O Tedovi Hughesovi (1930 – 1998), anglickom básnikovi a beletristovi, preslávenom nielen písaním, ale aj životom poznačeným mnohými priam desivými udalosťami; známom nielen tvorbou pre veľkých, ale aj pre malých, jeho prvá manželka Sylvia Plathová napísala: „Jeho básne sú múdre, strašné, krásne...“
V našich zemepisných šírkach by meno Teda Hughesa konzumentovi kultúry nemuselo byť neznáme. Vyšla tu, napríklad, zbierka jeho básní Krá; podľa jeho literárnej predlohy vznikol aj u nás s úspechom premietaný hollywoodsky animovaný film Železný obor (The Iron Man, 1999, réžia Brad Bird); v životopisnom filme Sylvia (2003, réžia Christine Jeffs) hrá Plathovú Gwyneth Paltrow a Hughesa (najnovší James Bond) Daniel Craig.
Kniha Príbehy o stvorení (v peknom preklade Mariána Andričíka) spája tri súbory textov: Ako sa zrodila veľryba, Príbehy o počiatku sveta, Krotiteľ snov. Hoci sú to prózy v prvom rade určené deťom, dospelý čitateľ si tiež môže pochutiť, ak je schopný nechať sa vtiahnuť do dávnych čias, „keď svet ešte voňal novotou a nebolo v ňom zvierat“, ak sa nebude brániť múdrosti, strašnosti a kráse Hughesovej novej mytológie. (Už dávno som pri čítaní nejakej knižky toľko neotravovala svoje najbližšie okolie vetou: Počkaj, niečo ti prečítam...)
Máme šťastie, že máme britských spisovateľov, ktorí majú deti a rozprávajú i píšu pre ne malé rozprávkové legendy o tom, ako zvieratá (a ľudia) vyzerali (a čo robili) pred začiatkom príbehov a po ich skončení. Britskí autori sú totiž nielen briskní, ale tradične aj vtipní. Rudyard Kipling vymyslel, prečo má veľryba úzke hrdlo, nosorožec hrubú kožu, slon dlhý chobot, ako bol napísaný prvý list a ako vznikla abeceda. Hughes je rovnako skvelý a o niečo (konkrétne asi o osemdesiat rokov) modernejší, napríklad v priam science-fiction ladenom príbehu Votrelci. Básnický slovník a básnické videnie sveta (kde kosák mesiaca je úsmevom bez tváre) tento raz nevpísané do veršov.
Mnohé z Príbehov o stvorení sa začínajú v keramickej dielni, kde Boh usilovne deň čo deň, od svitu do mrku modeluje z hliny stále ďalšie a ďalšie druhy obyvateľov Zeme, dáva ich vypaľovať v slnečných peciach, ochladzovať na vzduchu a potom im vdychuje život. Hughesov Boh (trochu pripomínajúci toho jeaneffelovského) sa celkom rád smeje, podlieha únave, po ťažkej práci si dožičí horúci kúpeľ, niekedy nie je vševedúci a chvíľami ani všemohúci, napokon však vždy všetko správne ukočíruje. A miluje pečené klobásky a má mamu. U neho „každé zviera dostalo inú kožu. Za chladného počasia dal Boh zvieratám, ktoré v ten deň urobil, hustý, huňatý kožuch. Keď robil ovce a medvede, husto snežilo. Ak bolo horúco, nové zvieratá dostali tenkú kožu. V deň, keď Boh robil chrty, jazvečíky, chlapcov a dievčatá, tak pražilo, že si musel dať klobúk proti slnku a ustavične si pýtal nápoje s ľadom.“
Tento svet je zložitý, tak nemohlo byť ani jednoduché stvoriť ho. Tvorcovia v akcii – Boží aj ľudskí – neraz dodávajú nášmu bytiu znesiteľnú, prepotrebnú ľahkosť. S ňou je svet zrozumiteľnejší a uchopiteľnejší.
Ted Hughes: Príbehy o stvorení Modrý Peter 2007
V našich zemepisných šírkach by meno Teda Hughesa konzumentovi kultúry nemuselo byť neznáme. Vyšla tu, napríklad, zbierka jeho básní Krá; podľa jeho literárnej predlohy vznikol aj u nás s úspechom premietaný hollywoodsky animovaný film Železný obor (The Iron Man, 1999, réžia Brad Bird); v životopisnom filme Sylvia (2003, réžia Christine Jeffs) hrá Plathovú Gwyneth Paltrow a Hughesa (najnovší James Bond) Daniel Craig.
Kniha Príbehy o stvorení (v peknom preklade Mariána Andričíka) spája tri súbory textov: Ako sa zrodila veľryba, Príbehy o počiatku sveta, Krotiteľ snov. Hoci sú to prózy v prvom rade určené deťom, dospelý čitateľ si tiež môže pochutiť, ak je schopný nechať sa vtiahnuť do dávnych čias, „keď svet ešte voňal novotou a nebolo v ňom zvierat“, ak sa nebude brániť múdrosti, strašnosti a kráse Hughesovej novej mytológie. (Už dávno som pri čítaní nejakej knižky toľko neotravovala svoje najbližšie okolie vetou: Počkaj, niečo ti prečítam...)
Máme šťastie, že máme britských spisovateľov, ktorí majú deti a rozprávajú i píšu pre ne malé rozprávkové legendy o tom, ako zvieratá (a ľudia) vyzerali (a čo robili) pred začiatkom príbehov a po ich skončení. Britskí autori sú totiž nielen briskní, ale tradične aj vtipní. Rudyard Kipling vymyslel, prečo má veľryba úzke hrdlo, nosorožec hrubú kožu, slon dlhý chobot, ako bol napísaný prvý list a ako vznikla abeceda. Hughes je rovnako skvelý a o niečo (konkrétne asi o osemdesiat rokov) modernejší, napríklad v priam science-fiction ladenom príbehu Votrelci. Básnický slovník a básnické videnie sveta (kde kosák mesiaca je úsmevom bez tváre) tento raz nevpísané do veršov.
Mnohé z Príbehov o stvorení sa začínajú v keramickej dielni, kde Boh usilovne deň čo deň, od svitu do mrku modeluje z hliny stále ďalšie a ďalšie druhy obyvateľov Zeme, dáva ich vypaľovať v slnečných peciach, ochladzovať na vzduchu a potom im vdychuje život. Hughesov Boh (trochu pripomínajúci toho jeaneffelovského) sa celkom rád smeje, podlieha únave, po ťažkej práci si dožičí horúci kúpeľ, niekedy nie je vševedúci a chvíľami ani všemohúci, napokon však vždy všetko správne ukočíruje. A miluje pečené klobásky a má mamu. U neho „každé zviera dostalo inú kožu. Za chladného počasia dal Boh zvieratám, ktoré v ten deň urobil, hustý, huňatý kožuch. Keď robil ovce a medvede, husto snežilo. Ak bolo horúco, nové zvieratá dostali tenkú kožu. V deň, keď Boh robil chrty, jazvečíky, chlapcov a dievčatá, tak pražilo, že si musel dať klobúk proti slnku a ustavične si pýtal nápoje s ľadom.“
Tento svet je zložitý, tak nemohlo byť ani jednoduché stvoriť ho. Tvorcovia v akcii – Boží aj ľudskí – neraz dodávajú nášmu bytiu znesiteľnú, prepotrebnú ľahkosť. S ňou je svet zrozumiteľnejší a uchopiteľnejší.
Ted Hughes: Príbehy o stvorení Modrý Peter 2007
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.