O kauze Branisko sa dá s nadľahčením povedať, že sa v nej skombinovali dva pracovné nástroje v rukách jednej osoby: vládnutie mediálnymi efektmi a kriminalizácia politických odporcov. Úder, ktorý Fico uštedril Dzurindovi, vyzerá byť ťažký dokonca aj bez ohľadu na to,
či nitky vzťahov, väzieb a účtovných prevodov dobehnú až k expokladníkovi SDKÚ.
Nezávisle na hmle, ktorú šíri Fico, je zrejmé toľko, že tunelovanie Braniska bola závažná trestná činnosť, ktorá s politikou a sieťami okolo nej naozaj úzko súvisí. Avšak neexistoval dôvod, aby o švajčiarskych kontách bývalých šéfov SSC informoval verejnosť práve predseda vlády. V súvislosti so správou o privatizácii SPP bolo príkladmi z hlbokej minulosti v tomto časopise dostatočne dokumentované, že premiér sa už v opozícii snažil vytvoriť obraz politických súperov, predovšetkým SDKÚ, ako gangu zlodejov. Robiť advokáta Palackovi naozaj nejde, ale spôsob, akým Fico spojil jeho meno s aférou, je dôkaz nad dôkazy, že predstava „vidieť SDKÚ v pruhovaných teplákoch“ ho neopúšťa. Predseda vlády, šíriaci dohady o „relevantných“ (neskôr už len „operatívnych“) informáciách o preverovaní účtov, zlyhal. Ak odhliadneme od dnes tak módnej „ochrany osobnosti“, toto by sa všade vnímalo ako nátlak na vyšetrovacie orgány.
Diskreditačná kampaň však nemení skutočnosť, že je nepredstaviteľné, aby vrcholoví politici SDKÚ nemali poňatie o dianí v štátnych firmách, ktoré po veľkých bojoch v rámci koalície obsadili politickými nomináciami. Na pozadí obrovských škandálov, ktoré prehrmeli v okolitých krajinách, a tiež na pozadí SDKÚ (22-miliónový dlh, budova, mŕtve duše), sa dá pokojne povedať, že by prekvapilo, keby sa práve na Slovensku z veľkých cestných stavieb neprelievali verejné peniaze do straníckych pokladníc. Hoci z informácií, ktoré sú o kauze známe v tejto chvíli, nie je jasné, či išlo o podvod niekoľkých úradníkov, alebo sú švajčiarske kontá len segmentom širšieho kolobehu peňazí, to druhé sa vidí pravdepodobnejšie...
Aj bez vyšetrovacieho výboru parlamentu, čo je ďalšia marketingová strela premiéra, je nad slnko zrejmé, že politickú zodpovednosť za Branisko nesie Dzurinda a SDKÚ. A je úplne jedno, či bol v kritickom čase prevodov a podpisovania faktúr ministrom Prokopovič, Palacka, Macejko či Mikloš. Keďže jedna z najobľúbenejších fráz Dzurindu i Mikloša v poslednom čase znie, že „o našej politickej zodpovednosti rozhodli voľby v roku 2006“, Branisko dáva frapantnú odpoveď a korunuje stratégiu Roberta Fica – odzbrojiť každú kritiku voči sebe poukazom na dôveryhodnosť ľudí, ktorí sa pýtajú napríklad na vinicu.
Prirodzené je, ak korupčnosť politických elít konštatujú na základe mnohých indícií komentátori. Ak však túto tému rozohrávajú politici napríklad poznámkami, že „slovenská verejnosť je presvedčená, že celá politická scéna je skorumpovaná“, tak si treba dávať pozor. A rovno desaťkrát vtedy, ak ju používa Fico. Pretože vytvorenie zdania, že rozkrádanie štátu je akási špecialita skazeného SDKÚ, a nie systémová hrozba, pričom strany súčasnej koalície na také čosi nemajú ani pomyslenia, by nás na úsvite masívnych PPP projektov, širokorozchodných tratí či atómových reaktorov mohlo stáť nesmierne draho. Stonásobne toľko, čo celý tunel pod Braniskom.
či nitky vzťahov, väzieb a účtovných prevodov dobehnú až k expokladníkovi SDKÚ.
Nezávisle na hmle, ktorú šíri Fico, je zrejmé toľko, že tunelovanie Braniska bola závažná trestná činnosť, ktorá s politikou a sieťami okolo nej naozaj úzko súvisí. Avšak neexistoval dôvod, aby o švajčiarskych kontách bývalých šéfov SSC informoval verejnosť práve predseda vlády. V súvislosti so správou o privatizácii SPP bolo príkladmi z hlbokej minulosti v tomto časopise dostatočne dokumentované, že premiér sa už v opozícii snažil vytvoriť obraz politických súperov, predovšetkým SDKÚ, ako gangu zlodejov. Robiť advokáta Palackovi naozaj nejde, ale spôsob, akým Fico spojil jeho meno s aférou, je dôkaz nad dôkazy, že predstava „vidieť SDKÚ v pruhovaných teplákoch“ ho neopúšťa. Predseda vlády, šíriaci dohady o „relevantných“ (neskôr už len „operatívnych“) informáciách o preverovaní účtov, zlyhal. Ak odhliadneme od dnes tak módnej „ochrany osobnosti“, toto by sa všade vnímalo ako nátlak na vyšetrovacie orgány.
Diskreditačná kampaň však nemení skutočnosť, že je nepredstaviteľné, aby vrcholoví politici SDKÚ nemali poňatie o dianí v štátnych firmách, ktoré po veľkých bojoch v rámci koalície obsadili politickými nomináciami. Na pozadí obrovských škandálov, ktoré prehrmeli v okolitých krajinách, a tiež na pozadí SDKÚ (22-miliónový dlh, budova, mŕtve duše), sa dá pokojne povedať, že by prekvapilo, keby sa práve na Slovensku z veľkých cestných stavieb neprelievali verejné peniaze do straníckych pokladníc. Hoci z informácií, ktoré sú o kauze známe v tejto chvíli, nie je jasné, či išlo o podvod niekoľkých úradníkov, alebo sú švajčiarske kontá len segmentom širšieho kolobehu peňazí, to druhé sa vidí pravdepodobnejšie...
Aj bez vyšetrovacieho výboru parlamentu, čo je ďalšia marketingová strela premiéra, je nad slnko zrejmé, že politickú zodpovednosť za Branisko nesie Dzurinda a SDKÚ. A je úplne jedno, či bol v kritickom čase prevodov a podpisovania faktúr ministrom Prokopovič, Palacka, Macejko či Mikloš. Keďže jedna z najobľúbenejších fráz Dzurindu i Mikloša v poslednom čase znie, že „o našej politickej zodpovednosti rozhodli voľby v roku 2006“, Branisko dáva frapantnú odpoveď a korunuje stratégiu Roberta Fica – odzbrojiť každú kritiku voči sebe poukazom na dôveryhodnosť ľudí, ktorí sa pýtajú napríklad na vinicu.
Prirodzené je, ak korupčnosť politických elít konštatujú na základe mnohých indícií komentátori. Ak však túto tému rozohrávajú politici napríklad poznámkami, že „slovenská verejnosť je presvedčená, že celá politická scéna je skorumpovaná“, tak si treba dávať pozor. A rovno desaťkrát vtedy, ak ju používa Fico. Pretože vytvorenie zdania, že rozkrádanie štátu je akási špecialita skazeného SDKÚ, a nie systémová hrozba, pričom strany súčasnej koalície na také čosi nemajú ani pomyslenia, by nás na úsvite masívnych PPP projektov, širokorozchodných tratí či atómových reaktorov mohlo stáť nesmierne draho. Stonásobne toľko, čo celý tunel pod Braniskom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.