Nikdy som neobľuboval čítanie denníkov, nech bol už ich autorom ktokoľvek. Zdalo sa mi priveľmi nevzrušujúce čítať, čo mala slávna osobnosť na raňajky alebo akými banálnymi záležitosťami sa zaoberala jej geniálna myseľ.
Cítil som sa, akoby som nazeral niekomu do kúpeľne. Ešte protivnejšie mi boli denníky, ktorých pisatelia rátali s ich publikovaním: a tak sa nechtiac, ale častejšie chtiac robili pred potenciálnym čitateľom lepšími a múdrejšími.
Ale potom sa mi dostali do rúk denníky, ktoré otriasli mojím suverénnym odmietaním tohto druhu čítania. Ich sila a presvedčivosť boli také naliehavé, že som prestal rozumovať nad tým, či je to surovina vlastných životov alebo literárna štylizácia. Napokon, ak autor píše hoci len sám pre seba, formuluje vety tak, aby spĺňali literárne kritéria, ktoré kladie na každý text čitateľ, hoci by to bol iba jediný čitateľ – sám pisateľ denníka.
.kniha nepokoja
Po Fernandovi Pessovi, ktorý za života publikoval minimálne, zostala veľká truhlica a v nej 27 543 textov rôzneho žánru. Väčšina bola napísaná na voľných listoch alebo na akomkoľvek papieri, ktorý bol poruke, účtenky či lístky do čistiarne nevynímajúc. Dodnes sa z nich zostavujú knihy poézie, prózy, esejí... Kniha neklidu, ktorá vyšla nedávno v češtine, je svojráznym denníkom, hoci niekedy sú zápisy v ňom nedatované. Nie je to denník fyzickej existencie svojho pisateľa, ale metafyzickej. Autor nezapisuje, čo sa v ten-ktorý deň dialo s jeho telom, ale s jeho myslením. A tak sa dozvedáme o jeho intímnych duševných pochodoch, ktoré majú hodnotu filozofickej reflexie či duchovnej meditácie: „Přinášejí mi víru jako převázaný balíček na cizím podnose. Chtějí, abych jej přijal, ale nerozbaloval. Přinášejí mi vědu jako nůž na tácku, abych jím rozřezal knihu s nepopsanými stránkami. Přinášejí mi pochybnost jako prach v krabičce; proč mi tu krabičku dávají, když v ní není nic než prach?“ Nateraz posledný zápis Fernanda Pessou – pretože táto nekonečná Kniha nepokoja sa neustále dopĺňa o nové nálezy z textového labyrintu – je z 26. 7. 1934: „Všichni víme, že zemřeme; všichni cítíme, že nezemřeme. Není to vlastně ani přání, ani naděje, co nám v temnotě přináší tu vidinu, že smrt je nedorozumění: je to hluboce nitěrná úvaha, která odmítá...“ Zápis zostal akoby nedokončený. Ale v denníkoch majú svoju výpovednú hodnotu aj dátumy, ktoré sa do nich nevpisujú, aj tie dni, ktoré ostanú nepopísané.
.košický Európan
Košický rodák Sándor Márai, ktorého teraz objavuje kultúrna Európa ako svojbytnú osobnosť európskeho významu, je známy zo slovenských prekladov Kniha byliniek, Nebo a zem, Sviece dohárajú... V týchto žánrovo hybridných prózach sa objavujú autobiografické prvky. Ale až na dreň tohto života môžeme nazrieť v dvojdielnych Denníkoch, ktoré v týchto dňoch vychádzajú v českom preklade. Je to monumentálne dielo. Nielen preto, že zahŕňa úsek takmer päťdesiatich rokov (1943-1989). Márai reflektuje svoj osobný život na pozadí akcelerujúcej doby. Röntgenuje nielen spoločenské udalosti, ale rovnako neľútostne diagnostikuje vlastný vývoj. V denníkoch sú vždy vzrušujúce prvé a posledné zápisy. Prvé preto, lebo udávajú prvý tón, v ktorom sa má niesť nielen písanie, ale aj život pisateľa denníka. A posledné zápisy sú často nedopovedané, poznačené životnou únavou. V prípade Máraia je jeho posledný zápis striktný a vecný: 15. ledna 1989: Čekám na povolávací rozkaz. Nenaléhám, ale nechci to ani oddalovat. Je čas.“ My už dnes vieme, čoho sa onen povolávací rozkaz týkal. Dňa 22. februára, tridsaťosem dní po tomto zápise, odišiel autor dobrovoľne zo života. Hodnotu Máraiových denníkov neznižuje fakt, že autor vedome rátal s ich neskorším publikovaním. Nezľavoval v ničom zo svojej štylistickej bravúry, vediac, že raz budú jeho texty vystavené náročným pohľadom cudzích očí...
.prax spoľahlivosti
Básnik Ivan Diviš, „rozhnevaný starý muž“ českej poézie, si písal svoj denník v rokoch 1960 – 1999. Hoci ho vydal knižne pod názvom Teorie spolehlivosti, je to najmä svedectvo o spoľahlivosti občana a básnika v každodennej praxi. Diviš o sebe vedel, že je básnik, a svoju veľkosť, ktorú si uvedomoval, nebral ako pýchu, ale ako údel. V zápise z 10. septembra 1991 o tom píše: „Jak by mohl být básník šťasten? Dnes, když se mi život naklání, třikrát bych si rozmyslel jít právě do tohto řemesla. To nebyl život, to byl ustavičný neuhasitelný plamen a moje blbosti a pitomosti, to byl požár.“ To veru nie je autoštylizácia, to je neúprosná inventúra vlastného života. Divišove denníkové záznamy sú antilitániami nadávok a zlorečení na priemerných, hlupákov, záškodníkov, osoby, inštitúcie, vlády: „I kdyby nakrásně všude zavládl mír, národy a konflikty se uklidnily, vždy budou mít populity světa v zádech Rusko, proradné a nedopočitatelné. Je to kletba.“ Diviš sa dokonca háda a svári aj s Bohom, v ktorého inak hlboko veril. Neľútostne kritizuje aj svojich priateľov a najbližších, autority, ktoré si svoju charizmu poctivo budovali celý život: „Václav Černý byl především člověk arogantní. To byla jeho dominující vlastnost.“ Niektoré zápisy by mohli slúžiť ako učebnica poetiky pre všetkých adeptov tohto prekliato-požehnaného remesla básnika: „...básník musí vtloukat do básně maximum reality, jako jeho matka kdysi tloukla v moždíři koření. Čím víc veršů jakožto doložitelného reálu, čím víc básníkovy osobní, na krev a tělo, zkušenosti, tím líp. Ono se to totiž pozná. Systém podvojných záruk.“ Tento systém podvojnej záruky – vlastnej krvi a vlastného tela – uplatňuje Ivan Diviš v celom svojom denníkovom písaní.
.denníky s rovnicami
(p): p=aRx.xRy...zRb Toto nie je ukážka učebnice matematiky alebo logiky, ale zápis z denníka filozofa Ludwiga Wittgensteina zo 16. 4. 1916. Wittgenstein si viedol denníky, ktoré sa označujú ako Gmundenské, dvojakého druhu. Na pravú stránku denníka si ukladal vydestilované myšlienky a precízne formulácie, z ktorých neskôr vzniklo základné dielo súvekej filozofie Tractatus logico-philosophicus. Ľavá strana mu však poskytovala plochu na súkromné, intímne a osobné (niekedy až poburujúco osobné) zápisky, ktoré si zapisoval naivne zvoleným tajným písmom. Viac ako narážky na svoju homosexualitu či sebaukájanie nás dnes mrazia extatické výkriky, v ktorých sa naozaj prejavuje krajné zúfalstvo: „Som nútený robiť veľa nezvyklého. Potrebujem veľkú silu, aby som to vydržal. Časom som blízko zúfalstva, už viac ako týždeň som nepracoval! Vôbec nemám čas! Bože! No to je predsa prirodzené, pretože keď budem mŕtvy, tiež nebudem mať čas na prácu. Teraz inšpekcia. Moja duša sa scvrkáva. Bože, osvieť ma! Bože, osvieť ma! Bože, osvieť moju dušu.“ A na pravej strane toho istého zošita nachádzame zasa takéto objektivizačné a precízne, pritom však aj básnické formulácie: „Mojou metódou nie je oddeliť tvrdé od mäkkého, ale vidieť tvrdosť mäkkého.“ „Ak sa človek bojí pravdy (ako ja teraz), tak nikdy netuší celú pravdu.“ Wittgenstein bral možno aj svoj občiansky život ako filozoficko-filologický problém, ktorý treba presne sformulovať, aby sa dal presne uchopiť. Práve preto jeho precízna slovesná práca dojíma aj po rokoch, a to nielen z filozofickej, ale aj ľudskej stránky.
.denník písaný v noci
Ak spisovateľ vydá (či už za života, alebo posmrtne) svoje denníkové zápisky, obyčajne sa to berie ako čosi marginálne, čo môže prípadne korigovať náš pohľad na jeho literárne dielo. Vo svetovej kultúre sú však aj autori, ktorých prvoradým a najhlavnejším dielom je práve denník. Patrí medzi nich aj poľský prozaik a esejista Gustaw Herling-Grudziński. Grudziński napísal viacero kníh, ale jeho najrozsiahlejším a najvýznamnejším opusom zostáva Denník písaný v noci. Toto monumentálne dielo, ktoré obsahuje osem zväzkov, je tiež štylizované. Autor ho písal primárne dokonca pre tlač – pre mesačník Kultura, v ktorom predtým odtláčal svoj Denník na pokračovanie Witold Gombrowicz. Je to teda akési písanie pred očami verejnosti, ako keď pouličný maliar portrétuje osobu, ktorej podobnosť si môžu okolostojaci v tom istom okamihu konfrontovať s predlohou. Autor mapuje najmä svoj emocionálny a estetický život, návštevy výstav, koncerty, prečítané knihy, stretnutia s osobnosťami... Málokedy dá nahliadnuť do svojho privatissima. Nijaká kúpeľňa, nijaká inventúra chladničky. A predsa: bez osobnostného vkladu by nijaké vysoké úvahy nemali svoju hodnotu.
Ľudia vždy radi nazerajú do životov iných, či sú to rozsvietené izby susediacich panelákov, alebo listy určené niekomu inému ako sme my. Literatúra ako taká je svojským denníkom. A žáner denníkového písania je vlastne literatúra literatúry. Je to často kameňolom, v ktorom autor seká materiál, z ktorého neskôr vybrúsi svoje textové artefakty. Tie najhlbšie denníky však nehovoria iba o samotnom pisateľovi. Hovoria o dobe, o čase, o histórii... A učia nás podstatnej veci: byť maximálne úprimnými k sebe a pred sebou.
Cítil som sa, akoby som nazeral niekomu do kúpeľne. Ešte protivnejšie mi boli denníky, ktorých pisatelia rátali s ich publikovaním: a tak sa nechtiac, ale častejšie chtiac robili pred potenciálnym čitateľom lepšími a múdrejšími.
Ale potom sa mi dostali do rúk denníky, ktoré otriasli mojím suverénnym odmietaním tohto druhu čítania. Ich sila a presvedčivosť boli také naliehavé, že som prestal rozumovať nad tým, či je to surovina vlastných životov alebo literárna štylizácia. Napokon, ak autor píše hoci len sám pre seba, formuluje vety tak, aby spĺňali literárne kritéria, ktoré kladie na každý text čitateľ, hoci by to bol iba jediný čitateľ – sám pisateľ denníka.
.kniha nepokoja
Po Fernandovi Pessovi, ktorý za života publikoval minimálne, zostala veľká truhlica a v nej 27 543 textov rôzneho žánru. Väčšina bola napísaná na voľných listoch alebo na akomkoľvek papieri, ktorý bol poruke, účtenky či lístky do čistiarne nevynímajúc. Dodnes sa z nich zostavujú knihy poézie, prózy, esejí... Kniha neklidu, ktorá vyšla nedávno v češtine, je svojráznym denníkom, hoci niekedy sú zápisy v ňom nedatované. Nie je to denník fyzickej existencie svojho pisateľa, ale metafyzickej. Autor nezapisuje, čo sa v ten-ktorý deň dialo s jeho telom, ale s jeho myslením. A tak sa dozvedáme o jeho intímnych duševných pochodoch, ktoré majú hodnotu filozofickej reflexie či duchovnej meditácie: „Přinášejí mi víru jako převázaný balíček na cizím podnose. Chtějí, abych jej přijal, ale nerozbaloval. Přinášejí mi vědu jako nůž na tácku, abych jím rozřezal knihu s nepopsanými stránkami. Přinášejí mi pochybnost jako prach v krabičce; proč mi tu krabičku dávají, když v ní není nic než prach?“ Nateraz posledný zápis Fernanda Pessou – pretože táto nekonečná Kniha nepokoja sa neustále dopĺňa o nové nálezy z textového labyrintu – je z 26. 7. 1934: „Všichni víme, že zemřeme; všichni cítíme, že nezemřeme. Není to vlastně ani přání, ani naděje, co nám v temnotě přináší tu vidinu, že smrt je nedorozumění: je to hluboce nitěrná úvaha, která odmítá...“ Zápis zostal akoby nedokončený. Ale v denníkoch majú svoju výpovednú hodnotu aj dátumy, ktoré sa do nich nevpisujú, aj tie dni, ktoré ostanú nepopísané.
| Helmut Krausser Keby som si viedol denník, mal by som menej času zažiť niečo nového. Joinathan Carroll Jediný problém s denníkom je ten, že ste jediný človek, ktorý ho číta, takže nemôžete získať nijakú spätnú väzbu, pretože so všetkým, čo napíšete, obyčajne súhlasíte. Pablo Picasso Maľovanie je len iný spôsob písania denníku. Robert Irwin Prečítať si starý denník je naozaj fascinujúce. Akoby človek odzátkoval niekoľko fliaš z minulosti. Nathanael West Je odporné klamať vo vlastnom denníku. Neskúsení pisatelia denníka majú vždy prvý zápis najdlhší. Oscar Wilde Nikdy necestujem bez denníka. Človek má mať vo vlaku vždy nejaké vzrušujúce čítanie. |
Košický rodák Sándor Márai, ktorého teraz objavuje kultúrna Európa ako svojbytnú osobnosť európskeho významu, je známy zo slovenských prekladov Kniha byliniek, Nebo a zem, Sviece dohárajú... V týchto žánrovo hybridných prózach sa objavujú autobiografické prvky. Ale až na dreň tohto života môžeme nazrieť v dvojdielnych Denníkoch, ktoré v týchto dňoch vychádzajú v českom preklade. Je to monumentálne dielo. Nielen preto, že zahŕňa úsek takmer päťdesiatich rokov (1943-1989). Márai reflektuje svoj osobný život na pozadí akcelerujúcej doby. Röntgenuje nielen spoločenské udalosti, ale rovnako neľútostne diagnostikuje vlastný vývoj. V denníkoch sú vždy vzrušujúce prvé a posledné zápisy. Prvé preto, lebo udávajú prvý tón, v ktorom sa má niesť nielen písanie, ale aj život pisateľa denníka. A posledné zápisy sú často nedopovedané, poznačené životnou únavou. V prípade Máraia je jeho posledný zápis striktný a vecný: 15. ledna 1989: Čekám na povolávací rozkaz. Nenaléhám, ale nechci to ani oddalovat. Je čas.“ My už dnes vieme, čoho sa onen povolávací rozkaz týkal. Dňa 22. februára, tridsaťosem dní po tomto zápise, odišiel autor dobrovoľne zo života. Hodnotu Máraiových denníkov neznižuje fakt, že autor vedome rátal s ich neskorším publikovaním. Nezľavoval v ničom zo svojej štylistickej bravúry, vediac, že raz budú jeho texty vystavené náročným pohľadom cudzích očí...
.prax spoľahlivosti
Básnik Ivan Diviš, „rozhnevaný starý muž“ českej poézie, si písal svoj denník v rokoch 1960 – 1999. Hoci ho vydal knižne pod názvom Teorie spolehlivosti, je to najmä svedectvo o spoľahlivosti občana a básnika v každodennej praxi. Diviš o sebe vedel, že je básnik, a svoju veľkosť, ktorú si uvedomoval, nebral ako pýchu, ale ako údel. V zápise z 10. septembra 1991 o tom píše: „Jak by mohl být básník šťasten? Dnes, když se mi život naklání, třikrát bych si rozmyslel jít právě do tohto řemesla. To nebyl život, to byl ustavičný neuhasitelný plamen a moje blbosti a pitomosti, to byl požár.“ To veru nie je autoštylizácia, to je neúprosná inventúra vlastného života. Divišove denníkové záznamy sú antilitániami nadávok a zlorečení na priemerných, hlupákov, záškodníkov, osoby, inštitúcie, vlády: „I kdyby nakrásně všude zavládl mír, národy a konflikty se uklidnily, vždy budou mít populity světa v zádech Rusko, proradné a nedopočitatelné. Je to kletba.“ Diviš sa dokonca háda a svári aj s Bohom, v ktorého inak hlboko veril. Neľútostne kritizuje aj svojich priateľov a najbližších, autority, ktoré si svoju charizmu poctivo budovali celý život: „Václav Černý byl především člověk arogantní. To byla jeho dominující vlastnost.“ Niektoré zápisy by mohli slúžiť ako učebnica poetiky pre všetkých adeptov tohto prekliato-požehnaného remesla básnika: „...básník musí vtloukat do básně maximum reality, jako jeho matka kdysi tloukla v moždíři koření. Čím víc veršů jakožto doložitelného reálu, čím víc básníkovy osobní, na krev a tělo, zkušenosti, tím líp. Ono se to totiž pozná. Systém podvojných záruk.“ Tento systém podvojnej záruky – vlastnej krvi a vlastného tela – uplatňuje Ivan Diviš v celom svojom denníkovom písaní.
.denníky s rovnicami
(p): p=aRx.xRy...zRb Toto nie je ukážka učebnice matematiky alebo logiky, ale zápis z denníka filozofa Ludwiga Wittgensteina zo 16. 4. 1916. Wittgenstein si viedol denníky, ktoré sa označujú ako Gmundenské, dvojakého druhu. Na pravú stránku denníka si ukladal vydestilované myšlienky a precízne formulácie, z ktorých neskôr vzniklo základné dielo súvekej filozofie Tractatus logico-philosophicus. Ľavá strana mu však poskytovala plochu na súkromné, intímne a osobné (niekedy až poburujúco osobné) zápisky, ktoré si zapisoval naivne zvoleným tajným písmom. Viac ako narážky na svoju homosexualitu či sebaukájanie nás dnes mrazia extatické výkriky, v ktorých sa naozaj prejavuje krajné zúfalstvo: „Som nútený robiť veľa nezvyklého. Potrebujem veľkú silu, aby som to vydržal. Časom som blízko zúfalstva, už viac ako týždeň som nepracoval! Vôbec nemám čas! Bože! No to je predsa prirodzené, pretože keď budem mŕtvy, tiež nebudem mať čas na prácu. Teraz inšpekcia. Moja duša sa scvrkáva. Bože, osvieť ma! Bože, osvieť ma! Bože, osvieť moju dušu.“ A na pravej strane toho istého zošita nachádzame zasa takéto objektivizačné a precízne, pritom však aj básnické formulácie: „Mojou metódou nie je oddeliť tvrdé od mäkkého, ale vidieť tvrdosť mäkkého.“ „Ak sa človek bojí pravdy (ako ja teraz), tak nikdy netuší celú pravdu.“ Wittgenstein bral možno aj svoj občiansky život ako filozoficko-filologický problém, ktorý treba presne sformulovať, aby sa dal presne uchopiť. Práve preto jeho precízna slovesná práca dojíma aj po rokoch, a to nielen z filozofickej, ale aj ľudskej stránky.
.denník písaný v noci
Ak spisovateľ vydá (či už za života, alebo posmrtne) svoje denníkové zápisky, obyčajne sa to berie ako čosi marginálne, čo môže prípadne korigovať náš pohľad na jeho literárne dielo. Vo svetovej kultúre sú však aj autori, ktorých prvoradým a najhlavnejším dielom je práve denník. Patrí medzi nich aj poľský prozaik a esejista Gustaw Herling-Grudziński. Grudziński napísal viacero kníh, ale jeho najrozsiahlejším a najvýznamnejším opusom zostáva Denník písaný v noci. Toto monumentálne dielo, ktoré obsahuje osem zväzkov, je tiež štylizované. Autor ho písal primárne dokonca pre tlač – pre mesačník Kultura, v ktorom predtým odtláčal svoj Denník na pokračovanie Witold Gombrowicz. Je to teda akési písanie pred očami verejnosti, ako keď pouličný maliar portrétuje osobu, ktorej podobnosť si môžu okolostojaci v tom istom okamihu konfrontovať s predlohou. Autor mapuje najmä svoj emocionálny a estetický život, návštevy výstav, koncerty, prečítané knihy, stretnutia s osobnosťami... Málokedy dá nahliadnuť do svojho privatissima. Nijaká kúpeľňa, nijaká inventúra chladničky. A predsa: bez osobnostného vkladu by nijaké vysoké úvahy nemali svoju hodnotu.
Ľudia vždy radi nazerajú do životov iných, či sú to rozsvietené izby susediacich panelákov, alebo listy určené niekomu inému ako sme my. Literatúra ako taká je svojským denníkom. A žáner denníkového písania je vlastne literatúra literatúry. Je to často kameňolom, v ktorom autor seká materiál, z ktorého neskôr vybrúsi svoje textové artefakty. Tie najhlbšie denníky však nehovoria iba o samotnom pisateľovi. Hovoria o dobe, o čase, o histórii... A učia nás podstatnej veci: byť maximálne úprimnými k sebe a pred sebou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.