„V jeseni je tu veľa džezu, tak sme skúsili urobiť niečo aj na jar,“ hovorí o nápade zorganizovať „jarné džezáky“ Peter Lipa. To „niečo“ sa nakoniec premenilo na koncert štyroch kapiel v Žiline, Košiciach a v Bratislave plus bonusové bratislavské vystúpenie Richarda Bonu.
Nedeľný podvečer na dunajskom nábreží v neustále sa zmenšujúcom areáli PKO bol gýčovito príjemný. Jarné slnko, kolieskoví korčuliari, davy ľudí prichádzajúcich na finále súťaže Elán je Elán, skupinka veselých fanúšikov volejbalového klubu Chemes Humenné (hrali s VKP Bratislava o postup do ligového finále). V dave sa občas mihne nejaká tá celebritka – elánisti vtedy vyťahujú foťáčiky a mobily, chlapci z Humenného prosia o podpis na tričká... Predstava, že človek tento romanticky krásny podvečer zasvätí džezovej hudbe, a nie prírode, športu či celebritám, je dosť bláznivá. Asi to vytušili aj dramaturgovia Jarných Bratislavských jazzových dní a pripravili príjemný, nenáročný program, ktorý sa džezu len letmo dotýkal.
.džezrock, chlapi!
Slnko ešte do južnej steny Spoločenskej sály PKO prudko svietilo, keď na pódium prišli Marián Čekovský, Henry Tóth, Emil Frátrik a Pavol Jeňa. Mali nevďačnú úlohu hrať pred pomaly sa napĺňajúcou sálou a zaujať ľudí, ktorí sú myšlienkami ešte kdesi na nábreží. Zvládli to dobre. Marián Čekovský a Henry Tóth ukázali, že sú šikovní muzikanti, ktorých je v strednom popovom prúde škoda. Ich skladby mali zaujímavé, tradične ponímaným džezom neobmedzované témy, Čekovského klávesy boli presvedčivé a nápadité, z Tóthovej gitary išli zaujímavé zvuky a melodické sóla, trubkár Pavol Jeňa skôr dofarboval ako sóloval. Výborne hral bubeník Emil Frátrik (ale kedy on hral ináč?). Keby takúto hudbu hrali pred tridsiatimi rokmi, kritici by ju označili za džezrock (a považovali za odvážnu avantgardu). V nedeľu večer to bolo celkom zaujímavé otvorenie koncertu.
Brazílska, no v Nemecku žijúca speváčka Lygia Campos už hrala a spievala pred plnou sálou vnímavých a sústredených ľudí. Jej vystúpenie bolo, najmä vinou nevýraznej kapely, sklamaním večera. Napriek pekne zafarbenému speváčkinmu hlasu a (teoreticky) chytľavým brazílskym rytmom to bola nuda. „Ako keby orchester Karla Vlacha hral bossanovu,“ celkom dobre to vystihol jeden z prítomných hudobníkov.
Po sklamaní prišiel vrchol večera, ktorým bolo vystúpenie Petra Lipu a skvelej kapely, ktorá stála okolo neho. Hviezdou bol bubeník a spevák Mino Cinelu, prekvapil na Slovensku neznámy taliansky gitarista Ruggero Robin, v hanbe zďaleka nezostali Lipovi tradiční spoluhráči Michal Žáček, Martin Gašpar a Peter Lipa mladší. Mina Cinelu naposledy hral v Bratislave pred dvoma rokmi s Annou Mariou Jopek, ktorej „ukradol šou“. Hral hlasno a husto, neustále sa tlačil dopredu. S Petrom Lipom to bolo, našťastie, úplne ináč. Hviezdny bubeník hral a spieval citlivo a farebne. Po tuhých Nemcoch to bolo ako oslava krásy a slobody. Gitarista Ruggero vyzeral ako taliansky sobášny podvodník a hral ako starý majster. Žiadna prázdna exhibícia, žiadne rýchlostné preteky. Jasný zvuk, umne vystavené sóla, atmosférické grúvy. Žáček, Gašpar a mladý Lipa hrali ako vždy s citom a bravúrou. No a „starý“ Lipa v tom všetkom plával s obrovskou radosťou a pohodou. Paráda. Ortodoxní džezmeni krútili hlavami a nespokojne konštatovali, že „toto nie je džez“. No a čo? Nech je to pop, rock alebo čokoľvek iné, bola to vzrušujúca a zaujímavá hudba.
Vystúpením Rhondy Smith mal večer gradovať. Z viacerých dôvodov negradoval. Napríklad preto, že bola nedeľa a mnohí okolo jedenástej v obave pred skorým ranným vstávaním odchádzali domov. Alebo preto, že mohutný zvuk kapely z Los Angeles nedokázali zvukári spracovať do podoby zrozumiteľnej ušiam. A nakoniec asi aj preto, lebo usmievavej, sympatickej basgitaristke, ktorá sa už asi nikdy nezbaví označenia „tá, ktorá hráva s Princom“ sa unavených divákov nepodarilo o sile svojej hudby presvedčiť. Hrala pritom výborne. A hoci s pomocou playbacku, výborne aj spievala. Jej hudbe však chýbala dynamika a niečo ako „vtip“. Bolo to pozoruhodné, zaujímavé, pompézne, silné – ale akosi zbytočne ťaživé. Tvrdý, „štadiónový“ (džez)rock, hraný virtuóznymi muzikantmi.
. bona a univerzálny liek
Zatiaľ čo Žilinčanom a Košičanom musel stačiť jeden koncert, hlavné mesto čakal chutný bonus. Richard Bona síce hral na Slovensku už viackrát, no jeho zvláštna zmes kamerunskeho folklóru, zawinulovskej hudby sveta a mimoriadneho talentu je vždy lákavá. Aj preto bolo bratislavské PKO na jeho pondelkovom koncerte plné.
Prv než prišiel na pódium samotný majster, vypočuli sme si príjemný, dobre zahraný, no nie veľmi vzrušujúci džezrock (zase!) v podaní kapely Overt Act bubeníka Jána Fabrického. Bubeník, ktorý začínal v legendárnom rockovom Demikáte hral s citom a ľahkosťou, podobne aj jeho spoluhráči. Príjemná hudba do klubu.
Richard Bona si svoj koncert výborne pripravil. Začal jemnými, do úplného ticha spievanými kamerunskými pesničkami, nasledovali karibské tanečné kúsky, krátko pred koncom prišla pocta Zawinulovi v podobe extatického „medley“ najväčších hitov Weather Report vrátane skladby Birdland zahranej vo vysokom tempe. Koncert vrcholil Richardovou komunikáciou s publikom, ktoré nútil spievať a tancovať. Bona dal Bratislavčanom dve hodiny intenzívnej, pestrofarebnej hudby.
Jarné džezové dni priniesli zaujímavú hudbu. Viacerým chýbal džez, iní sa sťažovali na to, že bratislavské koncerty boli v nedeľu a v pondelok, ďalší hovorili, že „Bona hrá stále to isté“. Čo človek, to názor. Iní by to urobili ináč, agentúra Rock Pop to urobila takto a bolo to celkom dobré.
Džez na Slovensku však už nie je len záležitosťou džezákov. Deň po skončení tých jarných vrcholilo posledným koncertom – v petržalskom Zrkadlovom háji – turné tria Oskara Rózsu s názvom Universal Cure. Po absolvovaní veľkých koncertov v PKO, bolo vystúpenie Oskara Rózsu, Johna Shannona a Martina Valihoru skutočne „univerzálnym liekom“. Opakovať, akí veľkí muzikanti sú títo traja páni, je asi zbytočné. A či to, čo hrajú, ešte je, alebo už nie je džez, je nezmyselné. Je to hlboká hudba, ktorá sa dotýka hlavy aj srdca. Chvíľami bigbít, chvíľami psychedélia, vždy nezvyčajná krása.
Tri slnečné jarné dni tak potešili nielen romantikov, športovcov či fanúšikov Elánu. Jarná hudba bola príjemná a zaujímavá. A to nás ešte v máji čaká Bobby McFerrin a o deň neskôr One Day Jazz Festival s Johnom McLaughlinom!
Jarné BJD, PKO, 13. – 14. apríl 2008
Oskar Rózsa Trio, DK Zrkadlový háj, 15. apríl 2008.
Nedeľný podvečer na dunajskom nábreží v neustále sa zmenšujúcom areáli PKO bol gýčovito príjemný. Jarné slnko, kolieskoví korčuliari, davy ľudí prichádzajúcich na finále súťaže Elán je Elán, skupinka veselých fanúšikov volejbalového klubu Chemes Humenné (hrali s VKP Bratislava o postup do ligového finále). V dave sa občas mihne nejaká tá celebritka – elánisti vtedy vyťahujú foťáčiky a mobily, chlapci z Humenného prosia o podpis na tričká... Predstava, že človek tento romanticky krásny podvečer zasvätí džezovej hudbe, a nie prírode, športu či celebritám, je dosť bláznivá. Asi to vytušili aj dramaturgovia Jarných Bratislavských jazzových dní a pripravili príjemný, nenáročný program, ktorý sa džezu len letmo dotýkal.
.džezrock, chlapi!
Slnko ešte do južnej steny Spoločenskej sály PKO prudko svietilo, keď na pódium prišli Marián Čekovský, Henry Tóth, Emil Frátrik a Pavol Jeňa. Mali nevďačnú úlohu hrať pred pomaly sa napĺňajúcou sálou a zaujať ľudí, ktorí sú myšlienkami ešte kdesi na nábreží. Zvládli to dobre. Marián Čekovský a Henry Tóth ukázali, že sú šikovní muzikanti, ktorých je v strednom popovom prúde škoda. Ich skladby mali zaujímavé, tradične ponímaným džezom neobmedzované témy, Čekovského klávesy boli presvedčivé a nápadité, z Tóthovej gitary išli zaujímavé zvuky a melodické sóla, trubkár Pavol Jeňa skôr dofarboval ako sóloval. Výborne hral bubeník Emil Frátrik (ale kedy on hral ináč?). Keby takúto hudbu hrali pred tridsiatimi rokmi, kritici by ju označili za džezrock (a považovali za odvážnu avantgardu). V nedeľu večer to bolo celkom zaujímavé otvorenie koncertu.
Brazílska, no v Nemecku žijúca speváčka Lygia Campos už hrala a spievala pred plnou sálou vnímavých a sústredených ľudí. Jej vystúpenie bolo, najmä vinou nevýraznej kapely, sklamaním večera. Napriek pekne zafarbenému speváčkinmu hlasu a (teoreticky) chytľavým brazílskym rytmom to bola nuda. „Ako keby orchester Karla Vlacha hral bossanovu,“ celkom dobre to vystihol jeden z prítomných hudobníkov.
Po sklamaní prišiel vrchol večera, ktorým bolo vystúpenie Petra Lipu a skvelej kapely, ktorá stála okolo neho. Hviezdou bol bubeník a spevák Mino Cinelu, prekvapil na Slovensku neznámy taliansky gitarista Ruggero Robin, v hanbe zďaleka nezostali Lipovi tradiční spoluhráči Michal Žáček, Martin Gašpar a Peter Lipa mladší. Mina Cinelu naposledy hral v Bratislave pred dvoma rokmi s Annou Mariou Jopek, ktorej „ukradol šou“. Hral hlasno a husto, neustále sa tlačil dopredu. S Petrom Lipom to bolo, našťastie, úplne ináč. Hviezdny bubeník hral a spieval citlivo a farebne. Po tuhých Nemcoch to bolo ako oslava krásy a slobody. Gitarista Ruggero vyzeral ako taliansky sobášny podvodník a hral ako starý majster. Žiadna prázdna exhibícia, žiadne rýchlostné preteky. Jasný zvuk, umne vystavené sóla, atmosférické grúvy. Žáček, Gašpar a mladý Lipa hrali ako vždy s citom a bravúrou. No a „starý“ Lipa v tom všetkom plával s obrovskou radosťou a pohodou. Paráda. Ortodoxní džezmeni krútili hlavami a nespokojne konštatovali, že „toto nie je džez“. No a čo? Nech je to pop, rock alebo čokoľvek iné, bola to vzrušujúca a zaujímavá hudba.
Vystúpením Rhondy Smith mal večer gradovať. Z viacerých dôvodov negradoval. Napríklad preto, že bola nedeľa a mnohí okolo jedenástej v obave pred skorým ranným vstávaním odchádzali domov. Alebo preto, že mohutný zvuk kapely z Los Angeles nedokázali zvukári spracovať do podoby zrozumiteľnej ušiam. A nakoniec asi aj preto, lebo usmievavej, sympatickej basgitaristke, ktorá sa už asi nikdy nezbaví označenia „tá, ktorá hráva s Princom“ sa unavených divákov nepodarilo o sile svojej hudby presvedčiť. Hrala pritom výborne. A hoci s pomocou playbacku, výborne aj spievala. Jej hudbe však chýbala dynamika a niečo ako „vtip“. Bolo to pozoruhodné, zaujímavé, pompézne, silné – ale akosi zbytočne ťaživé. Tvrdý, „štadiónový“ (džez)rock, hraný virtuóznymi muzikantmi.
. bona a univerzálny liek
Zatiaľ čo Žilinčanom a Košičanom musel stačiť jeden koncert, hlavné mesto čakal chutný bonus. Richard Bona síce hral na Slovensku už viackrát, no jeho zvláštna zmes kamerunskeho folklóru, zawinulovskej hudby sveta a mimoriadneho talentu je vždy lákavá. Aj preto bolo bratislavské PKO na jeho pondelkovom koncerte plné.
Prv než prišiel na pódium samotný majster, vypočuli sme si príjemný, dobre zahraný, no nie veľmi vzrušujúci džezrock (zase!) v podaní kapely Overt Act bubeníka Jána Fabrického. Bubeník, ktorý začínal v legendárnom rockovom Demikáte hral s citom a ľahkosťou, podobne aj jeho spoluhráči. Príjemná hudba do klubu.
Richard Bona si svoj koncert výborne pripravil. Začal jemnými, do úplného ticha spievanými kamerunskými pesničkami, nasledovali karibské tanečné kúsky, krátko pred koncom prišla pocta Zawinulovi v podobe extatického „medley“ najväčších hitov Weather Report vrátane skladby Birdland zahranej vo vysokom tempe. Koncert vrcholil Richardovou komunikáciou s publikom, ktoré nútil spievať a tancovať. Bona dal Bratislavčanom dve hodiny intenzívnej, pestrofarebnej hudby.
Jarné džezové dni priniesli zaujímavú hudbu. Viacerým chýbal džez, iní sa sťažovali na to, že bratislavské koncerty boli v nedeľu a v pondelok, ďalší hovorili, že „Bona hrá stále to isté“. Čo človek, to názor. Iní by to urobili ináč, agentúra Rock Pop to urobila takto a bolo to celkom dobré.
Džez na Slovensku však už nie je len záležitosťou džezákov. Deň po skončení tých jarných vrcholilo posledným koncertom – v petržalskom Zrkadlovom háji – turné tria Oskara Rózsu s názvom Universal Cure. Po absolvovaní veľkých koncertov v PKO, bolo vystúpenie Oskara Rózsu, Johna Shannona a Martina Valihoru skutočne „univerzálnym liekom“. Opakovať, akí veľkí muzikanti sú títo traja páni, je asi zbytočné. A či to, čo hrajú, ešte je, alebo už nie je džez, je nezmyselné. Je to hlboká hudba, ktorá sa dotýka hlavy aj srdca. Chvíľami bigbít, chvíľami psychedélia, vždy nezvyčajná krása.
Tri slnečné jarné dni tak potešili nielen romantikov, športovcov či fanúšikov Elánu. Jarná hudba bola príjemná a zaujímavá. A to nás ešte v máji čaká Bobby McFerrin a o deň neskôr One Day Jazz Festival s Johnom McLaughlinom!
Jarné BJD, PKO, 13. – 14. apríl 2008
Oskar Rózsa Trio, DK Zrkadlový háj, 15. apríl 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.