„Desíme sa toho, čo tu bude od 1. septembra,“ povedali nám dvaja riaditelia gymnázií na otázku, čo očakávajú od školského zákona, ktorý nedávno prešiel v parlamente v prvom čítaní. Tentoraz však proti reforme neprotestujú tí, ktorí sa boja zmien, ale práve tí, ktorí po zásadných zmenách v školstve roky volajú.
Prečo majú z Mikolajovej reformy také obavy?
„Mne to v mnohom pripomína veľkú reformu z polovice 70. rokov,“ hovorí Augustín Šutta, riaditeľ Gymnázia Ivana Horvátha v Bratislave. V tom čase sa voči školám ozývala kritika, ktorú si osvojilo aj plénum ÚV KSČ. To v júli 1974 kritizovalo, že obsah výučby našich škôl nezodpovedá požiadavkám doby, učebné osnovy a učebnice sú stále preplnené poznatkami a majú encyklopedický charakter, čo vedie k preťažovaniu žiakov. ÚV KSČ sa nepáčilo, že vinou preťaženosti osnov nemôžu viesť učitelia svojich žiakov „k samostatnému úsudku a logickému mysleniu“. Šutta spomína: „Hovorilo sa tiež, že socialistická mládež ide vpred míľovými krokmi, že je ďaleko pred rodičmi a je schopná oveľa väčšej abstrakcie než generácie predtým. Vtedy sa napríklad zaviedla množinová matematika, namiesto rozmýšľania sa zaviedlo akési škatuľkovanie, ktoré malo všetko zjednodušiť, ale v skutočnosti všetko skomplikovalo. Žiaci v prvých ročníkoch základných škôl nemohli hovoriť jedna a jedna sú dve, ale jedna plus jedna rovná sa dve, čo im bolo celkom neprirodzené. Do škôl sa tak zaviedla formálnosť a zbytočná abstrakcia, takže žiaci sa museli bifľovať bez toho, aby učivu vôbec rozumeli.“ Bifľovanie chcú dnešní reformátori odstrániť, aké vidí teda Šutta paralely s dneškom? „Aj vtedy, aj dnes boli reformy nedomyslené a nepripravené, vôbec sa nebral do úvahy názor skeptikov, ktorí nenaletia hneď na všetko, čo sa prezentuje ako nové. Mám dojem, že aj teraz premárnime príležitosť urobiť čosi dobré pre školy.“
.riešenie? Odklad.
Hoci zákon z dielne ministerstva hovorí o škole v moderných pojmoch, mnohé ostane po starom: namiesto toho, aby štát určil školám základný rámec toho, čo majú učiť a ostatné nechal na školy, aj po reforme budú zrejme naše školy otrocky učiť podľa zhora predpísaných predmetov. A čo bude základné rámcové učivo, ktoré majú školy podľa štátnych vzdelávacích programov naučiť? To dnes, niekoľko mesiacov pred začiatkom nového školského roka, nikto nevie. Podľa nových informácií by ministerstvo malo štátny vzdelávací program predložiť už v júni. Pôvodne tak malo spraviť vo februári, čo už pred dvoma mesiacmi pôsobilo na základné a a stredné školy ako šibeničný termín. Teraz budú mať podľa predstavy ministerstva na prípravu „veľkej reformy“ dva mesiace letných prázdnin. Aký bude asi výsledok? „Keď dostaneme príkaz, že to musíme urobiť, tak to, samozrejme, vyrobíme. Ale nepýtajte sa na kvalitu, tá bude rôzna. My sme veľký zbor, môžeme medzi sebou aspoň diskutovať, ale neviem si predstaviť, ako to zvládnu menšie školy – s kým sa tí učitelia poradia?,“ hovorí Gabriela Dorňáková, riaditeľka z Gymnázia na Vazovovej ulici v Bratislave. Podobne hovorí za svoje gymnázium Augustín Šutta: „Keď budeme musieť stvoriť nejaký školský program, tak ho stvoríme tak, aby sme z toho nejako vyšli a mali čo predložiť inšpektorom. Nevyhneme sa tomu, že mnoho vecí tam bude iba formálnych. Za ten krátky čas nič lepšie nevymyslíme. Je škoda, že so školami sa tu takto hazarduje.“ Z gymnázií preto zaznieva požiadavka na poslancov, aby odložili účinnosť zákona. Podľa Dorňákovej by aspoň jeden rok odloženej účinnosti pomohol školám pripraviť sa: „Mohlo by sa konečne začať so vzdelávaním učiteľov, aby vedeli, čo je to školský program. Ale vzdelávať treba aj nás riaditeľov, lebo ani my v tom nemáme jasno, hoci my sme tí, ktorí by mali nasmerovať školy.“ Augustín Šutta hovorí, že by s úľavou prijal, keby sa celá reforma odložila. Ak by sa získal čas, nemal by som so zákonom až taký problém.“ Voči reforme by však aj tak ostal skeptikom, rovnako ako ním bol v polovici 70. rokov: „Celá reforma vyzerá skôr formálne a je veľká nádej, že sa minie účinkom. Bojím sa, že školám nepomôže a učitelia budú pri spisovaní školských programov ešte viac zamestnaní administratívou.“
.prvé pokusy
Ak by sme tvrdili, že školská reforma sa bude stavať úplne na zelenej lúke, tak by to nebolo pravdivé tvrdenie. Niekoľko slovenských stredných škôl s ambicióznymi učiteľskými tímami sa do tvorby vlastných školských programov pustilo už predtým než vznikol školský zákon.
V rokoch 2004 – 2006 prebiehal na Štátnom pedagogickom ústave (ŠPÚ) projekt týkajúci sa kurikulárnej transformácie stredoškolského vzdelávania. V rámci neho sa vytvárali koncepcie aj pedagogické dokumenty. Na tomto projekte robili ľudia z ŠPÚ, ich externí spolupracovníci z vysokých škôl a aj stredné školy, ktoré prejavili záujem a chceli experimentálne overovať nový model tvorby obsahu vzdelávania. Projekt predbiehal neexistujúci nový školský zákon, ale autori projektu logicky predpokladali, že nový zákon bude prinášať dvojúrovňovú tvorbu vzdelávacích programov. Preto sa mali začať školské programy experimentálne overovať v praxi.
Autori projektu, ktorý ŠPU realizoval v rokoch 2004 – 2006, mali predstavu, že nové kurikulum sa nebude zavádzať do škôl plošne – teda všade. Malo ísť iba o možnosť, ktorá by ponúkla „aktívnym, zdravo nespokojným školám, sledujúcim trendy vo vzdelávaní v Európe a vo svete, ponúknuť alternatívu k súčasnému kurikulu“.
Národným koordinátorom tohto programu bol Pavol Černek, zamestnanec ŠPÚ a v pedagogickej obci uznávaná autorita. Dnes už Černek nie je zamestnancom ŠPÚ, pracuje na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Ani ďalší člen tohto Černekovho tímu Martin Kríž už nepracuje na ŠPÚ, a Adriana Mesárošová síce ostala v ŠPÚ, ale má na starosti europrojekty.
Užitočná a ambiciózna iniciatíva, ktorá dnes mohla byť veľmi dobrým odrazovým mostíkom, tak vyšla takmer nazmar.
.ich skúsenosti
Záujem o spoluprácu na Černekovom pilotnom projekte kurikulárnej reformy prejavili pred dvoma rokmi najmä školy, ktoré majú dobré učiteľské tímy a ktoré už v rámci daných možností skúšali rôzne inovatívne formy. Záujemcov o experimentálne overovanie školských programov bolo okolo päťdesiat a nechýbali medzi nimi najmä špičkové stredné školy, ako sú Evanjelické bilingválne gymnázium v Tisovci, 1. súkromné gymnázium v Bratislave, Gymnázium Andreja Sládkoviča v Banskej Bystrici, Bilingválne gymnázium C.S. Lewisa v Bratislave a ďalšie. Logicky sa predpokladalo, že najmä tieto stredné školy budú ťahúňmi kurikulárnej reformy a budú inšpirátormi pre ostatné školy.
Tri školy z tých, ktoré mali záujem o overovanie nového projektu, získali aj financie z Európskeho sociálneho fondu. Preto ich ŠPÚ vybral ako najvhodnejšie na experimentálne overovanie školských vzdelávacích programov. Išlo o Gymnázium v Žiari nad Hronom, Súkromné gymnázium v Prešove a Gymnázium v Považskej Bystrici. Tieto tri školy si pripravili školský vzdelávací program a spustili ho už vlani či predvlani. Môžu sa teda podeliť s ostatnými nielen o tento program, ale najmä o skúsenosti, čo to znamená pracovať trochu inak ako doteraz.
Gymnázium v Žiari nad Hronom sa na školský vzdelávací program začalo pripravovať v decembri 2005. „V tom čase sme už mali naštudované európske, štátne i regionálne strategické dokumenty v oblasti vzdelávania, výsledky prieskumu PISA 2003 a sledovali sme aj to, ako robia reformu v Čechách,“ hovorí profesorka tohto gymnázia Beáta Tóthová. „Vedeli sme teda, kam chceme vzdelávanie smerovať.“
Tím žiarskych učiteľov už mal v roku 2006 dokončené aj prieskumy požiadaviek na kľúčové kompetencie absolventa gymnázia u svojich odberateľov – vysokých škôl i zamestnávateľov. „Potom sme sa plne venovali formulovaniu vízie, strategických cieľov a najmä hľadaniu ciest, ako tieto ciele dosiahnuť. Túto časť prípravy projektu považujem za kľúčovú, pretože od toho, ako si nastaví škola ciele a určí cesty, ako sa k nim dostať, závisí, či školský vzdelávací program povedie k novej kvalite, alebo bude len programom, ktorý nič podstatné nezmení,“ tvrdí Tóthová. Dodáva, že veľa závisí od toho, ako je pripravený manažment školy, či má jasné ciele a pripravených učiteľov.
.v predstihu
Gymnázium v Žiari nad Hronom sa teda začalo na školský vzdelávací program pripravovať v roku 2005 a vyučovať začalo podľa neho v septembri 2007. Pripravovali sa dva roky. Škola dostala pritom silnú výpomoc od banskobystrického metodického centra a mala finančné zdroje z eurofondov. Napriek tomu Beáta Tóthová priznáva, že to nebolo jednoduché: „Keď učitelia začali tvoriť nové pedagogické dokumenty, museli si mnohé veci naštudovať sami. Písanie školského programu znamená nielen tvorbu samotných dokumentov, ale aj dlhé mesiace komunikovania, hľadania ciest a dohôd. A to sa netýka len učiteľov, ale všetkých zainteresovaných – rodičov, žiakov, regiónu, zriaďovateľa...“
Skúsenosť žiarskeho gymnázia je taká, že ak má škola vytvoriť dobrý vzdelávací program, nemôže vec uponáhľať, lebo sa môže stať, že štát síce 30 - 40 % obsahu zoškrtá, ale škola si ho doplní zase len obsahom, aj keď iným. Pritom sa filozofia vzdelávania, ciele, metódy a formy vôbec nezmenia.
Beáta Tóthová priznáva, že ani v ich gymnáziu ešte nemajú školský program celkom dopracovaný. „Dotvárať ho budeme minimálne ďalšie dva roky.“ Pripomína, že školy, ktoré pôjdu podľa vlastného vzdelávacieho programu, budú potrebovať nielen dobre pripravených učiteľov, materiálne zdroje, ale aj viacero alternatívnych učebníc, pracovných listov, projektov a programov na rôznych médiách. „Súčasné učebnice novým zámerom nevyhovujú a alternatívnych učebníc je na Slovensku veľmi málo.“ V Žiari nad Hronom si vypomáhali najmä českými vzdelávacími portálmi a pedagogickou či didaktickou literatúrou vydávanou v Českej republike, ktorá už má reformu za sebou. Žiarčania išli aj do Prahy na konferenciu k novým vzdelávacím programom.
Celá záležitosť má aj svoju ľudskú stránku. „Učitelia boli veľmi preťažení – museli tvoriť programy pri plných pracovných úväzkoch a išlo to často aj na úkor ich rodín.“
Experimentálne overujú v prvých ročníkoch školský vzdelávací program aj na Súkromnom gymnáziu na Solivarskej ulici v Prešove, kde s jeho tvorbou začali už v septembri 2006. Do jeho tvorby zapojili všetkých 32 učiteľov školy aj externých spolupracovníkov z prešovského metodického centra. Zriaďovateľka tejto školy Adriana Šindleryová za najväčší problém pri tvorbe školského vzdelávacieho programu považuje „zadefinovanie cieľov a spracovanie stratégie smerovania školy“. Upozornila aj na ľudský problém reformy – „možný nezáujem niektorých učiteľov participovať na tvorbe školského vzdelávacieho programu“. Predstavuje totiž prácu vo voľnom čase, popoludní či cez víkendy.
Adriana Šindleryová je presvedčená, že ich škola je vďaka tomu, že mohli školský program vytvárať a experimentálne od septembra 2007 ho aj začať overovať, dobre pripravená na školskú reformu. Zároveň si myslí, že aj ostatné školy by si vedeli pripraviť dobrý školský program, „ak by im bol poskytnutý vzorový školský program a vysvetlená metodika jeho tvorby“. Ale pripomína, že „je to veľmi individuálne – záleží na schopnostiach manažmentov škôl a učiteľov“.
Beáta Tóthová je optimistka v tom, že na Slovensku sú aj školy, ktoré majú jasnú stratégiu, pripravených učiteľov. „Takým, ak si trúfnu, by som dala šancu, aby mohli čo najskôr zmeny zaviesť do praxe a získať skúsenosti, ktoré by potom pomohli iným školám. Veď na reformu mnohí už dlho čakajú. Vyriešiť by to bolo možné prechodným obdobím, keď by školy mohli pristupovať k programu postupne podľa toho, ako budú pripravené. Začať učiť celoplošne v septembri 2008 podľa nových ŠVP (aj keď len v prvých ročníkoch jednotlivých stupňov) považujem za vylúčené a za skončenie reformy skôr ako sa začala.“
Z nášho prieskumu, v ktorom sme oslovovali zástupcov stredných škôl, keďže práve tieto – na rozdiel od základných škôl – majú s experimentálnym overovaním tvorby školských programov aj isté skúsenosti, vyplýva jedno: ak je už viac-menej jasné, že Mikolajov zákon prejde parlamentom, vládni poslanci by v danej chvíli urobili najlepšie, keby účinnosť zákona odložili. Aspoň o rok.
Prečo majú z Mikolajovej reformy také obavy?
„Mne to v mnohom pripomína veľkú reformu z polovice 70. rokov,“ hovorí Augustín Šutta, riaditeľ Gymnázia Ivana Horvátha v Bratislave. V tom čase sa voči školám ozývala kritika, ktorú si osvojilo aj plénum ÚV KSČ. To v júli 1974 kritizovalo, že obsah výučby našich škôl nezodpovedá požiadavkám doby, učebné osnovy a učebnice sú stále preplnené poznatkami a majú encyklopedický charakter, čo vedie k preťažovaniu žiakov. ÚV KSČ sa nepáčilo, že vinou preťaženosti osnov nemôžu viesť učitelia svojich žiakov „k samostatnému úsudku a logickému mysleniu“. Šutta spomína: „Hovorilo sa tiež, že socialistická mládež ide vpred míľovými krokmi, že je ďaleko pred rodičmi a je schopná oveľa väčšej abstrakcie než generácie predtým. Vtedy sa napríklad zaviedla množinová matematika, namiesto rozmýšľania sa zaviedlo akési škatuľkovanie, ktoré malo všetko zjednodušiť, ale v skutočnosti všetko skomplikovalo. Žiaci v prvých ročníkoch základných škôl nemohli hovoriť jedna a jedna sú dve, ale jedna plus jedna rovná sa dve, čo im bolo celkom neprirodzené. Do škôl sa tak zaviedla formálnosť a zbytočná abstrakcia, takže žiaci sa museli bifľovať bez toho, aby učivu vôbec rozumeli.“ Bifľovanie chcú dnešní reformátori odstrániť, aké vidí teda Šutta paralely s dneškom? „Aj vtedy, aj dnes boli reformy nedomyslené a nepripravené, vôbec sa nebral do úvahy názor skeptikov, ktorí nenaletia hneď na všetko, čo sa prezentuje ako nové. Mám dojem, že aj teraz premárnime príležitosť urobiť čosi dobré pre školy.“
.riešenie? Odklad.
Hoci zákon z dielne ministerstva hovorí o škole v moderných pojmoch, mnohé ostane po starom: namiesto toho, aby štát určil školám základný rámec toho, čo majú učiť a ostatné nechal na školy, aj po reforme budú zrejme naše školy otrocky učiť podľa zhora predpísaných predmetov. A čo bude základné rámcové učivo, ktoré majú školy podľa štátnych vzdelávacích programov naučiť? To dnes, niekoľko mesiacov pred začiatkom nového školského roka, nikto nevie. Podľa nových informácií by ministerstvo malo štátny vzdelávací program predložiť už v júni. Pôvodne tak malo spraviť vo februári, čo už pred dvoma mesiacmi pôsobilo na základné a a stredné školy ako šibeničný termín. Teraz budú mať podľa predstavy ministerstva na prípravu „veľkej reformy“ dva mesiace letných prázdnin. Aký bude asi výsledok? „Keď dostaneme príkaz, že to musíme urobiť, tak to, samozrejme, vyrobíme. Ale nepýtajte sa na kvalitu, tá bude rôzna. My sme veľký zbor, môžeme medzi sebou aspoň diskutovať, ale neviem si predstaviť, ako to zvládnu menšie školy – s kým sa tí učitelia poradia?,“ hovorí Gabriela Dorňáková, riaditeľka z Gymnázia na Vazovovej ulici v Bratislave. Podobne hovorí za svoje gymnázium Augustín Šutta: „Keď budeme musieť stvoriť nejaký školský program, tak ho stvoríme tak, aby sme z toho nejako vyšli a mali čo predložiť inšpektorom. Nevyhneme sa tomu, že mnoho vecí tam bude iba formálnych. Za ten krátky čas nič lepšie nevymyslíme. Je škoda, že so školami sa tu takto hazarduje.“ Z gymnázií preto zaznieva požiadavka na poslancov, aby odložili účinnosť zákona. Podľa Dorňákovej by aspoň jeden rok odloženej účinnosti pomohol školám pripraviť sa: „Mohlo by sa konečne začať so vzdelávaním učiteľov, aby vedeli, čo je to školský program. Ale vzdelávať treba aj nás riaditeľov, lebo ani my v tom nemáme jasno, hoci my sme tí, ktorí by mali nasmerovať školy.“ Augustín Šutta hovorí, že by s úľavou prijal, keby sa celá reforma odložila. Ak by sa získal čas, nemal by som so zákonom až taký problém.“ Voči reforme by však aj tak ostal skeptikom, rovnako ako ním bol v polovici 70. rokov: „Celá reforma vyzerá skôr formálne a je veľká nádej, že sa minie účinkom. Bojím sa, že školám nepomôže a učitelia budú pri spisovaní školských programov ešte viac zamestnaní administratívou.“
.prvé pokusy
Ak by sme tvrdili, že školská reforma sa bude stavať úplne na zelenej lúke, tak by to nebolo pravdivé tvrdenie. Niekoľko slovenských stredných škôl s ambicióznymi učiteľskými tímami sa do tvorby vlastných školských programov pustilo už predtým než vznikol školský zákon.
V rokoch 2004 – 2006 prebiehal na Štátnom pedagogickom ústave (ŠPÚ) projekt týkajúci sa kurikulárnej transformácie stredoškolského vzdelávania. V rámci neho sa vytvárali koncepcie aj pedagogické dokumenty. Na tomto projekte robili ľudia z ŠPÚ, ich externí spolupracovníci z vysokých škôl a aj stredné školy, ktoré prejavili záujem a chceli experimentálne overovať nový model tvorby obsahu vzdelávania. Projekt predbiehal neexistujúci nový školský zákon, ale autori projektu logicky predpokladali, že nový zákon bude prinášať dvojúrovňovú tvorbu vzdelávacích programov. Preto sa mali začať školské programy experimentálne overovať v praxi.
Autori projektu, ktorý ŠPU realizoval v rokoch 2004 – 2006, mali predstavu, že nové kurikulum sa nebude zavádzať do škôl plošne – teda všade. Malo ísť iba o možnosť, ktorá by ponúkla „aktívnym, zdravo nespokojným školám, sledujúcim trendy vo vzdelávaní v Európe a vo svete, ponúknuť alternatívu k súčasnému kurikulu“.
Národným koordinátorom tohto programu bol Pavol Černek, zamestnanec ŠPÚ a v pedagogickej obci uznávaná autorita. Dnes už Černek nie je zamestnancom ŠPÚ, pracuje na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Ani ďalší člen tohto Černekovho tímu Martin Kríž už nepracuje na ŠPÚ, a Adriana Mesárošová síce ostala v ŠPÚ, ale má na starosti europrojekty.
Užitočná a ambiciózna iniciatíva, ktorá dnes mohla byť veľmi dobrým odrazovým mostíkom, tak vyšla takmer nazmar.
.ich skúsenosti
Záujem o spoluprácu na Černekovom pilotnom projekte kurikulárnej reformy prejavili pred dvoma rokmi najmä školy, ktoré majú dobré učiteľské tímy a ktoré už v rámci daných možností skúšali rôzne inovatívne formy. Záujemcov o experimentálne overovanie školských programov bolo okolo päťdesiat a nechýbali medzi nimi najmä špičkové stredné školy, ako sú Evanjelické bilingválne gymnázium v Tisovci, 1. súkromné gymnázium v Bratislave, Gymnázium Andreja Sládkoviča v Banskej Bystrici, Bilingválne gymnázium C.S. Lewisa v Bratislave a ďalšie. Logicky sa predpokladalo, že najmä tieto stredné školy budú ťahúňmi kurikulárnej reformy a budú inšpirátormi pre ostatné školy.
Tri školy z tých, ktoré mali záujem o overovanie nového projektu, získali aj financie z Európskeho sociálneho fondu. Preto ich ŠPÚ vybral ako najvhodnejšie na experimentálne overovanie školských vzdelávacích programov. Išlo o Gymnázium v Žiari nad Hronom, Súkromné gymnázium v Prešove a Gymnázium v Považskej Bystrici. Tieto tri školy si pripravili školský vzdelávací program a spustili ho už vlani či predvlani. Môžu sa teda podeliť s ostatnými nielen o tento program, ale najmä o skúsenosti, čo to znamená pracovať trochu inak ako doteraz.
Gymnázium v Žiari nad Hronom sa na školský vzdelávací program začalo pripravovať v decembri 2005. „V tom čase sme už mali naštudované európske, štátne i regionálne strategické dokumenty v oblasti vzdelávania, výsledky prieskumu PISA 2003 a sledovali sme aj to, ako robia reformu v Čechách,“ hovorí profesorka tohto gymnázia Beáta Tóthová. „Vedeli sme teda, kam chceme vzdelávanie smerovať.“
Tím žiarskych učiteľov už mal v roku 2006 dokončené aj prieskumy požiadaviek na kľúčové kompetencie absolventa gymnázia u svojich odberateľov – vysokých škôl i zamestnávateľov. „Potom sme sa plne venovali formulovaniu vízie, strategických cieľov a najmä hľadaniu ciest, ako tieto ciele dosiahnuť. Túto časť prípravy projektu považujem za kľúčovú, pretože od toho, ako si nastaví škola ciele a určí cesty, ako sa k nim dostať, závisí, či školský vzdelávací program povedie k novej kvalite, alebo bude len programom, ktorý nič podstatné nezmení,“ tvrdí Tóthová. Dodáva, že veľa závisí od toho, ako je pripravený manažment školy, či má jasné ciele a pripravených učiteľov.
.v predstihu
Gymnázium v Žiari nad Hronom sa teda začalo na školský vzdelávací program pripravovať v roku 2005 a vyučovať začalo podľa neho v septembri 2007. Pripravovali sa dva roky. Škola dostala pritom silnú výpomoc od banskobystrického metodického centra a mala finančné zdroje z eurofondov. Napriek tomu Beáta Tóthová priznáva, že to nebolo jednoduché: „Keď učitelia začali tvoriť nové pedagogické dokumenty, museli si mnohé veci naštudovať sami. Písanie školského programu znamená nielen tvorbu samotných dokumentov, ale aj dlhé mesiace komunikovania, hľadania ciest a dohôd. A to sa netýka len učiteľov, ale všetkých zainteresovaných – rodičov, žiakov, regiónu, zriaďovateľa...“
Skúsenosť žiarskeho gymnázia je taká, že ak má škola vytvoriť dobrý vzdelávací program, nemôže vec uponáhľať, lebo sa môže stať, že štát síce 30 - 40 % obsahu zoškrtá, ale škola si ho doplní zase len obsahom, aj keď iným. Pritom sa filozofia vzdelávania, ciele, metódy a formy vôbec nezmenia.
Beáta Tóthová priznáva, že ani v ich gymnáziu ešte nemajú školský program celkom dopracovaný. „Dotvárať ho budeme minimálne ďalšie dva roky.“ Pripomína, že školy, ktoré pôjdu podľa vlastného vzdelávacieho programu, budú potrebovať nielen dobre pripravených učiteľov, materiálne zdroje, ale aj viacero alternatívnych učebníc, pracovných listov, projektov a programov na rôznych médiách. „Súčasné učebnice novým zámerom nevyhovujú a alternatívnych učebníc je na Slovensku veľmi málo.“ V Žiari nad Hronom si vypomáhali najmä českými vzdelávacími portálmi a pedagogickou či didaktickou literatúrou vydávanou v Českej republike, ktorá už má reformu za sebou. Žiarčania išli aj do Prahy na konferenciu k novým vzdelávacím programom.
Celá záležitosť má aj svoju ľudskú stránku. „Učitelia boli veľmi preťažení – museli tvoriť programy pri plných pracovných úväzkoch a išlo to často aj na úkor ich rodín.“
Experimentálne overujú v prvých ročníkoch školský vzdelávací program aj na Súkromnom gymnáziu na Solivarskej ulici v Prešove, kde s jeho tvorbou začali už v septembri 2006. Do jeho tvorby zapojili všetkých 32 učiteľov školy aj externých spolupracovníkov z prešovského metodického centra. Zriaďovateľka tejto školy Adriana Šindleryová za najväčší problém pri tvorbe školského vzdelávacieho programu považuje „zadefinovanie cieľov a spracovanie stratégie smerovania školy“. Upozornila aj na ľudský problém reformy – „možný nezáujem niektorých učiteľov participovať na tvorbe školského vzdelávacieho programu“. Predstavuje totiž prácu vo voľnom čase, popoludní či cez víkendy.
Adriana Šindleryová je presvedčená, že ich škola je vďaka tomu, že mohli školský program vytvárať a experimentálne od septembra 2007 ho aj začať overovať, dobre pripravená na školskú reformu. Zároveň si myslí, že aj ostatné školy by si vedeli pripraviť dobrý školský program, „ak by im bol poskytnutý vzorový školský program a vysvetlená metodika jeho tvorby“. Ale pripomína, že „je to veľmi individuálne – záleží na schopnostiach manažmentov škôl a učiteľov“.
Beáta Tóthová je optimistka v tom, že na Slovensku sú aj školy, ktoré majú jasnú stratégiu, pripravených učiteľov. „Takým, ak si trúfnu, by som dala šancu, aby mohli čo najskôr zmeny zaviesť do praxe a získať skúsenosti, ktoré by potom pomohli iným školám. Veď na reformu mnohí už dlho čakajú. Vyriešiť by to bolo možné prechodným obdobím, keď by školy mohli pristupovať k programu postupne podľa toho, ako budú pripravené. Začať učiť celoplošne v septembri 2008 podľa nových ŠVP (aj keď len v prvých ročníkoch jednotlivých stupňov) považujem za vylúčené a za skončenie reformy skôr ako sa začala.“
Z nášho prieskumu, v ktorom sme oslovovali zástupcov stredných škôl, keďže práve tieto – na rozdiel od základných škôl – majú s experimentálnym overovaním tvorby školských programov aj isté skúsenosti, vyplýva jedno: ak je už viac-menej jasné, že Mikolajov zákon prejde parlamentom, vládni poslanci by v danej chvíli urobili najlepšie, keby účinnosť zákona odložili. Aspoň o rok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.