Vytuneloval Palacka Branisko? Mal Slota v minulosti niečo spoločné s ŠtB a ešte kradol? A myslí nový riaditeľ televízie Nižňanský vážne svoje slová, že za jeho vstupom do KSČ nebola politika a že v komunistickej Československej televízii neexistovala cenzúra?
Tieto témy sú zaujímavé a hľadanie odpovedí na ne dôležité. Z uplynulých dní mi však ako oveľa dôležitejšia utkvela na prvý pohľad nenápadná správa: slovenskí vysokoškoláci protestovali proti poplatkom, ktoré od nich vyberajú verejné vysoké školy. Podporili ich aj poslanci opozície, SDKÚ sa to dokonca chystá napadnúť na Ústavnom súde. Protesty majú čosi do seba (študenti platia za prekročenie „štandardného“ času štúdia), súčasne však pomáhajú udržiavať vo verejnosti skreslený obraz hlavných ťažkostí vysokého školstva. Tými totiž vôbec nie sú súčasná podoba poplatkov za štúdium, a dokonca ani poplatky ako také. Ťažkosti spočívajú v – kvalite. A cesta k nej vedie len cez rovnaké nástroje, aké viedli ku kvalite v priemysle či v službách: cez konkurenciu, tlak na tvorivosť, orientáciu na požiadavky a potreby študenta a zrejme aj cez viac financií v systéme. Študentov totiž neučia potenciálne najlepší učitelia, pretože tí si nájdu násobne lepšie zaplatenú prácu inde. Samotné peniaze by však nestačili.
Študentom často chýbajú kľúčové zručnosti – schopnosť efektívne komunikovať, orientovať sa vo veľkom množstve dát, určovať si priority. To, samozrejme, súvisí s nejasnými prioritami škôl a s nedostatočnou konkurenciou, ktorá by školy nútila bojovať o dobrých študentov. Školám veľmi pomáha kontakt so zahraničnými školami – napríklad z niektorých českých škôl dnes vycestuje na polročný či ročný pobyt do zahraničia každý desiaty študent. Aj tu však rozhoduje kontext. Najlepšie vysoké školy na svete nie sú v Európskej únii, kam väčšina študentov cestuje, ale v Spojených štátoch, kde je konkurencia výrazne vyššia, a kde sa za väčšinu kvalitných škôl platí. A nie málo – najlepšie univerzity za rok vyberú od študenta v prepočte jeden a pol milióna korún (vysoké školné, samozrejme, dopĺňa sieť študentských pôžičiek a štipendií). Výsledkom je však kvalita – učiteľov, ktorí si môžu „dovoliť“ učiť, aj študentov, ktorí vedia, že za svoje peniaze majú právo očakávať to najlepšie vrátane požiadaviek na seba.
Poplatky a školné, vyberané na základe jasných kritérií, by mali byť súčasťou riešenia, nie súčasťou problému. Až keď budú študenti demonštrovať nie proti školnému, ale za vyššiu konkurenciu a kvalitu (spoplatnených) vysokých škôl, bude jasné, že v našom vysokom školstve sa môže zmeniť k lepšiemu čosi podstatné.
Tieto témy sú zaujímavé a hľadanie odpovedí na ne dôležité. Z uplynulých dní mi však ako oveľa dôležitejšia utkvela na prvý pohľad nenápadná správa: slovenskí vysokoškoláci protestovali proti poplatkom, ktoré od nich vyberajú verejné vysoké školy. Podporili ich aj poslanci opozície, SDKÚ sa to dokonca chystá napadnúť na Ústavnom súde. Protesty majú čosi do seba (študenti platia za prekročenie „štandardného“ času štúdia), súčasne však pomáhajú udržiavať vo verejnosti skreslený obraz hlavných ťažkostí vysokého školstva. Tými totiž vôbec nie sú súčasná podoba poplatkov za štúdium, a dokonca ani poplatky ako také. Ťažkosti spočívajú v – kvalite. A cesta k nej vedie len cez rovnaké nástroje, aké viedli ku kvalite v priemysle či v službách: cez konkurenciu, tlak na tvorivosť, orientáciu na požiadavky a potreby študenta a zrejme aj cez viac financií v systéme. Študentov totiž neučia potenciálne najlepší učitelia, pretože tí si nájdu násobne lepšie zaplatenú prácu inde. Samotné peniaze by však nestačili.
Študentom často chýbajú kľúčové zručnosti – schopnosť efektívne komunikovať, orientovať sa vo veľkom množstve dát, určovať si priority. To, samozrejme, súvisí s nejasnými prioritami škôl a s nedostatočnou konkurenciou, ktorá by školy nútila bojovať o dobrých študentov. Školám veľmi pomáha kontakt so zahraničnými školami – napríklad z niektorých českých škôl dnes vycestuje na polročný či ročný pobyt do zahraničia každý desiaty študent. Aj tu však rozhoduje kontext. Najlepšie vysoké školy na svete nie sú v Európskej únii, kam väčšina študentov cestuje, ale v Spojených štátoch, kde je konkurencia výrazne vyššia, a kde sa za väčšinu kvalitných škôl platí. A nie málo – najlepšie univerzity za rok vyberú od študenta v prepočte jeden a pol milióna korún (vysoké školné, samozrejme, dopĺňa sieť študentských pôžičiek a štipendií). Výsledkom je však kvalita – učiteľov, ktorí si môžu „dovoliť“ učiť, aj študentov, ktorí vedia, že za svoje peniaze majú právo očakávať to najlepšie vrátane požiadaviek na seba.
Poplatky a školné, vyberané na základe jasných kritérií, by mali byť súčasťou riešenia, nie súčasťou problému. Až keď budú študenti demonštrovať nie proti školnému, ale za vyššiu konkurenciu a kvalitu (spoplatnených) vysokých škôl, bude jasné, že v našom vysokom školstve sa môže zmeniť k lepšiemu čosi podstatné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.