Keď sa mi dostala do rúk úvaha Daniela Lipšica o treste smrti, zistil som, že mám k tej téme také vnútorné výhrady, že sa mi ani nechcelo do jej čítania. Priznám sa, že sa mi trest smrti, presnejšie akt popravy, z hĺbky duše hnusí.
Ale poctivo som sa pokúsil prečítať si ten text s otvorenou mysľou, lebo viem, že je to jedna z najhorúcejších tém v debatách medzi konzervatívcami a ľavicou v Amerike, a že jej vytesnenie z diskusií v Európe nemožno interpretovať ako definitívnu historickú bodku. Na to je európska história príliš kľukatá. Úvaha Daniela Lipšica nie je niečo, čo možno bez zaváhania hodiť cez plece, nie je povrchná a nie je bez argumentačnej presvedčivosti. Ani ja som si nikdy nemyslel, že zrušenie trestu smrti je konečným naplnením príkazu Desatora. Nemyslel si to, koniec koncov, ani Mojžiš, ktorý to Desatoro z hory priniesol. A multifaktorové výskumy využívajúce štatistickú regresnú analýzu tiež nemožno hodiť cez palubu ako irelevantné. A nie je pre mňa ako pre psychológa prekvapením ani absurdný a nepochopiteľný svet zla, s ktorým sa musia občas stretávať sudcovia a vyšetrovatelia vo svojej praxi – psychológovia nemávajú v tomto ohľade ilúzie. Ale stále pociťujem to „ale“ a myslím, že ho viem zdôvodniť, i keď v tomto okamihu nemám k dispozícii nijaké analogické štúdie s opačným výsledkom ako tie, ktoré citoval Daniel Lipšic.
Najprv však krátka polemická poznámka k argumentácii v Lipšicovom texte: V odseku o účele trestu smrti píše: „Výskumy taktiež prišli k záveru, že akékoľvek prísne alternatívne tresty (napríklad doživotné väzenie) nemajú odstrašujúci účinok.“ A o pár riadkov nižšie zasa toto: „Pokles počtu násilných trestných činov od roku 2002 do roku 2007 o 36 % a počtu vrážd v tomto období dokonca o 39 % potvrdzujú, že zámer sprísnenia trestov v novom Trestnom zákone chráni životy a bezpečnosť našich občanov.“ Zdá sa mi, že ten druhý poznatok vyvracia to prvé tvrdenie.
V mojich očiach neobstojí ani príklad s teroristami v lietadle. Pochopiteľne, som za to, aby do uneseného lietadla vtrhlo špeciálne komando a teroristov postrieľalo. To je určite ten najúčinnejší spôsob, ako zachrániť pasažierov. Určite to však nie je poprava, ale zabíjanie v boji. Teroristi sú predsa ozbrojení (akokoľvek, ale ozbrojení) a pripravení zabíjať. Vojaci zo špeciálnej jednotky by ich „popravili“ vtedy, keby ich najprv všetkých pochytali a odzbrojili a potom ich postrieľali.
Neviem, či všetci, ktorí to čítajú, vnímajú ten rozdiel, ale pre mňa je to veľmi zásadný rozdiel. A netýka sa iba teroristov. Ani policajt, ktorý zabije v prestrelke zločinca, nevykonáva popravu, ale chráni so zbraňou seba a iných občanov. Nikto ho za to nebude stíhať. Ak však zastrelí zločinca, keď je už bezbranný, určite sa mu to neprepečie. Verím, že medzi právomoci zverené štátu a jeho orgánom jeho občanmi v demokratickej spoločnosti patrí aj právo zabiť niekoho, ak je to jediný spôsob, ako ochrániť veľa nevinných ľudí pred nebezpečenstvom. Robia to armády a áno, robia to v určitých zvláštnych prípadoch aj tajné služby ohrozených štátov. Určite tým však nevykonávajú trest smrti.
Najviac mi však na treste smrti prekáža možnosť popravy nevinného človeka. V roku 1983 navrhol prokurátor Valášik trom z obžalovaných Nitranov v kauze Cervanová trest smrti. Vďaka Bohu mu vtedy súd nevyhovel. Som presvedčený, že išlo a ide o nevinných mužov, a že to vedel aj prokurátor Valášik. Neexistovali proti nim nijaké materiálne dôkazy, nijaký dôveryhodní svedkovia, iba tri vynútené a potom odvolané priznania. Jeden z tých, ktorí sa priznali, bol už vtedy ťažko psychicky chorý a traja sa, napriek brutálnemu nátlaku, nepriznali nikdy a k ničomu. Až do predminulého roka ukrýval policajný archív v Levoči viac než tisíc strán spisov z prvých dvoch rokov vyšetrovania, z ktorých vyplýva, že zo šiestich odsúdených nebol v ten večer na diskotéke, po ktorej zmizla študentka Cervanová, ani jeden. Prokurátor podoprel svoje návrhy na tresty smrti posudkami forenzného psychológa docenta Dobrotku, ktorý u menovaných konštatoval zlú sociálnu prognózu – inými slovami vyslovil názor, že ide o totálne nenapraviteľných kriminálnych psychopatov, ktorí budú aj naďalej vraždiť a páchať trestnú činnosť. Odsúdení boli pred 18 rokmi prepustení po tom, ako Najvyšší súd ČSFR pôvodný rozsudok zrušil – a napriek strašnej prognóze, ktorú vyslovil psychológ, nespáchali za celý čas ani len dopravné priestupky. Preto, a tiež preto, lebo Najvyšší súd SR opäť odsúdil po tých dlhých rokoch mužov, o ktorých mi srdce i zdravý rozum hovoria, že sú nevinní, neverím, že sa nemôže stať, že popravia nevinného. A dvoch z nich ten súd poslal opäť do väzenia. Predseda senátu súdu vyslovil pri tom takmer nepokryte ľútosť, že už neexistuje trest smrti. Nemôžem súhlasiť s obnovením trestu smrti, lebo neverím v neomylnosť našich sudcov, a poviem otvorene, že neverím ani ich úsudku a poctivosti. A neverím ani v neomylnosť a nezaujatosť všetkých forenzných psychológov. Mnohí sú múdri, skúsení a poctiví. Ale pre mnohých z nich je ešte stále guru človek, ktorý hovoril o treste smrti ako o „deratizácii“ spoločnosti. Bol som pri tom, keď to hovoril a je to ten istý človek, ktorý sa tak hlboko mýlil a tak hrozne previnil v prípade Cervanová. Nechcem, aby sudcovia ako títo a psychológovia ako tamten ešte raz rozhodovali o živote a smrti kohokoľvek. Neverím im a nechcem im dať do ruky ten nástroj „retribúcie, represie a prevencie“.
Priznám sa, že v prípade ľudí ako Eichmann, Himmler či Saddám Husajn ma trest smrti akosi neruší. Masová a genocídna hrôza ich zločinov ich, aspoň pre môj svet pocitov, dehumanizovala natoľko, že ich z mojich úvah vynímam. Ale v prípade takmer kohokoľvek iného dýchne na mňa pri slove poprava dusivá hrôza a mučivá úzkosť. Ja viem, že je to taká istá hrôza a úzkosť, ktorú museli cítiť aj obete vrahov. To však tie pocity neanuluje. Možno má Daniel Lipšic, čo sa týka možného vplyvu trestu smrti na počet obetí vrážd, pravdu. Neviem však, či je to dostatočný dôvod na jeho zavedenie. Pre mňa v tejto chvíli určite nie.
Ale poctivo som sa pokúsil prečítať si ten text s otvorenou mysľou, lebo viem, že je to jedna z najhorúcejších tém v debatách medzi konzervatívcami a ľavicou v Amerike, a že jej vytesnenie z diskusií v Európe nemožno interpretovať ako definitívnu historickú bodku. Na to je európska história príliš kľukatá. Úvaha Daniela Lipšica nie je niečo, čo možno bez zaváhania hodiť cez plece, nie je povrchná a nie je bez argumentačnej presvedčivosti. Ani ja som si nikdy nemyslel, že zrušenie trestu smrti je konečným naplnením príkazu Desatora. Nemyslel si to, koniec koncov, ani Mojžiš, ktorý to Desatoro z hory priniesol. A multifaktorové výskumy využívajúce štatistickú regresnú analýzu tiež nemožno hodiť cez palubu ako irelevantné. A nie je pre mňa ako pre psychológa prekvapením ani absurdný a nepochopiteľný svet zla, s ktorým sa musia občas stretávať sudcovia a vyšetrovatelia vo svojej praxi – psychológovia nemávajú v tomto ohľade ilúzie. Ale stále pociťujem to „ale“ a myslím, že ho viem zdôvodniť, i keď v tomto okamihu nemám k dispozícii nijaké analogické štúdie s opačným výsledkom ako tie, ktoré citoval Daniel Lipšic.
Najprv však krátka polemická poznámka k argumentácii v Lipšicovom texte: V odseku o účele trestu smrti píše: „Výskumy taktiež prišli k záveru, že akékoľvek prísne alternatívne tresty (napríklad doživotné väzenie) nemajú odstrašujúci účinok.“ A o pár riadkov nižšie zasa toto: „Pokles počtu násilných trestných činov od roku 2002 do roku 2007 o 36 % a počtu vrážd v tomto období dokonca o 39 % potvrdzujú, že zámer sprísnenia trestov v novom Trestnom zákone chráni životy a bezpečnosť našich občanov.“ Zdá sa mi, že ten druhý poznatok vyvracia to prvé tvrdenie.
V mojich očiach neobstojí ani príklad s teroristami v lietadle. Pochopiteľne, som za to, aby do uneseného lietadla vtrhlo špeciálne komando a teroristov postrieľalo. To je určite ten najúčinnejší spôsob, ako zachrániť pasažierov. Určite to však nie je poprava, ale zabíjanie v boji. Teroristi sú predsa ozbrojení (akokoľvek, ale ozbrojení) a pripravení zabíjať. Vojaci zo špeciálnej jednotky by ich „popravili“ vtedy, keby ich najprv všetkých pochytali a odzbrojili a potom ich postrieľali.
Neviem, či všetci, ktorí to čítajú, vnímajú ten rozdiel, ale pre mňa je to veľmi zásadný rozdiel. A netýka sa iba teroristov. Ani policajt, ktorý zabije v prestrelke zločinca, nevykonáva popravu, ale chráni so zbraňou seba a iných občanov. Nikto ho za to nebude stíhať. Ak však zastrelí zločinca, keď je už bezbranný, určite sa mu to neprepečie. Verím, že medzi právomoci zverené štátu a jeho orgánom jeho občanmi v demokratickej spoločnosti patrí aj právo zabiť niekoho, ak je to jediný spôsob, ako ochrániť veľa nevinných ľudí pred nebezpečenstvom. Robia to armády a áno, robia to v určitých zvláštnych prípadoch aj tajné služby ohrozených štátov. Určite tým však nevykonávajú trest smrti.
Najviac mi však na treste smrti prekáža možnosť popravy nevinného človeka. V roku 1983 navrhol prokurátor Valášik trom z obžalovaných Nitranov v kauze Cervanová trest smrti. Vďaka Bohu mu vtedy súd nevyhovel. Som presvedčený, že išlo a ide o nevinných mužov, a že to vedel aj prokurátor Valášik. Neexistovali proti nim nijaké materiálne dôkazy, nijaký dôveryhodní svedkovia, iba tri vynútené a potom odvolané priznania. Jeden z tých, ktorí sa priznali, bol už vtedy ťažko psychicky chorý a traja sa, napriek brutálnemu nátlaku, nepriznali nikdy a k ničomu. Až do predminulého roka ukrýval policajný archív v Levoči viac než tisíc strán spisov z prvých dvoch rokov vyšetrovania, z ktorých vyplýva, že zo šiestich odsúdených nebol v ten večer na diskotéke, po ktorej zmizla študentka Cervanová, ani jeden. Prokurátor podoprel svoje návrhy na tresty smrti posudkami forenzného psychológa docenta Dobrotku, ktorý u menovaných konštatoval zlú sociálnu prognózu – inými slovami vyslovil názor, že ide o totálne nenapraviteľných kriminálnych psychopatov, ktorí budú aj naďalej vraždiť a páchať trestnú činnosť. Odsúdení boli pred 18 rokmi prepustení po tom, ako Najvyšší súd ČSFR pôvodný rozsudok zrušil – a napriek strašnej prognóze, ktorú vyslovil psychológ, nespáchali za celý čas ani len dopravné priestupky. Preto, a tiež preto, lebo Najvyšší súd SR opäť odsúdil po tých dlhých rokoch mužov, o ktorých mi srdce i zdravý rozum hovoria, že sú nevinní, neverím, že sa nemôže stať, že popravia nevinného. A dvoch z nich ten súd poslal opäť do väzenia. Predseda senátu súdu vyslovil pri tom takmer nepokryte ľútosť, že už neexistuje trest smrti. Nemôžem súhlasiť s obnovením trestu smrti, lebo neverím v neomylnosť našich sudcov, a poviem otvorene, že neverím ani ich úsudku a poctivosti. A neverím ani v neomylnosť a nezaujatosť všetkých forenzných psychológov. Mnohí sú múdri, skúsení a poctiví. Ale pre mnohých z nich je ešte stále guru človek, ktorý hovoril o treste smrti ako o „deratizácii“ spoločnosti. Bol som pri tom, keď to hovoril a je to ten istý človek, ktorý sa tak hlboko mýlil a tak hrozne previnil v prípade Cervanová. Nechcem, aby sudcovia ako títo a psychológovia ako tamten ešte raz rozhodovali o živote a smrti kohokoľvek. Neverím im a nechcem im dať do ruky ten nástroj „retribúcie, represie a prevencie“.
Priznám sa, že v prípade ľudí ako Eichmann, Himmler či Saddám Husajn ma trest smrti akosi neruší. Masová a genocídna hrôza ich zločinov ich, aspoň pre môj svet pocitov, dehumanizovala natoľko, že ich z mojich úvah vynímam. Ale v prípade takmer kohokoľvek iného dýchne na mňa pri slove poprava dusivá hrôza a mučivá úzkosť. Ja viem, že je to taká istá hrôza a úzkosť, ktorú museli cítiť aj obete vrahov. To však tie pocity neanuluje. Možno má Daniel Lipšic, čo sa týka možného vplyvu trestu smrti na počet obetí vrážd, pravdu. Neviem však, či je to dostatočný dôvod na jeho zavedenie. Pre mňa v tejto chvíli určite nie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.