podvodníkov, a tých svojich ticho kryje.
Napriek všetkému je však Branisko pre budúcnosť Slovenska zdravé. Bude naozaj paradoxné, ak prvú súdnu nálepku zločincov dostane reformná opozícia, ktorá trhanie štátnej koristi reformami zmenšila, a nie antireformné dravce z koalície, ktoré sem drancovanie úspešne zaviedli. Ale je to v čomsi spravodlivé. Od Fica, Mečiara a Slotu spravodlivé spravovanie vecí verejných nemožno čakať, u Dzurindovej vlády to však bola povinnosť. Branisko tak konečne búra ilúziu, ktorá sa medzi reformnými silami Slovenska za posledné desaťročie rozmohla ako mor – že kľúčové a správne zmeny daní, dôchodkov a celého trhu sa dajú robiť bez základnej slušnosti a dodržiavania slov, dohôd a pravidiel. Ak tento tunel pochová povesť reformátorov, bude to znamenať, že Ficova čudná družina tu bude ešte minimálne šesť rokov. Ale bude to aj prvý krok k inej, zdravšej opozícii, bez akej sa z dnešného bahna nepohneme.
Správa predsedu vlády o Branisku je pravdivá – ten tunel je naozaj výstižným príkladom spôsobu, ktorým si už pätnásty rok rozkrádame samostatné Slovensko. Zrejme na to bolo stvorené. Cyril, Necyril...
Je to stále rovnaké – vždy, keď tu niečo nevyhnutne potrebujeme, a preto sa to rozhodneme vybudovať, predať či udržiavať zo štátneho, zletí sa bratstvo privilegovaných, a rozkradne všetko naokolo. Bolo to tak s Gabčíkovom, s predraženými diaľnicami, s jadrovými elektrárňami, z STV, s mnohými privatizovanými podnikmi. A bude to tak v dohľadnej budúcnosti so všetkým (aj s hokejovou halou a národným futbalovým štadiónom), kde má svoje páky štát, mesto či najnovšia šanca lačných po majetku – VÚC. Nie že by to bolo nevyhnutné. Štát, mesto, župa môžu znieť aj hrdo. Tie naše sú však verným odrazom našej mentality, našich hodnôt, našej duše. Nevážime si samých seba, svoju česť, svoje meno, a tak si tu vládneme, takmer bez ohľadu na zloženie vlády, ako posledné supy.
Branisko to plasticky dokladá. Východ krajiny súrne potreboval normálne spojenie s jej zvyškom, jednoduchým riešením bolo prevŕtanie kopca. Lenže na konci nie je len poruchový betónový, ale aj bezporuchový finančný tunel. A nejde vôbec o alternatívneho Gaba (hoci ak sa jeho angažmán potvrdí, bude to definitívna bodka za Dzurindovou stranou). Štátny podnik, ktorý pred očami ministra rozkrádal peniaze všetkých, a ukladal ich na tajné kontá niektorých, je totiž taká hanba, že aj keby tie špinavé prachy nekončili rovno v rukách straníckeho pokladníka, ale predbežne „len“ v rukách straníckych nominantov, je to na stranícky uterák. V tomto premiér nepreháňa.
Ale aj Fico má problém. V prvom rade bol detinsky nedočkavý, keď zneužil zatiaľ nepotvrdený dohad tajných služieb o Gabrielovi Palackovi na verejnú diskreditáciu opozície. Rovnako postupovala koalícia v kauze Hedviga Malinová aj v kauze Ladislava Reháka a Ernesta Valka, a ukázalo sa, že postupovala hanebne. Čo ak sa to opakuje? To bude na uterák predsedu vlády.
Ešte horšia je selektívnosť celého výstupu. Premiér tvrdí, že raz už treba vinníkov dohnať ďalej, než len preč z funkcie. Má pravdu. Ale – ak bude Branisko prvou kauzou od vzniku tohto štátu, dotiahnutou až na najvyššie poschodia politiky, a SDKÚ prvou stranou, ktorej dôležití ľudia ponesú trestnoprávne následky, nebude to výsledkom Ficovej dôslednosti, ale pokrytectva.
Veď práve on vládne iba vďaka koalícii a jej pozadiu, ktoré je zložené z tých najprimitívnejších zbohatlíkov a tých najväčších podvodných privatizérov, akých naša politika kedy zrodila. Ak prekáža tunelovanie Braniska, prečo neprekážajú miliardy, vytunelované z bývalých štátnych bánk, privedenie VSŽ do krachu, harvardské širokosti, únos či vysoký majetok a nízka minulosť toho úsmevného Žilinčana? Toto je problém Ficovho kriku – kričí na opozičných podvodníkov, a tých svojich ticho kryje.
Napriek všetkému je však Branisko pre budúcnosť Slovenska zdravé. Bude naozaj paradoxné, ak prvú súdnu nálepku zločincov dostane reformná opozícia, ktorá trhanie štátnej koristi reformami zmenšila, a nie antireformné dravce z koalície, ktoré sem drancovanie úspešne zaviedli. Ale je to v čomsi spravodlivé. Od Fica, Mečiara a Slotu spravodlivé spravovanie vecí verejných nemožno čakať, u Dzurindovej vlády to však bola povinnosť. Branisko tak konečne búra ilúziu, ktorá sa medzi reformnými silami Slovenska za posledné desaťročie rozmohla ako mor – že kľúčové a správne zmeny daní, dôchodkov a celého trhu sa dajú robiť bez základnej slušnosti a dodržiavania slov, dohôd a pravidiel. Ak tento tunel pochová povesť reformátorov, bude to znamenať, že Ficova čudná družina tu bude ešte minimálne šesť rokov. Ale bude to aj prvý krok k inej, zdravšej opozícii, bez akej sa z dnešného bahna nepohneme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.